Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
„Veľkou prednosťou Josepha Ratzingera bolo to, že medzi riadkami dokázal odovzdávať posolstvo, ktoré sa dotýkalo nielen rozumu, ale aj srdca a povznášalo dušu bližšie k Bohu.“ Týmito slovami zakončil rozprávanie o pápežovi Benediktovi XVI. autor jeho biografie Peter Seewald. Ako spomína, prvýkrát sa s Josephom Ratzingerom stretol ešte v roku 1992, keď dostal za úlohu napísať portrét o jeho osobnosti. Pre ľavicovo orientovaného žurnalistu s politickým záberom predstavovala táto úloha veľkú výzvu. Z tohto prvého stretnutia sa však postupne vyvinula intenzívna spolupráca na ďalších tridsať rokov. Vtedajší kardinál Ratzinger oslovil autora najmä svojím pokorným prístupom bez akýchkoľvek mocenských ambícií. „Už v tom čase, ešte na poste kardinála a prefekta Kongregácie pre náuku viery, sa pripravoval na odchod z verejného účinkovania, aby dal priestor mladším,“ spomína Seewald.
Stretávať kardinála na pulze doby, ktorý dokáže reagovať na aktuálne spoločenské dianie a zároveň vysvetľovať vysoké teologické pravdy jednoduchým jazykom, na mňa silno zapôsobilo.
Ako ďalej priznal, stretnutia s emeritným pápežom neovplyvnili pritom len jeho profesijný, ale aj osobný a duchovný život. Hoci vyrastal v katolíckej rodine, v mladosti ho očarila komunistická ideológia a z Cirkvi vystúpil. Jedným z kľúčových momentov na ceste jeho obrátenia bol práve zážitok zo stretnutí s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom. Možnosť rozhovorov s takým výnimočným intelektuálom a teológom, akým bol Ratzinger, dala jeho návratu do Katolíckej cirkvi posledný impulz. „Stretávať kardinála na pulze doby, ktorý dokáže reagovať na aktuálne spoločenské dianie a zároveň vysvetľovať vysoké teologické pravdy jednoduchým jazykom, na mňa silno zapôsobilo,“ približuje zážitky zo stretnutí Seewald.
Ovocím stretnutí Seewalda s Ratzingerom bolo päť kníh rozhovorov, z ktorých práve posledná je najobsiahlejšia, pretože ako jediná mapuje celý Ratzingerov život, od útleho detstva až po smrť. Za svoju veľkú výhodu považuje Seewald to, že mal priamy kontakt s pápežom, a to aj po jeho odstúpení, a taktiež to, že ešte zastihol niekoľko jeho súčasníkov vrátane jeho brata Georga Ratzingera. Zároveň, ako sám zdôraznil, týmto dielom chcel vyzdvihnúť Ratzingerov prínos pre Katolícku cirkev.
Už v 50. rokoch predpovedal, že Cirkev bude pozostávať z malých ostrovov slobody, a vystríhal pred inštrumentalizáciou II. vatikánskeho koncilu.
„Ratzinger bol podľa mnohých expertov najväčším intelektuálom a teológom na Petrovom stolci s nadčasovým odkazom. Už ako kaplán prorocky upozorňoval na hrozbu sekularizmu, zakrytú pod pozlátkou ekonomického rozvoja v povojnovom Nemecku. Odkazoval pritom na bolestnú skúsenosť národného socializmu a jeho dôsledkov. Už v 50. rokoch predpovedal, že Cirkev bude pozostávať z malých ostrovov slobody, a vystríhal pred inštrumentalizáciou II. vatikánskeho koncilu,“ zakončil svoje rozprávanie Seewald.
Mnohé z Ratzingerových myšlienok nachádzajú uplatnenie aj v súčasnosti a majú čo povedať modernému človeku. „Som presvedčený, že pontifikát Jána Pavla II. by nebol taký úspešný, nebyť jeho nasledovníka na Petrovom stolci. Svojím odstúpením zároveň navždy zmenil spôsob pápežského pontifikátu,“ podčiarkol Ratzingerov prínos Seewald. Zároveň zdôraznil, že (často zle interpretovanou) príčinou jeho odstúpenia bolo v skutočnosti jeho podlomené fyzické zdravie. Duševne a mentálne bol schopný zastávať svoj úrad až do posledného dňa. „Pritom si treba uvedomiť, že Ratzinger chcel všetko iné, len nie pápežský úrad. Už ako prefekt Kongregácie pre náuku viery ponúkal Jánovi Pavlovi II. niekoľkokrát svoju rezignáciu, no poľský pápež ju nikdy neprijal,“ podčiarkol Ratzingerov postoj Seewald.
Už po konkláve, ktoré bolo najkratšie v histórii, keď Ratzinger prebral pápežský úrad, bol na tom zdravotne veľmi zle. Nevidel na ľavé oko, trpel Parkinsonovou chorobou a chronickou nespavosťou, a preto vedel, že jeho úrad nebude trvať dlho. „Uvedomujúc si svoje podlomené zdravie sa rozhodol nezameriavať na reformy, ale na upevňovanie viery, ktorá je odpoveďou na Kristovu lásku. Práve lásku považoval za úplne esenciálnu, a preto aj jeho encykliky sa zameriavali postupne na lásku, nádej, vieru – v tomto poradí, nie opačne,“ uzatvára autor biografie.
Keď som ho v roku 2012 navštívil v Castel Gandolfo, na jeho tvári som videl skľúčenosť a depresiu. Až neskôr som pochopil, že to bolo práve v čase, keď zápasil s otázkou odstúpenia.
Zlomovou sa pre neho stala cesta do Mexika a na Kubu, po ktorej mu bolo jasné, že ďalšiu takúto cestu by nezvládol. O možnosti odstúpenia uvažoval už v predošlej knihe rozhovorov s Petrom Seewaldom, no bolo to práve v čase, keď sa prevalilo množstvo káuz, a preto uvážil, že na takýto krok nie je ten správny čas. „Keď som ho v roku 2012 navštívil v Castel Gandolfo, na jeho tvári som videl skľúčenosť a depresiu. Až neskôr som pochopil, že to bolo práve v čase, keď zápasil s otázkou odstúpenia,“ objasnil pápežovo rozpoloženie Seewald. Ako ďalej spomenul, Ratzinger bol v mimoriadne náročnej situácii, pretože zvažoval všetky možné dôsledky takéhoto rozhodnutia a, navyše, sa nemal s kým poradiť. „Často vstupoval do modlitby, kde sa učil zachytávať Boží hlas a rozpoznávať jeho vôľu,“ uzavrel Seewald.
Po odstúpení bol Ratzinger už taký slabý, že bol sotva schopný komunikovať. Listy, ktoré písal, však svedčili o tom, že to bol stále intelektuálny velikán. V poslednom liste, ktorý Seewaldovi poslal, vysvetlil dôvody svojho odstúpenia. Ako Seewald spomína, počas pontifikátu sa úplne odovzdal tejto službe a katolícke učenie mimoriadne obohatil. „Všetky svoje knihy pritom písal výhradne ručne a venoval sa ich tvorbe len vo svojom voľnom čase, aby nevynechal ani jeden deň v úrade. Tak vznikla i jeho najvýznamnejšia trilógia Ježiš Nazaretský.“ Seewald tiež poznamenal, že táto trojdielna kristológia bola naliehavo potrebná vzhľadom na zničený obraz Ježiša a jeho posolstva. „Žiaden pápež pred ním si netrúfol napísať takého dielo,“ uzavrel.
Seewald venuje v knihe veľký priestor nástupu národného socializmu, ktorý sa stáva aktuálnou témou aj v súčasnosti. Ratzinger pochádzal z antifašistickej rodiny, pričom jeho otec proti nastupujúcej vlne národného socializmu ostro vystupoval. Tak ako Karol Wojtyła, aj Joseph Ratzinger pocítil dôsledky ateistického systému na vlastnej koži. V detstve sledoval, ako sa klamná predstava vytvoriť vo svete „nového človeka bez Boha“ skončila terorom a apokalyptickou devastáciou. Táto skúsenosť navždy poznačila jeho ostražitosť voči akejkoľvek manipulácii más a akejkoľvek forme ideológie.
Krízy v Cirkvi vnímal ako veľkú výzvu a zároveň príležitosť na dozrievanie a znovuobjavenie svojej podstaty. „Cirkvi ešte nikdy neublížilo, ak sa vzdala svojich inštitucionálnych a pozemských dobier, aby sa to skutočné dobro, pre ktoré bola stvorená, mohlo opäť dostať do popredia,“ parafrázoval Benediktove myšlienky Seewald.
Nemecký autor zároveň upozornil, že aktuálny vývoj v Nemecku je úplne protichodný Ratzingerovmu smerovaniu. Za synodálnou cestou vidí Seewald snahu reformovať Cirkev svetskými prostriedkami. V Nemecku sa podľa neho tento proces vymkol z rúk a namiesto toho, aby bola cirkev kvasom, snaží sa stále viac pripodobňovať svetu a duchu doby. Pred takýmto vývojom vystríhal Ratzinger už v čase svojho pontifikátu a zdôrazňoval, že Cirkev nebola vynájdená človekom, ale bola ľudstvu darovaná. „Popieraním tejto skutočnosti cirkvi hrozí, že sa chytí do svojej vlastnej pasce,“ pripomenul pápežove slová. V tomto zmysle bol Ratzinger provokačný a podľa názoru niektorých aj polarizujúci, no z jeho diela je jasné, že mal jasnú líniu, ktorou išiel a za ktorou si stál. Seewald sám vyslovil obavy nad aktuálnym vývojom v nemeckej cirkvi a priznal, že by sa do Katolíckej cirkvi nikdy nevrátil, ak by mal kráčať nemeckou synodálnou cestou.
Vo svojej domovine sa Ratzinger dostal do menšinovej opozície voči Nemeckej biskupskej konferencii a Ústrednému výboru nemeckých katolíkov. „Ratzinger mal blízko k nekonvenčným, nepohodlným, veľmi moderne premýšľajúcim učencom, k tým, ktorí nepatrili do mainstreamu. Videl sám seba skôr ako progresívneho teológa,“ priblížil pápežovo nastavenie Seewald. Na II. vatikánskom koncile sa zasadil o to, aby sa naň dostali aj laici.
Nebezpečenstvo začal Ratzinger vnímať po druhom koncilovom zasadnutí, keď sa k slovu dostal jeho bývalý kolega, teológ Hans Küng. Hoci mu nebola umožnená účasť na koncile, stal sa hovorcom pre médiá a doslova zo dňa na deň sa z progresívnych teológov stali zradcovia, čo podľa Seewalda pripomínalo Orwellovu Zvieraciu farmu, keď sa z reformácie stala deformácia. V tej chvíli sa Ratzinger dostal z ofenzívy do defenzívy a už navždy mu ostal prívlastok ochrancu viery. Küng sa navyše nepretržite pokúšal kritizovať svojho bývalého kolegu. Seewald je presvedčený, že ak by sa k jeho osočovaniu v mainstreamových médiách pristupovalo kriticky, obraz „pancierového kardinála“ by nikdy nevznikol.
To, že bol v menšinovej pozícii, znášal veľmi ťažko. Napriek tomu, že navonok pôsobil odmerane, v skutočnosti bol veľmi citlivý a umelecký typ, ktorý mal jemného ducha a záľubu v poézii. Tú dokázal napokon pretaviť aj do svojich autorských diel a stal sa najčítanejším teologickým autorom s enormnou čitateľskou základňou. Len knihy Seewaldových rozhovorov vyšli v objeme 3,5 milióna výtlačkov.
Keď niekto útočil na Jána Pavla II., tak všetci Poliaci okolo neho vytvorili ochranný štít, no keď niekto útočil na Benedikta, Nemci boli prví, ktorí sa pridali.
Napriek tomu, že Benediktovi veľmi ležala na srdci situácia v jeho rodnom Nemecku, zo strany svojich krajanov sa nestretol s podporou ako jeho predchodca v Poľsku. Dotkli sa ho najmä kauzy založené na manipulácii a falšovaní s cieľom zdiskreditovať jeho osobnosť. Seewald si pomohol slovami jedného poľského intelektuála, ktorý povedal, že keď niekto útočil na Jána Pavla II., tak všetci Poliaci okolo neho vytvorili ochranný štít, no keď niekto útočil na Benedikta, Nemci boli prví, ktorí sa pridali. Napriek tomu, že bol Ratzinger najúspešnejším teológom v Nemecku a jeho knihy boli bestsellermi, nemeckí veriaci o jeho osobnosť záujem nemali. Podľa Seewalda to súvisí i so silným vplyvom reformácie a protestantizmu, ktoré si v Nemecku našli veľa nasledovníkov.
Osem rokov jeho pontifikátu, ako Seewald vyzdvihol, bolo niečo ako veľké duchovné cvičenia, ktoré Cirkev potrebovala, aby upevnila svoj vnútorný hrad a posilnila svoju dušu. Z takéhoto pohľadu postavil zosnulý pápež most zanikajúcej epoche, aby mohlo prísť niečo nové. Najlepšie to napokon vyjadril jeho nástupca pápež František, keď povedal: „Benedikt XVI. bol veľký pápež. Veľký, čo sa týka sily a prenikavosti svojej inteligencie, veľký, čo sa týka jeho prínosu do teológie, veľký vo svojej láske k Cirkvi a k ľuďom, veľký vo svojej cnosti a religiozite.“ „Jeho duch,“ ako povedal František, „bude z generácie na generáciu čoraz viac a silnejšie vystupovať do popredia.“
Benedikt XVI. si získal popularitu a uznanie aj v radoch laických intelektuálov a cirkevného kléru na Slovensku. Svedčí o tom i fakt, že mnohí z nich sa zúčastnili na prezentácii jeho doposiaľ najobsiahlejšej biografie. Jedným z hostí bol aj apoštolský nuncius Nicola Girasoli. Ako sám priznal, emeritného pápeža stretol viackrát na osobnej audiencii a vždy mal pri ňom pocit, že mal o človeka skutočný záujem. „Pamätám si, že v deň svojho nástupu do úradu, keď som sa práve vrátil z apoštolskej misie v Karibiku, sa ma vtedajší Svätý Otec pýtal, ako som sa vo všetkých tých krajinách, kde som pôsobil, dokázal adaptovať na nový jazyk, kultúru a prostredie. Človek mal pri ňom pocit, že je pre neho v tej chvíli tou najdôležitejšou osobou, ktorej venuje svoju plnú pozornosť,“ vyzdvihol Benediktovu osobnosť nuncius.
Na Josepha Ratzingera si spomína ako na toho, kto chcel ísť k podstate viery, založenej na živom vzťahu s Kristom. Zároveň ho Girasoli vnímal ako veľmi pokorného človeka so schopnosťou nájsť si cestu ku každému. „Hoci býva často vnímaný ako chladný či neprístupný, v osobnom kontakte dokázal vytvoriť prostredie prijatia a bezpečia, kde ste mohli povedať, čo si skutočne myslíte. Týmto na mňa veľmi silno zapôsobil,“ vysvetlil nuncius. Ako ďalej spomenul, nemecký pápež mal svoju identitu hlboko zakorenenú v Kristovi, a preto dokázal vstupovať do skutočného dialógu bez strachu z ohrozenia. Bol otvorený pokroku, no zároveň pevne stál na neotrasiteľných základoch katolíckej viery ako ústrednom pilieri svojho presvedčenia.
V jeho nástupcovi pápežovi Františkovi, ktorému niektorí vyčítajú príliš otvorený dialóg so svetom, vidí nuncius lídra s iným pastoračným prístupom. „Zatiaľ čo prístup Benedikta bol viac doktrinálny, prístup pápeža Františka je viac pastoračný. Obaja však reagujú na aktuálne dianie v Cirkvi, len každý svojím spôsobom a pastoračným prístupom,“ doplnil nuncius. Zároveň zdôraznil, že učenie Magistéria ostáva nemenné a pri hlbšom preštudovaní oboch pontifikátov medzi nimi možno vidieť plynulú kontinuitu. Nuncius si myslí, že osobnosť Františkovho predchodcu a jeho prínos pre Katolícku cirkev v súčasnosti ešte nedokážeme doceniť. To podľa neho súvisí i s nedostatočnou vedomosťou o jeho pôsobení na Petrovom stolci.
Pokiaľ nebudeme prejavovať záujem o ľudí a načúvať im, priepasť medzi Cirkvou a svetom sa bude stále viac prehlbovať a raz hrozí, že Cirkev sa stane inštitúciou pre zopár ľudí.
Nuncius taktiež ocenil snahu Benediktovho nástupcu pápeža Františka zachytávať ľudí z Cirkvi, ktorí sa ocitli na pomedzí, a tiež ľudí bez akéhokoľvek vzťahu k náboženstvu. „Pokiaľ nebudeme prejavovať záujem o ľudí a načúvať im, priepasť medzi Cirkvou a svetom sa bude stále viac prehlbovať a raz hrozí, že Cirkev sa stane inštitúciou pre zopár ľudí,“ doplnil Girasoli. Tento aspekt ležal na srdci aj Benediktovmu predchodcovi Jánovi Pavlovi II., ktorý podnikol v tejto oblasti veľa iniciatív vrátane Svetových dní mládeže.
Bratislavský biskup Jozef Haľko si emeritného pápeža cení najmä preto, že i zložité a ťažké témy vedel formulovať jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom bez toho, aby to stratilo na hodnote a hĺbke. „Preto si svojich čitateľov nachádzal nielen medzi katolíkmi, ale aj protestantmi.“ Podľa bratislavského biskupa bol Benedikt skutočným teologickým velikánom. „Teológiou sa zaoberal už od svojich kňazských čias a vo svojom duchovnom testamente sám hovorí o svojej šesťdesiatročnej teologickej skúsenosti.“
Čo mu však na Josephovi Ratzingerovi najviac imponovalo, bola osobná skromnosť, pokora a jemnosť v prístupe k druhým. „Preto aj pravda, ktorá zaznieva z jeho úst, je o to uveriteľnejšia, že ju hovorí človek, ktorý je aj v osobnej komunikácii veľmi oslovujúci,“ zakončil svoju úvahu Haľko. Podobne biskup vníma aj súčasného pápeža Františka, a preto upozornil, že vytváranie akýchkoľvek antagonizmov medzi pontifikátmi Benedikta a Františka nie je poctivé, pretože nezodpovedá realite.
Z Ratzingerových diel biskupa najviac oslovil Úvod do kresťanstva, v ktorom rozvíja tému toho, že sa nám Boh skrýva a zároveň zjavuje, čím rešpektuje slobodu nášho hľadania. A zároveň čím viac sa zjavuje, tým viac ho túžime hľadať. „Keď do hľadania Boha vkladáme svoj intelekt aj svoju kreativitu, o to hlbšie ho nachádzame nielen vo vonkajších veciach, ale najmä v hĺbke svojho srdca,“ podčiarkol biskup.
Ide nám najmä o to, aby ľudia získali hlbší náhľad do jeho myslenia, pretože to bol bezpochyby najväčší teológ na Petrovom stolci v druhom tisícročí.
Riaditeľ Spolku svätého Vojtecha (SSV) Ivan Šulík na diele o Benediktovi vyzdvihol najmä fakt, že ide o životopis z prvej ruky, ktorý vznikol na základe série rozhovorov a viac ako dvoch tisícov položených otázok. Šulík verí, že tak ako predošlé publikácie od Seewalda, aj táto si nájde svojich čitateľov a prispeje k lepšiemu pochopeniu osobnosti zosnulého pápeža, ktorý vždy kládol dôraz na to podstatné a na návrat k jadru vieru. „Ide nám najmä o to, aby ľudia získali hlbší náhľad do jeho myslenia, pretože to bol bezpochyby najväčší teológ na Petrovom stolci v druhom tisícročí,“ zhrnul Šulík.
Na Josepha Ratzingera, ktorého mal riaditeľ SSV viackrát príležitosť stretnúť aj osobne, si spomína ako na nesmierne skromného a hanblivého človeka, ktorý sa dokázal s každým rozprávať ako so seberovným. „V osobnom kontakte vyžaroval neuveriteľnú srdečnosť a ľudskosť. Bol to človek, ktorý keď sa rozhodol niekomu dôverovať, tak mu dôveroval až slepo, čo bola napokon možno aj jeho slabosť,“ spomína Šulík. V neposlednom rade si na Benediktovi vážil jeho hlboký a brilantný intelekt, ktorý vždy prepájal so srdcom. „Benedikt dokázal počúvať srdcom a hovoriť srdcom. Aj keď to musel povedať niekedy veľmi jasne a zreteľne, vždy to povedal s ohľadom na toho, komu sa prihováral,“ zakončil Šulík.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
