Ak dieťa naučíme, že nudu nemusí zapĺňať obrazovkou, dáme mu do života veľký dar (rozhovor)

Vždy sa oplatí položiť si otázku: prečo som to dnes vlastne zapol? Zo zvyku, sklamania či frustrácie? Alebo preto, že mi chýba zmysluplnosť? Lebo práve to, nakoľko náš život prežívame ako zmysluplný a napĺňajúci, často rozhoduje o tom, či sa z technológií stane len návyk – alebo pasca závislosti.

Psychológ Juraj Holdoš hovorí o tom, ako súvisí osamelosť so sociálnymi sieťami, kedy sa z ich používania stáva závislosť, prečo samotné vekové obmedzenia pri sociálnych sieťach nestačia a čo odhalil experiment s deťmi, ktoré vydržali mesiac bez mobilu.

Juraj Holdoš je psychológ a vysokoškolský pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Vo svojej odbornej činnosti sa venuje digitálnym závislostiam, osamelosti a duševnému zdraviu. Dlhodobo sa zaoberá aj prevenciou a praktickými stratégiami, ako technológie používať tak, aby nám slúžili a nie nás ovládali.

Na začiatku by som sa chcela pristaviť pri pojmoch samota a osamelosť. Samotu človek niekedy cielene vyhľadáva – na oddych, premyslenie vecí či ako akýsi „sociálny detox“. Osamelosť však vnímame skôr negatívne. V čom je medzi nimi rozdiel a podľa čoho vieme, že už nejde o želanú samotu, ale o osamelosť?

Ten rozdiel ste už čiastočne aj pomenovali. Samotu často vedome vyhľadávame, je žiadaná a prospešná – potrebujeme sa „dobiť“, premyslieť si veci, oddýchnuť si od ruchu. To je v poriadku. Mnísi na púšti sú krásnym príkladom: žijú v samote, no necítia sa osamelí.

Osamelosť je už niečo iné – je to negatívny stav. Môžeme byť obklopení ľuďmi a pritom sa cítiť osamelí, lebo nám chýba blízky, napĺňajúci kontakt, empatické spojenie či pocit pochopenia. Typické je to napríklad u mladých ľudí, ktorí prídu do nového mesta na školu: sú medzi množstvom ľudí, no spočiatku sa môžu cítiť veľmi osamelo, kým si nenájdu vzťahy.

Problém nastáva vtedy, keď sa osamelosť prehĺbi – často v súvislosti so psychickými ťažkosťami. Človek sa začne izolovať, vyhýba sa kontaktom, bojí sa hodnotenia, rozvíja sa sociálna fóbia či depresívne prežívanie. Vtedy je osamelosť príznakom psychických problémov.

Treba dodať, že osamelosť sa dnes označuje aj ako „pandémia 21. storočia“. Výskumy ukazujú, že jej vplyvy sú porovnateľné s fajčením či obezitou. Ľudia, ktorí sa cítia osamelí, majú vyššie riziko psychických porúch, ako je depresia či úzkosť, a sociálna izolácia navyše zvyšuje aj riziko telesných ochorení a predčasného úmrtia, najmä u starších ľudí.

Čím si vysvetľujete takýto prudký nárast osamelosti v súčasnej generácii oproti predchádzajúcim generáciám? Je za tým najmä individualistický spôsob života?

Keby som na to vedel dať presnú odpoveď, zrejme by som tento rok dostal Nobelovu cenu za medicínu. (Úsmev.) Tých dôvodov je viac. Zjavne v tom hrá veľkú rolu náš životný štýl – veľmi rýchly a individualistický. Určite aj nové technológie, ktoré tento spôsob života podporujú.

Je tam jasná korelácia – čím viac sa technológie používajú nadmerne, tým viac rastie pocit osamelosti.

Kedysi sme boli odkázaní na komunitu, dnes to tak nie je. To má na jednej strane pozitívnu stránku – starší ľudia môžu žiť sami a fungovať nezávisle, pokiaľ sú zdraví. No na druhej strane to prináša aj problémy.

Strácame prirodzené väzby, ubúda každodenný kontakt a tým narastá riziko osamelosti. Dá sa teda povedať, že kombinácia individualistického životného štýlu a technológií je hlavným dôvodom, prečo sa o osamelosti hovorí ako o pandémii dnešnej doby.

Podľa rozsiahleho prieskumu projektu DISCONNECT sa až približne každý štvrtý Slovák cíti osamelo. Túžba po blízkosti je však hlboko vpísaná v každom z nás. Prečo je pre mnohých také ťažké pripustiť si ju a pustiť si druhých bližšie k sebe?

Pustiť si niekoho bližšie vždy znamená riskovať. Vystavujeme sa možnosti, že budeme odmietnutí alebo nepochopení, a to je pre človeka vždy ťažké. Pandémia nás navyše donútila žiť v izolácii a jej následky cítime dodnes.

Teraz je potrebné z tej izolácie vyjsť, znovu sa učiť nadväzovať kontakty, byť empatickí – a to mnohí vnímajú ako ohrozujúce. Ak všetko ide hladko, ani si nevšimneme, že sme schopní blízkosti. Ak však zažijeme odmietnutie – čo sa stalo asi každému –, zrazu je oveľa ťažšie znovu sa otvoriť.

Dôležitú rolu tu zohrávajú aj sociálne siete, ktoré ponúkajú akúsi náhradu blízkosti. Mozog ju vníma ako lákavú, pretože nám dáva pocit kontaktu bez potreby riskovať. Nemusíme sa vystavovať zraniteľnosti, stačí byť online. O to ťažšie je potom skutočne vyjsť zo seba.

Práve sociálne siete sa skloňujú ako jeden z najvýznamnejších faktorov osamelosti. Aké silné je podľa vás toto prepojenie?

Je tam jasná korelácia – čím viac sa technológie používajú nadmerne, tým viac rastie pocit osamelosti. Zaujímavé však je, že kauzalita pôsobí oboma smermi. Na jednej strane môže nadmerné používanie technológií osamelosť vytvárať, no zároveň platí, že ľudia, ktorí sa už cítia osamelo, majú tendenciu utekať k technológiám. Tie im síce krátkodobo poskytnú úľavu, no dlhodobo ich vzťahy ešte zhoršujú. 

Aký vplyv má takéto nadväzovanie kontaktov online na naše reálne vzťahy a život?

Nedá sa povedať, že sociálne siete sú len dobré alebo len zlé – to by bolo príliš zjednodušené. Napríklad počas pandémie nám technológie doslova zachránili mnohé vzťahy. Vďaka nim mohli byť starí rodičia v kontakte s vnúčatami, mladí ľudia neboli úplne odrezaní od sveta. Aj výskumy ukazujú, že technológie dokážu osamelosť do istej miery zmierňovať.

Problém nastáva vtedy, keď je ich používanie nadmerné. Už profesorka Sherry Turkle z Massachusettského technologického inštitútu (MIT) upozorňovala, že priveľa času online vedie paradoxne k väčšej osamelosti. Je za tým viacero faktorov – komunikácia na internete je rýchla, často povrchná a roztrieštená. Hlboký vzťah si však vyžaduje čas, osobnú prítomnosť a investíciu, čo sa online prostredím nahrádza len ťažko.

Navyše, hoci sociálne siete ponúkajú ilúziu kontaktu, človek potrebuje aj fyzickú blízkosť – cítiť druhého, byť s ním v osobnom kontakte. Tento rozmer technológie nikdy nenahradia. A potom je tu ešte fenomén „lacného dopamínu“. Mozog má rád rýchle odmeny – nové podnety, vzrušenie, krátke videá či hry.

Pri sociálnych sieťach vidíme jasne, že ich nadmerné používanie škodí, najmä v detskom veku.

Sociálne siete, pornografia alebo iné digitálne skratky mu ich dávajú okamžite. No na rozdiel od skutočných životných úspechov – napríklad keď sa spotení vyštveráme na kopec a odmení nás výhľad – tieto rýchle odmeny nás po čase vyčerpajú. Zostáva únava, demotivácia a v konečnom dôsledku aj väčší pocit osamelosti.

Tieto mechanizmy nezasahujú len dospelých – ešte výraznejšie pôsobia na deti, ktorých mozog sa vyvíja a je citlivejší na nadmerné používanie technológií. V niektorých krajinách už prijali zákony, ktoré obmedzujú prístup detí k sociálnym sieťam – vo Francúzsku do 15 rokov a v Austrálii dokonca až do 16 rokov. Myslíte si, že takéto opatrenia môžu pomôcť alebo je dôležitejšie rozvíjať prirodzené sociálne zručnosti detí?

Podľa mňa to musí ísť ruka v ruke na viacerých frontoch. Je to podobné ako pri alkohole či cigaretách – spoločnosť si uvedomila, že sú škodlivé, a preto ich deťom nepredáme. Pri sociálnych sieťach dnes vidíme jasne, že ich nadmerné používanie škodí, najmä v detskom veku. Preto majú zmysel kroky ako obmedzenie mobilov v školách, hlavne na prvom stupni.

Samotné zákazy by však nestačili, ak by sme zároveň nepracovali na posilňovaní kontaktu detí s rovesníkmi a rodinou. Deti potrebujú skutočné vzťahy – to je pre ich vývin kľúčové. Zaujímavý rámec ponúkajú odporúčania Americkej pediatrickej asociácie, známe ako „5C“.

Tie hovoria o piatich oblastiach: child (zohľadniť vek a potreby konkrétneho dieťaťa), content (sledovať, aký obsah konzumuje), calm (učiť deti zvládať emócie aj inak než cez mobil), cutting down (postupne vytláčať online aktivity v prospech offline zážitkov) a communication (otvorene s deťmi hovoriť o médiách).

Ak dieťa naučíme, že nudu nemusí hneď zaplniť obrazovkou, ale že práve počas nej sa aktivuje kreativita, dávame mu do života veľký dar. Rovnako dôležité je vytvárať návyky – ak ich podporíme v útlom veku, budú z nich deti čerpať aj v dospelosti. A to je podľa mňa cesta, ktorá skutočne pomôže.

O súčasnej generácii sa hovorí ako o „generácii snehových vločiek“ – mladí sú citlivejší, krehkejší voči stresu a tlaku ako generácie pred nimi. Akú rolu v tom podľa vás zohrávajú sociálne siete? 

Veľkú. Zvlášť nebezpečné sú krátke videá – Instagram Reels, TikTok –, na ich negatívne účinky už existuje množstvo dôkazov. Najhorší vplyv vidíme u dievčat v období puberty a ranej adolescencie, keď prežívajú silné sociálne porovnávanie. V konfrontácii s „dokonalými“ influencermi sú kritické k sebe aj k iným a to oslabuje ich sebavedomie i duševnú pohodu.

Ak chceme ísť do hĺbky a meniť zaužívané vzorce správania, potrebujeme zažívať fyzický kontakt.

K tomu sa pridáva aj tzv. online disinhibícia – na internete sa ľudia správajú, akoby boli odtrhnutí z reťaze. Ďalším problémom je radikalizácia, online bubliny a samotné nastavenie algoritmov sociálnych sietí, ktoré preferujú negatívny obsah, pretože sa šíri rýchlejšie. To všetko spolu vedie k zhoršeniu duševného zdravia.

Hovorí sa, že každý z nás si nesie akýsi „batôžtek“ skúseností zo vzťahov, najmä s rodičmi. Niektoré vzorce môžu byť negatívne, no vďaka neuroplasticite sa dajú aj v dospelosti meniť. Na to však potrebujeme korektívnu skúsenosť – reálny, fyzický vzťah, nie virtuálny. Je tento osobný kontakt možné nahradiť digitálnym prostredím?

Existujú výskumy, ktoré potvrdzujú prínos digitálnych nástrojov, ale aj také, ktoré ho vyvracajú. Dnes už vieme, že umelá inteligencia môže fungovať ako akýsi základný terapeut – ľudia sa cítia vypočutí a ich stav sa zlepšuje. No ak chceme ísť do hĺbky a meniť zaužívané vzorce správania, potrebujeme zažívať fyzický kontakt, dotyk, cítiť prítomnosť druhého človeka.

Dobrým príkladom sú tínedžeri. Ak ich necháme na chvíľu samých, prirodzene siahnu po mobiloch. No po takej hodine sedenia s telefónom sú znudení a otrávení. Hneď ako sa však zapoja do spoločnej aktivity, ktorá si vyžaduje spoluprácu či zážitok, odchádzajú plní energie a nadšenia, lebo zažili nejaké dobrodružstvo. Ten rozdiel je obrovský.

Nechcem tým povedať, že technológie sú zlé a offline svet vždy dobrý. Nie je to také čierno-biele. No reálny vzťah a spoločná skúsenosť dokážu priniesť niečo, čo digitálny kontakt nikdy plnohodnotne nenahradí.

Reálne vzťahy zároveň človeku umožňujú zažiť korektívnu skúsenosť, pri ktorej sa môžu vytvárať nové mozgové dráhy a meniť staré vzorce. Môžu tento zážitok korektívnej skúsenosti priniesť aj moderné technológie?

Áno, aj digitálny kontakt dokáže v mozgu vyvolať zmeny. Stačí si uvedomiť, koľko vzťahov sa dnes začína na internete. Ľudia sa tam spoznajú, rozumejú si a prežívajú dokonca aj zaľúbenie. Samozrejme, ak sa má vzťah rozvíjať ďalej, vždy príde k fyzickému stretnutiu – a tam dostáva nový, hlbší rozmer.

To však neznamená, že predtým nešlo o „skutočný“ vzťah. Silné emócie môžeme zažiť aj online. Spomeňme si na časy, keď nám prišla SMS od niekoho blízkeho – pár bajtov textu, a predsa to s nami dokázalo pohnúť. Takže áno, digitálne prežívanie funguje, ale dôležité je nepodľahnúť mu úplne a nepreháňať to.

Keď si však zoberieme, že vo vzťahoch tvoria veľkú časť komunikácie neverbálne signály a samotné slová sú len malou časťou, tak práve v digitálnom prostredí sa toho veľa stráca…

Samozrejme, práve preto je fyzická prítomnosť taká dôležitá. Bez nej to napokon nejde. To však neznamená, že mozog na digitálne podnety nereaguje alebo že by ich vnímal menej. Keď sa raz vytvorí spojenie, tak je vytvorené.

Vidno to aj na príklade závislostí. Nelátkové závislosti – ako gambling či počítačové hry – sú dnes oficiálne uznané diagnózy a liečia sa rovnako vážne ako závislosti od látok. A zrejme aj pri sociálnych sieťach môže ísť o ten istý mechanizmus. Hoci ide o virtuálne podnety, mozog reaguje tak silno, že sa jeho fungovanie mení až na úroveň patológie.

Mechanizmus je veľmi podobný ako pri alkohole či drogách – zapája sa centrum odmeny, dopamín a ďalšie procesy. Výskumy dokonca ukázali, že zmeny v mozgu človeka závislého od kokaínu boli veľmi podobné zmenám u človeka závislého od počítačových hier. To ukazuje, že aj digitálne prostredie môže mať na mozog obrovský dosah – hoci mu chýba neverbálna, fyzická rovina kontaktu.

Asi nikto by po dni strávenom na sociálnych sieťach v porovnaní s dňom na túre s priateľmi nepovedal, aký mal na Facebooku skvelý čas… Prečo si ho napriek tomu mnohí vyberajú? 

Je za tým mechanizmus krátkej odmeny. Sociálne siete nám ju ponúkajú okamžite – mozog je na takéto rýchle podnety nastavený a nedovolí nám jednoducho prestať. Preto namiesto toho, aby sme sa venovali niečomu zmysluplnému, zostávame pri obrazovke oveľa dlhšie, než sme pôvodne chceli.

Čiže závislosť sa môže prejaviť aj tak, že človek si namiesto večera s priateľmi alebo s rodinou – teda niečoho, čo ho skutočne obohatí – radšej vyberie sociálnu sieť?

Áno, aj to môže byť jedným zo znakov závislosti. Človek sa postupne izoluje, prestáva fungovať v sociálnom prostredí, pribúdajú konflikty s inými ľuďmi, no aj so sebou samým. Hoci mu blízki hovoria, že má problém, on zostáva v tom svojom svete.

Reálnejšie, než dúfať, že budeme žiť úplne bez technológií, je učiť sa využívať ich tak, aby nám slúžili a nie nás ovládali.

Britský odborník Mark Griffiths už pred viac než 25 rokmi opísal šesť hlavných znakov závislosti. Patrí sem napríklad rastúca dôležitosť samotnej aktivity – tá začne ovládať všetky oblasti života. Ďalej jej využívanie na reguláciu nálady: sme smutní, siahneme po sociálnych sieťach, keď sme veselí, zasa ich otvoríme. Nasleduje tolerancia – teda potreba stále väčších „dávok“ na dosiahnutie toho istého pocitu uspokojenia. A ak ich nemáme, objavujú sa abstinenčné príznaky – nervozita, smútok, úzkosť, hnev či agresia.

K tomu sa pridáva vnútorný konflikt: viem, že mám písať seminárku, ale namiesto toho otváram Instagram. Ráno prichádza frustrácia, že som to nezvládol – a tú opäť „liečim“ ďalšou dávkou sociálnych sietí. Vzniká začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko vystupuje. A napokon je tu relaps: človek sa pokúsi používanie obmedziť, no po čase do toho spadne znova.

Nie vždy však ide o klinickú závislosť. Ak sú naplnené všetky znaky a pretrvávajú dlhodobo, môžeme hovoriť o diagnóze. Ak sú prítomné len niektoré, ide o nadmerné používanie – aj to má negatívne dôsledky, ale nemusí ísť o patológiu. Niekedy môže byť dokonca intenzívne používanie sociálnych sietí len dočasnou stratégiou, ak človek prežíva náročné obdobie.

Spomenuli ste, že technológie nemožno vnímať len negatívne – môžu prinášať aj benefity, ak ich človek dokáže rozumne manažovať. Znamená to teda, že ide najmä o hľadanie zdravej miery?

Áno, ale treba dodať, že to nie je jednoduché. Platí to pre ľudí so silnou vôľou, ktorí si to môžu dovoliť. My sme totiž s technológiami tak zrastení, že si to často ani neuvedomujeme – bez nich si dnes nezaplatíme účet, neobjednáme obed. A pravdou je aj to, že firmy nás chcú udržať čo najviac prepojených.

Mladí ľudia vám povedia, že keď nie sú online, majú pocit, že im niečo uniká. Prežívajú takzvané FOMO – Fear of Missing Out. Na internete sa preberajú školské veci, radia si o vzťahoch, zdieľajú zážitky. Reálnejšie, než dúfať, že budeme žiť úplne bez technológií, je učiť sa využívať ich tak, aby nám slúžili a nie nás ovládali.

Práve v tom je ten háčik. Že aj keď si dáme predsavzatie zapnúť si sociálne siete na 15 minút denne, napokon sa pristihneme, že je z toho hodina… Pritom sa zamýšľam, či je vôbec reálne nájsť nejakú zdravú mieru, keď sú sociálne siete či iné webové aplikácie robené tak, aby človeka čo najsilnejšie k sebe „pripútali“? 

Je to preto, že v skutočnosti bojujeme s veľmi silným protivníkom. Technologické firmy investujú miliardy a zamestnávajú celé tímy neurovedcov, ktorí presne vedia, ako nastaviť aplikácie tak, aby nás pri nich udržali čo najdlhšie. A do toho vstupuje náš mozog, ktorý je na takéto podnety veľmi citlivý.

Prax odborníkov na závislosti ukazuje, že za únikom do technológií často stojí nedostatok napĺňajúcich vzťahov.

Preto je dôležité pomáhať najmä mladým ľuďom a deťom – nastaviť pravidlá, obmedziť čas, vytvárať si zdravé rituály. Funguje napríklad upozornenie alebo pevne stanovený čas používania. Kľúčová je pravidelnosť: keď niečo robíme denne 15-20 dní, stáva sa z toho návyk a už to nevyžaduje toľko vôle. Väčšina ľudí však túto hranicu neprekročí a zostane uviaznutá v začarovanom kruhu.

Pomáha aj fyzický pohyb, vedomé budovanie vzťahov, čas na stíšenie či meditáciu. V podstate ide o to, žiť zmysluplný život. Prax odborníkov na závislosti ukazuje, že za únikom do technológií často stojí nedostatok napĺňajúcich vzťahov a skúseností v realite. Mozog si potom zvyká na digitálnu náhradu – a tá, paradoxne, pracuje skôr proti nám než pre nás.

Čiže platí, že čím viac sa človek venuje svojmu vnútru a je citlivý na svoje potreby a ich napĺňanie, tým ľahšie sa mu reguluje aj čas strávený na internete? 

Určite áno. Treba však dodať, že skutočná závislosť nie je až taká rozšírená, ako sa niekedy prezentuje v médiách. Často počujeme, že „všetci sme závislí“, ale to nie je pravda. Výskumy, aj tie naše realizované na celom Slovensku, ukazujú, že približne 1-2 % mladých ľudí spĺňa kritériá na diagnózu závislosti a skutočne potrebuje odbornú pomoc. No možno štvrtina a viac patrí do pásma nadmerného používania: tam už je silný návyk, ale ešte to nie je klinická diagnóza.

Pri práci s týmito ľuďmi sa vždy pýtame na spúšťače: prečo to zapínaš, prečo tam musíš byť? Je to osamelosť, nuda, zlé vzťahy doma, šikana v škole? Internet vtedy ponúkne rýchlu úľavu, akési miesto, kde sa cítim lepšie. Lenže aby sme vedeli problém riešiť, musíme ísť práve po týchto príčinách.

Prevencia drogovej závislosti by sa mala začínať už v škôlkach, hovorí psychiater Ľubomír Gábriš

A toto je užitočné aj pre ľudí, ktorí nie sú závislí. Vždy sa oplatí položiť si otázku: prečo som to dnes vlastne zapol? Zo zvyku, sklamania či frustrácie? Alebo preto, že mi chýba zmysluplnosť? Lebo práve to, nakoľko náš život prežívame ako zmysluplný a napĺňajúci, často rozhoduje o tom, či sa z technológií stane len návyk – alebo pasca závislosti.

Niektorí známi autori, ako napríklad Cal Newport (autor knihy Hluboká práce), odporúčajú úplné odstrihnutie sa od sociálnych sietí a iných mobilných aplikácií. Je podľa vás takéto radikálne riešenie potrebné, ak má človek reálny problém regulovať čas, ktorý na nich trávi?

Nemyslím si, že je to vždy nevyhnutné, ale skúsenosť s úplným „odstrihnutím“ môže byť veľmi užitočná. So študentmi sme raz urobili na jednej škole experiment – digitálny detox. Prihlásilo sa nám asi 30-40 detí, ktoré sa zaviazali, že mesiac nebudú používať mobil. Vydržala len polovica, ale práve u nich boli jasné benefity: lepšia pozornosť, viac rozhovorov s rovesníkmi, viac hier a spoločného času.

Aj svetové výskumy potvrdzujú, že takéto obdobie prináša reálne výsledky. Preto má význam dopriať si občas digitálny pôst – napríklad počas Adventu alebo Veľkého pôstu, keď sa prirodzene snažíme obmedzovať veci, ktoré nám berú čas a energiu. Ja sám vtedy cielene vynechávam krátke videá, lebo viem, že ma len zbytočne oberajú o čas.

Ideálne je, ak človek zistí, že sa k nim už vôbec nemusí vrátiť. Keď sa dnes pýtam študentov alebo učiteľov, kedy boli naposledy bez mobilu, väčšinou už nehovoria o dňoch, ale len o hodinách… No práve tie dlhšie odstupy nám ukazujú, že aj radikálnejší krok môže mať veľký zmysel.

Vedeli by ste povedať nejaké praktické rady, ako si vytvoriť zdravé návyky, aby sa internet nestal únikom pred samotou či stratou zmyslu? 

Základom je začať od malých krokov. Už len to, že ráno nezačneme deň s mobilom v ruke, ale zvolíme inú rutinu – pohyb, chvíľu ticha či rozhovor –, môže mať veľký efekt. Ďalším praktickým krokom je obmedziť notifikácie. Výskumy ukazujú, že už samotná prítomnosť telefónu na stole znižuje našu pozornosť a dokonca vedie k plytším rozhovorom. A to nehovorím, čo spôsobuje jeho neustále vibrovanie.

Celú históriu ľudstva zápasíme s rovnakými otázkami: zmysel života, vzťahy, hodnoty, šťastie, láska, moc.

Veľmi dôležité je vytvárať si pozitívne návyky. Keď niečo robíme pravidelne 15-20 dní, mozog si na to zvykne a prestane to byť také náročné na vôľu. Platí to pre fyzický pohyb, vedomé budovanie vzťahov, ale aj pre stíšenie či meditáciu. To všetko posilňuje našu odolnosť. A napokon – vždy je dobré položiť si otázku: Prečo práve teraz beriem do ruky mobil? Pociťujem hnev, nudu, nenaplnenosť? Už len toto uvedomenie môže byť začiatkom zmeny.

Pri pohľade do budúcnosti niektorí odborníci varujú, že technológie budú viesť k úpadkom vzťahov a strate ľudskosti. Sú tieto obavy oprávnené? 

Nerád maľujem čierne scenáre. Myslím si, že technológie nám v mnohých veciach škodia, ale zároveň nám dokážu aj pomáhať – je to vždy o tom, ako ich používame. Počas celej histórie ľudstva zápasíme s rovnakými otázkami: zmysel života, vzťahy, hodnoty, šťastie, láska, moc. Menia sa len spôsoby, akými ich riešime. Nemyslím si, že smerujeme k zániku ľudstva – skôr k transformácii. Objavujú sa nové výzvy aj nové príležitosti. Umelá inteligencia môže v niektorých oblastiach výrazne pomôcť, v iných zas uškodiť. Je na nás, ako s tým naložíme.