Bývalý narkoman Tomáš Kuchta: Ak by som sa nedostal do hnutia Cenacolo, dnes by som bol mŕtvy alebo zavretý (rozhovor)

Aká bola vaša životná cesta? Ako ste sa dostali k drogám?

Od troch rokov som vyrastal bez otca. Moja mama pracovala v tom čase na tri zmeny, takže som trávil veľa času sám, bez jej kontroly. Nemal som ani nijaké spoločenstvo, do ktorého by som patril. Postupne som sa z túžby po prijatí dostal na zlé chodníčky, k ľuďom podobným, ako som bol ja – k samorastom z rozbitých rodín. Práve medzi nimi som nachádzal prijatie, ktoré som v tom čase tak zúfalo hľadal. Potom to už išlo samo.

Ako zakomplexovanému tínedžerovi mi droga dodávala pocit sebavedomia a falošnej slobody. Keď som si dal drogu, cítil som sa ako majster sveta. Konečne som mal pocit vlastnej hodnoty. No práve toto je na drogách to najhoršie. Na chvíľku človeka akoby pozdvihnú, za čo si však neskôr vypýtajú veľmi vysokú daň. Čo sa spočiatku javí ako nevinná zábava, je cestou k totálnej deštrukcii samého seba.

Stav, ktorý mäkké drogy človeku poskytujú, mu postupne prestáva stačiť a túži po ďalšom a ďalšom zážitku, ktorý by mu poskytol únik z reality. A to je cesta do pekla.

Aký sled malo užívanie drogy vo vašom prípade?

Začal som pri alkohole a cigaretách, no postupne som pokračoval i s mäkkými drogami, čo bol už len krôčik k tým tvrdým. Užívanie mäkkých drog sa pritom často podceňuje. V skutočnosti práve ony sú vstupnou bránou k tým tvrdým. Stav, ktorý mäkké drogy človeku poskytujú, mu postupne prestáva stačiť a túži po ďalšom a ďalšom zážitku, ktorý by mu poskytol únik z reality. A to je cesta do pekla.

Pamätáte si na moment, keď u vás nastal ten zlom, že ste prešli od mäkkých drog k tým tvrdým?

Áno, súviselo to jednak s túžbou po intenzívnejšom zážitku, ktorý som už spomínal, a jednak s túžbou po prijatí. Pre rodinu som bol čiernou ovcou, vyvrheľom, ku ktorému by sa najradšej ani nepriznávali. Toto neprijatie a hlbokú citovú prázdnotu som riešil tým, že som sa uchyľoval stále k tvrdším drogám. Vďaka nim som sa nemusel konfrontovať s tvrdou realitou a bolesťou, ktorá na mňa doliehala. Droga sa pre mňa stala únikom. Postupne ako sa problémy nabaľovali, najmä v súvislosti s krádežami, potreboval som pred nimi unikať stále viac. Až to dospelo do takého bodu, že vlastná matka sa rozhodla vyhodiť ma z domu a skoro rok som žil ako bezdomovec.

Aký bol v tom čase váš vzťah s mamou?

Žiadny. Keď sme sa stretli na ulici, radšej sme sa obišli. No nebolo to vždy tak. V detstve sme si boli veľmi blízki. Tým, že som nemal otca, bola pre mňa mama jedinou vzťahovou osobou. V období dospievania som však trávil viac času na ulici ako doma, a tak mama na mňa nemala dosah. Robila na tri dvanásťhodinové zmeny, aby nás zabezpečila, takže nám veľa spoločného času neostávalo.

Najprv to boli malé krádeže doma, potom vonku a tak sa to postupne nabaľovalo. Mal som už tak prehlušený hlas svojho svedomia, že som si už neuvedomoval, že niečo robím zle.

Formovali ma priatelia z podobného zázemia, z akého som vyšiel ja, z rozbitých alebo nefunkčných rodín. Až s odstupom času dokážem túto jej obetu oceniť. Naozaj robila, čo mohla, aby sme sa mali dobre. Vtedy som tomu ešte nerozumel a mnoho vecí som jej nedokázal odpustiť. Keď sa na to pozerám z dnešnej perspektívy otca šiestich detí, dokážem lepšie pochopiť, že aj ona mi dala len toľko, koľko sama dostala.

Odkiaľ ste zháňali peniaze na drogy?

Najprv to boli malé krádeže doma, potom vonku a tak sa to postupne nabaľovalo. Mal som už tak prehlušený hlas svojho svedomia, že som si už neuvedomoval, že niečo robím zle. S potrebou potláčania tohto vnútorného hlasu zároveň narastala i potreba stále navyšovať dávku.

Kedy ste sa dostali do bodu, že ste si siahli úplne na dno a obrátili ste sa k Bohu?

Pamätám si, že to bolo asi po ôsmich mesiacoch, čo som bol vonku. Sedel som na lavičke a premýšľal o samovražde. Nemohol som sa už ani voľne pohybovať, pretože ma hľadali policajti aj mafiáni. Nemal som ani miesto, kam ísť, pretože rodina a priatelia na mňa pre krádeže zanevreli. Z tejto situácie som už nevidel žiadne východisko. Ako som tam tak sedel, išiel okolo mňa jeden chlapec, ktorý sa neskôr stal kňazom.

Sedel som na lavičke a premýšľal o samovražde. Nemohol som sa už ani voľne pohybovať, pretože ma hľadali policajti aj mafiáni.

Podal mi ruženec z Medžugoria a povedal mi, že ich vyrábajú a modlia sa s nimi narkomani z komunity Cenacolo. Opýtal sa ma, či by som tam nechcel ísť. Prišlo to ako blesk z jasného neba a ja som vedel, že práve to je miesto pre mňa. Že to jediné mi pomôže. Na protidrogové liečenie som ísť nechcel, keďže som vedel, že tam by bola liečba založená na liekoch. Ja som však potreboval niečo iné. Potreboval som Boží zázrak.

Tento moment na lavičke, keď ste si chceli vziať život, bol tým posledným klincom do rakvy?

Áno. Bol to ten kraj útesu, na ktorý som sa musel dostať, aby sa niečo v mojom živote pohlo. U niekoho tento moment nastane po piatich, desiatich rokoch, u niekoho, žiaľ, až príliš neskoro… U mňa prišiel našťastie bod zlomu v pomerne krátkom čase. To, že som bol napokon zachránený, je len Božia milosť. Ja som si to ničím nezaslúžil. Dnes môžem povedať, že ak by som sa nedostal do Cenacola, už by som bol mŕtvy alebo zavretý.

Vaše ďalšie kroky potom smerovali do komunity Cenacolo, kde ste sa boli liečiť zo závislosti?

Áno, hneď som kontaktoval doktora, ktorý sa venuje závislým a pozná komunitu, a poprosil som ho o pomoc. Zároveň som cítil potrebu vyspovedať sa. V spovednici som sa vtedy rozplakal a vyznal som úplne všetko. Bolo to asi po siedmich rokoch, keď som bol opäť na spovedi a mohol zažiť moc, ktorá s touto sviatosťou prichádza. Kňaz, ktorý ma spovedal, ma vtedy poslal domov k mojej mame. Zdalo sa mi, že nevie, čo hovorí, pretože mama ma v tom čase ani len nezdravila na ulici, no poslúchol som. Zaklopal som na jej dvere, ona ma prijala a ošetrila mi hnisavé rany na nohách. Tým sa začal asi šesťtýždňový prípravný proces pred vstupom do komunity Cenacolo.

Kňaz, ktorý ma spovedal, ma vtedy poslal domov k mojej mame. Zdalo sa mi, že nevie, čo hovorí, pretože mama ma v tom čase ani len nezdravila na ulici, no poslúchol som.

V čom spočíva táto prípravná fáza pred vstupom do komunity?

Zameraná je hlavne na bližšie spoznanie komunity. Aby človek vedel, do čoho ide. Zároveň je to i príprava pre rodičov, ktorí sa učia, ako postupovať v prípade, že by to ich dieťa nezvládlo a chcelo sa vrátiť domov. Aby boli rodičia napriek bolesti, ktorú pritom prežívajú, pripravení povedať „nie“ a stanoviť si jasné hranice. Matka Elvíra, zakladateľka komunity Cenacolo, zvykla rodičom hovorievať: „Vy ste svojim deťom dali všetko. Autá, telefón, tablety, peniaze, slobodu, no spravilo ich to šťastnými? Nie. Pozrite, ja som im to všetko zobrala, a sú šťastní.“

Aké boli vaše prvé dojmy z komunity?

Prvý rok a pol bol pre mňa mimoriadne náročný. V tomto období som si každý jeden deň hovoril, že ten deň už bude posledný. Naobedujem sa, pôjdem si vypýtať doklady a odídem. Najťažšie chvíle som prežíval najmä vtedy, keď sa moje svedomie začínalo postupne očisťovať a vracali sa mi všetky tie bolestivé spomienky z minulosti, v ktorých som iným ubližoval. Postupne som si začal čas v komunite užívať, no začiatky boli veľmi ťažké.

Ako ste zvládali denný režim, ktorý je v komunite nastavený dosť prísne?

Musel som, pokiaľ som chcel prežiť. Zároveň som vedel, že doma ma nikto nečaká. Na jednej strane to možno môže vyzerať bezcitne, no na druhej to bolo veľmi oslobodzujúce. Ja som navyše zažil komunitu, v ktorej boli pravidlá ešte prísnejšie ako dnes. Veľa ráz sme nemali ani čo jesť. Oproti tomu majú v súčasnosti v komunitných domoch luxus. Pritom som však pochopil, čo znamená ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Keď som vyšiel z komunity, nemal som problém žiť len z cestovín alebo vydržať o hlade. Naučil som sa, že nemusí byť všetko podľa mojich predstáv. A práve o toto išlo. Vonku som mal všetko, no nevážil som si to. Až v komunite som sa naučil vážiť si veci. Napríklad obyčajnú teplú sprchu.

Keď som vyšiel z komunity, nemal som problém žiť len z cestovín alebo vydržať o hlade. Naučil som sa, že nemusí byť všetko podľa mojich predstáv.

To, že si ju môžem dopriať každý deň, som sa naučil vážiť až vtedy, keď som sa mohol sprchovať raz za týždeň. Aj to nie vždy v teplej vode. Napriek tomu, že to bolo náročné, nemám na to negatívne spomienky. Tento boj sme zvádzali spoločne ako komunita a to mi dodávalo silu. Dodnes udržiavam vzťahy, ktoré som si tam vytvoril. Neboli to však už priateľstvá založené na vypočítavosti, ako som mal vonku, ale na úprimnom záujme o druhého.

Spomínate si na nejaký silný moment z času stráveného v komunite, ktorý vám dodnes ostal v pamäti?

Pamätám si na prvú svätú spoveď. V tej chvíli sa začal proces hlbokého očisťovania tých najbolestivejších rán a spoznávania skutočnej pravdy o sebe. Tu vonku niečo také možné nie je. Všetci sme zvyknutí nasadzovať si masku podľa toho, v akom prostredí sa práve nachádzame. Či už sme v práci, doma alebo s priateľmi. To, kto v skutočnosti sme, vie však iba málokto. No práve objavenie týchto tienistých stránok a pochopenie, že sme napriek tomu milovaní, nás robí skutočne slobodnými a radostnými.

V komunite som mal jedného priateľa, ktorý mi pred očami umieral na aids. Napriek veľkým bolestiam, ktoré prežíval, bol radostný.

Iba potom je človek skutočne schopný tešiť sa z každého prežitého dňa. V komunite som mal jedného priateľa, ktorý mi pred očami umieral na aids. Napriek veľkým bolestiam, ktoré prežíval, bol radostný. Až v takýchto momentoch si človek uvedomí, ako nesprávne mal nastavený rebríček hodnôt. Vonku sme zvyknutí oplakávať to všetko, čo nám chýba, no on bol šťastný napriek tomu, že umieral zaživa.

Čo vám najviac pomáhalo na ceste k abstinencii?

Asi priateľstvo. Že som stretol ľudí, ktorí ma mali skutočne radi. Bez nejakých postranných záujmov či vypočítavosti, čo by z toho mohli mať. Jednoducho som cítil, že ma majú radi pre mňa samého. Dôležité bolo, že sme dokázali spolu i trpieť. Napríklad, keď jeden z nás chcel odísť. Pracoval som s ním v skleníku a snažil som sa byť mu v tej situácii oporou. Práve to je tá hodnota priateľstva, že nám jednému na druhom skutočne záležalo. Vonku by sa s tebou v horúčavách nikto nebol ochotný potiť v skleníku len preto, že mu na tebe záleží. V komunite to bolo iné.

Vedeli by ste povedať, kedy ste si uvedomili, že ste vyliečený zo závislosti od drog?

Asi je ťažké povedať nejaký presný moment. Uvedomil som si to vo chvíli, keď to prázdne miesto, ktoré som predtým zapĺňal drogou, bolo teraz naplnené niečím iným. Drogy som si dával preto, že som bol zakomplexovaný, tlstý chlapec, ktorý žil v strachu, nemal svoju identitu potvrdenú svojím otcom a nebol milovaný svojou matkou. Takýto človek si potrebuje svoju hodnotu niečím potvrdiť. Či už je to gamblerstvo, alkohol alebo drogy, ten princíp za tým je stále ten istý. Závislosť je len dôsledok toho, čo sme voľakedy nedostali, či už je to láska, bezpodmienečné prijatie alebo potvrdenie svojej hodnoty, a my sa to snažíme nejakým spôsobom dosýtiť.

Čo všetko vám droga zoberie?

Zoberie vám slobodu a pocit vlastnej hodnoty. Človek má pocit, že bez tej drogy nie je ničím. Ona vás vyprázdni citovo, morálne, hodnotovo, lebo ste pre ňu schopný spraviť všetko. Pamätám si napríklad, že v prvom komunitnom dome, do ktorého som sa dostal, som bol vyzvaný, aby som zaspieval nejakú slovenskú pesničku pred asi sto ľuďmi. Mal som taký strach, že sa idem znemožniť, že som zo seba nevedel vydať ani hlások.

Najmä v čase očisťovania svedomia prichádza človeku veľa myšlienok na to, aby to vzdal. Vtedy je prítomnosť strážneho anjela, ktorý je stále s vami a podporuje vás, veľmi dôležitá.

Keď som za svoj príšerný výkon zožal obrovský aplauz, až vtedy som si uvedomil, čo mi tá droga vlastne všetko vzala. Slobodu, radosť, hodnotu samého seba. Keď ste sa pýtali, kedy som si uvedomil, že som vyliečený, tak po roku a pol som bol už ja ten, čo som v slobode spieval pred ostatnými. Neskôr som sa nebál vystupovať ani v zbore či v divadelných predstaveniach. To bola práve tá sloboda, ktorú mi Boh vrátil späť.

Ako ste vnímali rozmer viery v komunite?

Duchovný rozmer komunity som v tom čase až tak neriešil. Bral som to ako samozrejmú vec, ako pravidlo komunity. Boli medzi nami i moslimovia, ktorí sa spolu s nami modlili, hoci možno neskôr už nikdy do kostola nevstúpili. Až po odchode z komunity som začal čítať Sväté písmo ako živé slovo, ktoré môže premieňať môj život. Keď sme ho čítali v komunite, mal som z toho skôr stres. Musel som prejsť istým procesom, aby som bol schopný vidieť skutočnú hodnotu Božieho slova. V komunite som vnímal Boha najmä cez svätú spoveď, vzájomnú lásku, priateľstvá, Eucharistiu a úctu k Božej Matke.

Ako ste si zvykali na strážneho anjela, ktorý je v komunite priradený ku každému novému členovi, aby nad ním 24 hodín denne držal ochrannú ruku?

Ja som ho vnímal ako veľkú pomoc, nie ako nejaké obmedzovanie. Diabol útočí cez myšlienky a srdce. Tým, že sa vám strážny anjel stále prihovára, nemáte čas to zlo, ktoré vám diabol neustále podsúva, ďalej rozvíjať. Najmä v čase očisťovania svedomia prichádza človeku veľa myšlienok na to, aby to vzdal a vrátil sa domov. Vtedy je prítomnosť strážneho anjela, ktorý je stále s vami a podporuje vás, veľmi dôležitá.

Práve starší členovia komunity, ktorí už programom prešli, sú tí najlepší terapeuti. Spolu so mnou boli v Cenacole aj chlapci, ktorí zažili vojnu v Juhoslávii a prešli ešte oveľa ťažšími skúškami ako my ostatní.

Poskytuje komunita aj nejakú formu terapie alebo je proces liečby založený výlučne na modlitbe, práci a spoločenstve?

Terapia v komunite poskytovaná nie je. Práve starší členovia komunity, ktorí už programom prešli, sú tí najlepší terapeuti. Spolu so mnou boli v Cenacole aj chlapci, ktorí zažili vojnu v Juhoslávii a prešli ešte oveľa ťažšími skúškami ako my ostatní. Osobná skúsenosť niekoho, kto číta z kroniky vlastného života, má oveľa silnejší efekt ako niečo naučené. Je to ako svedectvo, ktoré vám nikto nemôže vyvrátiť, pretože ste ho sami zažili.

Ako sa počas štyroch rokov, ktoré ste v komunite strávili, vyvíjal váš vzťah s mamou?

Keď ma moja mama priviezla do komunity, povedala mi, že tam nevydržím ani dva týždne. Ja som sa vtedy rozhodol, že jediná vec, ktorú v živote dokončím, bude tento program.

Povedali by ste, že sa počas rokov strávených v komunite uzdravil aj váš vzťah s mamou?

Nemôžem povedať, že je už úplne uzdravený. Ešte stále sa obaja potrebujeme obrusovať, no je to stokrát lepšie ako predtým. Určite sa však náš vzťah cez túto skúsenosť posilnil, predtým sme si nevedeli prísť ani na meno. Aj moja mama prešla dlhou cestou pokánia, odpúšťania a návratu k Bohu. Dodnes si k sebe ešte hľadáme cestu a často sa nezhodneme, ale vždy s úmyslom viac sa pochopiť a milovať. Na našom vzťahu pracujeme a ja verím, že si budeme stále bližší.

Tip na našu knihu k téme: