Aké Slovensko chceme? (komentár)

Protesty proti vládnym návrhom neutíchajú, naopak, naberajú na sile a pribúdajú nové požiadavky na vládu. Voľby nepriniesli zmiernenie polarizácie ani väčšiu stabilitu, práve naopak, ešte viac sa prehlbujú. Nepomáha tomu ani rétorika našich politikov. Politický dialóg dnes neexistuje. Máme tu len názorové tábory, ktoré komunikujú svoje naratívy smerom k svojim voličom, no navzájom nekomunikujú.

Príkladom toho je argumentácia voči potrebe či nepotrebe špeciálnej prokuratúry. Na jednej strane sa hovorí o očiste, na druhej o čistkách. Ktorá verzia je pravdivá? Mnohí sa v tom strácajú alebo nekriticky prijímajú jeden či druhý naratív. Prevláda konflikt a protirečenie. Vidíme aj prispôsobovanie faktov a absenciu integrálneho pohľadu na situáciu.

Zbrane vedia naliať peniaze do rozpočtu. Ale za akú cenu?

Na Slovensku máme stále zakorenenú korupciu, rezervy vo výbere daní a s tým spojené daňové podvody. Navrhovaná novela Trestného zákona obsahuje zmeny, ktoré smerujú Slovensko opačným smerom, ako je prekonanie týchto nedostatkov. Takto narýchlo presadzovaná zmena, spôsobom a obsahom, sa preto javí ako účelová, ktorá nezlepší boj s korupciou na Slovensku. Chceme krajinu, ktorej záleží na boji s korupciou už v jej preventívnej fáze?

Toho, v akej krajine chceme žiť, sa dotýka aj jeden aspekt kompetenčného zákona, ktorý bol nedávno schválený. Obchodovanie so zbraňami. Stále to bol – a dnes možno ešte viac – veľmi lákavý a vyhľadávaný biznis. Zbrane totiž vedia naliať peniaze do rozpočtu. Ale za akú cenu? Skôr či neskôr skončia vo vojnových zónach. Na aktuálnych vojnách vidíme, že oddeliť vojenské ciele od civilných je veľmi ťažké. Každý ozbrojený konflikt prináša ničenie a smrť. Uvoľňovaniu pravidiel pre obchodovanie so zbraňami by mala predchádzať úvaha o samotnom obchode a výrobe zbraní. Chceme takéto peniaze? Toto je základná morálna otázka.

V diskusii okolo pandémie sa zabúda na jednu dôležitú vec. Na to, že to bolo mimoriadne obdobie, aké niekoľko generácií nezažilo.

Panorámu nedávnych udalostí doplnila nehoda Andreja Danka a trošku „okorenila“ spoločenskú a politickú diskusiu. Nejde o nehodu ako takú. Tá sa môže stať každému. Ide však o to, čo sa udialo bezprostredne po nej a akú politickú daň si to vyžaduje, respektíve malo by si vyžadovať. Slová a správanie podpredsedu parlamentu len potvrdzujú to, čo už dávno vieme: politická úroveň na Slovensku je nízka rovnako ako jej prislúchajúca kultúra.

Táto udalosť je ďalším kamienkom do mozaiky našej politickej úrovne vedľa plagiátorov na ministerských kreslách v nedávnej minulosti či dosadzovania obžalovaných ľudí do štátnych pozícií. Čo všetko ešte dokážeme tolerovať v správaní politikov?

Za zmienku tiež stojí vytvorenie pozície nového splnomocnenca, ktorý bude preverovať manažment pandémie. Odhliadnuc od jeho ideového nastavenia sa v diskusii okolo pandémie zabúda na jednu dôležitú vec. Na to, že to bolo mimoriadne obdobie, aké niekoľko generácií nezažilo. Manažment pandémie na Slovensku, aj keď zoberieme do úvahy nešťastné počínanie určitých osôb, sa podobal manažmentu v mnohých ostatných krajinách.

Skôr ako politicky či ideologicky vyšetrovať, ako sa riadila kríza covidu, by sme mali uviesť do praxe to, čo sme vtedy pochopili, zamyslieť sa nad tým, čo s nami pandémia spravila, a venovať pozornosť psychickým následkom, ktoré mnohých sužujú.

Životné podmienky a stav mnohých štátnych a verejných budov na Slovensku vzbudzujú dojem akéhosi „postapokalyptického“ sveta.

Urgentnejšie sa javí zamerať sa na neľudské podmienky v takzvaných polepšovniach a pracovať na ich odstránení. Nedávno zverejnená správa je hrozná. Človek sa pýta, ako je toto možné vo vyspelej európskej krajine 21. storočia. Alebo ňou ešte nie sme? Jedna vec sú životné podmienky a stav mnohých štátnych a verejných budov na Slovensku, ktoré vzbudzujú dojem akéhosi „postapokalyptického“ sveta, druhá – o to vážnejšia vec – je zaobchádzanie s osobami, ktoré sú na okraji spoločnosti. V spomínanej správe sa jasne píše, že „reedukačné centrá nezvládajú starostlivosť“ a možno preto sa uchyľujú k dnes už neprípustným výchovným metódam.

Tento dokument generálnej prokuratúry nadväzuje v istom zmysle na správu ombudsmana o podmienkach v zariadení pre migrantov v Sečovciach, v ktorom sa tiež vytýka porušovanie ľudských práv. Situácie v týchto inštitúciách, a určite by sa našli ďalšie, nám nastavujú zrkadlo a poukazujú na to, že to, čo by malo byť štandardom, ním ešte nie je. A ak ide o ľudskoprávnu otázku, je to o to závažnejšie.

Vlastenectvo nie je ani tak o vyvesení slovenskej vlajky, priorite pre všetko, čo má prívlastok „slovenské“.

O nefungujúcich veciach na Slovensku by sme mohli písať dlhé strany. Delegovať všetku zodpovednosť za stav krajiny na politikov nie je správne. Nemať vysoké nároky na politikov a politickú úroveň je odrazom nedostatočného záujmu o stav vecí verejných a našu spoločnú budúcnosť. Vlastenectvo nie je ani tak o vyvesení slovenskej vlajky, priorite pre všetko, čo má prívlastok „slovenské“, ale o tom, či nám na krajine záleží a ako prispievame k jej rozvoju a lepšej budúcnosti pre všetkých.

Ak sa vláda systémovo nevenuje školstvu, zdravotníctvu, ekológii, boju proti chudobe, zlepšeniu pracovného prostredia, dobudovaniu základnej infraštruktúry, ide jej o integrálny a dlhodobý rozvoj tejto našej krajiny alebo len o krátkodobé a čiastkové riešenia?

Politiku môžu niektorí vnímať ako vykonávanie a presadzovanie moci, no prospešnejšie pre krajinu by bolo, ak by bola službou. Moc vie byť egocentrická, hľadí najprv na seba, na svoju silu a vieme sa ňou rýchlo opantať. Služba hľadí na druhého a moc, ktorou disponuje, dáva do tejto perspektívy.

Čo chceme od politikov? Aké nároky na nich kladieme? V akej krajine chceme žiť?