Predstavujeme novinku z Vydavateľstva Nové mesto: Ach, to naše dieťa…

Zmierenie sa s realitou

„Musím priznať, že v ten deň sa mi zrútil svet. Predstavila som si všetky deti s touto diagnózou, s ktorými som v škôlke prichádzala do kontaktu. Dôverne som poznala všetky vážne problémy, ktoré túto poruchu sprevádzajú. Nie, toto som pre svoje dieťa naozaj nechcela,“ opisuje bezprostredné emócie po návrate od psychologičky mama a zároveň autorka.

Najlepším radcom pri výchove bola láska.

Po prvotnom šoku jej v hlave rezonovali psychologičkine slová, že výchova dieťaťa s ADHD si bude vyžadovať veľa času a energie. Až pri každodenných výzvach však pochopila, čo to v praxi znamená. Nekonečné opakovanie tých istých pokynov sa pre Nataliju s manželom stalo každodennou školou trpezlivosti. Keďže o tejto diagnóze bolo dostupné minimum literatúry, museli do výchovy zapojiť dávku kreativity. Ako však v knihe samapriznáva, najlepším radcom pri výchove bola láska. Práve vďaka nej dokázala navnímať Lovrove potreby a podľa nich si usporiadať svoj rodinný život.

Pochopila, že najväčšiu lásku mu dokážu prejaviť tým, že k nemu budú pristupovať čo možno najpokojnejšie. Do starostlivosti preto zapojili aj jeho troch starších súrodencov, aby sa mu každý deň mohol venovať iný člen rodiny. Ich výpovede na konci knihy sú dôkazom, že v živote každého z nich má Lovro nezastupiteľné miesto.

Potom sa vo mne niečo zlomilo a ja som sa rozplakala ako nikdy predtým.

Liečivá sila prijatia

Kľúčovým momentom pre Nataliju bolo zistenie, že to najviac, čo môže synovi dať, je to, ak ho prijme takého, aký je. Energického, roztržitého, veselého, citlivého, milujúceho a tiež veľmi náročného. „Potom sa vo mne niečo zlomilo a ja som sa rozplakala ako nikdy predtým,“ približuje svoje emócie Natalija. Synova hyperaktivita a neschopnosť udržať si poriadok ju zároveň naučili nelipnúť na dokonale vyleštenej domácnosti a zostaviť si nový rebríček hodnôt. Ako sama priznáva, táto skúsenosť jej pomohla pochopiť, na čom v živote skutočne záleží.

Hoci jej snahy o zachovanie pokoja končili neraz emocionálnym výbuchom, nikdy nestrácala odhodlanie skúšať to s Lovrom znova. Silným hnacím mechanizmom bolo pre Nataliju stále hlbšie prenikanie do tajomstva syndrómu, o ktorom sa vedelo v tom čase len žalostne málo. Vďaka lepšiemu pochopeniu samotnej diagnózy sa dokázala lepšie naladiť na svojho syna a jeho potreby a na záver knihy spísať „best practices“ (osvedčené postupy) pre prácu s deťmi s ADHD.

Ukazuje nám, koľko lásky je medzi nami. Ak je jej dostatok, Lovro spolupracuje, ak láska chýba, vznikajú problémy.

Osobitné miesto v knihe venuje Natalija svojmu manželovi Damijanovi, ktorý jej bol oporou v tých najťažších chvíľach a ktorý v prvých rokoch po stanovení diagnózy ostal s Lovrom doma. Lovro sa tak stal stmeľujúcim elementom nielen ich manželstva, ale celej rodiny. Do pokojného rodinného života prišiel ako víchor, ktorý rozložil jeho základy, aby postavil nové a silnejšie. „Je dôležitým členom našej rodiny. Ukazuje nám, koľko lásky je medzi nami. Ak je jej dostatok, Lovro spolupracuje, ak láska chýba, vznikajú problémy,“ konštatuje Natalija v závere knihy.

Kniha Ach to naše dieťa je prešpikovaná osobnými svedectvami, praktickými radami a odporúčaniami, ako pracovať s deťmi so syndrómom ADHD. Namiesto odborných návodov ponúka skúsenosti overené praxou a napísané jednoduchým a pre čitateľa veľmi prístupným jazykom.