Anketa: Čo nás naučil rok 2021 a aké výzvy prinesie rok 2022?

Rok 2021 máme za sebou. Priniesol ťažké i príjemné chvíle, dal nám do cesty výzvy, skúšal nás a mnohých posilnil. Upozornil nás, aký je svet krehký, aký krehký je človek, ale aj spoločnosť. Ukázal nám hranice a to, akí sme rozdielni. Minulý rok bol náročný, ale zároveň bol rokom, keď sme sa veľa naučili. Napríklad, že duševné zdravie je dôležité. Posledných 12 mesiacov môžeme skutočne vnímať z rôznych uhlov.

V našej novoročnej ankete sme sa pýtali osobností, ako vnímali uplynulý rok, zaujímali nás aj výzvy, ktoré nás môžu ešte stretnúť, a tiež odpovedali, čo by si želali v roku 2022.

Viktor Vincze, moderátor, greenfluencer

Rok 2021 bol komplikovaný, no iba do takej miery, ako sme komplikovaní aj my sami. Korona nás nerozdelila, iba naplno ukázala, akí rozdelení už dávno sme, vyplavila na povrch naše skutočné spoločenské „ja”.

Výzvou do budúceho roka bude určite nájsť väčší pokoj, predovšetkým v sebe.

Miro Gasidlo, profesionálny fotograf

Všetko zlé je na niečo dobré. Osobne som sa kreatívne posunul, mám za sebou výstavu na Bratislavskom hrade. Čo tým chcem povedať? Že nech sa deje čokoľvek, vždy máme vnímať život z tej pozitívnej stany a nie poloprázdny. Vnímam, že ľudia vidia rok 2021 ako rok, ktorý im veľa vzal. Skúsme vidieť, čo nám dal.

Posunuli sme sa v digitálnych zručnostiach, dostali sme sa bližšie k sebe, nie všetka sloboda je pre nás zrazu samozrejmosť. Možno sme potrebovali náročnejší rok na to, aby sme si uvedomili, čo všetko máme. Ľuďom do toho ďalšieho roka prajem, aby nevnímali, že niečo musia. Skúste vnímať, že môžete, nie musíte. Nastavenie v hlave dokáže veľké veci. Keď si uvedomíme čo všetko, napriek všetkému, môžeme nielen pre seba urobiť, verím, že rok 2022 bude dobrý rok.

Uvedomili sme si, že aj na duši záleží.

Kornélia Ďuríková, školská psychologička

Určite to bol náročný a vyčerpávajúci rok. No myslím si, že bol aj mimoriadne transformačný. Priniesol množstvo situácií, ktoré nás na jednej strane vyčerpali, no zároveň nás aj veľa naučili. O sebe, ľuďoch okolo nás, spoločnosti. Ukázal nám naše limity, ale aj odkryl veľa skrytých schopností, zručností. Bol to rok, keď si veľa ľudí uvedomilo význam a hodnotu dobrých medziľudských vzťahov či skutočný zmysel života. Rok 2021 však tiež v plnej miere odkryl veľa potláčaných a odsúvaných problémov. Niektoré prehĺbil, chcem však veriť, že aj pomohol uvedomiť si, že práve na týchto problémoch treba pracovať, ak sa chceme ďalej rozvíjať. Ľudsky alebo v spoločnosti.

Jednu vec by som však rada vyzdvihla. Som vďačná za to, že práve kríza nám pomohla upriamiť pozornosť na duševné zdravie a pohodu, a tiež že sme si uvedomili, ako aj na duši záleží.

Mám veľa prianí. V prvom rade prajem všetkým ľuďom veľa zdravia, životného optimizmu, dobré duševné zdravie a pohodu, pretože to veľkou mierou ovplyvňuje kvalitu života a spokojnosť. Taktiež otvorenú myseľ, ľudskosť, názorovú toleranciu a ohľaduplnosť. Prajem si, aby sa školstvo naozaj stalo prioritou, a aby sme na vzdelanie pozerali ako na silnú hodnotu a nielen ako na povinnosť či ekonomický náklad. Aby sme v schopnosti učiť sa objavili čaro, vášeň a životný dar, ktorý nám pomáha žiť lepší život.

Prajem si, aby sme deti a mládež učili nielen fakty, ale aj to, ako rozvíjať dobrý charakter, ako byť dobrými ľuďmi, ako byť najlepšou verziou seba, žiť plnohodnotný život a v rovnováhe, a ako byť prínosom pre seba a pre spoločnosť. Prajem si, aby sa nevytratila nádej, viera v pozitívnu budúcnosť a hlavne, aby sme na nej aj proaktívne pracovali.

Ján Štefanec, katolícky kňaz – verbista

Uplynulý rok bol rokom, keď sme si mohli v plnšej miere uvedomiť našu krehkosť a zraniteľnosť a tiež obrovské rozdelenie našej spoločnosti, nevynímajúc z toho Cirkev.

Pandémia nám odhalila v plnej nahote, že napriek vysokej úrovni medicíny a ľudským schopnostiam liečiť narušené zdravie je tu niečo, čo sa vymyká spod kontroly a nevyhnutne nám pripomína, že sú tu hranice. Ak chceme, môže to byť pre nás výzva, ktorá sa stane motorom pre usilovnejšie hľadanie riešení, alebo nás povzbudí akceptovať, že je tu vyššia moc a v pokore prijať tento fakt. Alebo si nemusíme nič z toho všímať a žiť naďalej bezstarostne v akejsi bubline, či už popierania, alebo zľahčovania skutočnosti.

Všetko, čo nám náš súčasný svet ponúka, pokiaľ ide o technológiu, medicínu, výživu a poistenie akéhokoľvek druhu, nás neoslobodzuje od krehkosti a zraniteľnosti. Covid-19 nás to naučil. Rovnako ako všetci ostatní, ktorí kedy pred nami kráčali po tejto zemi, sme zraniteľní.

Až donedávna sme žili s rastúcim pocitom, že sme v bezpečí, chránení, bezpeční, odlišní od predchádzajúcich generácií, schopní postarať sa o seba, už nie takí zraniteľní ako generácie pred nami. A do veľkej miery je to pravda, aspoň pokiaľ ide o naše fyzické zdravie a bezpečnosť. V mnohých ohľadoch sme oveľa menej zraniteľní ako predchádzajúce generácie. Ale ako sa ukázalo v súvislosti s ochorením Covid-19, to, čo máme, nie je úplne bezpečný prístav, kde sme chránení od akéhokoľvek nebezpečenstva. Napriek veľkému popieraniu a protestom sme museli akceptovať, že teraz žijeme ako všetci pred nami, to znamená, že nie sme schopní zaručiť vlastné zdravie a bezpečnosť. Okrem všetkých hrozných vecí, ktoré nám covid spôsobil, nám pomohol rozptýliť ilúziu našej vlastnej nezraniteľnosti. Sme krehkí, zraniteľní, smrteľní.

Možno sa nám to na prvý pohľad zdá ako zlá vec. No nie je! Rozčarovanie je rozptýlením ilúzie a ak príliš dlho a príliš veselo žijeme ilúziu, to znamená, že žijeme vo falošnom očarení. To nás vedie k presvedčeniu, že staré hrozby už nemajú moc dotknúť sa nás. A ako veľmi sa mýlime! Mal by to byť pre nás budíček. Pre všetky dobré veci, ktoré nám náš moderný a postmoderný svet môže dať, nás nakoniec nemôže ochrániť pred všetkým, aj keď nám dáva pocit, že môže. Covid-19 zmenil hru. Rozptýlil ilúziu, ilúziu našej vlastnej nezraniteľnosti.

Covid-19 nás naučil, že nie sme pánom života a že krehkosť je stále súčasťou života všetkých, dokonca aj v modernom a postmodernom svete.

Čo sa môžeme z toho naučiť? Covid-19 nám ukázal, že nie sme pánom života a že krehkosť je stále súčasťou života všetkých, dokonca aj v modernom a postmodernom svete. Náš súčasný svet, pre všetky dobré veci, ktoré nám dáva, nás uspal, pokiaľ ide o našu krehkosť, zraniteľnosť a smrteľnosť. Covid-19 je budíčkom nielen na skutočnosť, že sme zraniteľní, ale najmä na skutočnosť, že nesmieme považovať za samozrejmosť vzácne dary zdravia, rodiny, práce, komunity, cestovania, rekreácie, slobody zhromažďovania a áno, dokonca chodenia do kostola.

Uplynulý rok poukázal aj na ďalšiu krehkosť, ktorá súvisí s rozdelením našej spoločnosti, čo má priamy vplyv aj na jednotu Cirkvi. Tento fakt nás upozorňuje na to, že naša viera je často len poverou, nie je ničím životodarným, pretože sa stáva deštruktívnou silou, ktorá prispieva k znepriateleniu veriacich s kňazmi, kňazov medzi sebou navzájom a s biskupmi. Neochota rešpektovať nielen nariadenia pandemickej komisie, ale aj nariadenia Konferencie biskupov Slovenska ukazuje, že sme zašli do slepej uličky. Niet pravidiel, niet sily, čo by nami pohla, správame sa bohorovne. Preto vítam iniciatívu pápeža Františka, ktorý navrhol synodálnu cestu pre celú Cirkev. Ak si uvedomíme, o akú veľkú príležitosť pre nás ide, a správne uchopíme toto pozvanie, môžeme právom žiť nádejou, že aj takéto ťažkosti a problémy budeme schopní riešiť s úžitkom a byť „dobrým kvasom“ pre spoločnosť.

A v tom vidím osobne veľkú výzvu. Otvoriť sa tomuto procesu hľadania a nachádzania odpovedí, ako pokračovať ďalej. Je predsa nevyhnutné, aby sme sa nevybrali naspäť, alebo úplne opačným smerom, ako to, žiaľ, môžeme vidieť v mnohých prípadoch jednotlivcov. Preto si želám do nového roka 2022, aby sme skutočne túžili po pravej slobode, v ktorej sa budeme schopní otvoriť pre nové riešenia, nové prístupy, nový oheň a skutočný záujem žiť životodarne svoj každodenný život, zakorenení v silnej viere v Boha a dobro.

Foto: archív respondentov