Ako vyzerá večer, keď moslimovia prerušujú pôst? Reportáž z ramadánu na Slovensku

„Už si tu? Idem po teba.“ O niekoľko minút po mňa prichádza Hatice autom a spoločne sa presúvame do bytu, kde sa turecká rodina pred niekoľkými rokmi usadila. Dnešný večer trávim s nimi pri iftári – večernom jedle, ktorým moslimovia počas ramadánu prerušujú pôst.

Byt už dýcha sviatočnou atmosférou. Okná zdobia zlaté symboly mesiaca a hviezd, na stole čakajú pripravené taniere a z kuchyne sa šíri vôňa večere. Všetko naznačuje, že tento čas je pre moslimské rodiny niečím výnimočným. 

Hatice dokončuje posledné detaily večere a pritom mi približuje ich neľahký začiatok života na Slovensku. „Keď sme sem prišli, bola som tehotná a začínali sme prakticky od nuly,“ hovorí. „Veľmi nám pomohli moji rodičia, vďaka ktorým sme si mohli kúpiť tento byt. Hoci by boli, prirodzene, radšej, keby sme ostali v Turecku,“ dodáva. 

Prvé mesiace na Slovensku pre ňu znamenali aj intenzívne stretnutie s novou kultúrou. Zrazu vnímala, že v slovenských uliciach je viditeľne „iná“. Keď nosila hidžáb, prirodzene na seba priťahovala pozornosť a občas si vypočula aj nepríjemné poznámky. „Prekvapilo ma, že na rozdiel od stroho odetých dievčat som budila pozornosť ja v hidžábe. V Turecku by to bolo presne naopak,“ hovorí.

Keď ste celý deň smädní a hladní, začnete si viac vážiť veci, ktoré máte.

Popri tom si zvykala aj na nové prostredie a jeho nepísané pravidlá. Veľa vecí pochopila aj vďaka manželovi, ktorý na Slovensku žil už predtým a miestne pomery dobre poznal. „Hoci som o mnohých veciach vedela, keď to človek zažije na vlastnej koži, je to predsa len iné,“ dodáva. Rozdiely medzi Tureckom a Slovenskom si začala uvedomovať pomerne rýchlo.

„V Turecku sú ľudia oveľa hlučnejší,“ smeje sa. „Tu som si zrazu uvedomila, aký pokoj môže byť v dome alebo na ulici. Ľudia tu veľmi rešpektujú svojich susedov a dodržiavajú nočný kľud.“ 

Život v cudzej krajine jej zároveň ukázal, aký veľký význam môžu mať aj malé gestá. „Pre človeka, ktorý je ďaleko od domova, môže veľa znamenať aj obyčajný úsmev či spontánny rozhovor na ulici,“ dodáva. 

Práve tieto skúsenosti ju podľa jej vlastných slov priviedli aj k tomu, aby sa viac venovala medzináboženskému dialógu. Na Slovensku dnes stojí za občianskym združením Spoločná cesta – Fórum pre dialóg, ktoré vytvára priestor na stretnutia ľudí rôznych náboženstiev a kultúr. Aj preto má pre ňu iftár osobitný význam. Nie je len večerou po dni pôstu. Je aj príležitosťou spojiť ľudí, ktorí by sa inak možno nikdy nestretli. Napokon aj dnešný večer je presne takým stretnutím. 

Pravý význam pôstu počas ramadánu

Keď je všetko pripravené, sadáme si k sviatočnému stolu. Na ňom už čaká polievka, ryža s cícerom, chrumkavý börek, fazuľa, šalát aj kurdan kebab s baklažánom a mäsovými guľkami. Hatice ešte raz skontroluje v aplikácii telefónu presný čas západu slnka. „Je 17:53, môžeme začať,“ zahlási.

V tej chvíli sa miestnosťou rozlieha hlas večernej modlitby maghrib. Týmto momentom sa dnešný pôst končí. Po krátkej modlitbe si už všetci berieme datľu a pohár vody. „Takto podľa tradície prerušoval pôst prorok Mohamed,“ vysvetľuje Hatice. 

Ramadán patrí v islame medzi najdôležitejšie obdobia roka. Moslimovia sa počas neho zriekajú jedla, pitia, fajčenia aj pohlavného styku. Pôst sa začína ešte pred svitaním jedlom nazývaným sahur a končí sa až večer, keď zapadne slnko, pri iftári. 

Nemôžem zastaviť vojny ani meniť politiku. Ale môžem prinášať malé svetlo všade, kam prídem.

Dni tak získavajú zvláštny rytmus – skoro ráno sa rodina zobudí na modlitbu a posledné jedlo pred pôstom, potom nasleduje bežný pracovný deň bez jedla či vody a večer sa opäť všetci stretnú pri spoločnom stole. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o prísny pôst. Pre veriacich je však predovšetkým časom duchovnej disciplíny, sebakontroly a solidarity s druhými.

„Ramadán nie je len o tom, že celý deň nejete a nepijete,“ vysvetľuje Hatice. „Je to čas, keď sa učíte väčšej disciplíne. Zrieknutím sa jedla alebo vody sa učíte zároveň kontrolovať aj svoje slová – neklamať, neohovárať a neubližovať druhým.“

Ako ďalej zdôrazňuje, tento zvyk má pripomínať aj skúsenosť nedostatku. „Keď ste celý deň smädní a hladní, začnete si viac vážiť veci, ktoré máte. Zrazu si uvedomíte, akým darom je obyčajný pohár vody alebo kúsok chleba,“ dodáva. 

Do atmosféry ramadánu sa postupne zapájajú aj deti. Hatice hovorí, že jej deväťročný syn sa tento rok rozhodol skúsiť držať celodenný pôst spolu s nimi. „Nikdy sme ho do toho netlačili. Deti si to väčšinou chcú vyskúšať samy.

Najprv len na pár hodín, neskôr celý deň.“ Hatice v tejto súvislosti s úsmevom dodáva, že na synovi si odvtedy všimla ešte jednu zmenu. „Predtým bol veľmi vyberavý, ale keď sa začal postiť, zrazu jedol takmer všetko.“

Prinášanie svetla cez dialóg

Pri večeri sa postupne dostávame aj k téme viery. Hatice spomína, že hlbší vzťah k viere objavila až počas štúdia na univerzite. V tom čase začala bývať na priváte s ďalšími študentkami, s ktorými spolu vytvorili malú komunitu. Večery často trávili rozhovormi o viere a o tom, ako ju pretaviť do konkrétnych činov.

Práve v tomto období sa bližšie stretla aj s myšlienkami hnutia Hizmet, ktoré zdôrazňuje službu spoločnosti a dialóg medzi ľuďmi rôznych náboženstiev. Jeho myšlienka jej bola blízka – najmä predstava, že viera sa nemá uzatvárať do seba, ale vychádzať k druhým. „Dialóg nie je o tom, aby ste druhého presvedčili o svojej pravde, ale o tom, aby ste sa ho snažili vypočuť a pochopiť.“

Práve život na Slovensku ju naučil pozerať sa inak aj na kresťanov.

Práve vytvorenie priestoru na dialóg je podľa nej najlepším liekom na predsudky. „Môžete sa modliť a dodržiavať všetky pravidlá,“ vysvetľuje, „ale ak sa vaša viera nedotkne života druhých, niečo jej chýba.“ 

Službu druhým vníma ako prirodzené pokračovanie svojej viery. Ľudia však podľa nej často podceňujú vlastnú schopnosť niečo ovplyvniť. „Tí, ktorí konajú zlo, bývajú veľmi odvážni, zatiaľ čo mnohí dobrí ľudia si neveria a radšej sa stiahnu. Najľahšie je ostať pasívnym a povedať si, že svet je zlý. Ale tým sa nič nezmení.“

Preto sa snaží robiť aspoň to, čo má vo svojich rukách. „Nemôžem zastaviť vojny ani meniť politiku. Ale môžem prinášať malé svetlo všade, kam prídem. Pre mňa je tým svetlom dialóg – vytvoriť priestor, kde sa ľudia môžu stretnúť.“

Jedným z takýchto miest sa počas ramadánu stáva aj jej vlastný stôl. Na Slovensku pripravuje iftár takmer každý deň pre niekoho iného. Pozýva naň nielen moslimov, ale aj priateľov z kresťanských či židovských komunít.

Keby varila len pre troch členov našej rodiny, nebolo by to podľa nej nič výnimočné. Ramadán však vníma inak – ako čas, keď sa má o jedlo deliť. „Ak človek pozve hostí k svojmu iftárovému stolu, je to akoby mal podiel aj na ich pôste,“ hovorí.

Zároveň priznáva, že práve život na Slovensku ju naučil pozerať sa inak aj na kresťanov. Kým kedysi ich poznala skôr sprostredkovane – cez skreslené predstavy, ktoré si človek vytvorí z diaľky –, osobné stretnutia jej ukázali niečo iné.

Keď začala spolupracovať s kresťanmi v medzináboženskom dialógu, prekvapilo ju, s akou vážnosťou niektorí z nich berú svoju vieru. Pri takýchto stretnutiach si dokonca vybavila pasáže z Koránu, ktoré hovoria o ľuďoch obrátených k Bohu a k modlitbe.

V Turecku je Ramadán cítiť všade. Na Slovensku si atmosféru musíme vytvoriť doma.

„Keď druhých nepoznáte, veľmi ľahko si voči nim vytvoríte predsudky. No až pri osobnom stretnutí často zistíte, že máte k sebe bližšie, než ste si mysleli. Pochopíte, že všetci sme pochádzame od toho istého Boha.“

Po večeri náš rozhovor na chvíľu preruší a vstane od stola – nastal čas jednej z jej denných modlitieb. V islame totiž deň rytmizuje práve modlitba – päťkrát denne, od skorého rána až do večera. O niekoľko minút sa vracia späť a ponúka mi turecký čaj a tradičný zákusok.

Atmosféru si musia vytvoriť sami

Hatice nalieva čaj do úzkych sklenených pohárov a presúvame sa na gauč. Zaujíma ma, ako vníma slávenie ramadánu na Slovensku v porovnaní s jej domovom v Istanbule. „V Turecku je Ramadán cítiť všade.

Človek si ani nemusí sledovať čas, lebo spev maghribu sa rozlieha ulicami a oznamuje západ slnka,“ vysvetľuje. „Ulice sú večer plné ľudí, mešity sú osvetlené a konajú sa veľké spoločné iftáre. Na Slovensku si tú atmosféru musíme vytvoriť doma.“

Aj preto začala počas ramadánu zdobiť svoj byt. Inšpirovala sa pritom slovenskými Vianocami. „Keď som videla, ako krásne si ľudia zdobia domy na Vianoce, povedala som si: Prečo by sme to nemohli robiť aj my počas ramadánu?“ hovorí. „Najmä kvôli synovi – aby cítil, že tento mesiac je niečím výnimočný.“

K vytvoreniu slávnostnej atmosféry ramadánu na Slovensku tak často prispievajú práve takéto malé domáce detaily – vyzdobený stôl, večera pripravená pre hostí a rozhovory, ktoré sa pri stole vedú.

Osobitný význam posledných dní pôstu

Hatice pripomína, že ramadán vrcholí práve v týchto posledných dňoch. Práve v nich sa moslimovia intenzívnejšie modlia, viac čítajú Korán a venujú väčšiu pozornosť svojmu vnútornému životu. Dôvodom je hľadanie noci al-Qadr, ktorú islamská tradícia považuje za mimoriadne posvätnú. Presný deň nie je známy, a preto veriaci zostávajú bdelí počas celých posledných desiatich dní.

„Práve vtedy sa človek snaží byť ešte viac s Bohom a zotrvávať v jeho prítomnosti,“ vysvetľuje Hatice. Pre ňu je ramadán skôr časom očistenia od hriechov než oslavy. Oslava prichádza až potom.

Môžete sa modliť, ale ak sa vaša viera nedotkne života druhých, niečo jej chýba.

Po skončení pôstneho mesiaca, čo tento rok pripadá na 19. marca, nasleduje sviatok Íd al-fitr. Vtedy sa už nepostí, ale oslavuje. Ako s úsmevom dodáva naša hostiteľka, v tieto dni je pôst prísne zakázaný. Muži ráno odchádzajú na spoločnú modlitbu do mešity, doma sa pripravujú slávnostné raňajky a schádzajú sa rodiny. 

V Turecku by to okrem osláv v rodinnom kruhu znamenalo aj navštevovanie príbuzných, starších a pomoc núdznym. Na Slovensku je to komornejšie, ale princíp ostáva rovnaký – po mesiaci disciplíny prichádza spoločná radosť. 

Čas pokročil a náš spoločný iftár sa pomaly končí. Hatice odnáša posledné poháre s čajom do kuchyne a so slovami vďaky ma vyprevádza k dverám. Keď vychádzam na nočnú ulicu, v hlave mi ešte doznievajú jej slová: „Môžete sa modliť a dodržiavať všetky pravidlá, ale ak sa vaša viera nedotkne života druhých, niečo jej chýba.“

Dnes večer som pochopila, čo tým myslí. Niekedy sa viera začína veľmi jednoducho – tým, že otvoríte dvere a pozvete niekoho k stolu.