Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Sociálne siete zobrazujú život iba vizuálne, inak to nevedia. Stráca sa viacrozmernosť života – to, že reálne život nielen vyzerá, ale aj chutí a znie. Musíme byť najlepšie oblečení alebo sa chceme cítiť v oblečení pohodlne? Ak sa príliš naladíme na vizualitu sociálnych sietí, môže sa stať, že budeme zabúdať na iné rozmery žitia, a to nám môže škodiť.“
V rozhovore s terapeutkou Danielou Halámkovou hovorí okrem iného aj o tom:
Výskumy ukazujú jasnú súvislosť medzi časom stráveným na sociálnych sieťach a rozvojom depresie. Často za tým stojí porovnávanie vlastného života s „dokonalým“ obrazom života iných. Ako je možné, že aj keď vieme, že na sociálne siete ľudia pridávajú len tie najlepšie momenty, majú na naše psychické zdravie stále taký silný vplyv?
Existuje rozdiel medzi tým, čo vieme a čo cítime. Aj keď si ako ľudia o sebe radi myslíme, že sme racionálne bytosti, nie je to tak – často sa rozhodujeme na základe pocitov alebo neuvedomovaných motívov. A to sa môže diať aj pri sledovaní sociálnych sietí – vieme, že to, čo vidíme, nemusí byť reálne, ale to neznamená, že nás to napriek tomu nevedome neovplyvní.
Prečo sa nedokážeme vyhnúť porovnávaniu s druhými, aj keď rozumieme tomu, že sociálne siete zobrazujú skreslenú realitu?
Myslím si, že porovnávanie sa s druhými je veľmi prirodzená vec a svojím spôsobom aj adaptívna – vie nás dobre namotivovať na pozitívnu zmenu, potiahnuť nás dopredu. Keď vidíme, že náš sused si kúpil nové auto, môže nás to štvať a môžeme mu aj závidieť, ale taktiež to môže prispieť k tomu, že sa rozhodneme našetriť si na svoje. Je to podobný princíp, ako keď mladší súrodenec sleduje staršieho a snaží sa mu vyrovnať – rodičia často tvrdia, že sa tým urýchľujú vybrané vývojové kroky.
Priveľa času stráveného na sociálnych sieťach dá pozorovať aj na psychickej pohode človeka.
Problém nastáva, ak na nás úspech druhého človeka nemá vplyv motivujúci, ale, naopak, znižuje našu sebaúctu. To, či sa to stane, záleží zrejme na viacerých faktoroch, ale bude sa to diať častejšie, ak sa porovnávame s nedosiahnuteľným. Tu vnímam veľké riziko sociálnych sietí. Vytvára často ilúziu, akýsi ideál, a porovnávanie sa s ideálom sa nikdy nekončí dobre.
Aké mechanizmy v našej psychike spôsobujú, že sa porovnávame práve s ľuďmi, ktorí pôsobia úspešne a bezchybne, a nie s tými, ktorí sú nám podobnejší?
Nie je všeobecne pravda, že sa všetci ľudia porovnávajú s úspešnejšími ľuďmi. Záleží na človeku a jeho či jej povahe, akým spôsobom pristupuje k druhým, k svojej sebaúcte, k sociálnym sieťam. Líšime sa v tom, ako presne a do akej miery na nás sociálne siete vplývajú a či sa tam s druhými porovnávame.
Ak však pristupujeme k životu a k sebe so snahou vo všetkom podávať dobrý výkon, dáva zmysel, že nás niečo bude vnútorne tlačiť k tomu, aby sme sa porovnávali s tými úspešnejšími, lepšími a snažili sa im vyrovnať.
Vo výkonových oblastiach života to dáva zmysel – v práci či v škole ide naozaj o to, podávať výkony. Môže však byť dosť vyčerpávajúce až škodlivé, ak sa o výkon snažíme aj tam, kde by sme nemuseli. Nerobíme to tak však všetci.
Ako sa v našom živote prejavuje, keď trávime priveľa času sledovaním influencerov na Instagrame či Facebooku?
Slovo priveľa je relatívne, bude znamenať pre každého niečo iné. V každom prípade, priveľa môže znamenať, že človek zanedbáva iné povinnosti či radosti, že cíti, že stráca kontrolu nad tým, či sociálnu sieť zapne alebo nie, že to škodí jeho/jej vzťahom či výkonu v škole či zamestnaní.
Taktiež sa priveľa času stráveného na sociálnych sieťach dá pozorovať aj na psychickej pohode človeka. Niekomu sa zhorší spánok, niekto je úzkostnejší, niekomu sa zníži sebahodnota… To už často súvisí viac s obsahom sociálnych sietí, napríklad s tým obrázkom dokonalosti, ktorý sa na nich niekedy prezentuje. Sociálne siete zobrazujú život iba vizuálne, inak to nevedia.
Úplne odmietnuť sociálne siete či tvrdiť, že by sa mali zakázať, je ako strčiť hlavu do piesku.
Stráca sa viacrozmernosť života – to, že reálne život nielen vyzerá, ale aj chutí a znie. Na Instagrame je dôležité, že jedlo, ktoré tam vidíme, je pekné. Ale ako je to v realite? Musí dobre vyzerať alebo ide skôr o to, aby nám chutilo? Dá sa to preniesť aj do iných oblastí.
Musíme byť najlepšie oblečení alebo sa chceme cítiť v oblečení pohodlne? Musíme mať najkrajšiu domácnosť alebo skôr ide o to, aby nám dobre slúžila? Ak sa príliš naladíme na vizualitu sociálnych sietí, môže sa stať, že budeme zabúdať na tieto iné rozmery žitia, a to nám môže škodiť.
Je riešením úplne prestať sociálne siete používať alebo existuje zdravší prístup, ktorý nám pomôže ich využívať bez negatívneho dosahu?
Úplne odmietnuť sociálne siete či tvrdiť, že by sa mali zakázať, je ako strčiť hlavu do piesku a tváriť sa, že sa nič nedeje. Na chvíľu to funguje, ale svet plynie ďalej aj bez nás. Myslím si, že namiesto ignorovania tejto problematiky je, naopak, vhodné sa jej venovať – rozprávať sa o tom s deťmi, s dospievajúcimi, s dospelými, vzdelávať sa, porozumieť sociálnym sieťam všeobecne a aj tomu, čo sociálne siete robia so mnou ako s jednotlivcom.
Na základe toho je potom možné sa zariadiť a nastaviť si ich používanie tak, aby sme zmiernili ich negatívny dosah. Pre niekoho to bude časový limit na deň, niekto si dopraje tzv. digitálny detox a možno u niekoho to bude znamenať, že si sociálne siete odinštaluje úplne. To je, samozrejme, tiež v poriadku, je však dôležité, aby si každý našiel prístup, ktorý mu/jej vyhovuje. Deti s týmto procesom budú potrebovať pomoc dospelých.
Porovnávanie úzko súvisí s vnímaním vlastnej hodnoty. Ako si možno budovať zdravú sebahodnotu v prostredí, kde je tlak na výkon a vzhľad taký silný?
Budovanie sebahodnoty sa začína už v detstve. Je preto dôležitý najprv prístup rodičov. Tam môže byť užitočné viesť dieťa k činnostiam – nielen tým, ktoré mu idú a podáva v nich výkon, ale aj tým, pri ktorých sa zabáva alebo pri ktorých oddychuje, a vyzdvihovať i tieto kvality činností. Dieťa musí cítiť, že je milované aj v okamihoch, keď sa mu nedarí; že za niečo stojí nielen vtedy, keď prinesie dobrú známku alebo medailu.
Dieťa sa učí aj nápodobou – môže byť dôležité, ako rodič zachádza sám so sebou. No a ak sa budeme baviť už o dospelákoch, ktorí cítia, že chcú zvýšiť svoju sebaúctu, myslím, že najvhodnejším prostriedkom všeobecne je psychoterapia.
Určite môžu na niečom takom pracovať aj sami, ale pohľad niekoho druhého zvonku je často nenahraditeľný. Psychoterapia je skvelým nástrojom aj preto, lebo v nej pracujeme s daným človekom a jeho špecifikami – v otázkach, ako je zvyšovanie sebaúcty, je totiž náročné hľadať univerzálne riešenia.
Ako sa prejavuje človek, ktorý má zdravú sebaúctu? Čím sa odlišuje od niekoho, kto je neustále v pasci porovnávania?
Môže byť ťažké to odlíšiť zvonku, pretože všetci máme nejaké stratégie, ako zakryť svoje vnútorné neistoty, a niektoré z nich môžu celkom dobre fungovať. Človek so zdravou sebaúctou sa však zrejme cíti inak.
Pravdepodobne sa bude cítiť slobodnejšie, asi ho nebude až tak trápiť kritika jeho osoby (tým však nemyslím, že by ju nebral vážne, len to, že preňho nebude až taká zdrvujúca), nebude si vnútorne nadávať pri každej maličkosti či trápiť sa tým, čo mal či nemal urobiť inak. Znovu je však nutné dodať, že je ťažké tieto veci zovšeobecňovať.
Mnohé štúdie ukazujú, že sociálne siete môžu prispievať k rozvoju porúch príjmu potravy. Akým spôsobom môže neustála konfrontácia s „ideálnymi“ telami ovplyvniť najmä mladých ľudí?
Porovnávanie sa s ideálom sa nikdy nekončí dobre, lebo s ideálom sa nedá vyhrať. Otázka zobrazovania tiel na sociálnych sieťach je dôležitou témou. Myslím si, že je pre mladých ľudí taká citlivá aj preto, že ich telá prechádzajú veľkými zmenami.
Tieto zmeny sú nedobrovoľné, náhle, nepredvídateľné a dokážu naozaj dosť zamávať s pocitom identity, čiže otázkou, kto vlastne som a čo mám rád/rada. Už len to je dosť veľká nálož na psychiku dospievajúceho. K tomu sa potom ešte môže pridať práve obraz ideálu – ako by teda malo moje telo vyzerať a čo by sa mi vlastne malo páčiť (alebo čo sa páči ľuďom, o ktorých mám romantický záujem).
Ideál krásy nebol vymyslený na sociálnych sieťach – je tu s nami od nepamäti.
Už ma potom netrápi „iba“ tá obrovská zmena, ktorou prechádzam, ale ešte aj to, že sa mením nejako, ako nechcem; nevyzerám ideálne. To už naozaj u dosť veľkého počtu dospievajúcich môže naštartovať pocity veľkej nespokojnosti so sebou.
Je však nutné dodať, že ideál krásy nebol vymyslený na sociálnych sieťach – je tu s nami od nepamäti. My ľudia si očividne vieme „zavariť“ nezávisle na dobe, v ktorej žijeme. Sociálne siete sú však ako megafón, vedia zosilniť rôzne spoločenské trendy a dostať ich medzi ohromné množstvo ľudí.
Aké signály by si mal človek alebo jeho blízki všímať, ak existuje podozrenie, že porovnávanie na sociálnych sieťach už prechádza do nezdravého vzťahu k vlastnému telu či stravovaniu?
To, ako sa moje dieťa cíti, najlepšie zistím otvoreným rozhovorom. Priznávam, že to nie je ľahké a nie vždy je to možné, ale je naozaj veľmi dobré pestovať v rodinách návyk rozprávať sa o veciach otvorene a bez odsudzovania. Pocity dieťaťa sa môžeme snažiť odhadnúť aj pozorovaním, ale stále to ostane iba na úrovni dohadov.
Viditeľnejšie sú zmeny, ktoré nie sú len na úrovni pocitov, ale aj činov. Nejde teda už „len“ o to, že sa moje dieťa cíti vo svojom tele nedobre, ale nasadne na to už i skutok, ktorý sa rozhodne na základe toho realizovať.
Najčastejšie pri téme nezdravého vzťahu k svojmu telu môže ísť o obmedzovanie jedla, znižovanie porcií, vylúčenie niektorých typov potravín z jedálnička, objavuje sa aj kompenzácia nadmerným cvičením, hodiny strávené v posilňovni, odmietanie spoločného stravovania sa, drastické zmeny jedálnička, podozrenie, že dieťa vracia, a ďalšie.
Tieto činy sa týkajú jedla a niekedy – nie vždy – ovplyvnia aj to, ako dieťa vyzerá. V tej chvíli sa už vieme oprieť aj o telesné zmeny. Nešpecificky si trápenie u detí vieme všimnúť aj podľa ukazovateľov, ako sú jedlo, spánok, fungovanie v bežnom živote a vo vzťahoch, napríklad zhoršovanie prospechu v škole, sťahovanie sa zo sociálnych vzťahov, vyhýbanie sa bežným potešeniam a podobne.
Ako sa líši vplyv sociálnych sietí na sebahodnotenie u dospievajúcich dievčat a chlapcov? Sú niektoré skupiny mladých zraniteľnejšie?
Priznám sa, že nemám žiadne dáta, ktorými by som podoprela svoju odpoveď. Vieme, že ideál krásy sa líši a že o čosi viac v spoločnosti vytvárame tlak v oblasti výzoru na ženy a dievčatá. Myslím si však, že sebahodnota je citlivou témou pre dievčatá aj chlapcov a ďalšie špecifiká sa už ukazujú pri jednotlivcoch, nezávisí to od príslušnosti k pohlaviu.
Akú úlohu môžu zohrávať rodičia a učitelia pri tom, aby mladí ľudia dokázali odolávať tlaku porovnávania a nerealistických štandardov krásy?
To je dobrá otázka a je to zároveň oblasť, ktorej sa aktuálne v projekte Chuť žiť venujeme v spolupráci s Nadáciou Orange. Na konci roku budeme mať informácií viac, pretože okrem iného aktuálne realizujeme na Slovensku prieskum práve medzi rodičmi a učiteľmi/učiteľkami. Zatiaľ sa však zdá, že kľúčové budú oblasti informácií a komunikácie.
To znamená, že deti potrebujú byť dobre informované práve o mechanizmoch sociálnych sietí, algoritmoch, o fungovaní reklamy, o práci influencerov/influenceriek a tak ďalej. Je dôležité vedieť, že obsah, ktorý sa im zobrazuje, je výtvorom zložitých výpočtov na účely zisku, nie na účely poskytovania všeobecne najobľúbenejších či najpravdivejších príspevkov. Je jednoduchšie brať sociálne siete s nadhľadom, keď im rozumieme.
Druhá oblasť, ktorú som spomenula, je komunikácia. Medzi rodičmi aj deťmi, medzi učiteľmi/učiteľkami a žiactvom, skrátka vždy je dôležité vedieť sa o sociálnych sieťach rozprávať. Ak sa budú dospeláci zaujímať o to, čo deti na sociálnych sieťach robia či vidia, a to bez odsudzovania, so snahou o otvorenú diskusiu, je možné, že deti sa budú tiež trochu zaujímať o to, čo na to tí dospeláci povedia.
Psychickému stavu prospieva čo najviac autenticity na sociálnych sieťach.
To vyžaduje napríklad aj čas strávený na sociálnych sieťach spoločne. Vyžaduje to rešpekt k súkromiu s jasne nastavenou hranicou, keď už rodič naozaj môže niečo aj zakázať alebo ohraničiť. A vyžaduje to vzájomnú dôveru.
Je to trochu tak, akoby sme my dospelí zaklopali a chceli sa dostať do detskej izby. Nechceme dvere vykopnúť, chceme počkať na súhlas a výzvu na vstup – ale nemôžeme ani nechať dieťa celé dni samo v izbe bez dozoru. Myslím si, že väčšina detí toto chápe a dá sa s nimi dohodnúť.
Z mojej skúsenosti môže otvorenému rozhovoru napríklad v triede pomôcť aj to, ak sa sama podelím o svoju skúsenosť, svoj pohľad na vybrané príspevky. A najlepšie je, ak so mnou niekto nesúhlasí, a diskusia je na svete.
Čo by mohli robiť influenceri a tvorcovia obsahu inak, aby ich sledovatelia necítili tlak na porovnávanie a vnímali sociálne siete zdravším spôsobom?
Považujem za dôležité začať tým, že influenceri a influencerky sú tiež len ľudia. Sleduje ich veľké množstvo ľudí s ešte väčším množstvom názorov a je nemožné ovplyvniť, ako jednotlivec pochopí nejaký príspevok alebo na akom mieste sa ho/jej to dotkne. Je však dôležité si uvedomovať svoj dosah a zodpovednosť s tým spojenú.
Psychickému stavu prospieva čo najviac autenticity na sociálnych sieťach – ak tam niekto napíše, že mal aj zlý deň, ak zverejní fotku, na ktorej nevyzerá podľa ideálu krásy, ak jasne vysvetlí, ako fungujú niektoré jeho/jej spolupráce. Existuje množstvo prispievateľov, ktorí takto už fungujú, a ich sledovatelia ich sledujú nie napriek tomu, ale práve preto.
Rovnováha medzi online a offline, medzi písaním si a stretnutím sa tvárou v tvár – tú má každý inde.
Je však možné, že v niektorých smeroch to ich biznisu škodí. Myslím, že každý z nich by mal mať možnosť naozaj dávať príspevky, aké chce – je už na našej zodpovednosti, koho budeme či nebudeme sledovať. Za hranicou sú, prirodzene, príspevky, ktoré vyzývajú k násiliu či útlaku, jednorazovému alebo systematickému, alebo ho schvaľujú. A aj v tejto oblasti môže byť užitočné poznať sociálne siete tak, aby sme vedeli, ako také príspevky účinne nahlasovať – a vzdelávať v tom naše deti.
Ako môže nahradenie času na sociálnych sieťach reálnymi vzťahmi a aktivitami mimo online sveta ovplyvniť naše sebahodnotenie a psychickú pohodu?
Skôr než o nahradenie ide o hľadanie rovnováhy. Rovnováha medzi online a offline, medzi scrollovaním a čítaním, medzi písaním si a stretnutím sa tvárou v tvár – tú má každý inde. Ak sme so sociálnymi sieťami nevyrastali, je možné, že je nám ich svet menej vlastný ako súčasnej generácii.
To je v poriadku. Mali by sme zároveň byť schopní nie pretláčať svoje riešenia, ale pomôcť deťom hľadať také, ktoré budú vyhovovať im. Pomôcť im hľadať ich vlastnú rovnováhu. V rovnováhe sa totiž žije pekne.
Digitálny svet výrazne ovplyvňuje sebahodnotu dieťaťa a na riešenie tejto témy nemusíte byť sami. Odborníčky špecializované na témy porúch príjmu potravy, sebavnímania a problémy so stravovaním z projektu Chuť žiť vám radi pomôžu v bezplatnej a anonymnej poradni: poradna@chutzit.sk.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
