Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Minulý týždeň som v kultúrnej rubrike vychválil americkú progresívno-metalovú kapelu Dream Theater do nebies a čitateľov som vyzval, aby sa išli pozrieť na niektorý z ich koncertov v Prahe alebo Bratislave.
Keďže sa snažím vyhýbať správaniu v štýle „vodu káže, víno pije“, tak som, samozrejme, na pražský koncert tohto súboru musel zájsť aj ja.
Organizátori boli vo svojich ambíciách realistickí a koncert umiestnili do menšej Športovej haly Fortuna v Prahe 7.
Tá sa vďačne naplnila – prišlo väčšie množstvo fanúšikov v porovnaní napríklad s nedávnym brnianskym koncertom tejto kapely, ktorý sklamal svojou slabou návštevnosťou. Do Prahy lákal návrat bubeníckej legendy Mika Portnoya a s ním spojená veľkoleposť turné, ktoré je vlastne oslavou 40. výročia vzniku kapely.
Dav na koncerte bol pritom rôznorodý. Okrem zaslúžilých metalistov vo vyššom veku (ktorých som čakal asi najviac) tu bola prekvapivo hojne zastúpená aj generácia Z či mileniáli.
Virtuózom z Dream Theater, ktorí majú už okolo 60 rokov, teda treba pogratulovať. Ich koncerty sa nepremenili na nostalgické párty, plné spomienok na staršie a lepšie časy. Dokázali, že sú stále živou kapelou, schopnou oslovovať aj nové generácie metalistov, ktoré už vyrastajú na kapelách ako Polyphia či VOLA.
Tento dav sa pred koncertom pozeral na veľké plátno, ktoré zakrývalo pódium, a na základe jednotlivých symbolov sa snažil uhádnuť, ktoré albumy budú mať v setliste svojich zástupcov.
Keď odbila ôsma hodina, s presnosťou hodnou progresívneho žánru začala z reproduktorov znieť úvodná téma filmu Psycho (1960), a keď dohrala, za nadšeného revu fanúšikov sa rozozvučalo syntetizátorové intro skladby Metropolis – Part I: The Miracle and The Sleeper.
S veľkolepým nástupom bicích plátno zletelo k zemi a fanúšikovia už na vlastné oči videli to, o čom 14 rokov snívali: kapelu Dream Theater, znovu zjednotenú s „otcom zakladateľom“ Mikom Portnoyom.
Hoci je Portnoy v neľahkej životnej situácii, pretože mu nedávno zomrela sestra a na jej pohrebe sa tento týždeň mohol zúčastniť len prostredníctvom videozáznamu, podal excelentný výkon.
Na svojej legendárnej monštruóznej súprave bicích hral s ľahkosťou a radosťou a svoju hru ozvláštňoval rôznymi ozdôbkami, v ktorých je o čosi zručnejší ako jeho náhradník Mike Mangini. Skvelé bolo vidieť aj to, ako sa pred jeho tvárou z času na čas ocitol mikrofón a skladby obohatil svojimi vokálmi, ktoré k „portnoyovskej“ ére Dream Theater neodmysliteľne patria.
Portnoy je svojím spôsobom frontmanom kapely – dá si záležať, aby bol s publikom aj spoza svojej obrovskej sady bicích v neustálom kontakte, poskakuje a v jednom kuse robí nejaké hlúposti s paličkami.
V Prahe jednu z nich dokonca na pár sekúnd vďaka svojim kúskom stratil, takže poslucháči na chvíľu počuli iba činely. Keď sa už vrátil do kapely, tak predsa so všetkým, čo k nemu patrí.
Úmyselne som sa postavil tak, aby som bol na tej strane pódia, kde bude gitarový virtuóz John Petrucci. Z neho mal človek podobný pocit ako z Portnoya, hoci radosť z hry prejavoval o čosi stoickejšie.
Petrucci predviedol technicky dokonalý výkon, ktorý človeka po návrate z koncertu domov skrátka núti najprv zobrať do ruky svoju gitaru – a potom ju sklamane odložiť, pretože si uvedomí, že nikdy nedosiahne jeho úroveň.
O čosi nenápadnejšie pôsobil basák John Myung na druhej strane pódia, ktorého introvertná povaha sa prenáša aj do jeho pódiového vystupovania. Basové tóny vyludzované z nástroja mlčanlivého Myunga však spolu s bicími tvoria kostru zvuku Dream Theater a miesta, kde bolo basu počuť trochu viac, boli veľmi príjemné.
Za ním svoje šialené kúsky predvádzal klávesák Jordan Rudess, ktorého fanúšikovia prezývajú Čarodejník. Zaujímavé bolo to, že jeho mohutné klávesy obkolesoval obrazovkový pás, na ktorom sa striedali vizuálne motívy, no z času na čas sa na nich zjavila vizualizácia klaviatúry so zvýraznenými klávesmi, ktoré sa na skutočnej klaviatúre práve používali. Asi preto, aby sme sa učili, ako na to :-).
S určitými obavami som sledoval speváka Jamesa LaBrieho, ktorého výkony sú v posledných rokoch prinajmenšom kolísavé. Kapela nástojčivo odmieta transponovať svoju tvorbu do nižších stupníc a LaBrie na rozsah svojho mladšieho ja nestačí.
Pri niektorých skladbách, ako napríklad Under a Glass Moon, sa o vyššie tóny teda ani nepokúšal a namiesto nich zaspieval alternatívnu melódiu. To bola asi lepšia voľba, ako sa kŕčovito pokúšať o niečo, na čo s pokročilým vekom a po neslávnej otrave jedlom už skrátka nemá.
Treba však povedať, že miestami vyslovene pozitívne prekvapil. Zvládol napríklad kričiacu pasáž v závere Octavarium a hanbu si nespravil ani pri zárezoch z Metropolis Pt. 2: Scenes from a Memory, hoci bolo zjavné, že v novšej tvorbe kapely sa cíti pohodlnejšie.
Čo sa týka setlistu koncertu, jeho zostavovania sa opäť chytil Mike Portnoy, ktorý mal v tejto vznešenej úlohe vedúcu pozíciu už počas svojho skoršieho pôsobenia v kapele.
Pri takom objemnom katalógu skladieb je jasné, že nemožno potešiť fanúšikov všetkých svojich albumov (mňa napríklad zamrzela absencia čohokoľvek zo Six Degrees of Inner Turbulence). Setlist však dôstojne reprezentoval takmer celých 40 rokov fungovania kapely a sympatické bolo aj to, že Portnoy do setlistu zaradil aj dve skladby z obdobia, keď nebol v kapele.
Takmer každý album mal v setliste jedného zástupcu, najviac (a zaslúžene) boli zastúpené Metropolis Pt. 2: Scenes from a Memory, hit Images and Words z roku 1992 a prekvapivo aj Train of Thought, ich najtvrdší album, ktorý už dlhšie v setlistoch nemal takú pozornosť. Basový začiatok As I Am z tohto albumu a reakcia fanúšikov naň takmer zrovnali pražskú halu so zemou.
Vrcholom večera pre mnohých fanúšikov bol 24-minútový epos Octavarium, ktorý sa v setliste tejto kapely nevyskytol od roku 2006. Nestratila sa ani novinka Night Terror, bolo vidno, že ju fanúšikovia dôverne poznajú a veľmi pozitívne na ňu reagujú.
The Spirit Carries On, ktorej som v predošlom článku venoval špeciálnu pozornosť, bola tiež mimoriadnym zážitkom. Halu zaplnili svetlá bateriek a k spevu Petrucciho textov sa pripojili tisíce ľudí.
Dream Theater v Prahe naplnil očakávania a predviedol technicky dokonalý výkon s kvalitnou produkciou, hodnou oslavy návratu svojho „strateného syna“ Portnoya a 40. narodenín kapely.
Zopakujem to, čo som písal už na začiatku – je neuveriteľné, aká energia ide z kapely, ktorej najstarší člen má 68 rokov. Rozhodne nejde o pripomínanie niečoho, čo bolo, Dream Theater tu stále je v plnej sile a z pražského koncertu som odišiel s pocitom, že som sledoval kapelu na vrchole jej kariéry.
Neostáva mi už nič iné, ako popriať Dream Theater ešte veľa šťastných rokov a dobrých tónov a tešiť sa na nový album Parasomnia, ktorý vyjde vo februári 2025!
Viedeá – Youtube
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
