To, čo sa nevypovie, nevykričí a nevyplače, vyplavuje zo srdca aj tú lásku, ktorá tam ostala

Ako vyzeral váš život potom, ako ste vyšli z komunity Cenacolo, kde ste sa liečili zo závislosti od drog? Kedy ste spoznali svoju terajšiu manželku?

Tomáš: Po odchode z komunity Cenacolo smerovali moje ďalšie kroky do Trnavy, kde som chcel začať odznova. Do Banskej Bystrice, odkiaľ pochádzam, som sa už nevrátil. Neodporúča sa ísť späť do toho istého mesta, kde ste bývali, pretože je riziko, že by ste sa rýchlo vrátili na staré chodníčky. Svoju manželku Katku som potom spoznal po dvoch rokoch na kurze Filip.

Ako sa vyvíjal váš vzťah i vzhľadom na minulosť?

Tomáš: Na začiatku som vôbec neveril tomu, že by to mohlo vyjsť. Že by si ona, taká krásna žena, mohla všimnúť takého „tučka“, ako som ja. Čím častejšie sme sa však stretávali, boli sme si bližší a nachádzali sme veľa spoločných tém. Doteraz obdivujem, že ma moja manželka už vtedy prijímala takého, aký som bol. Hoci som v tom čase nemal absolútne nič. Len dlhy a jednu cestovnú tašku. Dalo by sa povedať, že som bol skôr stratená existencia. Ak by si jedna z mojich dcér našla takého priateľa, úprimne povedané, neviem, ako by som na to reagoval.

Moja manželka je úžasná v tom, že mi nikdy moju minulosť nevyčítala. Ani v hádkach nikdy nepoužila moje minulé chyby ako zbraň proti mne. Skôr na mňa pozerala ako na človeka, ktorý sa aj vďaka tomu, čím si prešiel, pevne drží Boha. Vnímala, že práve cez tie najťažšie veci v mojom živote sa mohol Boh ešte viac osláviť. Nikdy som z jej strany necítil strach, že by som mohol v manželstve opäť prepadnúť drogám. Predtým som mal ešte jeden krátky vzťah, ktorý stroskotal práve na tomto. Stále som zo strany vtedajšej priateľky cítil nedôveru, že to ustojím.

Moja manželka je úžasná v tom, že mi nikdy moju minulosť nevyčítala. Ani v hádkach nikdy nepoužila moje minulé chyby ako zbraň proti mne.

Aké to bolo pre vás, Katka, keď ste išli do vzťahu s vedomím Tomášovej minulosti? Mali ste obavy, že by to mohlo zle dopadnúť?

Katka: Nie. Tiež som si prešla búrlivou minulosťou, v ktorej som však nechcela ostávať zaseknutá a nechcela som, aby ma ďalej determinovala. V mojom prípade to bol najmä okultizmus, alkohol a diskotéky v období dospievania. Môj manžel Tomáš ma zaujal hneď, ako som ho spoznala. Oslovil ma svojou spontánnosťou a dobrotou srdca. Keď sme začali spolu chodiť, vnímala som, že som ním bezpodmienečne prijímaná. Ja som mu zase dokázala dať pochopenie, ktoré potreboval. Súviselo to i s tým, že som vyrastala s rodičmi, ktorí mali problém so závislosťou, a necítila som z ich strany nijakú lásku.

U Tomáša som nachádzala uzdravenie, lásku a prijatie, ktorých sa mi dovtedy v živote nedostalo. Páčilo sa mi, že to s Bohom myslí naozaj vážne. Že aj po odchode z komunity je pre neho vzťah s Bohom stále na prvom mieste. Pravidelne som ho napríklad stretávala na modlitbe ruženca. Ja som bola v tom čase na začiatku svojho duchovného života a práve jeho autentický život viery bol to, čo ma na ňom najviac priťahovalo.

Akým spôsobom vás ovplyvnila vlastná skúsenosť z rodiny, v ktorej ste sama zažili všetko to, čo dokáže spôsobiť závislosť?

Katka: To, ako ma to ovplyvnilo, spoznávam ešte aj teraz. To, že som nejakým spôsobom zranená, som začala riešiť až v priebehu posledných piatich rokov, odkedy som zažila seminár Otcovo srdce. Až tam som sa pozrela skutočne do hĺbky našich rodinných vzťahov. Ja som síce vedela, že obaja rodičia sú závislí, v dôsledku čoho sú naše rodinné vzťahy v troskách, no nevedela som, aký vplyv to malo na môj život.

Spomínate si na nejaké momenty z detstva, keď ste si začali viac uvedomovať, čo znamená život so závislým človekom?

Katka: Pamätám si, že som mávala strach pozvať si domov kamarátky. Nechcela som, aby videli moju mamu opitú. Tieto strachy vo mne zostávajú doteraz. Postupne vychádzajú von a Boh ich lieči. Trpela som tiež akútnym nedostatkom rodičovskej lásky. Chýbal mi čas strávený s mamou, keď by sme si mohli budovať vzťah matka – dcéra. Ona mi však túto potrebu nevedela naplniť, pretože bývala často pod vplyvom alkoholu. Ešte len prišla z práce, už držala v ruke fľašu. Keď som sa išla ráno obliecť, narazila som v skrini na ďalšiu a takto to bolo po celom dome.

Ja som síce vedela, že obaja rodičia sú závislí, v dôsledku čoho sú naše rodinné vzťahy v troskách, no nevedela som, aký vplyv to malo na môj život.

Žila som v ustavičnom strachu, jednak o kamarátstva a jednak o ňu. Už ako malé troj-štvorročné dieťa som si začala vzťahovať vinu za našu rodinnú situáciu na seba. Myslela som si, že ja som dôvodom, pre ktorý ona začala piť, a príčinou ich zlého vzťahu s otcom. No ako dieťa som k rodičom stále vzhliadala a vnímala ich ako vzory. Až postupne, ako som rástla, som si začala uvedomovať nenaplnenú potrebu po láske a prijatí a začala som ju hľadať vonku. Žiaľ, často na nesprávnych miestach.

Keď opisujete svoju skúsenosť, viem si predstaviť, že ste nemali zažitý vzor zdravo fungujúcej rodiny. Ako vás táto skutočnosť ovplyvnila pri zakladaní vlastnej rodiny?

Katka: Keď som si prechádzala fázou uzdravovania, dala sa pokrstiť a prijala som sviatosti, môj život nabral úplne iný spád. Vôbec som nepozerala na to, že by moje manželstvo mohlo dopadnúť tak ako u mojich rodičov. Pomenovaním toho, čo mi v živote chýbalo, a naplnením prázdneho miesta Bohom nastalo veľké oslobodenie. Nepremýšľala som nad tým, že by moja vlastná rodina mohla vyzerať rovnako ako tá, v ktorej som vyrastala. Čím viac som začínala žiť s Bohom a cítila jeho prítomnosť a lásku, tým viac som upriamovala svoj zrak k nemu a menej do minulosti.

Ako sa postupne menil váš vzťah s rodičmi?

Katka: U otca je to dodnes len cestou monológu z mojej strany. Od svadby som ho nevidela a moje deti ho vôbec nepoznajú. Môj otec dodnes nedokáže odpustiť mojej mame ani mne. No vnímam, že keď ja odpúšťam, v tej chvíli sa začína niečo hýbať. Až na seminári Otcovo srdce som si uvedomila, že voči otcovi stále prežívam hnev zato, že som od neho nezažívala otcovskú lásku a prijatie. Hoci som mu to nikdy nepovedala, nedokázala som sa cez niektoré situácie z minulosti prehrýzť a odpustiť mu.

Postupne som sa však dopracovala k tomu, že ak by k nám dnes prišiel, tak ho objímem a prijmem. Takto pôsobí Boh. On nerobí to, že sa opäť všetci stretneme ako jedna veľká rodina a bude to idylické. Boh pôsobí najmä v skrytosti a som si istá, že srdce môjho otca postupne obmäkčuje. Hoci si to on možno teraz ešte neuvedomuje.

Postupne som pochopila, že mama mi dala len to, čo mohla. A práve tam sa začala cesta odpúšťania.

A to isté sa deje aj vo vzťahu s mojou mamou. Tepna odpúšťania voči nej pulzuje doteraz. Ešte pred tromi rokmi som jej skôr vyčítala to, ako ma vychovala a ako sa na základe jej príkladu dnes ja správam k svojmu manželovi. Postupne som však pochopila, že mi dala len to, čo mohla. A práve tam sa začala cesta odpúšťania. Dnes ju už dokážem aj objať, hoci viem, že som ešte stále na ceste k tomu, aby som ju dokázala skutočne milovať. Veľmi by som jej chcela pomôcť dostať sa zo závislosti, no pokiaľ to nie je aj jej túžba, nemôžem ju prinútiť. Môžem ju len zveriť do Božích rúk a prijímať ju takú, aká je.

Tomáš: S mamou sa náš vzťah od môjho pobytu v komunite Cenacolo veľmi zmenil. Tým, že sa v komunite pracuje s rodičmi klientov, aj ona si prešla cestou pokánia a návratu k Bohu. Hoci náš vzťah ešte zďaleka nie je ideálny a často sa nezhodneme, je to stokrát lepšie, ako to bolo predtým. S otcom to bolo ťažšie. Odpustil som mu až na seminári Otcovo srdce po osemnástich rokoch a poprosil som ho o odpustenie, že som mu nebol dobrým synom. Hoci to bol on, kto odišiel a nikdy v živote mi s ničím nepomohol.

Odpustenie bolo úplne kľúčové. Ak ho vykonáme v duchu a v pravde, vtedy má Boh priestor konať zázraky a je zároveň bránou k uzdraveniu nás samých.

Ani vtedy, keď som potreboval podporiť na ceste zo závislosti. Z čisto ľudského hľadiska by som mal právo sa na neho hnevať, no práve vďaka odpusteniu ho dokážem vidieť z Božej perspektívy. Ako milované Božie dieťa, ktoré od svojho biologického otca nedostalo ani toľko lásky, koľko ja od neho. Vtedy, keď som mu odpustil, sme sa prvýkrát po osemnástich rokoch opäť stretli a on videl svoje vnúčatá. Odpustenie bolo pritom úplne kľúčové. Ak ho vykonáme v duchu a v pravde, vtedy má Boh priestor konať zázraky a je zároveň bránou k uzdraveniu nás samých.

Povedali by ste, že práve odpúšťanie vám najviac pomáhalo prekonať aj vaše najväčšie manželské krízy?

Katka: Musím povedať, že keď sme sa spoznali a vstupovali do manželstva, ani zďaleka sme nežili taký vzťah s Bohom, ako ho žijeme dnes. V našom duchovnom živote sme išli dosť na výkon. Božiu lásku sme merali podľa svojich zásluh a dôležitosť odpustenia sme si až do takej miery neuvedomovali. Až na seminári Otcovo srdce sme začali skutočne spoznávať to, ako bezpodmienečne sme milovaní Bohom. Zažili sme, že jeho lásku si nemusíme ničím zaslúžiť a že najviac ju prijímame vtedy, keď si navzájom odpúšťame. Odvtedy sa náš vzťah stal oveľa úprimnejším a vďaka pochopeniu sily neustáleho odpúšťania sa posunul na úplne inú úroveň.

Keď nám začali padať ružové okuliare a rúcali sa všetky falošné predstavy, mohli sa vyplaviť všetky tie veci, s ktorými sme do manželstva prišli.

Tomáš: Bolo to asi v polovici nášho manželstva, keď sme sa začali prejavovať takí, akí skutočne sme. Keď nám začali padať ružové okuliare a rúcali sa všetky falošné predstavy, mohli sa vyplaviť všetky tie veci, s ktorými sme do manželstva prišli. Potom, ako prichádzali jedno po druhom deti, bolo tých ťažších chvíľ stále viac. Vtedy som si prechádzal i obdobím neistoty, či budem schopný našu rodinu zabezpečiť. No dnes viem, že to vôbec nie je o mne. Naučil som sa oveľa viac spoliehať na Boha a dôverovať v jeho prozreteľnosť.

Vedeli by ste si spomenúť na nejaký zážitok, pri ktorom ste sa spoľahli na Božiu prozreteľnosť a videli ste, ako pôsobí?

Katka: V prvom rade chcem povedať, že to nie je o tom, že my sme tí vyvolení, o ktorých sa Boh stará. A že len čakáme, kedy nám čo dá. Skôr je to o tom, že si uvedomujeme, že pokiaľ sa rozhodneme rozdeliť s núdznym napriek tomu, že tým sami riskujeme, Boh sa o nás vždy postará. A zároveň zažívame to, že nám Boh ukazuje ľudí, ktorí by pomoc najviac potrebovali.

Úplne prvýkrát sme to intenzívne zažili pred niekoľkými rokmi, keď sme mali pár dní pred výplatou a modlili sme sa deviatnik odovzdanosti od pátra Dolinda. Ešte niekoľko dní sme domácnosť dokázali ako-tak utiahnuť, ale postupne sa peniaze míňali a posledný deň sme už išli úplne na nulu. Keď sme viezli deti do školy, začala nám svietiť nádrž. Boli sme v takej situácii, že sme ani nemali z čoho natankovať.

Keď som prišiel do práce, na stole ma čakala obálka s nápisom: Pre Kuchtovcov. Bolo v nej 100 eur a asi 50 eur v stravných lístkoch.

Tomáš: Tu by som chcel Katku ešte doplniť. V spomínanej novéne je napísané, aby si sa úplne odovzdal do Božích rúk a žiadnym pričinením sa nesnažil o dosiahnutie požehnania, ktoré má prísť. Ako nám začínala svietiť nádrž, povedal som Bohu, že teraz je na rade on. Nepodnikol som žiadne kroky a bezvýhradne som Bohu dôveroval. Keď som prišiel do práce, na stole ma čakala obálka s nápisom: Pre Kuchtovcov. Bolo v nej 100 eur a asi 50 eur v stravných lístkoch. Vtedy som sa rozplakal a hneď volal Katke.

Dozvedeli ste sa, od koho ste tie peniaze dostali?

Tomáš: Bolo to tak, že môj vedúci chodil ráno na šiestu do kostola. V ten deň tam stretol moju bývalú kolegyňu, ktorá nám už od Vianoc chcela túto obálku dať. Bolo už asi päť mesiacov po Vianociach a ona celý čas nosila túto obálku v kabelke. Predtým však nikoho známeho nestretla, komu by ju mohla dať. Pritom som si uvedomil, ako neuveriteľne Boh koná. On už pol roka predtým vedel, kedy sa nám tie peniaze najviac zídu.

Dokázali ste si v každej situácii zachovať takýto postoj dôvery? Neprežívali ste strach, že by to nemuselo vyjsť?

Tomáš: Ja s tým bojujem často. Pre mňa ako pre muža je ťažšie úplne sa zveriť do Božích rúk, pretože vnímam aj ten postoj zodpovednosti voči rodine. Katka je v tejto dôvere oveľa ďalej. No snažím sa, aby som do našej rodiny neprinášal nepokoj. A viackrát som paradoxne zažil, že keď som to v tej neistote dokázal pustiť, Boh sa postaral.

Pamätám si napríklad obdobie, keď sa nám malo narodiť šieste dieťa a potrebovali sme väčšie auto. Mal som strach, ako to utiahnem, ale moja manželka to zverila Bohu a pravidelne sa chodila modliť za nenarodené deti. A požehnanie, ktoré prišlo, stále vnímam ako dar od našich detí, ktoré sú v nebi.

Na základe tejto výzvy to Boh zariadil tak, že o mesiac sme si mohli kúpiť nové auto.

Katka: Pri jednej z týchto modlitieb som intenzívne vnímala, že dostaneme auto. Stále som to však brala s rezervou, aby to nebol len nejaký výmysel z mojej hlavy. Nevedela som, ako to bude, ale bola som si istá, že sa to stane. S kňazmi vo farnosti sme sa v tom čase dohodli, že spíšeme svedectvo nášho manželstva s výzvou, že kto chce, môže nás v slobode podporiť. Pritom sme sa dohodli, že ak sa vyzbiera dosť, naše aktuálne auto darujeme inej rodine, ktorá to potrebuje. Na základe tejto výzvy to Boh zariadil tak, že o mesiac sme si mohli kúpiť nové auto.

Tomáš: Ešte by som doplnil, že sme nedostali ani o euro viac, ako by sme potrebovali, hoci sme si vedeli predstaviť, čo by sa nám ešte hodilo. (Úsmev.) No peniaze nám prestali chodiť presne vtedy, keď sme mali dosť na kúpu nového auta, bez toho, že by sme to niekomu dali vedieť. Naše auto, ktoré sme dovtedy využívali, sme napokon darovali rodine, ktorej sa práve pokazilo. Aj v tejto situácii sa ukázalo dokonalé Božie riadenie.

Máte spolu šesť detí. Od začiatku ste plánovali, že si chcete založiť veľkú rodinu?

Katka: Už na začiatku, keď sme sa rozprávali, sme vedeli, že chceme mať viac detí. Máme spolu deväť detí, z toho tri sú už v nebi. Nevieme, ako nás bude ďalej Boh viesť a či nám pošle ešte ďalšie dieťa. Vnímame to tak, že sú to v prvom rade jeho deti a on nám ich len na nejaký čas požičal.

Svoje skúsenosti z minulosti vnímame aj ako obohatenie. Bez toho by sme dnes neboli tam, kde sme.

Ako sa vaša skúsenosť z minulosti odrazila na vašom vzťahu k deťom?

Tomáš: Často sme sa ocitli v situácii, keď sme museli odpustiť sami sebe. Keď sme zlyhávali v rodičovskej role pri našich vlastných deťoch, dokázali sme mať viac pochopenia aj pre zlyhania svojich vlastných rodičov. Dnes sa na to pozerám tak, že Boh niektoré veci dopustil, aby sa naše vnútro mohlo uzdraviť. Svoje skúsenosti z minulosti preto vnímame aj ako obohatenie. Bez toho by sme dnes neboli tam, kde sme. Boh si dokáže použiť všetko a vyťažiť z toho niečo dobré. O to viac, keďže ani jeden z nás nevyrastal v prostredí milujúcich rodičov, cítime, že Boh nám dáva zakúšať jeho otcovskú lásku. A túto lásku cítia aj naše deti, ktoré nezažívajú prítomnosť svojich starých otcov.

Katka: Z môjho pohľadu môžem povedať, že vidím, ako nám táto skúsenosť pomohla k väčšej úprimnosti v našej rodine. Napríklad aj tým, že my neututlávame veci. Ja som toho názoru, že to, čo sa nevypovie, nevykričí a nevyplače, to steká ďalej do srdca a vyplavuje z neho aj tú lásku, ktorá tam ostala. Ideálne je, ak sa tieto situácie nedejú pred deťmi, no nie vždy sa to darí.

Stále sa učím, že i napriek svojim chybám som stále rovnako milovaný. A že paradoxne práve sebaprijatím sa začína cesta uzdravovania.

Ako reagujú deti na to, keď zažijú situáciu, v ktorej zlyháte?

Katka: Učíme ich, že aj keď my zlyháme, vieme sa pred druhým pokoriť a poprosiť o odpustenie. Tomáš si veľakrát po hádke predo mňa kľakne so slovami ospravedlnenia a to je pre deti ten najsilnejší príklad. Nechceme im dávať pocítiť, že žijeme v nejakej dokonalej rodine a že je u nás všetko ideálne. Vnímam, že tieto situácie našu rodinu ešte viac upriamujú na Boha a vieru v jeho milosť. Bez nej je totiž akákoľvek naša snaha aj tak márna. Zároveň sa stále učíme dôvere v Božiu prozreteľnosť, ktorú Tomáš žil aj v komunite Cenacolo.

Tomáš: Pre mňa je najťažšie odpustiť sebe samému, že som zlyhal. Dodnes je pre mňa výzvou prijať v zmysle svojej ohraničenosti seba ako hriešneho človeka a neupadať preto do zúfalstva. Stále sa učím, že i napriek svojim chybám som stále rovnako milovaný. A že paradoxne práve sebaprijatím sa začína cesta uzdravovania. Učím sa, čo to znamená, že Božia láska je viac ako naše zlyhanie.

Tip na knihu:

Prečítajte si tiež:

Odpustiť neznamená zabudnúť, lebo by sme popreli svoj životný príbeh

Na väzňoch platí, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje

Dosiahnuť odpustenie neznamená, že budeme zraňujúce udalosti ospravedlňovať alebo na ne zabúdať (text+podcast)

Odpusteniu nestačí pripísať iba čisto duchovný rozmer