Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Zážitok som mala mimoriadny. Vo viacerých smeroch to boli moje prvé Vianoce – prvé v manželstve, prvé mimo domu, prvé v službe ako lekárka… Zázračný čas ticha, keď sme z nemocnice domov prepustili pacientov, ktorých sa ako-tak dalo, striedali občasné potreby tých, ktorí posmutnejší museli ostať. S personálom sme sa snažili spríjemniť si to spoločným posedením pri koláčikoch. Manžel prišiel za mnou a dali sme si svoju „štedrú večeru“ z dózičiek na lekárskej izbe.
Do polnoci bol relatívny pokoj. O polnoci ma však vyrušil telefón sestričky so slovami, že k nám prichádza záchranka, mám prísť do ambulancie. Hrozne som sa bála, či to zvládnem sama. Z celej tej zázračnosti ma vytrhol otecko pod parou, ktorý bol na sviatočnom pobyte a zabudli pribaliť dieťaťu lieky od teploty. Vraj som tu preto, aby som robila, čo mi on povie. Preplesk po takej čarovnej atmosfére. Pomohli sme dieťaťu, ako sa dalo, kmitalo sa, akoby bol bežný deň. Do rána ďalší príjem, mamička s dieťaťom a zapáleným uškom. Do odovzdania služby sme sa už nezastavili.
A to, čo mi z toho celého dňa ostalo v pamäti, bol môj strach z toho, ako to celé zvládnem. Prvýkrát, sama, 24 hodín. Aj som sa tešila, aj mi bolo smutno. Ako odišiel môj manžel, ako prišla noc, ako som ostala na izbe sama, cítila som sa zrazu veľmi malá a slabá na celú tú situáciu, v ktorej som sa ocitla.
Keď som zavolala rodičom, nech im poprajem požehnané sviatky, môj už nebohý otec mi vtedy povedal: „Dnes sa narodil malý Ježiš. A ty máš toho malého Ježiša tam, vo všetkých tých malých pacientoch, o ktorých sa staráš.“ Vtedy som sa rozplakala. Bola to pravda, ktorá ma zasiahla. Možno som sa cítila „malá a slabá“, ale v tú noc prišiel na svet môj Boh, s ktorým – verím – už nikdy v týchto situáciách sama nebudem. Táto veta ma posilnila a zároveň zlomila, ukázala mi, ako veľa môžeš dať a pochopiť. S týmto vedomím som doslúžila až do rána. Potom som nasadla na vlak a celú cestu za rodinou prespala.
MUDr. Valéria Klimovská
Dnes sa narodil malý Ježiš. A ty máš toho malého Ježiša tam, vo všetkých tých malých pacientoch, o ktorých sa staráš.
Po prvom pôrode som si prešla osobným peklom. Stratila som viac krvi, ako je obvyklé, od večera som pocítila kontrakcie, ktoré som mala celú noc, nespala som ani minútu. Po pôrode som sa cítila slabá a neschopná starostlivosti o dieťa, ďalšie noci som spala možno po dve hodiny – budili ma bábätká spolurodičiek, svietilo sa celú noc, no hrôza. Mala som myšlienky, že musím nájsť svojmu vytúženému bábätku inú mamu, lebo mňa si nezaslúži.
Bolo to šialené – tak ako som sa neskutočne tešila na svoje prvé plánované vytúžené dieťatko, tak som sa potom cítila neschopná postarať sa oň. Keď som sa doma upokojila a zvykla si, už som žiadne deti nechcela. Nadobudla som istotu, že ja nie som na materstvo stvorená. Bolo mi to zároveň veľmi ľúto, lebo som nechcela ukrátiť svoje dieťa o súrodenca.
Niekde vnútri som vedela, že mám problém. Mávala som úzkostné stavy bez príčiny, až som vyhľadala psychologickú pomoc. Vedela som totiž, že mám pravdepodobne popôrodnú depresiu. Stále som sa modlila a odovzdávala všetko Bohu. Doviedol ma k úžasnej psychoterapeutke – to tiež považujem za zázrak, že som nemusela brať žiadne lieky, lebo som chcela dojčiť čo najdlhšie. Prešla som si terapiou, ktorá trvala viac ako rok, prišli sme na mnohé boľavé, zranené miesta a neodpustenia. Postupne som cítila úľavu a začala pociťovať radosť z materstva, až som dokonca cítila bytostnú túžbu mať ďalšie dieťa. A znova som otehotnela.
Zas som sa tešila až na ten odhadovaný termín 21. 12., ten ma trocha mátal. Desila ma predstava, že budem na Vianoce v nemocnici, nevyspatá s ďalšími dvomi maminami a ich nespiacimi deťmi na izbe. Bála som sa, aby sa to celé nezopakovalo, ale aj tak som bola oveľa pokojnejšia ako kedysi.
Za tmy som 23. decembra po troch hodinách spánku – veľmi som prosila Boha, nech aspoň pár hodín spím v noci – začala nadránom rodiť. O desiatej doobeda sa mi narodilo druhé vytúžené dieťaťa. Cítila som neskutočnú radosť a eufóriu. Požiadala som o VIP izbu – vtedy boli v Trenčíne len dve a dostala som ju, čo bol zázrak. Mohol tu prespať aj môj manžel.
Ďalšie noci som spala sama, vôbec som sa necítila slabá a neschopná, naopak, veľmi som si to užívala. Cítila som sa poctená, že môžem takmer v rovnakom čase, ako slávime narodenie Spasiteľa, oslavovať narodenie svojho dieťaťa. Pamätám si, ako som sa pozerala na bábätko a rozmýšľala, ako to asi prežívala Mária. Tiež si kládla otázky? Ako sa cítila? Ale asi to vyjadrila svojím fiat… Celý pobyt v nemocnici som prežila v bázni, pokoji a takmer bezstarostne a vyspatá! A mám tu česť pripomínať si to už trinásty rok.
Katarína Kormendyová
Cítila som sa poctená, že môžem takmer v rovnakom čase, ako slávime narodenie Spasiteľa, oslavovať narodenie svojho dieťaťa.
Z kresťanského pohľadu majú sviatky v záchrannej službe viaceré paralely s narodením Pána. Neútulné miesto narodenia, zima, prítomnosť najbližších a ich pocity neistej budúcnosti… Slúžiaci sú v duchu so svojimi vzdialenými najbližšími, fyzicky v prítomnosti rovnako cítiacich. Osamelosť v službe je čiastočná a dočasná. Volajúci sú najčastejšie dlhodobo v tiesni, nevyrovnaná psychika im zhoršuje príznaky chronických ochorení. Dožadujú sa liečby, ale viac by pomohla prítomnosť chápavého človeka, bútľavej vŕby.
Naše možnosti sú rádovo len v minútach, aj tak často vidíme po krátkom rozhovore a vcítení sa úľavu v tvári chorého. Prevenciou je myslieť počas Vianoc, ešte viac ako počas roka, menej na seba a svoje trápenia a kontemplovať radosť z narodenia Ježiška a prísľub vykúpenia, sympatie a radosť pastierov, ale aj bolesť z vylúčenia z komunity do maštale, hrôzu z vraždenia neviniatok, prenasledovanie pre vieru aj zradu od najbližšieho. Zmes pocitov nás zamestná a pomôže nájsť si miesto vo svete, oddeliť dobré od zlého a dôležité od malicherností.
Pripomínajme si celý nasledujúci rok, že Ježiš sa narodil nielen pre kresťanov, prišiel pre všetkých rovnocenne, jeho deťmi sú aj neveriaci.
Viliam Dobiáš, záchranár, učiteľ
Musím priznať, že moja úcta k Bohorodičke vzrástla už len pri predstave, že v takom vysokom štádiu tehotenstva sa knísala kdesi na somárovi.
V predvianočnom období zvykneme tradične pripravovať „bobaľky“, kysnuté guľky, ktoré sú súčasťou štedrovečerného stola. Pred tromi rokmi však vyšlo, že práve Vianoce som trávila v pôrodnici. Okrem klasických „bobaliek“ sa nám vydarila jedna taká poriadna a nazvali sme ju Etelka. Keďže všade navôkol zúril covid, boli zakázané návštevy. A i toho pomocného personálu bolo akosi pomenej, čo žena po cisárskom reze s komplikáciami postrehne pomerne skoro.
Bol to intenzívny čas. Na jednej strane som bojovala s fyzickými útrapami, na strane druhej som však dostala do daru viacero svetlých momentov, ktoré posunuli prežívanie týchto sviatkov. Musím priznať, že moja úcta k Bohorodičke vzrástla už len pri predstave, že v takom vysokom štádiu tehotenstva sa knísala kdesi na somárovi. Stále odovzdaná. Asi to tiež nebolo veľmi romantické v tej jaskyni – bez dezinfekcie, elektriny a sprchy. No to ticho tej jaskyne v pustatine ma upútalo. Také radostné aj bez trblietok, kolied, sviečok, celej parády na stole, bez ostatných najbližších. Blízkymi sme si zrazu boli cudzí ľudia.
Ohrievam si rybu s tekvicovým pyré, ktoré mi uvarili doma. Konečne tuhá strava – to bol ďalší dôvod na oslavu. Postupne povychádzali pomalými krokmi z izieb aj ďalšie maminy. Bola to špecifická atmosféra, teraz sa mi javí ako čarovná. „Ja mám biely jogurt. Nedáš si polovicu?“ „A ja zase zopár jahôd.“ Juj, aké hody po diétnej strave. Lámeme si ticho oplátky a krivo, ale s úsmevom zazeráme na sarkastickú maminu, ktorá čosi nadľahčila. No uboleným bruškám sa smiech veľmi nepozdával. Zapriali sme si. To ticho zrazu prehlušilo i vŕzganie koliesok na vozíkoch s bábätkami. Pozerala som na tú svoju bucľatú „bobaľku“ v postieľke.
Spolubyvajúcej stekali slzy po lícach. Jej bábätko stále bolo na JIS. Aj by som ju objala, keby to bolo také jednoduché premiestniť sa. A slová v takej chvíli ťažko vysloviť. Vravím jej: „Mária, pred pár dňami bolo vidno zas kométu, o ktorej písali, že je to tá istá Dávidova hviezda, ako pred dvetisíc rokmi. To nie je len tak! Verím, že Dávidko bude v poriadku.“ „Myslíš?“ „Verím! Však tu mu Ježiško ešte aj darček nechal. Pozri, šípkový sirup, nech ste zdraví, a o číslo väčšiu plienku – aby mal do čoho rásť.“ Slzy nám vyhŕkli obom. Viera v nádej nás spojila s betlehemskou jaskyňou. Želám vám všetkým, nech ju vo svojom srdci objavíme zas!
Mária Stryčková
Štedrý deň v roku 2022 som strávila v 24-hodinovej službe v laboratóriu.
Štedrý deň v roku 2022 som strávila v 24-hodinovej službe v laboratóriu. Boli to moje prvé Vianoce bez rodiny. A popravde, cítila som sa skutočne sama. Bol to len pocit, pretože Pán bol so mnou. Celý deň bolo veľa práce, no večer som si našla chvíľku, zapálila som si sviečku, pomodlila sa a dala som si štedrú večeru – osamote. Aj slzy mi tiekli, chýbala mi rodina.
No po večeri som sa vrátila naspäť k práci, takže som príliš nevnímala plynúci čas. O polnoci som si pustila svätú omšu online, a vtedy prišiel ten moment, keď som sa naplno ponorila do prežívania radosti z narodenia nášho Pána. Z okna som sledovala hviezdy a zasneženú krajinu a tešila som sa na ďalšie sviatočné dni, ktoré prežijem už aj so svojimi najbližšími.
Veronika Borovská
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
