Na väzňoch platí, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje

Michal Libant. Foto: Lukáš Ronec/Lámačské chvály
Iba málokto bol svedkom takých zázrakov ako zakladateľ väzenského spoločenstva Dismas Michal Libant. Už osem rokov cestuje po slovenských väzniciach, aby prinášal odsúdeným posolstvo nádeje. Verí, že i ten najťažší zločinec má stále šancu dať si svoj život do poriadku, pokiaľ je ochotný sa pokoriť a poprosiť o odpustenie. Za tie roky už neraz zažil, ako sa z bývalých kriminálnikov stávali horliví ohlasovatelia evanjelia.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

V rozhovore s Michalom Libantom sa okrem iného dozviete:

  • ako prebieha evanjelizácia väzňov s najvyšším stupňom stráženia
  • aký bol jeho najsilnejší zážitok s odpustením, ktorý vo väznici zažil
  • čo je kľúčom k tomu, aby väzeň dokázal vytrvať na správnej ceste aj po prepustení
  • čo sa deje s človekom, ktorý neodpustí

So spoločenstvom Dismas slúžite vo väzniciach na Slovensku už takmer osem rokov. Ako ste sa dostali k tejto službe?

Môj pradedko i môj dedko pracovali obaja ako príslušníci vo väznici v Leopoldove. Keď som po vykonaní vojenskej služby premýšľal, kam ďalej, rozhodol som sa pokračovať v ich šľapajach. Pri tejto práci som ostal dvadsať rokov. Väčšinu času som pracoval ako pedagóg, vďaka čomu som mal priamy kontakt s odsúdenými.

Nemali ste obavy predtým, ako ste nastúpili do väznice? Mali ste už nejakú skúsenosť s prácou s väzňami, na ktorej by ste mohli stavať?

Nie. Dovtedy som o väzňoch v Leopoldove počul len v súvislosti s historicky najväčšou väzenskou vzburou na Slovensku v roku 1990. V nadväznosti na spoločenské a politické uvoľnenie väzni vtedy vystúpili s požiadavkami na skrátenie trestov a udelenie amnestií. Snaha o ústretovosť zo strany vtedajšej vlády sa však vymkla spod kontroly a vyústila do krvavých útokov na dozorcov. Niekoľko väzňov sa následne pokúsilo o útek, pri ktorom bolo zabitých niekoľko príslušníkov zboru väzenskej stráže.

Možno až 98 percent ľudí vidí vo väzňoch stratené prípady, no Boh sa na nich pozerá i z tej druhej strany, z perspektívy nádeje.

Začínali ste ako väzenský pedagóg. Kedy ste sa rozhodli, že okrem tejto práce sa budete venovať evanjelizačnej službe?

Musím priznať, že v čase, keď som nastúpil, by mi ani len nenapadlo, že raz by som mohol vstúpiť do takejto služby. Do Leopoldova sa dostávajú väzni za tie najťažšie zločiny, mnohí aj na doživotie. V spoločnosti sa preto stretávajú väčšinou s nepochopením a opovrhnutím. Tak som sa na nich predtým pozeral i ja.

Keď som sa však obrátil, môj pohľad na nich sa úplne zmenil. Ja vždy hovorím, že minca má dve strany a svet sa pozerá len z jednej. Možno až 98 percent ľudí vidí vo väzňoch stratené prípady, no Boh sa na nich pozerá i z tej druhej strany, z perspektívy nádeje. Prosil som ho, aby mi pomohol vidieť ich tak, ako ich vidí on. Tento nový uhol pohľadu na väzňov ma postupne viedol k tomu, že som začal chodiť aj do iných väzníc v rámci svojho osobného voľna. Takto sa postupne začalo formovať väzenské spoločenstvo Dismas.

Prečo ste si zvolili takýto názov? Je za tým nejaké špeciálne posolstvo?

Menom Dismas sa tradične nazýva lotor, ktorý visel na kríži po Ježišovej pravici. Bol odsúdený za vraždu, no Ježiš videl jeho pokoru, pokánie a zmiloval sa nad ním. Dismas sa tak stal vôbec prvým svätým. Toto posolstvo nádeje sa snažím prinášať i väzňom, s ktorými sa stretávam skoro každý týždeň vo väzniciach, že aj oni dostali túto šancu.

Ako prebiehala prvá evanjelizačná služba v Leopoldove?

Na prvé stretnutie som pozval Lámačské chvály, aby spravili evanjelizačný koncert vo väznici. Líder kapely Braňo Letko trval na tom, aby sa na ňom mohli zúčastniť aj odsúdení s najvyšším stupňom stráženia. Aby ste si to vedeli predstaviť, Leopoldov je ako pevnosť, v strede ktorej sa nachádza hrad. V ňom sedia väzni odsúdení za tie najťažšie zločiny. Je to ako väznica vo väznici. Nie je zvykom, aby mali väzni z „hradu“ kultúrno-osvetovú činnosť takéhoto charakteru, a už vôbec nie odsúdení v podskupine C, čo sú „zlí chlapci“, diplomaticky povedané, pretože sú považovaní za neprispôsobivých. Väčšina z nich sa sem dostala za vraždu, prípadne lúpeže, prepadnutia či znásilnenia. My sme však vnímali, že práve takíto by mali počuť o Kristovi.

To je celkom odvážne. S akými reakciami ste sa stretli u týchto väzňov?

Na prvé stretnutie prišlo asi päťdesiat mužov. Myslím, že spočiatku nevnímali, že ide o kresťanský koncert. Prišli preto, že už pätnásť rokov neboli na kultúrnom podujatí. Postupne, ako zaznievali piesne a svedectvá o Božej milosti, som však vnímal, že sa v ich vnútri niečo začalo hýbať. Na tvárach mnohých som videl snahu zadržiavať slzy. Nechceli sa rozplakať a zosmiešniť pred ostatnými. Jeden z nich však držal hlavu medzi kolenami a plakal. Bol to človek, ktorý vonku strieľal ľudí. Keby za ním vtedy niekto prišiel a zaživa mu hoci odrezal nohu, nevyronil by ani slzu. Ale na tom koncerte plakal, ale nie preto, že ho niečo bolelo, ale že mu Duch Svätý ukazoval veci, ktoré neboli správne v jeho živote. Bolo to niečo neuveriteľné.

O sile nášho spoločenstva najlepšie vypovedá to, že zo všetkých prepustených sa vrátili opäť do basy menej ako dve percentá.

Čo nasledovalo? Ako ste prešli od koncertov k biblickým krúžkom?

Po koncerte som oslovil nadriadených s požiadavkou na založenie krúžku, v ktorom by sa väzni modlili, čítali Sväté písmo a učili sa kresťanské piesne. Počítal som s krúžkom pre tridsať ľudí, no nadriadený mi zveril celý ústav, teda vyše tisíc väzňov. Nevedel som, akú odozvu mám očakávať a či vôbec niekto prejaví záujem. Najskôr sme boli len dvaja, no skupina sa rýchlo rozrastala, o dva mesiace nás bolo už 20 a v súčasnosti je nás v spoločenstve 570. Okrem Slovenska máme členov aj v Česku, Nemecku a Anglicku. Z nich je však viac ako 410 už na slobode.

Michal Libant počas koncertu skupiny L´múry s odsúdenými vo väznici Košice-Šaca. Foto: archív M. Libanta
Michal Libant počas koncertu skupiny L´múry s odsúdenými vo väznici Košice – Šaca. Foto: archív M. Libanta

O sile nášho spoločenstva najlepšie vypovedá to, že zo všetkých prepustených sa vrátili opäť do basy menej ako dve percentá. Zo štatistík pritom vyplýva, že recidíva väzňov na Slovensku je viac ako 70 percent. Podľa toho by malo z Dismasu opäť sedieť asi 300 väzňov, no sedí ich len sedem. Aj keď sa na to pozrieme čisto zo svetského hľadiska, je jasné, že niečo sa robí dobre. Ukazuje sa, že modlitba a život postavený na Božom slove dokážu skutočne zmeniť správanie a charakter človeka. Veď o to ide koniec koncov aj spoločnosti, aby sa väzni po prepustení na slobodu opäť začlenili, našli si prácu a mali rodiny.

Dvojpercentná recidíva je skutočne obdivuhodný výsledok. Čím si vysvetľujete fakt, že bývalým väzňom – členom vášho spoločenstva – sa darí po prepustení postaviť na nohy?

Ak by som to mal zhrnúť do jedného slova, povedal by som, že vďačnosť. Zo stretnutí s nimi vnímam, že si vážia svoju rodinu, priateľov a že sú vďační aj za tú minimálnu mzdu, ktorú dostanú. Uvedomujú si, že im to stačí a nepotrebujú viac. Práve nezriadená túžba je totiž to, čo ich do väzenia dostalo. Ten pocit, že majú stále málo, že potrebujú niečo navyše.

V súčasnom svete, ktorý je zahltený stresom a tlakom na výkon, je podľa mňa vďačnosť najlepšou prevenciou pre duševné zdravie.

V snahe uspokojiť si túto nenaplnenú potrebu sa napokon uchyľovali k trestnej činnosti. Ja im vždy hovorím, že ak budú každý deň ďakovať Bohu, tak nielen že budú schopní vytrvať na novej ceste, ktorú vonku začali, ale získajú aj účinnú obranu voči depresii. V súčasnom svete, ktorý je zahltený stresom a tlakom na výkon, je podľa mňa vďačnosť najlepšou prevenciou pre duševné zdravie.

Roky stretávate väzňov odsúdených na desiatky rokov. Čo spraví so psychikou človeka verdikt, že najbližšie dekády strávi za múrmi väzenskej cely?

To je veľmi náročné. Väzni to majú o to náročnejšie, že žijú s vedomím, že neublížili len človeku, pre ktorého sa dostali do basy, ale aj svojim deťom, ktoré ostali bez otca a nejedny i v detskom domove. V neposlednom rade zranili i svojich rodičov, ktorí často povedia, že ich odchodom do väzenia už viac nemajú syna alebo dcéru. Všetky tieto veci na nich vo väzení, kde trávia väčšinu času v tichu a v samote, doliehajú a musia sa s nimi vysporiadať. To je na zbláznenie. Je to ako jed, ktorý človeka vnútorne rozožiera. Často potom stačí už len posledná kvapka, aby pohár pretiekol a väzeň sa pokúsil o samovraždu.

Čo môže byť tou poslednou kvapkou?

Môže ňou byť napríklad list, v ktorom sa väzeň dozvie, že jeho dieťa je vážne choré alebo že ho opustila manželka, a on tam vonku nemôže byť, nemôže situáciu zvrátiť. Prípadne že väzňovi odhalili ďalšiu trestnú činnosť, čím sa mu predĺžil trest o ďalšie roky. Vtedy je dôležité konať čo najrýchlejšie. Voláme psychológa, psychiatra a snažíme sa vytvoriť mu podpornú sieť skôr, ako by malo prísť k najhoršiemu.

Častým dôvodom takéhoto skratového konania sú práve narušené rodinné väzby. Darí sa vám nadviazať kontakt i s rodinou odsúdených a nejakým spôsobom pomáhať zlepšovať tieto vzťahy?

Ja vždy hovorím, že na začiatku každého nášho úsilia by mala byť modlitba. Každý týždeň – od piatka rána do soboty polnoci – mávame nepretržitú 40-hodinovú modlitbu, keď z tisícky odsúdených sa modlí každý väzeň minimálne jednu hodinu. Po určitom čase, ako sme sa takto pravidelne stretávali na modlitbe, som im povedal, že na nich pozorujem viditeľné zmeny, ale že zároveň chcem, aby sa menili aj nefunkčné vzťahy s ich rodinami.

Dal som im preto za úlohu, aby zavolali domov a poprosili svoju rodinu, aby sa s nimi duchovne zjednotila v modlitbe v určitú hodinu dňa. Pamätám si, že o dva týždne za mnou prišiel jeden odsúdený a povedal mi, že keď zavolal svojej mame s prosbou, či sa s ním môže v sobotu modliť, začala strašne plakať. Celý život sa vraj modlila, aby jej syn opäť našiel cestu k Bohu, a v ten deň sa jej to splnilo. Zároveň sa od nej dozvedel, že odchádza do nemocnice. Keď som o dva týždne čítal poštu, prišiel aj list s oznámením o jej úmrtí. Ani som nevedel, ako mu to mám povedať.

Veľa väzňov priznalo, že bili svoje manželky a deti, okrádali svojich rodičov a zaujímali sa len o seba. A vo väzení sa ich život obrátil o 180 stupňov.

Rozplakal sa, no zároveň priznal, že je šťastný, pretože jeho mama dostala to, za čo sa celý život modlila. Ešte neuveriteľnejšie bolo, že keď toto svedectvo zdieľal pred ostatnými spoluväzňami, jeden z nich sa postavil a povedal, že je rád, že je vo väzení. Najprv som si myslel, že som asi zle počul, no postupne sa pridávali ďalší a ďalší. Dôvodom bolo, že vonku by Krista nikdy nespoznali tak ako tu. Veľa z nich priznalo, že bili svoje manželky a deti, okrádali svojich rodičov a zaujímali sa len o seba. A vo väzení sa ich život obrátil o 180 stupňov. Dnes sú schopní modliť sa za svoje rodiny, ako aj za všetkých, ktorí im ublížili, a poprosiť o odpustenie.

Povedali by ste, že u týchto ľudí nachádzate pokoru, ktorá nám, „ľuďom vonku“, často tak chýba?

My si často myslíme, že sme všetci spravodliví, a na väzňov pozeráme s odsúdením. No oni si svoju hriešnosť často uvedomujú viac ako my. Sú schopní robiť pokánie a poprosiť o odpustenie tých, ktorým ublížili. Nám v tom veľakrát bráni naša pýcha a neschopnosť spochybniť svoj vlastný sebaobraz.

V čom je viera vo väzení iná ako na slobode?

Medzi väzňami nie je vlažnosť. Buď plačú, chcú ísť na spoveď a menia svoje životy, alebo, naopak, sú nervózni. Vo väzniciach sú len dva tábory, vlažnosť tam nehľadajte. Tí, ktorí uveria, to tam majú ťažké. Tých ľudí nie je veľa. Jeden alebo dvaja zo sedemdesiatich. Ale verte mi, že práve títo ľudia potom menia ďalších.

Odpustenie neuzdravuje len väzňov, ale má účinok na celú ich rodinu.

Zdá sa, že odpustenie je kľúčom k pokoju a zmiereniu. Aký bol váš najsilnejší zážitok v súvislosti s odpustením?

Raz, ako som išiel na oddelenie, v ktorom sú väzni odsúdení na doživotné tresty, jeden z nich rozprával svoje svedectvo. Povedal, že neprejde deň, keď by neoľutoval to, čo spravil. V slzách prosil Boha o odpustenie, no zároveň vedel, že vonku je jeho svokra, ktorej svojím skutkom ublížil a s ktorou sa ešte nezmieril. Preto jej napísal list, v ktorom ju poprosil o odpustenie, že jej zabil dcéru a tri vnúčatá. A viete, čo mu napísala? Že mu odpúšťa a že sa za neho modlí. Nakoniec prišla za ním aj na návštevu. Dodnes ostali v kontakte a teraz jej vyšíva veľký obraz Poslednej večere. Na takýchto príbehoch je vidieť, že odpustenie neuzdravuje len väzňov, ale má účinok na celú ich rodinu.

Čo sa deje s človekom, ktorý neodpustí?

Neodpustenie si nosíme stále so sebou. Je to ako pohár čistej vody, do ktorej sme si priliali jed. Stále čakáme, že sa nám ten druhý človek ospravedlní. Musíme si však uvedomiť, že to nie je o ňom. Keď som schopný modliť sa za svojich nepriateľov a tých, čo mi ublížili, ja si vylejem jed zo svojho pohára. Ale keď človek ostáva v neodpustení a v tom, že mu bolo ublížené, hoc i právom, ostáva v ustavičnom dialógu so svojimi myšlienkami plnými sebaľútosti a so svojím hnevom. Len keď sme schopní sa toho hnevu a práva na odplatu zriecť a odpustiť, stávame sa skutočne slobodnými a napĺňa nás Boží pokoj.

Odpustiť niektoré mimoriadne bolestivé veci, o ktorých hovoríte, môže byť niekedy veľmi náročné. Dá sa to vôbec bez pôsobenia Božej milosti?

Myslím, že Božia milosť v tom hrá najdôležitejšiu rolu, no často je kľúčové, aby sme boli my tými, ktorí spravia prvý krok. Preto aj chodíme do väzníc, aby boli väzni schopní vykročiť na túto cestu smerom k slobode, teda k večnému životu. Veľakrát, keď k nim prídem, ukážem im knihu od väzňa odsúdeného na doživotie. Na obálke tejto knihy je nakreslené srdce, ktoré je takmer celé z kameňa a len posledný kúsok je ešte z mäsa. Na tomto príklade im ukazujem, ako jednoducho sa dá otupiť naše svedomie.

Keď človek ostáva v neodpustení a v tom, že mu bolo ublížené, hoc i právom, ostáva v ustavičnom dialógu so svojimi myšlienkami plnými sebaľútosti a so svojím hnevom.

Sami si zažili, aké ťažké to pre nich bolo, keď spáchali nejaký zločin prvýkrát, a o koľko ľahšie ho spáchali desiatykrát. Ja im vždy opakujem, že zakaždým, keď spáchali nejaký zločin vedome a dobrovoľne, je to tak, akoby prihodili kus cementu na svoje srdce. Ak si ho takto postupne zabarikádujú, nie sú už vôbec schopní zachytávať svoje svedomie a Boží hlas. Vtedy majú väzni dve možnosti: môžu prosiť Boha o milosť a rozbitie tejto betónovej zábrany alebo sa môžu rozhodnúť prihodiť si na seba ďalšiu dávku cementu, aby už tento pocit v živote nezažili.

Dá sa o väzňoch povedať, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje?

Toto platí úplne! Doživotní sa modlia sedem až desať hodín denne. Najlepšie sa ohlasuje evanjelium doživotným a v maximálnom stupni stráženia. V minimálnom stupni stráženia to ešte tak neriešia, keď vedia, že sú o rok vonku. Ale keď človek vie, že ho čaká ešte pätnásť rokov, tak je otvorenejší počúvať. Naozaj sú dôkazom toho, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje.

Aké zmeny ste pozorovali u ľudí, ktorí dokázali odpustiť?

Začali sa viac usmievať a mali v sebe väčší pokoj. Vďaka tomu, že sami zažili uzdravenie, začali uzdravovať i druhých ľudí a modliť sa za nich. A čo je veľmi dôležité, začali slúžiť. Keď sa totiž väzeň ráno zobudí, jeho prvé myšlienky smerujú k tomu, kto za neho čo urobí, u koho si čo vybaví, koho na čo využije, aby dosiahol to, čo chce. Všetku svoju pozornosť upriamuje na seba. Ale keď sa zobudí kresťan, má radosť z toho, že môže slúžiť iným. Keď odkloníme svoj zrak od seba a zameriame ho na potreby iných, vtedy prichádza do nášho srdca pravá radosť.

List M. Libantovi od jedného z väzňov. Foto: archív M. Libanta
List M. Libantovi od jedného z väzňov. Foto: archív M. Libanta

Za mesiac mi príde aj dvesto listov od rôznych väzňov. Pred prečítaním každého jedného z nich sa modlím so svojou manželkou a svojimi štyrmi deťmi, aby som bol vedený Duchom Svätým, keď naň budem odpisovať. A som naplnený hlbokou radosťou a pokojom. Je zaujímavé, že Ježiš v zmienke o poslednom súde nehovorí o tom, že sa nás bude pýtať na to, koľko sme sa modlili, ale na to, čo sme spravili pre svojich bratov a sestry v núdzi.

Pamätáte si na nejaký list od väzňa, ktorý vás mimoriadne zasiahol?

Pamätám si na list, ktorý som dostal pred pár rokmi od jedného z odsúdených na doživotné tresty. Písal mi, že prvýkrát sedel za vraždu ešte v deväťdesiatych rokoch. Prosil Boha, že už nechce takto žiť, a keď ho pustia, bude už žiť tak, aby sa nevrátil naspäť do väznice. Pustili ho a našiel si družku, ktorá mala dieťa a on s ňou čakal ďalšie. Problémom bolo, že si zvykol vypiť. Raz, keď bol v nálade, zobral si na ramená dieťa svojej družky a padol tak nešťastne, že dieťa skončilo v nemocnici a o pár dní zomrelo. Opäť skončil vo väzení a tam mu jeho družka napísala, že sa mu narodilo dievčatko. Písal mi, že už je to 25 rokov a on o svojej dcére nevie nič. Nevie, či žije, ako sa volá… Prosil ma, aby sme ho zahrnuli do našich sobotňajších modlitieb. O pár mesiacov sme boli na evanjelizačnom programe v Trenčíne s názvom Žatva.

Je zaujímavé, že Ježiš v zmienke o poslednom súde nehovorí o tom, že sa nás bude pýtať na to, koľko sme sa modlili, ale na to, čo sme spravili pre svojich bratov a sestry v núdzi.

Bol som tam v mikine s nápisom Dismas a prišla za mnou jedna dievčina a spýtala sa ma, či som kapitán Libant z leopoldovskej väznice. Myslel som si, že je to niekto z organizátorov, ale ona povedala, že je dcéra muža odsúdeného na doživotie v Leopoldove. Najkrajšie bolo, keď som potom pred Vianocami čítal list jej otca, kde písal, alebo skôr plakal, ako spomínal v liste, že jeho dcéra prišla za ním pred dvoma týždňami po prvýkrát na návštevu do väzenia a on sa dozvedel, že má vnuka. Ani si neviete predstaviť, aký bol šťastný. Takéto príbehy sú posolstvom nádeje i pre mňa. Že napriek tomu, aká beznádejná sa situácia navonok javí, Boh pre ňu nájde vždy nejaké východisko.

Chcete sa o odpustení dozvedieť ešte viac a položiť aj vlastné otázky? Nenechajte si ujsť náš webinár!

Naša kniha k téme:

Prečítajte si tiež:

Odpustiť neznamená zabudnúť, lebo by sme popreli svoj životný príbeh

Odpusteniu nestačí pripísať iba čisto duchovný rozmer

Dosiahnuť odpustenie neznamená, že budeme zraňujúce udalosti ospravedlňovať alebo na ne zabúdať (text+podcast)

Dá sa odpustiť úplne všetko? Odpovede budeme hľadať na webinári

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.