Najväčšia výhra? Našla som svoju biologickú sestru, hovorí víťazka Česko Slovensko má talent Anna Slížová

Stretnutie s Annou mám dodnes v živej pamäti. Veselá, živelná, spontánna a stopercentne autentická. Taký bol môj prvý dojem z mladej opernej divy, ktorá svojím vystúpením v šou Česko Slovensko má talent dojala porotcov k slzám. Chvíľu mi trvá, kým si zvyknem na jej extra rýchle tempo reči, spojené s poruchou ADHD, na jej hlas, pripomínajúci postavu z animovanej rozprávky a na jej zdanlivú mladícku pochabosť. Prvý dojem klame. Kým rozhovor pokračuje, stále viac si uvedomujem, že sa rozprávam s umelkyňou, ktorá má nielen výnimočný hudobný talent, ale aj veľké srdce.

S Annou sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

• Ako si spomína na svoje účinkovanie v šou Česko Slovensko má talent

• Čo plánuje spraviť s výhrou, ktorú ako víťazka získala

• Ako vnímala svoje prvé stretnutie s biologickou sestrou po 24 rokoch

• Aké úskalia jej prináša do života syndróm ADHD

Prihlásila si sa do show Česko Slovensko má talent s tým, že ideš vyhrať?

Mojím pôvodným zámerom bolo „pripraviť terén“ pre svojich žiakov. Viacerí z nich sa venujú modernej hudbe a popu a chceli vedieť, ako to v takejto show prebieha. Tak som sa prihlásila, aby som im to vedela povedať z vlastnej skúsenosti. Do súťaže som išla v prvom rade kvôli nim.

O to prekvapivejšie asi bolo, keď si hneď po prvom vystúpení dostala „zlatý buzzer“, ktorý ťa posunul priamo do finále. Aká bola tvoja prvá emócia?

Úprimne povedané, ani som nevedela, čo to znamená, takže to bol pre mňa v prvom rade šok. (Úsmev.) Vedela som, že je tam viac kôl, ale nevedela som, že sa dá ísť aj priamo do finále. Rovnaké prekvapenie zažívala moja mamina, ktorá bola v zákulisí ako podpora.

Za svoje vystúpenie si sa dočkala standing ovation od publika aj celej poroty. Pochvala ktorého z porotcov ťa najviac potešila?

Okrem Ega, ktorý mi dal „zlatý buzzer“, ma veľmi potešilo hodnotenie od speváčky Marty Jandovej. Po mojom vystúpení mi povedala, že som dôkazom toho, ako prvý dojem klame. Na to, ako rýchlo hovorím a mlado pôsobím, nečakala, že podám taký spevácky výkon. Dokonca sa ma opýtala, kde som bola doteraz.

S výhrou v šou si získala aj 40 000 eur. Premýšľala si už, ako s nimi naložíš?

Určitú časť chcem venovať kamarátke z konzervatória, ktorá má chorú dcéru a potrebuje drahú liečbu. Časť výhry plánujem poslať známej, ktorá sa venuje deťom v bdelej kóme.

Obdivujem svojich rodičov, že so mnou celé tie roky vydržali všetky moje ťažké stavy a nálady.

Odhliadnuc od samotnej výhry, čo bolo pre teba najsilnejším momentom, ktorý si v súťaži zažila?

To, že som aj napriek stresu zvládla odspievať svoje finálové vystúpenie. Je dôležité mať všetko dobre nacvičené a vedieť pracovať so stresom, ale bez podpory blízkych si to neviem predstaviť. Som veľmi sebakritická a obdivujem svojich rodičov, že so mnou celé tie roky vydržali všetky moje ťažké stavy a nálady. Bez ich podpory by som tu dnes nebola.

Vďaka talentovej šou si našla svoju biologickú sestru Kamilu. Môžeš nám priblížiť tento príbeh?

Adoptívni rodičia mojej sestry ma spoznali, keď ma videli v televízii, a moja sestra ma potom kontaktovala ešte počas samotnej šou. Narodila som sa so zdeformovaným uchom, takže to bolo pre nich poznávacie znamenie. Hoci sa objavili rôzne fámy, ktoré naše stretnutie spájali s mojou výhrou, je dôležité povedať, že sestra sa mi ozvala ešte pred finále.

Ten, kto chce, si však vždy nájde nejaký dôvod na podozrievavosť… Môžem však povedať, že odhliadnuc od samotnej výhry bolo pre mňa najväčším darom to, že som spoznala svoju sestru a teraz aj najlepšiu kamarátku. Dokonca aj naše adoptívne maminy si veľmi sadli.

Ako prebehlo vaše prvé stretnutie po 24 rokoch?

Napriek tomu, že sme sa videli prvýkrát v živote, cítili sme silné puto a dokázali sme si nájsť k sebe cestu. Máme podobné názory a pohľad na svet a dokonca obe máme aj poruchu ADHD, hoci u mojej sestry sa prejavuje slabšie. Rovnako ako ja, aj ona sa venuje hudbe a o našom stretnutí pripravujeme aj dueto.

Aj keď sme boli obe najprv v detskom domove a prežili ťažké chvíle, teraz sme za to vďačné. Máme rodiny, ktoré nás milujú a podporujú v tom, čo robíme. Pochopili sme, že nie je dôležité, kto nás porodí, ale kto nás vychová a miluje.

Dostali sme to najlepšie, aj keď nás naši biologickí rodičia opustili. Veríme, že všetko, čo sa stane, má nejaký zmysel a naše rodiny by sme nevymenili za nič na svete. Dnes by sme tu možno neboli a nevenovali sa hudbe, pretože by sme na to nemali také podmienky a podporu ako teraz.

Priznala si, že trpíš poruchou ADHD. Akým spôsobom sa to v tvojom živote prejavuje?

Je to celoživotný boj. V detstve som bola tvrdý oriešok, moji rodičia to so mnou nemali ľahké. Ja sa v tom však snažím hľadať pozitíva. Jednou z vecí napríklad je, že potrebujem vedieť vopred, ako veci budú, inak sa dostávam do stresu.

To je však aj výhoda, pretože si aspoň naplánujem veci dopredu. Ďalšie pozitívum vnímam v tom, že som odvážna. Nebojím sa púšťať do nových vecí, aj keby som mala zlyhať. Vždy znova vstanem a idem ďalej.

Je zaujímavé, že pri tomto syndróme sa venuješ klasickej hudbe, ktorá si vyžaduje mimoriadnu sústredenosť…

Keď spievam, automaticky som pokojnejšia. Inak je moje tempo reči veľmi rýchle a často odbieham od činnosti, ktorú práve robím. Hudba vo mne otvára novú stránku mojej osobnosti. Pomáha mi dostávať sa vždy späť do homeostázy.

Majú to deti rómskeho pôvodu, ktoré sa chcú presadiť, ťažšie v dôsledku možných predsudkov?

Áno. Musia sa pripraviť na to, že to budú mať ťažšie. V tomto sme na Slovensku podľa mňa ešte trochu pozadu. Na ľudí, ktorí majú predsudky, sa však snažím pozerať skôr s ľútosťou. Že si sami prešli niečím zraňujúcim a potrebujú si to na niekom vybiť.

Mohla aj tvoja účasť v show Česko Slovensko má talent pomôcť zbúrať niektoré predsudky?

Myslím, že áno. Aspoň u tých ľudí, ktorí moje účinkovanie v šou sledovali. Keď videli, že niekto s rómskymi koreňmi dokáže na sebe pracovať a niekam to dotiahnuť. Chcela som na to poukázať aj v skladbe, ktorú som nahrala s rómskou kapelou Farkas band. Spojili sme v nej klasický spev s rómskou kultúrou. Kapelu tvoria štyria bratia, všetko vyštudovaní umelci.

Povedala by si, že niektoré rómske deti sa pre svoj pôvod nikdy nedostanú na výslnie?

Áno. Najmä ak nemajú dobré rodinné zázemie, ktoré by ich v tom podporilo. Uvedomujem si, že všetko, čo som dostala, je dar. To mi pomáha, aby som vždy zostávala nohami na zemi.

Na Slovensku sa ešte stále do veľkej miery škatuľkujeme a skupinkujeme namiesto toho, aby sme hľadali cesty, ako sa spájať.

Čo by sa malo podľa teba na Slovensku v tomto smere zmeniť?

Keď sa napríklad v Anglicku prejdete po ulici, vidíte ľudí z rôznych kultúr a rôznej farby pleti. Takáto skúsenosť nám podľa mňa veľmi chýba. Tam platí, že to, čo robí človeka človekom, nie je jeho farba pleti. Na Slovensku sa ešte stále do veľkej miery škatuľkujeme a skupinkujeme namiesto toho, aby sme hľadali cesty, ako sa spájať. Ako hovorí moja sestra, jednoduchšie je nenávidieť, ako milovať.

Čo pre teba znamená úspech?

Svojich zverencov vediem k tomu, aby úspech nehľadali v umiestnení na stupienku víťazov. Prirodzene, som rada, ak postúpia do okresného či krajského kola, ale najväčším úspechom je, ak dokážu prekonať samých seba a svoj vlastný strach.

Mala som jednu žiačku, ktorá tesne pred okresným kolom ochorela a mala vysoké teploty. Napriek tomu sa však dokázala pripraviť na okresné kolo a napokon ho aj vyhrala. Pre mňa však vyhrala už tým, že aj napriek tomu, že bola po chorobe, sa postavila na pódium.

Popri práci na umeleckej škole študuješ učiteľstvo slovenčiny a dejepisu a venuješ sa aj vlastnej tvorbe. Kde na to všetko čerpáš energiu?

Veľa čerpám zo samotnej práce, pretože v učení som sa našla. Napĺňa ma, že môžem žiakom odovzdávať svoje skúsenosti s hudbou. Pre mňa samotnú je to terapia. Ak mi ostane nejaký čas, rada idem na ranč a jazdím aj na koni.

Ak vidím, že dieťa hudba baví, ale svoju budúcnosť nevidí na koncertných pódiách, tak sa nesnažím zbytočne tlačiť.

Vyjadrila si sa, že učenie je tvojím zmyslom života. Čo najdôležitejšie chceš odovzdať svojim žiakom?

Všetko to, čo som ja sama nedostala. Až na výnimky som nemala v škole veľkú podporu a skôr som vnímala, že ma rýchlo odsúdili a zaškatuľkovali. Tým, že mám veľa študentov s ADHD, dokážem pochopiť, čím si prechádzajú. Chcela by som, aby si moji študenti verili, že to dokážu.

A hlavne aby spievali s radosťou a zo srdca a nie kvôli tomu, aby naplnili očakávania učiteľa alebo rodičov. Často si totiž učitelia cez žiakov dokazujú vlastné ego a samotní žiaci sú pritom druhoradí. Alebo je bežné, že rodičia si cez deti plnia svoje vlastné sny.

V súčasnosti sa zrejme s prípadmi takýchto rodičov stretávaš často…

Vždy sa im snažím vysvetliť, že je iné, ak sa dieťa chce venovať hudbe profesionálne, a iné, ak je hudba jeho koníčkom. Ak vidím, že dieťa hudba baví, ale svoju budúcnosť nevidí na koncertných pódiách, tak sa nesnažím zbytočne tlačiť. Nie každý môže byť profesionál.

Niekedy však zrejme má zmysel aj pritlačiť, ak vidíme, že dieťa má potenciál, a chceme z neho dostať to najlepšie…

Je dôležité vnímať, či to dieťa samo chce. Mám napríklad dvanásťročného žiaka, u ktorého vidím, že klavírom žije. Každú voľnú chvíľu cvičí, počúva klavírne skladby, sám si hľadá noty… tam je to už iné, ako keby vychádzala iniciatíva len z mojej strany. Jemu zámerne vyberám aj náročnejšie skladby, lebo viem, že to zvládne.

Vedeniu ZUŠ-ky vždy vysvetľujem, že každé dieťa je jedinečné a treba k nemu pristupovať individuálne. Takto sa snažím vnímať svoje učiteľské poslanie. Svojim kolegom vždy hovorím, že to nie je všetko o metodike. Žiakom treba venovať čas. Navnímať ich a ísť ich líniou. Niekomu to ide hneď, iný potrebuje viac času.

Koľko percent z úspechu podľa teba zohráva talent a koľko odhodlanie na sebe pracovať?

Túto otázku dostávam často a veľmi ťažko sa mi na ňu odpovedá, aj keď sama učím hudbu. Podľa mňa je to tak 50 na 50. Ak robíte to, čo vám aj prirodzene ide, máte oveľa väčšiu chuť na sebe pracovať a neustále sa zlepšovať.

Vieš si predstaviť svoju kariéru aj na svetových koncertných pódiách?

Je to dosť dlhá cesta. Sama som prekvapená, že sa mi podarilo dostať až sem. Snívať je pekné, ale dôležitejšie je ostať pokorným a vážiť si to všetko, čo už mám.