Ako oživiť farnosti? Výzvy a riešenia pre pulzujúce spoločenstvá

Farnosť je viac než len budova či administratívna jednotka Cirkvi. Má byť živým spoločenstvom, kde ľudia nachádzajú prijatie, duchovný rast a povzbudenie na ceste viery. V súčasnosti však mnohé farnosti čelia výzvam – Ako pritiahnuť veriacich, ktorí sa cítia od Cirkvi vzdialení? Ako budovať vzťahy a zapájať laikov do farského života? A ako sa môže Cirkev prispôsobiť meniacemu sa svetu bez toho, aby stratila svoju podstatu?

O týchto témach sme sa rozprávali s Ľudovítom Pokojným, farárom v Záhorskej Bystrici, zodpovedným redaktorom časopisu Ekklesía, a Martinou Šipošovou, metodičkou pre katechézu vo farnosti na Diecéznom katechetickom úrade Bratislavskej arcidiecézy, ktorá sa v súčasnosti  angažuje najmä v úlohe mentorky iniciačnej a permanentnej formácie angažovaných laikov vo farnostiach a iniciátorky pri zavádzaní nových pastoračno-katecheticko-evanjelizačných programov a prístupov vo farnostiach v arcidiecéze. Oslovili sme ich, aby nám priblížili pozadie kurzu pre lídrov a dobrovoľníkov vo farnostiach, ktorý sa uskutoční od 8. do 10. mája 2025.

Aké výzvy dnes stoja pred farnosťami, aby sa mohli stať živými a otvorenými komunitami?

Ľudovít Pokojný: Farnosti predstavujú vzácne miesto, ktoré ponúka priestor na riešenie duševnej a duchovnej chudoby, ktorou dnes trpí mnoho ľudí. Viacerí v mojej farnosti sme presvedčení o tomto veľkom potenciáli, ktorý farnosti majú. Len musíme prejsť od úradníckeho vyžadovania k radosti zo stretnutia s druhým človekom, od udržiavania cirkevného stavu alebo reštaurovania dávnych štýlov k radostnej a pohostinnej liturgii a tiež k láskavej ponuke farských priestorov a možností na rôzne stretnutia.

Plodnosť pastorácie: prejsť od kvantitatívnych kritérií ku kvalite vzťahov

Farská komunita ponúka svetu aj poklad, ktorým sú sviatosti…

Ľudovít Pokojný: Sviatosti sú síce najdôležitejší poklad, ktorý ako farnosti máme, ale ešte pred ich udelením sa potrebujeme tešiť z druhého človeka, ktorého nám do cesty posiela Boh, a zo života, o ktorý sa spoločne delíme. Dnes viac ako inokedy sa potrebujeme učiť kráčať spoločne a tešiť sa zo vzájomného a hlbšieho spoznávania sa, hoci aj pri káve či opekačke.

Svätý pápež Ján Pavol II. to vyjadril slovami: Potrebujeme sa učiť spiritualite spoločenstva a učiť ju ostatných. A pápež František dodáva: Potrebujeme sa učiť žiť mystiku cirkevného my.

Farnosti teda samy osebe potrebujú objaviť, aký majú zmysel v dnešnej dobe, akú víziu prinášajú a ako môžu pomôcť ľuďom. A to sa týka tak kňazov, ako aj laikov.

Má farnosť v tradičnom zmysle slova stále svoje opodstatnenie aj v čase urbanizácie a mobility, keď si ľudia v mestách často vyberajú, kam budú chodiť do kostola? Ako sa môže farnosť prispôsobiť súčasným podmienkam, aby zostala živým spoločenstvom?

Martina Šipošová: Farnosť nie je zastaralá štruktúra, naopak, je veľmi flexibilná. Podstatou farnosti je byť príbytkom Boha Otca na konkrétnom území. To znamená žiť ako rodina. Ak tá-ktorá farnosť vytvorí priestor na vytváranie takýchto vzťahov, človek nemá potrebu migrovať. Sama mám túto skúsenosť. Mať vzťah s ľuďmi vo farnosti znamená zažívať miesto prijatia, blízkosti, pochopenia, vzájomného načúvania, radosti, zažívať miesto rastu vo viere.

Potrebujeme mať odvahu rozšíriť svoje srdcia na mieru Ježišovho srdca.

Farnosť sa môže prispôsobiť migračnej realite tým, že ju bude vnímať, no zároveň vytvorí prostredie priaznivé pre vytváranie vzťahov. Prostredie sa začína vytvárať formovaním animačného jadra okolo kňaza. Animačné jadro, alebo líderský tím, je skupina ľudí, ktorí sú blízko pri kňazovi, žijú spoločnú víziu, sú spoluzodpovední ako učeníci misionári a formujú a sprevádzajú ďalších učeníkov misionárov vo farnosti.

Čo môžeme urobiť pre to, aby sa Cirkev a farnosť stali miestom, kde ľudia zažívajú prijatie a povzbudenie?

Ľudovít Pokojný: V dnešnej konzumnej dobe sme všetci pokúšaní zamýšľať sa nad otázkou, „čo“ robiť. Ale tá v skutočnosti stojí, „ako“ robiť.

Predovšetkým potrebujeme mať odvahu rozšíriť svoje srdcia na mieru Ježišovho srdca. Čiže mať odvahu prijať ľudí s úsmevom a tešiť sa na Ježiša, ktorý je v nich prítomný. V týchto časoch to nie je jednoduché, ale keď čítame evanjelium, vidíme, že Ježiš nás povzbudzuje nemyslieť na „čo“, ale na „ako“.

Znamená to nemyslieť na seba, čo človeka iba vyprázdňuje, ale odvážne a rozumne milovať všetkých, milovať ako prvý, milovať „ako seba“, v druhom človeku objaviť prítomnosť Ježiša a milovať práve jeho, vrátiť lásku, aby bola vzájomná, zjednocovať sa s druhým až po hriech a dokonca milovať aj nepriateľa.

Ježišovou cestou je, aby si ľudia začali opäť dôverovať a neuzatvárali sa do seba. A farnosť je na osvojenie si tejto dynamiky ako stvorená. Áno, je to aj „čo“ robiť, ale najmä „ako“ robiť to, čo už robíme alebo sa chystáme robiť.

Prečo je dôležité, aby Cirkev neustále hľadala nové cesty evanjelizácie?

Ľudovít Pokojný: Do Cirkvi nepatria len už pokrstení ľudia (Cirkev v úzkom zmysle slova), ale všetci ľudia (Cirkev v širokom zmysle slova), lebo Ježiš sa ako Boh cez svoju ľudskú stránku spojil s každým človekom.

Okrem toho Ježišov Duch spája každého človeka na zemi a podľa jeho osobnej cesty s Ježišovou cestou, najmä s jeho veľkonočným tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania. Preto všetci, či si to uvedomujú, alebo nie, už patria in potentia do Ježišovej rodiny. Avšak potrebujú to vedome spoznať a osobne sa s Kristom stretnúť.

V chápaní svojej príslušnosti k Cirkvi teda časom nastal istý posun…

Ľudovít Pokojný: V minulosti patriť do Cirkvi bolo na Slovensku dôležité a takmer samozrejmé. Dnes však ľudia, i keď nechápu veľa vecí z viery, chcú ísť viac do hĺbky svojej existencie, k samotnému prameňu všetkého života. A Ježiš ukázal, že tým prameňom je Božia Trojica.

Bolo by chybou, ak by sme kresťanstvo chápali iba ako súkromný duchovný rozmer či sociálnu asistenciu.

Toto poznanie a vzťah s Božou Trojicou Cirkev vždy chránila a odovzdávala, len dnes tomu takmer nikto nerozumie. Preto je potrebné našim ľuďom zrozumiteľne ukázať dnešnú slovenskú cestu Cirkvi. Hovorím slovenskú, lebo každý národ má svoju vlastnú cestu k Bohu a s Bohom.

Ako teda môžeme v každodennom živote nanovo objaviť radosť z evanjelia a šíriť ju prostredníctvom osobného svedectva?

Ľudovít Pokojný: Ľudia dnes cítia, že Ježišovo posolstvo – evanjelium – skrýva nevšednú radosť, po ktorej túžia, ale nevedia, ako sa k nej dostať, aby boli naplno slobodnými. Preto sa musíme všetci ako členovia Cirkvi – kňazi i laici – naučiť nielen informovať o Ježišovi, ale duchovne ho sprítomniť medzi nami skrze vzájomnú lásku: byť si nablízku, reálne a efektívne si pomáhať a spoločne niesť zodpovednosť za vzácny dar kresťanskej viery. Čiže odpovedať si na otázku: „Ako“ žiť tak, ako žil on?

Bolo by však chybou, ak by sme kresťanstvo chápali iba ako súkromný duchovný rozmer či sociálnu asistenciu. Takáto asistencia je dôležitá, ale je len dôsledkom niečoho omnoho väčšieho, na čo sa v minulosti nemyslelo a do čoho nás práve v tejto dobe ľudia i udalosti mocne volajú: ako kresťania sme povolaní vstúpiť do mystiky vzájomnosti, do „strojičnenia“ našich vzťahov podľa vzoru vzťahov, ktoré žije Boh ako Trojica. A to máme odovzdávať aj svetu okolo nás, ktorý to čaká. Aj o tom bude rozprávať Mons. Piero Coda počas kurzu pre lídrov a dobrovoľníkov vo farnostiach.

Môžeme povedať, že evanjelizácia patrí k podstate Cirkvi?

Martina Šipošová: Cirkev existuje, aby evanjelizovala. Evanjelizovať znamená druhým pomáhať zažiť krásu stretnutia s Ježišom. Všetci sme pozvaní žiť a formovať sa v identite učeníka misionára, ktorú dostávame v krste. Učeníkom sa stáva ten, kto „sedí pri Ježišových nohách“, kto „cíti, myslí a koná ako on“.

Učeník, ktorý zažije dotyk Boha, ho túži sprostredkovať iným. Stáva sa tak misionárom, apoštolom, poslaným. Sám Ježiš bol misionárom Otca medzi ľuďmi a svojich najbližších učil byť učeníkmi misionármi. K tejto identite pozýva aj nás a chce byť aj naším učiteľom.

Aké výzvy a príležitosti dnes Cirkev vníma v súvislosti so zapojením laikov a akými konkrétnymi krokmi môžu laici prispieť k jej životu?

Martina Šipošová: Dnešná doba nám dáva veľké možnosti a zároveň veľkú slobodu výberu, ako žiť identitu učeníka misionára. Vidím však aj slabé miesto – a to v službe laikov. Laici sú naučení dávať zo seba, avšak nie sú naučení prijímať – nevedia, kde čerpať, preto ľahko vyhoria.

V apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi v bode 58 sa píše, že malé spoločenstvá sú semeniskom evanjelizácie a nádejou Cirkvi. „A nemecký teológ Karl Rahner povedal: „Cirkev v budúcnosti bude postavená zdola, na malých spoločenstvách.“ Aj z vlastnej skúsenosti svojej 30-ročnej pastoračnej praxe viem, že stretká sú prameňom, miestom aj cieľom katechézy. Miestom, kde môžeme rásť vo viere a učiť sa premýšľať, hovoriť a konať ako Ježiš. Laik v takejto permanentnej formácii, ktorú malé spoločenstvo ponúka, je schopný stať sa príťažlivým pre iných, prinášať vôňu Ježišovej prítomnosti a pomáhať vrastať do neho.

Všetci, aj kňazi, aj laici, si potrebujeme osvojiť, ako správne počúvať Ducha Svätého.

Život vo farnosti sa teda začína malými krokmi – poctivou formáciou kľúčových ľudí, ktorí budú iným pomáhať zažívať krásu stretnutia s Ježišom.

V čom je synodálny prístup pápeža Františka inšpiráciou pre miestne spoločenstvá?

Martina Šipošová: Vidíme, že pápež František myšlienky synody nielen prináša, ale ich aj príťažlivo žije. Načúva, je nablízku, je pozorný, prijíma ľudí bez rozdielu… Používaním týchto komunikačných nástrojov sa aj farnosť otvára komukoľvek. Takýto prístup je príťažlivý. Ľuďom mäkne srdce a otvárajú sa nielen pre ľudskú, ale aj Božiu blízkosť. Nachádzajú Boha, ktorý je v samotnom ich vnútri, a komunikujú s ním. A to stačí, aby farnosti boli otvoreným domom Otca.

Čo bolo hlavnou motiváciou zorganizovať pripravovaný Kurz pre lídrov a dobrovoľníkov vo farnostiach?

Martina Šipošová: Túžba po tom, aby sa farnosti stále viac stávali otvoreným domom Otca pre všetkých.

Ako môže podujatie pomôcť farnostiam oživiť v nich komunitný a misijný život?

Ľudovít Pokojný: Určite o tom budú konkrétne rozprávať aj pozvaní otcovia biskupi, na čo sa tešíme. Osobne si však myslím, že kurz napomôže v prvom rade myšlienkovému zjednoteniu sa s pápežom Františkom, ktorý je mocnou inšpiráciou pre dnešnú Cirkev.

Veriť? V dnešnom svete?

Pápež Benedikt XVI., posledný pápež, ktorý bol ako kňaz aktívny na Druhom vatikánskom koncile, odporúčal osvojiť si Františkovu víziu Cirkvi a nechať sa ňou viesť, keďže verne zodpovedá učeniu tohto koncilu a dnešným časom.

Chceme sa teda konkrétnejšie a uvedomelejšie zahĺbiť do tejto vízie a kráčať v tomto procese jednomyseľnosti s ním, spoločne diskutovať a osvojovať si tieto myšlienky aj skrze dynamiku rozhovoru v Duchu. Všetci, aj kňazi, aj laici, si potrebujeme osvojiť, ako správne počúvať Ducha Svätého, ktorý je Vodcom a Dušou Cirkvi.

Nie vždy sa totiž správne chápe skutočnosť, že Duch Svätý hovorí v tom-ktorom lokálnom kontexte nielen cez biskupov a kňazov, ale aj cez pokrstených a pobirmovaných laikov, čiže cez celý Boží ľud.

Preto sme na kurz pozvali aj jedného z hlavných facilitátorov viacerých synodálnych zhromaždení vo Vatikáne. Máme nádej, že aj týmto spôsobom dokážeme prispieť k tomu, aby sa naše farnosti stali radostným domovom Boha Otca pre všetkých.

Pre koho je podujatie určené a čo si účastníci môžu odniesť z prednášok a workshopov?

Martina Šipošová: Kurz je pre všetkých, ktorým horí srdce, aby Cirkev odovzdávala radosť evanjelia. Aby sa otvorila, pretože Boh Otec sa „rozhodol zvolať celé ľudstvo do Cirkvi svojho Syna“.

Registrácia prebieha a je posunutá do 25. apríla 2025 cez webovú stránku https://lnk.sk/dqxv.