Druhou možnosťou je odstredivá sila, ktorá nás z kolotoča vyhodí, avšak tá je nekontrolovateľná a väčšinou so sebou prinesie množstvo nepredvídateľných situácií, ktoré treba akútne riešiť – choroby či iné ťažkosti. A tam je výsledok veľmi otázny – niekedy je dôsledkom spomalenie, inokedy ešte väčší chaos.
Práve dni voľna navyše, ako je tento víkend, nám ponúkajú čas na zastavenie, budovanie vzťahov, prehodnotenie toho, čo mám vo svojom živote a čoho tam chcem mať viac či, naopak, menej. Čomu dávam prioritu a podľa čoho sa rozhodujem.
Tajomstvo rodičovstva nie je, čo rodič robí, ale to, kým rodič pre dieťa je.
Nie konať, ale byť
Opäť sa vrátim ku knihe Držte si své deti od kanadských psychológov G. Neufelda a G. Matého, ktorí zdôrazňujú dôležitosť vzťahovej väzby medzi deťmi a dospelými – rodičmi, učiteľmi či vychovávateľmi. Píšu: „Tajomstvo rodičovstva nie je, čo rodič robí, ale to, kým rodič pre dieťa je.“
Áno, potrebujeme zabezpečiť všetok servis okolo detí a domácnosti: variť, upratovať, nakupovať, robiť domáce úlohy… Otázka je, do akej miery. A koľko času a energie nám potom ostáva na to najdôležitejšie – budovanie vzťahu.
Je to úplne najkľúčovejšia vec zo všetkých našich rodičovských úloh – ak chceme zo svojich detí vychovať zrelých dospelých, odovzdať im svoje hodnoty a pripraviť ich, ako čeliť svetu, ktorý nie je vždy len láskavý.
Autori knihy dokonca hovoria, že ak máme vzájomný vzťah, ak sme s deťmi naladení na rovnakej vlne, nepotrebujeme na rodičovstvo žiadne rady a návody, vieme konať intuitívne.
„Dospelí, ktorí pri výchove vychádzajú z pevného vzťahu s dieťaťom, môžu vychovávať intuitívne. Nemusia sa uchyľovať k žiadnym metódam, technikám ani príručkám, ale môžu konať, ako im velí ich vlastný rozum a schopnosť vcítenia sa. Pokiaľ vieme, ako byť s deťmi a kým pre ne máme byť, nepotrebujeme rady, čo máme robiť. Praktické riešenia začnú spontánne vychádzať z našich vlastných skúseností, hneď ako obnovíme náš vzájomný vzťah.“
Pokiaľ vieme, ako byť s deťmi a kým pre ne máme byť, nepotrebujeme rady, čo máme robiť.
Sú to silné slová. Veľmi silné slová. Čo však môže azda každý dosvedčiť zo svojej reality, že skutočne je rozdiel v dňoch, keď sme dlhšie v práci a potom nás čaká ešte kolobeh domácich úloh a krúžkov, a v dňoch, ktoré sú pokojnejšie, keď máme my rodičia väčšiu kapacitu vnímať aj samotné deti, nielen servisné úlohy.
V tie menej náročné dni sa viem na deti naladiť – ako sa cítia, čo potrebujú, čo by sme spolu mohli robiť. Aj keď len vykladáme umývačku či pečieme, dokážeme sa uvoľniť a rozprávať oveľa lepšie, ako keď sme v jednom kolotoči. Sme tu a teraz. Spolu. Vtedy vie rásť dôvera a vzťah.
Obdobie pred nástupom do školy, škôlky
Keď boli deti ešte menšie – v prvých rokoch života – to považujem za naozajstné umenie odhadnúť, čo práve potrebujú (aby boli spokojné a mohli sme spolu normálne fungovať) – či je to jedlo, spánok, pobyt vonku, samostatná hra, či spoločné jašenie sa.
Najlepší nástroj na toto považujem denný rytmus, v ktorom sa všetky oblasti pravidelne striedajú. Aj tak sa však dejú rôzne výkyvy – idú zuby, zmení sa čas, niekto sa zlé vyspí… Ale keď som naladená na dieťa, dokážem tieto zmeny vycítiť a pracovať s nimi. (Alebo tomu aspoň ako-tak rozumiem, čo sa deje, a viem s tým počítať, prijať to.)
Keďže deti väčšinou nedokážu pomenovať, čo prežívajú, musíme si ako rodičia cibriť intuíciu, aby sme to vycítili aj za ne. Intuícia sa nám môže zísť aj v staršom veku – keď naše deti tiež buď nevedia, alebo aj nechcú povedať, čo sa s nimi deje. Ak to vycítime, vieme sa s nimi rozprávať či vytvárať bezpečné prostredie tak, aby sa s nami o svoje bôle podelili.
Keďže deti väčšinou nedokážu pomenovať, čo prežívajú, musíme si ako rodičia cibriť intuíciu, aby sme to vycítili aj za ne.
Menej konať a viac byť
Pri hľadaní odpovede na otázku, ako viac byť rodičom, mi nedá nenahliadnuť do rovnomennej knižky – Menej konať a viac byť. Jej autorka Stanislava Gajdošová v nej skúma korene aj prejavy prílišného zamerania sa na výkon. Opisuje svoju skúsenosť dvojnásobného vyhorenia doplnenú vedeckými poznatkami, zmenenými paradigmami a každú kapitolu uzatvára inšpiratívnym rozhovorom.
Paradigmy, teda presvedčenia, sú „súbor princípov a myšlienkových vzorcov, ktoré predstavujú akýsi model či štandard. Sú to akoby okuliare, ktorými sa pozeráme na svet“. Často ich máme podvedomé, nepomenované.
Určujú však naše myšlienky, a tak i naše konanie. Keď ich pomenujeme, privedieme na svetlo sveta, môžeme ich skúmať a rozhodovať sa, či nám slúžia, alebo skôr škodia. Či sa nimi skutočne chceme v živote riadiť, alebo by nám v tomto životnom období lepšie poslúžili iné presvedčenia.
Presvedčenie môže byť napríklad „Dobrý deň je deň, keď som toho veľa stihla“, ale užitočnejšie by azda mohlo byť „Dobrý deň je, keď som budovala vzťahy“.
Alebo z inej oblasti: „Dobrý rodič je ten, ktorý svoje deti materiálne zabezpečí.“ Naozaj?
Skúsme sa zastaviť, stíšiť, nájsť si čas a uvažovať: Čo je pre mňa osobne dobrý deň? Kedy sa považujem za dobrého rodiča? Mám v týchto presvedčeniach viac „konania“ alebo „bytia“?
Naše deti potrebujú rodičov, ktorí viac „sú“, ako „konajú“.
Plánovanie času = rozhodovanie o tom, ktoré vzťahy chcem budovať
Presvedčenia totiž súvisia aj s tým, ako hospodárime so svojím časom. Jedna z praktických rád v knihe totiž znie: „Neplánujem kalendár, budujem vzťahy.“ Vychádza z rady, že plánovanie času nie je ničím iným ako rozhodovaním o tom, ktoré vzťahy chcem budovať.
Prečo o tom píšem pri výchove? Naše deti totiž potrebujú rodičov, ktorí viac „sú“, ako „konajú“. Samozrejme, potrebujeme im zabezpečiť základné potreby – jedlo, pitie, strechu nad hlavou.
Ale niekedy je veľmi ťažké nájsť rovnováhu medzi tým, čo všetko je ešte potrebné „konať pre deti“ – spraviť, zabezpečiť, zarobiť, urobiť, upratať, uvariť… a tým, kedy je vhodnejšie „byť s deťmi“ – počúvať, hrať sa, prechádzať či bicyklovať, tvoriť. Nerobiť možno nič závratne zmysluplné, len sa spolu smiať a užívať si jeden druhého.
Prajem nám všetkým veľa múdrosti, aby sme vedeli správne rozlíšiť, kedy konať a kedy jednoducho BYŤ.