Vzťah „ja – ty“ rozkvitá vtedy, keď sa rozvinie do „my“

Dnes sa otázka „iného“ a „odlišného“ stala rozhodujúcou. „Iný“ je príliš často vnímaný ako „cudzí“, pred ktorým sa treba brániť, ak teda nie je priam nepriateľom, proti ktorému treba bojovať. Takto sa vylučuje každý osobný vzťah s iným „ty“, ktorý je „ja“ s vlastnou identitou a darmi.

Zatiaľ čo – ako to vysvetlil pápež František v Abú Zabí (2019) – imperatív „poznaj seba samého“ by sa mal dnes spájať s imperatívom „poznaj druhého“. Potrebujeme obrat. Aj toto nám odkazuje hrozná skúška pandémie. A práve táto téma nás nabáda, aby sme povedali pár slov o tom druhom, ktorým sme aj my.

Skutočné „my“ je sebou, ak je otvorené, tvorí sa a zreje, aby spoločne so všetkými budovalo univerzálne „my“ ľudstva.

Ide o prenesenie toho, čo bolo doteraz povedané, do sociálnej roviny. Každé spoločenstvo bytostí sa musí vždy prežívať vo vzťahu. Každé „my“ si musí pestovať vedomie, že je „my“ vo vzťahoch s druhými „my“, ktoré, ak vstúpia do priameho vzťahu s „my“, sú „vy“. A ak sú v nepriamom vzťahu, sú „oni“.

Ide tu o výchovu jednotlivcov a spoločenstiev, aby prekonali pokušenie sebastrednosti a absolutizácie. História, dokonca aj tá nedávna, svedčí o tom, aké je to zničujúce. Pretože skutočné „my“ je sebou, ak je otvorené, tvorí sa a zreje, aby spoločne so všetkými budovalo univerzálne „my“ ľudstva. Bernard Lonergan nazýva túto vyzývavú konkrétnu utópiu našej doby termínom „kozmopolis“.

Umeniu vychovávať je potrebné dať nádych a politickú konkrétnosť. V tomto smere sa robí príliš málo. Dokazuje to krehkosť demokracie, ktorú zažívame práve v momente, keď je najviac potrebné kolektívne prevzatie zodpovednosti tvárou v tvár obrovským zmenám, ktoré sa dejú.

Dialogická filozofia to objasnila (a teológia to potvrdzuje a prehlbuje): vzťah „ja – ty“ rozkvitá vtedy, keď sa rozvinie do „my“, ktoré nie je uzavreté do seba, ale obracia sa k „tretiemu“, tomu „on“, „ona“ a „oni“, a prichýli „ich“ ako súčasť svojho „my“, pričom zostanú vždy a neredukovateľne nad rámec „my“. Vzťah „ja – ty“ je v konečnom dôsledku autentický, keď je priestorom pohostinného „my“. Nie pevnosťou, ale spoločným domovom ľudskej rodiny a stvorenstva.