Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Rešpektovať sa vo vzájomnej láske v odlišnosti je základ pre vytváranie jednoty. Jednota nie je nič statické; je to pohyb, vývoj,“ hovorí arcibiskup Bernard Bober.
V rozhovore sa dočítate:
Prečítajte si tiež ďalšie rozhovory z tejto série:
1. Generálny vikár Peter Šimko: Ak prestaneme tvoriť, mentálne zhrdzavieme
___
Svet je rozdelený, Katolícka cirkev je univerzálna. Ako možno prepojiť tieto dve skutočnosti?
Cirkev je súčasťou sveta, nie je od neho oddelená. Ako Kristovi učeníci sme povolaní žiť vo svete, hoci nebyť zo sveta. Netreba to chápať ako dve neprepojiteľné reality. Chápem, že za dlhé desaťročia totalitného režimu sme sa naučili byť obozretní a žiť v skrytosti. Tento návyk sa v mnohých silno zakorenil, a to nás môže viesť k uvažovaniu, že Cirkev sa má izolovať. Byť učeníkmi však znamená byť poslaní.
Vychádzať do sveta je teda hlavná misia Cirkvi. Svet potrebuje Boha, túži spoznať jeho lásku, aj keď to tak niekedy nevyzerá. Ako kresťania sme povolaní byť kanálom Božej lásky. Na to nie je neraz potrebné veľké ohlasovanie, ale samotné bytie. Nemám na mysli iba obyčajné existovanie, ale spočinutie v Bohu. Myslieť, cítiť, konať v Ježišovom štýle.
Môžeme tento štýl považovať aj za účinný spôsob, ako predchádzať rozdeleniam?
Najlepšie predchádzanie rozdeleniam je neponúkať seba, ale Boha. On nekategorizuje ani neodsudzuje. On miluje. Isteže, naša láska musí byť veľmi očisťovaná, aby dosiahla mieru jeho nezištnej lásky. Ale inej cesty niet.
K jednote prispieva aj univerzálnosť Cirkvi. Čo to v praxi znamená?
Univerzálnosť Cirkvi je jej veľkou devízou. V praxi to znamená, že je tu pre všetkých, lebo Ježiš prišiel na tento svet, aby spasil každého. Pozýva každého, nesilí, iba ponúka cestu.
„Treba s láskou a pokorou pristúpiť k dnešnému človeku a vložiť prst do rán rozdelenia. Osvojiť si tento Ježišov štýl vyžaduje veľa lásky, ktorá nevyhnutne musí prejsť od utrpenia k zmŕtvychvstaniu.“
Aj na tejto ceste je veľa prekážok. Akým spôsobom môžeme na nej podporiť zmierenie a preklenúť polarizácie?
Preklenúť polarizácie sa dá len tak, že pred nimi nebudeme utekať. Ježiš nám ukázal spôsob svojou smrťou na kríži. Zomrel za všetkých hriešnikov, prestúpil každý hriech, čím vstúpil do každého rozdelenia. Žiada to aj od nás kresťanov ako svojich nasledovníkov. S láskou a pokorou pristúpiť k dnešnému človeku a vložiť prst do rán rozdelenia. Osvojiť si Ježišov štýl si vyžaduje veľa lásky, ktorá nevyhnutne musí prejsť od utrpenia k zmŕtvychvstaniu.
Prejdime k úlohe kresťanov, teda k celkovej misii Katolíckej cirkvi, ktorá v dnešnom globalizovanom svete tiež nie je ľahká. Ako by mohla znovu získať dôveru niektorých ľudí?
Hlavnou úlohou kresťanov je byť Kristovi, aby jeho Duch obnovil vzťahy a srdcia ľudí, ako som už spomenul. Veľa sa dnes hovorí o uveriteľnosti, aby si Cirkev opäť získala dôveru. Dôveryhodnosť sa buduje pomaly a je možné ju dosiahnuť, len ak sa členovia istej inštitúcie či spoločenstva vrátia k podstate svojho poslania, pre ktoré sa kedysi nadchli a rozhodli.
Návrat ku koreňom v prípade Cirkvi je návrat k Ježišovi Kristovi. A čo robil náš Učiteľ? Bol jedno so svojím Otcom, plnil jeho vôľu a miloval človeka. Znie to jednoducho, no všetci vieme, že to je celoživotná cesta.
Keď hovoríme o návrate ku koreňom, mali by sme pamätať na históriu a poučiť sa z nej. Čo najviac posilnilo Katolícku cirkev na Slovensku v jej ťažkých skúškach minulosti?
Vernosť Svätému Otcovi ako zástupcovi Krista na zemi. Niekedy sa mi zdá, že sme pozabudli na to, koľko si mnohí kňazi a veriaci vytrpeli pre jednotu s pápežom. Je to kľúčové pre našu vieru aj pre naše spoločenstvá. Ak obstojíme v tejto skúške aj dnes, nestratíme sa. Posilou pre vieru je v prvom rade láska k Bohu.
Ako v minulosti, keď bola Cirkev prenasledovaná, tak aj dnes sme pozvaní ukázať našu lásku k Ježišovi. On žije v našich bratoch a sestrách, zvlášť v tých najbiednejších, je prítomný vo svojom slove, v Eucharistii, ale aj v hierarchii, spoločenstve a tiež v každej bolesti, ktorá príde do nášho života. Išiel nám príkladom, nasledujme ho. Keď sme s ním, sme posilnení ako jednotlivci aj ako celok.
„Ak snahu o jednotu nechápeme ako proces, ale ako nemenný výsledok, môžeme sa rýchlo sklamať. Chce to trpezlivosť a najmä veľa pochopenia, prijatia a odvahy začínať odznovu.“
Krutým prenasledovaním Cirkev utŕžila veľa bolesti a rán, ktoré dodnes zanechali jazvy. Na čom môžeme v súčasnosti stavať a čo môžeme rozvíjať?
Je namieste pripustiť, že sme azda zaspali trochu na vavrínoch. Prišla demokracia a s ňou nové možnosti a rozlet v stavbách chrámov a pastoračných priestorov. Svet okolo nás sa však príliš rýchlo zmenil a my sme na niektoré výzvy nevedeli adekvátne zareagovať.
Napriek tomu tu Cirkev je a chceme ako jej pastieri hľadať odpovede na otázky, ktoré sú pred nami tu a teraz. Už nie je čas budovať stavby z tehál, ale viac upriamiť pozornosť na osoby a starostlivosť o ne. Budovy sa vyprázdňujú, duša zostáva. Kňazi a laici sa učíme kráčať spolu, načúvať si a starať sa o seba navzájom. Synodálnosť, ktorú pripomenul pápež František Cirkvi, je tou radostnou stránkou. Toto treba rozvíjať a na tom stavať.
Vzhľadom na spomenutú synodálnosť vnímate dostatočnú otvorenosť Katolíckej cirkvi na Slovensku pre univerzalitu, ktorú by sme mali žiť, a jednotu, ku ktorej by sme mali smerovať?
Synodálny proces, ktorý pápež František začal v celej Cirkvi, je správna cesta k lepšiemu prežívaniu univerzálnosti Cirkvi i k budovaniu jednoty.
O tom, či sme dostatočne otvorení na Slovensku, možno diskutovať. Nik nemôže povedať, že už nie je čo zlepšovať. V synodálnom procese v slovenskej Cirkvi sa tiež ukázalo, že niektorí sú pripravení a otvorení viac, iní menej. Je to však cesta, po ktorej kráčame spoločne.
Treba si uvedomiť, že jednota nie je uniformita. Toto slovo často používame, ale nie som si istý, či ho vždy aj správne chápeme. Rešpektovať sa vo vzájomnej láske v odlišnosti je základ pre vytváranie jednoty. Jednota nie je nič statické; je to pohyb, vývoj, preto ste správne povedali, že k nej máme smerovať. Ak snahu o jednotu nechápeme ako proces, ale ako nemenný výsledok, môžeme sa rýchlo sklamať. Chce to trpezlivosť a najmä veľa pochopenia, prijatia a odvahy začínať odznovu.
„Neexistuje nábor do Cirkvi; nejde o to, aby sme iných získali do ‚fanklubu‘ Cirkvi. Treba žiť tak autenticky svoje kresťanstvo, aby ľudí pritiahla Kristova láska v nás.“
Kresťanstvo sa rozvíja cez udalosti dejín a uskutočnenými výzvami prítomnosti. Aké sú podľa vás najväčšie výzvy, ktorým Cirkev na Slovensku v súčasnosti čelí, a aké kroky navrhujete podniknúť?
Výzvy súčasnej Cirkvi vidím smerom dovnútra i smerom von. Dialógu sa učíme na jednej aj na druhej úrovni. Synodálny proces je veľká pomôcka. Synodálna metóda sa dá využiť všade – vo farnostiach, v spoločenstvách aj na úrovni rôznych cirkevných orgánov. Dôležité je len chcieť, nemať hotové odpovede a dať sa skutočne viesť Duchom Svätým.
Smerom do spoločnosti potrebujeme nájsť nový spôsob komunikácie, aby sme boli zrozumiteľní. Vychádzať viac na periférie, byť veľmi konkrétni v skutkoch pre ľudí okolo nás. Slová nás nezachránia, je dobré si pripomínať pápežove slová o zapojení rúk, nôh a srdca. Štatistiky nám jasne hovoria o úbytku veriacich, rastúcom sekularizme, individualizme… Neexistuje nábor do Cirkvi; nejde o to, aby sme iných získali do „fanklubu“ Cirkvi. Treba žiť tak autenticky svoje kresťanstvo, aby ľudí pritiahla Kristova láska v nás.
Autenticky žitým kresťanstvom môže každý jeden z nás prispieť aj k udržaniu a posilneniu univerzálnej jednoty?
Žime evanjelium. To je spôsob, ako napĺňať Kristovu túžbu po jednote, ktorú vyjadril vo svojej veľkňazskej modlitbe. V jednoduchosti v každej chvíli uskutočňujme Božie slovo.
Prejdime k širším súvislostiam, týkajúcich sa súčasného stavu Katolíckej cirkvi na Slovensku. V júni spolu s ostatnými biskupmi absolvujete návštevu Ad limina apostolorum v Ríme a vo Vatikáne, kde sa stretnete s pápežom Františkom na osobnej audiencii. Čo očakávate od tejto návštevy?
Od osobného stretnutia so Svätým Otcom očakávam povzbudenie a možno aj nejaké usmernenie, radu a posilu vo viere. Návšteva Ad limina má v prvom rade posilniť našu jednotu s pápežom i medzi sebou. Svätému Otcovi prinesieme nielen informácie o stave Cirkvi na Slovensku, ale aj modlitby našich veriacich. Verím, že budú preňho povzbudením a nádejou.
Kódex kánonického práva v Kán. 399 uvádza, že diecézny biskup je viazaný povinnosťou každých päť rokov podať Najvyššiemu veľkňazovi správu o stave svojej diecézy, čo je aj zmyslom tejto návštevy. Aké informácie táto správa zahŕňa?
Správa o živote a stave diecézy obsahuje celkovo 22 bodov, teda tematických okruhov, v ktorých je opísaná pastoračná a administratívna organizácia, liturgický život, katechéza, misijná spolupráca, ekumenizmus, charita a rôzne perspektívy pre budúcnosť. Biskupi sa nevyhýbajú priamemu a pravdivému opisu stavov diecéz.
Akú nádej a radosť obsahujú perspektívy pre budúcnosť Katolíckej cirkvi na Slovensku?
Slovensko má veľké bohatstvo vo svojich veriacich, rodinách aj mladých. Veľkým povzbudením sú aj vzťahy medzi generáciami. Nádej vidím aj v príprave na Jubilejný rok 2025 cez pozvanie k modlitbe. Ak máme byť Cirkev, ktorá vychádza, potrebujeme sa o to viac zakoreniť vo vzťahu s Bohom. Sme v Roku modlitby, čo beriem ako možnosť stíšiť sa, prosiť a ďakovať. Cirkev má vždy radostnú perspektívu, lebo jej poslaním je ohlasovať Krista. A to je nevyčerpateľný potenciál.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
