Príprava na manželstvo v USA: Považujeme ju za výbornú investíciu napriek času a financiám

Prípravu na manželstvo ste absolvovali vo farnosti, kde ste najčastejšie chodievali na sväté omše. Majú v USA štandardný program prípravy, podobný našim Kurzom prípravy na manželstvo?

Naprieč celou krajinou som sa stretávala najmä s dvoma formátmi, nie sú však povinné a kňazi k nim môžu pridať ďalšie veci. Jeden program sa volá FOCCUS (v preklade z angličtiny sústrediť sa, zamerať sa na niečo). Je to však skratka slov Facilitating Open Couple Communication, Understanding & Study, ktorých prvé písmená sú použité v názve. Významom týchto slov aj programu je podpora otvorenej komunikácie, porozumenia a vzájomného spoznávania sa v páre. Ako snúbenci sme teda dostali link a každý sám za seba, individuálne online vyplnil tento dotazník s asi dvesto otázkami.

Druhým programom, ktorý podľa mojich vedomostí absolvuje väčšina snúbencov v USA, je Pre-Cana Conference and Retreat, teda celodňová alebo víkendová Konferencia pred Kánou Galilejskou, ktorou sa myslí manželstvo. V našej diecéze ho ponúkali na dvoch rôznych miestach. Vždy sa tu stretne veľká skupina snúbencov z rôznych farností, prednášajú laici aj kňazi. 

Úvodný dotazník, ktorý ste spomínali, obsahuje kvantum otázok. Čoho sa týkajú a čo je ich cieľom?

Dotazník nie je o dosiahnutí zhody snúbencov napríklad v tom, koľko chcú mať detí, ani o tom, aby sa nutne zjednotili v rozdielnych názoroch. Otázky sú postavené týmto spôsobom: Už ste komunikovali o tom, koľko by ste chceli mať detí? Odpoveď je áno – nie – neviem. 

No sú tam aj otázky, z ktorých – keď sa na ne odpovie pravdivo – je možné zachytiť v hodine dvanástej ťažké prípady. Napríklad ak má niekto nejaké poruchy alebo ak sa jeden zo snúbencov bojí odísť zo vzťahu, lebo sú v ňom už príliš ďaleko. Musela som napríklad odpovedať na otázku, či ma niekedy môj snúbenec stresuje alebo mám z neho strach. 

Bolo tam tiež asi desať až pätnásť otázok o financiách v rodine z rôznych uhlov pohľadu: Dohodli ste sa, či budete využívať kreditné karty, teda brať si veci aj na úver? Rozprávali ste sa o rodinnom rozpočte? Viete, či sa chcete dať poistiť? Budete mať v banke spoločný účet? 

Odpoveď v dotazníku sa snúbencom nepodsúva, podstatné je, či sa o danej téme rozprávali. Vďaka odpovediam vie farnosť overiť nastavenie každého z nich. 

Je dotazník povinnou súčasťou prípravy na vstup do manželstva?

Farnosť, v ktorej sme sa pripravovali, mala šesť alebo sedem povinných vecí, ktoré sme museli absolvovať, toto bola jedna z nich. Dotazník je však rozšírený naprieč celou krajinou a odporúča sa, takže ho zrejme používajú vo väčšine farností. 

Ide o zachytenie odpovedí každého snúbenca osobitne. Znamená to, že dotazník vypracuje každý sám bez ovplyvňovania tým druhým?

Vyplniť dotazník osobitne je vyslovene podmienka, hoci to farnosti nemajú ako skontrolovať. Je tam napríklad aj otázka ohľadom budúcich kariérnych cieľov alebo aj taká, ktorá sa týka hodnôt, ku ktorým chcú budúci manželia vychovávať svoje deti. Rovnako sa dotazník dotýkal aj spôsobu, akým riešime svoje problémy – chcem ho zmeniť? Dokonca tam bola aj téma pohľadu na dôležitosť domácich miláčikov, čo sa mi zdalo ako úplne americký problém. 

Tých možných trecích plôch pomenovaných v otázkach dotazníka bolo zrejme viac…

Áno, napríklad to, ako si vyrozprávate veci, keď vás niečo trápi. Alebo aj otázka, či zmení naše manželstvo spôsob praktizovania viery jedného alebo oboch snúbencov. Ak sa jeden totiž obáva, že už teraz ho druhý stále ťahá na mariánske púte, lebo pre neho je to top prejav spirituality, a on k tomu nemá vzťah, treba o tom vedieť a doriešiť to. 

Tiež je tam otázka vzhľadu – aký dôraz naň môj budúci manžel kladie. Tiež otázka o spôsobe organizovania vecí a poriadku. Ja som si to poznačila, lebo som sa bála, že môj snúbenec dá do dotazníka nesúhlas s mojou mierou poriadku. Som poriadkumilovnejšia a systematickejšia, potrebovali sme sa teda porozprávať o tom, ako v nás naši rodičia budovali disciplínu a ako to chceme my dvaja vniesť do výchovy svojich detí. 

Náročné sú aj témy o vhodnom správaní sa toho druhého v spoločnosti alebo o vhodnom čase na komunikáciu o dôležitých veciach, ako aj téma predchádzajúcich sexuálnych skúseností partnera alebo vlastností toho druhého, z ktorých mám obavy.

Čiže kým ste prišli na prípravu, kňaz vás už mal „prečítaných“. Ako s tými rozdielmi nakladal?

Pri stretnutí mal kňaz naše výsledky pred sebou, riešili sme len to, čo vyskočilo alebo čo bolo zaujímavé. Vyzval nás rozprávať sa o tom, no zároveň nás aj usmernil, čo s tým. Neskákal nám do reči, nebolo to nepríjemné. Vstupoval do toho až vtedy, keď sme dorozprávali, čo sme považovali za dôležité. No musím priznať, že dával viac slovo Michaelovi, keďže ja rozprávam prirodzene viac. Vyslovene som si všimla, že mu ponúkol, aby odpovedal prvý, čo bolo dobré. 

Vy ste však absolvovali okrem programu FOCCUS aj konferenciu. Čo ponúkala? 

Bolo tam viacero prednášok, každý z nás dostal pracovný list, kde bolo miesto na poznámky a zhrnutie témy prednášky. Témy boli rôzne: čo znamená byť stvorení na obraz Boží, dobro manželstva, kompatibilita a láska aj to, prečo je dôležité, aby stredom manželstva bol Boh, či téma nášho prístupu k materiálnym veciam.

Veľa vecí som si písala, zaujali ma a zároveň mali byť prednášky aj podnetom na debatu medzi nami dvoma na konci prednášky alebo doma. Pre mňa bola najzásadnejšou tézou tá, že manželstvo nie je nutne založené na romantickej, ale na obetavej láske. Neznamená to teda, že keď nevnímam dobré pocity, tak sa manželstvo končí. 

Osobitne mi zarezonovala téma vernosti a hrozieb pre manželstvo, medzi ktorými je napríklad pornografia, a zaujal ma dôraz na nutnosť konať pokánie, ako aj téma výchovy detí tak, aby boli charakterné. Tu sa prednášajúci dotkli aj rôznych výchovných prístupov, mali sme sa spolu rozprávať o tom, čo nechceme mať tak ako naši rodičia. 

Zaujalo ma odporúčanie, aby celá rodina večerala spolu, aj to, ako má každý z nás pracovať na svojej individuálnej viere, no zároveň sa máme spolu modliť. Potešilo ma, že okrem manželov prednášala aj psychologička, ktorá sa téme komunikácie v manželstve dlho venovala. Pomohlo mi to zistiť, že niekedy potrebujem upokojiť sama seba, nemôžem všetko čakať od svojho partnera. 

Dobre bolo spracované aj plánovanie rodičovstva, kde vo svedectve manželov zaznela aj skúsenosť prijatia náročnej situácie a odvaha vzdať sa úplnej kontroly nad deťmi. Posledná časť sa týkala samotného priebehu sobáša.

Spomenuli ste aj otázky financií v dotazníku. Venovala sa tomu aj konferencia?

Aj na konferencii sme dostali možnosť vyplniť malý dotazník o svojich finančných presvedčeniach, no zároveň sme dostali čas na stanovenie si vlastného rozpočtu, ktorý sme si mali spolu vymyslieť. Dostali sme tabuľky so zoznamom vecí, ktoré sú našimi cieľmi. Mali sme pomenovať, ktoré z nich sú nevyhnutné, čo je navyše a čo je nepodstatné. V zozname bolo všeličo: mať televízor, vlastniť dve autá, nový nábytok, kúpiť si PlayStation, založiť deťom sporenie na vzdelanie či dovolenky mimo krajiny, dokázať splatiť každý mesiac dlhy na kreditných kartách, jedávať v reštauráciách… Mali sme vybrať tri najdôležitejšie finančné ciele.

Potom prišla na rad tabuľka na rozpočet: aký je náš mesačný príjem, koľko z toho je daň, koľko vezme nájom, aké máme dlhy, koľko nás bude stáť benzín, verejná doprava, parkovanie, oprava auta, životné náklady, potraviny, oblečenie či darčeky. No boli tam aj položky iného druhu: koľko si chceme odložiť, koľko dáme na charitu. 

Bola v príprave povinná podmienka, bez ktorej by vás v USA nezosobášili?

Áno – je to zároveň tretia časť prípravy, ktorú naša farnosť vyžadovala. Pre snúbencov to znamená účasť na platenom kurze prirodzených metód plánovania rodičovstva, buď osobne, alebo online. Dostali sme zoznam webových linkov a jeden kurz sme museli absolvovať. My sme šli na online kurz, keďže v našom dosahu nebola možnosť zúčastniť sa kurzu osobne. Bolo to trikrát po tri hodiny každý mesiac a naozaj to bolo náročné.

Mala som už síce skúsenosť s týmito témami, ale pre Michaela bolo dosť vecí z toho nových. Navyše v Amerike sú tri časové pásma – začínali sme teda neskoro večer a končili až o jedenástej v noci. Nemali sme však vzhľadom na blížiaci sa termín sobáša iné možnosti, navyše som sa chcela zlepšiť práve v symptotermálnej metóde, ktorú som už poznala. 

Vaša príprava však mala viac častí…

Áno, čakalo nás ešte šesť hodinových stretnutí s kňazom. Prvé bolo spoznávacie, na ktorom sme povedali, kedy sa chceme brať, kto sme, čo sme študovali, kde pracujeme, ako sme sa spoznali. Hovorili sme o svojich rodinách, o prežívaní viery. Obaja sme praktizujúci, no zároveň sme mali rozdielnu spiritualitu. 

Od druhého stretnutia sme riešili dotazník. Jedno stretnutie bolo len o vylúčení prekážok v manželstve. Jedného z nás kňaz poslal do inej miestnosti čítať časť encykliky venovanej manželstvu a druhý odpovedal na otázky súvisiace s možnými prekážkami platnosti manželstva. Napríklad či je to jeho skutočne slobodné rozhodnutie. Tento rozhovor trval asi 20 minút a bol veľmi dôsledný. 

Kľúčová bola ešte štvrtá podmienka prípravy: dvaja ľudia z nášho okolia za každého z nás museli podpísať pred notárom alebo kňazom vyhlásenie, že nevedia o tom, že by niekto z nás dvoch bol v minulosti už zosobášený. Bolo treba presne napísať, aký máme vzťah, ako dlho sa poznáme. Neviem o tom, že by sa to u nás na Slovensku robilo, no vnímam to ako veľmi dobré. Na spodku formulára bola otázka: „Súhlasia podľa vašich vedomostí rodičia nevesty/ženícha s týmto sobášom?“

V našom prípade mala Michaelova rodina výrazné výhrady voči nášmu sobášu, čo sme preberali na všetkých stretnutiach. Kňaz nás však uistil, že hoci názor rodičov treba v úcte zvažovať, nie je to prekážka uzavretia manželstva. Kňaz, ktorý nás pripravoval, na podnet Michaelových rodičov s nimi prešiel množstvo ich výhrad. To našej situácii pomohlo. 

Už len toto všetko, čo ste absolvovali, je pre mnohé páry na Slovensku nepredstaviteľné. Stačilo to?

Po štvrtom stretnutí s kňazom sme ešte dostali kontakt na mentorský pár v rámci našej farnosti, s ktorým sme sa štyrikrát stretli na večeri. Trikrát u nich, raz v dome, kde som bývala ja. Na každom stretnutí bol pripravený súbor otázok, na ktoré sme mali odpovedať. Jedno bolo o modlitbe, druhé o financiách, tretie o sexuálnom spolužití a výchove detí a posledné o komunikácii.

Boli to manželia z farnosti, žili spolu už vyše 25 rokov. Ak sa nemýlim, pani mala na starosti aj pastoráciu detí a birmovancov. Bol to tiež medzinárodný pár, ona bola z Čile, on Američan, preto nás s nimi kňaz spojil. V mnohom nás vedeli pochopiť, hoci tam bol generačný rozdiel. Vždy to však boli príjemné stretnutia a im veľmi záležalo na tom, aby sme sa dobre pripravili. 

Prípravu ste teda mali za sebou. Svadba však bola na Slovensku a aj tu bolo treba dokumenty k cirkevnému sobášu. Šlo to hladko?

Keďže sme prípravu absolvovali v USA, bolo treba aj tam doručiť môj aj Michaelov krstný list, keďže bol tiež pokrstený v inej farnosti a v inom štáte. Už len moja zložka obehala na Slovensku peknú trasu cez diecézy a farnosti, kým sa dostala cez oceán. V konečnom dôsledku potom celá naša spoločná zložka dokladov pristála opäť na Slovensku v Kežmarku. Museli sme veľa byrokratických vecí urgovať, ale všetko sa nakoniec stihlo.

Prekvapilo vás niečo na príprave v USA? 

To, že niekomu záleží na tom, aby sme si my dvaja odpovedali na dôležité témy pred svadbou. Bol to komplexný pohľad, od komunikácie cez výchovu detí, financie, pripravenosť, rozdiely v povahách. Ak sme sa náhodou o niečom nerozprávali pred začiatkom náuky, tam to určite vyvstalo. 

Každý pár na to dostal priestor, my sme to riešili intenzívne. Vždy som dohodla najbližšie stretnutie s kňazom už do troch týždňov. Chcela som, aby sme prípravu skončili aspoň mesiac pred svadbou, aby všetky dokumenty stihli prísť načas. Počas tých trojtýždňových intervalov sme témou spoločne žili. V pozadí sa vyvíjali vzťahy s rodinou, túžili sme povedať kňazovi dobré správy o tom, ako nás Michaelovi rodičia postupne začali prijímať.

V každom prípade som si uvedomila, že Katolícka cirkev je jediná inštitúcia, ktorej záleží na komplexnej príprave ľudí do manželstva. Neviem o tom, že by niekto iný takto intenzívne, komplexne pristupoval k manželstvu a jeho dobrému začiatku. 

Výborné bolo, že nikto nič nespochybňoval, nezľahčoval ani nehovoril, že toto nemusíte. Celú prípravu s deviatimi bodmi vrátane dokumentov sme brali ako jeden balík. Trvalo to síce šesť mesiacov, mesiac byrokracie, no skvelé bolo, že napríklad pri stretnutiach s kňazom nám on sám poslal link na svoj kalendár, aby sme videli, kedy je k dispozícii. Vybrali sme si tak čas, ktorý nám vyhovoval.

Pomohla takáto detailná dôsledná príprava vášmu vzťahu?

Áno, hoci vo väčšine prípadov to bolo zopakovanie si toho, čo sme už preberali, no objavili sme často drobnosti, ktoré sme nedoriešili. O tých sme sa znovu rozprávali. Objavy nastali aj po vyplnení dotazníka, hneď sme sa chceli rozprávať, čo ten druhý odpovedal na niektoré otázky. Prebrali sme aj otázku prijatia rodinou, kde sme už šli dôsledne do počúvania, prežívania a pocitov toho druhého. Pomohol nám aj poctivý prístup kňaza pri príprave, prešiel s nami dôsledne aj zdravotné problémy, aj duševné zdravie, aby rozhodnutie pre manželstvo bolo skutočne slobodné a predchádzalo sa anuláciám.

U nás dvoch sa vďaka príprave určite zlepšil spôsob komunikácie a riešenia konfliktov. Pozitívne nás prekvapila téma financií v manželstve, pomohlo nám to stanoviť si v bankovej aplikácii rozpočet na najbližší mesiac. Žili sme síce oddelene, nie spolu, neplatili sme jednou kartou, ale Michael mi ukázal, že ak som si povedala, že miniem napríklad 50 eur na oblečenie a zrazu som minula 80, neznamená to hneď, že som niečo porušila. Snúbenecký rozpočet nám poslúžil na to, aby sme zistili, aké sú naše potreby, kým ešte žijeme sami, aby sme si potom ako manželia vedeli nastaviť realistické spoločné finančné ciele. Naučilo nás to plánovať a komunikovať.