Ako nedostať na Vianoce tisíc hlúpostí?

Rodina Stasovcov, Liesek, sedem detí: Vlastnými rukami, materiál do päť eur

Naše Vianoce bývajú veľmi jednoduché. Máme dva darčeky: ten prvý pripravíme my rodičia, každému z našich detí, teda každé dieťa od nás dostane jeden darček a všetky naše deti pripravia jeden darček mne a jeden manželovi Martinovi. Minulý rok sme to napríklad vyriešili tak, že sme každému z našich detí podarovali jeden pár papúč a ako spoločný darček pre všetky deti sme ponúkli rodinnú dovolenku. Tomu sa každý potešil, no nakoniec sme na nej neboli, lebo od leta sme opatrovali rodičov. Nie sme teda ešte celkom obdarovaní, ale nehneváme sa na to, rozumieme situácii, ktorá u nás vznikla.

Ten druhý darček vzniká tak, že každý z nás si na lístoček napíše svoje meno a potom si každý vytiahne jeden lístok. Toho, koho meno si vytiahol na lístočku, má za úlohu obdarovať. Nesmieme však ten darček pre neho kúpiť, môžeme kúpiť len materiál, z ktorého ten darček urobíme. Týchto anjelikov žrebujeme na Všetkých svätých, aby mal každý dostatok času odpozorovať, čo ten druhý potrebuje, a hlavne aby sme to mali čas aj vyrobiť. Tiež sa nám párkrát stalo, že ten, kto ťahal, si vytiahol lístok so svojím menom. Vtedy sme dali všetky lístočky naspäť a ťahali sme nanovo.

Jeden rok si napríklad Sebastián vytiahol Stellu a pozorne počúval, ako hovorila o tom, že sú jej čiapka a šál malé a že by mala rada nové. Kúpil si teda za dve eurá vlnu, chodil k mojej mamke s prosbou, aby ho naučila štrikovať. Vďaka tomu Stelle uštrikoval šál a čiapku. Takže takto si robíme druhý darček, ktorý voláme „anjelikovský“, je to „na tajnáša“, neprezrádzame, kto komu čo urobil. Navyše materiál nemôže stáť viac ako päť eur.

Je z toho občas zábava – napríklad ja som si vlani vytiahla Serafína. Vtedy mal obdobie, keď bol zaľúbený do Volkswagena, veľmi chcel, aby sme mali také auto. Takže som jeho obľúbený model Volkswagenu vyrobila z papiera, kúpila som s pomocou svojho žiaka motorček, aby auto bolo na diaľkové ovládanie.

Naše deti to vyriešili tiež šalamúnsky a darovali nám spoločný pobyt pre nás dvoch s Martinom. Tento rok sa zapojili aj naši starí rodičia, ktorých opatrujeme u nás doma, a pripravujú darček pre toho, koho si vytiahli. Páčia sa nám takéto Vianoce, keď sme hlavne spolu. To je podstatné a nezahlcujeme sa priveľkým počtom darčekov.

Rodina Predáčovcov, Zlaté Moravce, päť dospelých detí: Dohodneme sumu, dáme tipy

Pred pár rokmi sme sa v našej rozrastajúcej sa rodine pokúsili nájsť dlhodobo udržateľný „model“ vianočného obdarovávania. Nekupujeme systémom každý každému – je nás predsa len aktuálne šestnásť, rátam len úplne najbližšiu rodinu (my, deti a ich rodiny) a verím, že to nie je konečné číslo.

Vždy je vopred jasné, kto s kým a kde bude tráviť Štedrý večer, a to „zadefinuje“ komunitu, v ktorej prebehne obdarovanie – tento rok napríklad budeme spolu len my dvaja, babka a Damián a my štyria si budeme dávať darčeky.

Náhodným losovaním (urobí ho niekto mimo nás štyroch) dostane každý jedného „človeka“, ktorému zabezpečí darček. Keď bol u nás Adam s rodinkou, boli súčasťou „nášho losovania“ a čo si chceli darovať jeden druhému alebo deťom navyše, urobili akoby boli sami doma, podľa svojich predstáv.

Dohodneme si vopred približnú maximálnu sumu. Každý z nás urobí zoznam zopár vecí, ktoré by ho potešili, ak by niekomu chýbala inšpirácia. Konkrétny darček tak bude veľkým alebo aspoň malým prekvapením – podľa toho, či bol vymyslený alebo vybratý zo zoznamu.

Na vytváranie zoznamov želaní sa dá použiť napríklad aplikácia VOLO a určite existujú aj iné. Deti nám pravidelne urobia kalendár na nasledovný rok s rodinnými fotkami a jeden špeciálny aj pre našu babku. Ktokoľvek sa, samozrejme, môže rozhodnúť obdarovať hocikoho len tak, ak má dobrý nápad alebo niečo špeciálne pre niekoho vymyslí.

Zatiaľ sme nastavení tak, že vnúčatám darčeky k nám domov pod stromček nekupujeme, ak nie sú u nás na Štedrý večer. To, čo im chceme podarovať, im inkognito prinesieme k nim domov, aby si to našli pod „svojím“ stromčekom na Štedrý večer od Ježiška.

Páči sa mi systém viacerých našich priateľov, ktorí majú rodiny normálnej veľkosti a kupujú si vždy tri veci (zvyčajne rodičia spoločne deťom a väčšie deti spoločne pre rodičov): kniha, niečo na seba (oblečenie, kozmetika, jedlo), niečo len tak na potešenie (pokojne lístky do divadla alebo na hokej).

Deti nám pravidelne urobia kalendár na nasledovný rok s rodinnými fotkami a jeden špeciálny aj pre našu babku.

Rodina Heringesová, Nová Dedinka, tri dcéry: Skôr pozornosť, ako veľké dary

V princípe sa snažím držať to finančne na uzde. Všímam si, kto po čom túži, čo má rád. Nápady na darčeky a ich zabezpečenie priebežne riešim od septembra či októbra. Vždy to vyjde tak, že deti dostanú päť vecí: jednu knižku, jednu väčšiu vec (bábika, slúchadlá…), jednu menšiu (lego, stavebnica), jedno oblečenie a jednu drobnosť pre radosť.

Zohľadňujem vek dcér, ale hodnotovo aj typovo sú veci približne rovnaké. Manželovi darujem väčšinou oblečenie – čiapku, šál, vtipné ponožky. Jemu je veľmi ťažké urobiť niečím radosť. Niekedy si kúpi darček aj sám pod zámienkou, že je to spoločný darček pre dievčatá (auto na ovládanie, menší dron). Manžel zvykne prekvapiť skôr mňa, ja som taký vďačný objekt, čo sa všetkému poteší.

Radosť mi robí obdarovávať drobnosťou blízke kamarátky – viem, že poteší ozdobená sviečka, krém na ruky, svietnik. Niečo, čo je milé, ale sa aj využije. Ide skôr o pozornosť ako nejaký veľký darček. Zvyknem hľadať veci, ktoré sú niečím iné, neuznávam nakupovanie typu „napíš mi zoznam a dostaneš to“, to už stráca čaro prekvapenia. Taktiež nezvyknem dávať peniaze, je to neosobné, možno ešte ako kompromis darčekovú kartu do nejakého obľúbeného obchodu. Nekladie sa u nás príliš veľký dôraz na darčeky, aspoň k tomu tak vedieme naše dievčatá.

Rodina Maťovčíková, Vrútky, päť malých detí: Kreslíme si vianočný strom

Keďže väčšina našich detí ešte verí na Ježiška, máme to veľmi jednoduché. Každý rok urobíme veľký plagát, nakreslíme stromček a každý naň môže nakresliť maximálne tri veci. Kreslíme všetci, dospelí aj deti. Vďaka tomuto je to jednoduché aj vtedy, keď sa pýta zvyšná rodina, čo kúpiť deťom. Jednoducho si to podelíme, pripadne si to všimnú, keď prídu od polovice novembra k nám – plagát visí na viditeľnom mieste.

Deťom však vysvetľujeme, aj tomu najmenšiemu, že Ježiško nám môže dať aj niečo úplne iné, keďže on najlepšie vie, čo potrebujeme. My len môžeme dúfať, že sa aspoň v jednom želaní zhodneme, ale zväčša je to tak. Majú obrovskú radosť, keď dostanú, čo si nakreslia.

Minulý rok nás veľmi prekvapila Miška (vtedy tretiačka), ktorej spolužiaci vysvetľovali, že im nosia darčeky rodičia a už vedia, čo dostanú. No ona ich odpálila, že ona to má lepšie. Jej darčeky nosí Ježiško a vždy je to prekvapenie, nevie, čo to bude. Rodičia to predsa nemôžu byť, keďže Ježiško nám vždy dá darčeky vtedy, keď ideme na prechádzku alebo po betlehemské svetlo všetci spolu. (Zväčša jeden zo švagrov vybehne, kým sme preč, a vyberie darčeky z pivnice.)

Rodina Baránkovcov, Konská, sedem dospelých detí, časť s rodinami: Tajné losovanie

Obdarovávanie na Vianoce už niekoľko rokov robíme tak, že všetci, ktorí budeme pri Štedrej večeri, si vylosujeme jedného z nás, koho obdarujeme. Je to tajné a losuje sa niekoľko mesiacov pred Vianocami. Čiže ak chce niekto niečo vyrobiť, má na to dostatočne dlhý čas. Zároveň je to taká naša spoločná dohoda.

Keďže máme aj priateľov našich detí, aj oni sa do tohto obdarovávania zapájajú, ak chcú. Je to pre nás jednoduchšie zamerať sa na jednu osobu. Tí, ktorí už majú rodinu a chcú sa zúčastniť, môžu, ale ak sa nezúčastnia, je to pre nás rodičov náročnejšie. Vnúčatám dávame väčšinou vekovo prijateľné hry, to dopredu preberieme s rodičmi, tí nám poradia. Rovnako ak dostaneme zachovalé hračky, odkladáme ich na tento účel. Každý sa rozhoduje v slobode, študenti podľa svojich možností a schopností a zarábajúci niekedy viac. Rozpočet je plus-mínus sto eur.

Inšpirovali ste sa? Ešte stále stíhate zmeniť vianočnú megalomániu na skutočné obdarovanie.