Môžu progresívni metalisti evanjelizovať? Prečo zájsť na Dream Theater

John Petrucci, gitarový virtuóz a praktizujúci katolík. Foto: Flickr
Do Bratislavy a Prahy tento týždeň prídu legendy progresívneho metalu, ktorých duchovnosť je možno prekvapujúca.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Tento týždeň do Bratislavy (v stredu) aj do Prahy (v sobotu) prídu zrejme najväčšie osobnosti hudobného žánra, nazývaného progresívny metal: kapela Dream Theater.

Tento súbor už niekoľko desaťročí kraľuje žánru, ktorý spája agresívny zvuk klasickejších odnoží metalovej hudby s prvkami iných žánrov s dôrazom na extrémnu technickú zdatnosť hudobníkov, neortodoxné harmónie, sofistikované štruktúry skladieb (ktoré niekedy trvajú aj desiatky minút) a zložité rytmické vzorce so zmenami metra.

Ako príklad môže poslúžiť toto video, v ktorom bubeník Mike Portnoy vysvetľuje rytmus skladby The Dance of Eternity z roku 1999. Doktorát z matematiky je pri chápaní tohto videa určite výhodou. Asi nebude náhoda, že niektorí súčasní aj bývalí členovia kapely sú zároveň informatikmi.

Dream Theater pritom priam nadľudskú sofistikovanosť svojich skladieb s ľahkosťou spája s maximalizáciou poslucháčskeho zážitku. 

Ako recipient nemáte pocit, že počúvate samoúčelné predvádzanie sa. Každý tón, každý úder, každá zmena metra má svoje estetické opodstatnenie a Dream Theater si dokážu užiť aj poslucháči hudby, ktorí ju nevyhľadávajú primárne kvôli tomu, aby ocenili technickú zdatnosť hudobníkov.

Keď už sme spomenuli The Dance of Eternity, ako antitézu stojí za to spomenúť aj skladbu The Spirit Carries On z rovnakého albumu. Počujete, aké je to nádherné? Toto je skladba, ktorá sa úplne vážne zvykne hrávať na pohreboch.

Tieto dve skladby pochádzajú z koncepčného albumu Metropolis Pt. 2: Scenes from a Memory, ktorý považujem za vrchol ich diskografie a ktorý minulý týždeň oslávil 25. výročie svojho vzniku.

Ich najlepší album

To, čo kapela na tomto albume stvára, je skrátka niečo neuveriteľné. Nájdete tam všetko, čo čakáte od dobrého metalového albumu – ťažkotonážne gitarové riffy, lámajúce kosti, ale aj nádherné melodické linky, šialene komplikované pasáže, ale aj krásne dostupné miesta.

Ide vlastne o prvý koncepčný (čiže s uceleným príbehom) album od Dream Theater. Aztécky boh Quetzalcóatl – spájaný s prevteľovaním, nenápadne prítomný na obale albumu – naznačuje, o čom to celé bude.

Nicholas, pohnutý nočnými morami, vyhľadá pomoc terapeuta, ktorý ho hypnózou dovedie k presvedčeniu, že je prevtelením Victorie, ktorá v roku 1928 tragicky prišla o život. Také jednoduché to však nie je a príbeh sa všelijako zamotáva, vedúc k prekvapivým zvratom…

K mnohým „zvratom“ tu dochádza aj hudobne – LaBrie spieva v rôznych polohách, aby stvárnil viacero postáv, drsnejšie skladby sa pravidelne striedajú s oddychovejšími zárezmi. Trochu jednoduchšie skladby (hoci „jednoduchšie“ u Dream Theater stále znamená nesmierne sofistikované) rýchlo dopĺňajú vyčerpávajúce exhibicionistické kúsky ako spomínaná skladba The Dance of Eternity. V nej sa za šesť minút tempo zmení približne stokrát, čo poslucháča dotiahne na pokraj jeho poslucháčskych schopností a sledovať ju naživo je až desivým zážitkom.

Pozitívne texty

Ako ste asi vytušili z opisu príbehu tohto albumu, jeho dej nie je práve dejom kresťanského románu – dochádza tu k reinkarnácii, hypnóza sa používa ako legitímna terapeutická praktika, je tam veľa násilia, nevery aj drog.

Na pozadí tejto epickej vrstvy albumu sa však rozvíja aj lyrická časť, ktorá vlastne odpovedá na najhlbšie otázky ľudského života. Je niečo po smrti? Aký má toto všetko vlastne zmysel? Sú v živote nejaké istoty? Je dobré pátrať po pravde, aj keď to bolí a musíme pre to veľa obetovať?

Katarziou je spomínaná skladba The Spirit Carries On, ktorá textárskym perom gitarového virtuóza a praktizujúceho katolíka Johna Petrucciho protagonistu a s ním aj poslucháčov uisťuje, že sa neoplatí žiť tak, akoby neexistoval zajtrajšok, pretože máme nesmrteľnú dušu. Že pátrať po pravde má zmysel aj s vedomím, že ju na tomto svete nikdy plne nepreskúmame.

Príjemná zmena oproti tézam hedonizmu či nihilizmu, ktoré zvyknú prevládať v textoch súčasnej populárnej hudby.

Vždy sa snaží ísť na omšu

Inak, áno, Petrucci je praktizujúci katolík. Dozvedel som sa to až tento rok, aj keď je to z niektorých jeho textov takmer jasné, a svoje prezrádza aj Najsvätejšie Srdce Ježišovo, používané v symbolike kapely.

Podľa vyjadrení jeho manželky dostal Petrucci silný náboženský základ vo svojej rodine. Jeho otec bol mimoriadnym rozdávateľom Eucharistie a malý Petrucci navštevoval katolícku školu. 

Gitarový virtuóz je dodnes hlboko veriaci, prevláda uňho intelektuálny prístup k viere, a keď je s kapelou na turné, podľa slov svojej ženy sa vždy v nedeľu snaží nájsť miestnu svätú omšu, aby sa jej mohol zúčastniť.

„Mnohé z jeho piesní sú inšpirované jeho názormi a láskou k rozprávaniu príbehov o historických udalostiach a politike, ako aj jeho vlastným presvedčením a skúsenosťami. Ak náhodou obsahujú náboženský podtón, potom niektoré budú odkazovať na jeho kresťanskú vieru, pretože taký je.

Neverím, že je jeho zámerom niekomu kázať, a nepovažujú sa ako Dream Theater za žiadnu náboženskú skupinu,“ dodala Rena Sandsová, mimochodom, tiež metalová gitaristka.

Vzor určitého typu evanjelizácie?

Petrucci nie je v Dream Theater jediným kresťanom. Basista John Myung za svoj najväčší vzor považuje Ježiša a na DVD Live at Budokan vidno na jeho obale basy nálepku „Milujem Ježiša“.

Kresťanom je aj bývalý bubeník Mike Mangini, ktorý bol držiteľom rekordu najrýchlejšieho bubeníka na svete. V roku 2023 opustil kapelu, aby uvoľnil miesto pôvodnému bubeníkovi Mikovi Portnoyovi, ktorý sa teraz vrátil do kapely. Vďaka nemu je teraz okolo Dream Theater znovu také haló.

V kapele sa však títo členovia „znášajú“ aj s nenábožnými členmi. Bubenícky virtuóz Mike Portnoy je nepraktizujúci žid a presvedčený liberál a spevák James LaBrie zrejme nepraktizuje žiadne z organizovaných náboženstiev.

Dream Theater nie je „kresťanská kapela“, ak za kresťanskú považujeme takú kapelu, pre ktorú je kresťanstvo všadeprítomným a popredným motívom v jej tvorbe.

Kresťanstvo, prítomné najmä v textoch, ktoré píše John Petrucci, však v tvorbe Dream Theater nájdeme najmä ako nepriamo vyslovenú odpoveď na všeobecné otázky, ktoré si kladú snáď všetci ľudia.

Je nepochybne dôležité, aby existovalo aj sakrálne umenie, ktoré Boha oslovuje či spomína priamo, už len kvôli liturgickému použitiu. (A teraz ma nepochopte zle, metal milujem, ale odtiaľ potiaľ, metalovú omšu by som radšej nezažil.)

Takáto forma zahrnutia vlastnej viery však môže osloviť inú skupinu poslucháčov ako tých, ktorí majú vo svojej viere už viac-menej jasno a v hudbe hľadajú „utvrdenie“ svojich presvedčení či rozjímanie nad nimi. The Spirit Carries On vami pohne, aj keď ste ateista či nekresťan.

Petrucciho obdivujem za to, ako sa v hudobnom priemysle nehanbí za svoju vieru. Keď sa ho na ňu explicitne opýtajú, nijako sa nevykrúca. Jeho viera je takým pevným základom jeho života, že ovplyvňuje všetko, čo robí, vrátane umeleckého procesu, hoci to nie je vždy zjavné.

Ak teda chcete zažiť koncert, z ktorého odídete s dobrým pocitom vďaka textom a s úžasom vďaka technickému nadaniu členov kapely, určite si tento týždeň nenechajte Dream Theater ujsť.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články