V ľudskej existencii je rozhodujúce vychovávať sa k objavovaniu a zvládaniu identity vo vzťahu s inakosťou

Gramatika ľudskej existencie hovorí, že „ja“ neexistuje bez druhého.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Osobné zámená: ja, ty, on/ona/ono, my, vy, oni/ony. Jedna z prvých vecí, ktoré sa učíme v škole a ktoré zostanú v mysli navždy. Fotografujú „gramatiku“ života, celú prepletenú vzťahmi medzi mnou a ostatnými. Škoda, že často hrozí, že zostanú takmer len na úrovni abstraktných pojmov bez toho, aby aspoň trochu odhalili a uplatnili tajomstvo, ktoré stráži táto gramatika existencie, vyjadrujúca sa jazykom, ktorý ju zároveň podporuje.

Pretože hovoriť druhému „ty“, hovoriť o „ňom“ alebo o „nej“, definovať „nás“, brať do úvahy „vás“, odvolávať sa na „nich“ buduje a stvárňuje našu existenciu, určuje jej kontúry a farby, odhaľuje jej orientáciu, ciele, osud.

Dnes, v postpandemickom čase, ktorý nás predsa len vidí iných oproti tomu, akými sme boli, a ako takých nás interpeluje, toto všetko nadobúda nový význam a naliehavosť. Dialogická a personalistická filozofia 20. storočia totiž upriamila pozornosť na túto prvotnú a zároveň rozhodujúcu gramatiku existencie. A pozvala nás, aby sme sa s ňou vyrovnali tak z pedagogického a výchovného, ako aj duchovného a sociálneho hľadiska.

Pretože skutočnosť naznačuje, že keď sa aspoň trochu zameriame na tieto slovíčka, ktoré sú zdanlivo úplne minimálne a samozrejmé, ale bez ktorých by nebolo jazyka ani tkania vzťahov, ktoré vyjadrujú, uvedomíme si, že sa odkrýva priepasť.

Úspech zosobnenia každého „ja“ sa do veľkej miery odohráva v schopnosti vynaloženej s vytrvalosťou v žití vzťahu s inakosťou, ktorý ho utvára.

Priepasť identity a povolania osoby – nie v jej samote, ale v súhre jej vzťahov. A to až do takej miery, že by sa dalo povedať, že umenie vychovávať má v princípe a v prvom rade do činenia práve s objavením významu týchto zámen a vzťahov, ktoré ich splietajú, v edukácii, t. j. vo vyťahovaní a vynášaní na povrch existencie – tak, ako to naznačuje etymológia slova a ako to robí (s trpezlivosťou, rozvahou, múdrosťou, nežnosťou) pôrodná asistentka s rodičkou – nových mužov a žien, o čo sa výchova na rôznych úrovniach a v rôznych formách usiluje.

Áno, výchova má do činenia so životne dôležitým objavovaním identít, ktoré sú označované osobnými zámenami, a vzťahov medzi nimi, ktoré podporujú ich autentickú tvár a hlboký význam. Malá poznámka: Hovoríme o „ja“, o „ty“, o „my“, ale zakaždým by sme mali vopred uviesť aj prídavné meno „iný“ – v zmysle, že ten iný som ja, iný si ty, iní sme my.

Dôvod je zrejmý: každý je iný ako… iný – ja som iný ako ty, ty si iný ako ja, ale aj my sme iní ako vy, vy ste iní ako my. A už len to by nás malo prinútiť zamyslieť sa. Rozhodujúcou vecou v ľudskej existencii je vychovávať sa k objavovaniu a zvládaniu identity vo vzťahu s inakosťou (alteritou).

Tým sa okamžite identifikuje ťažisko výchovného pôsobenia a procesu. Pretože, samozrejme, umenie vychovávať spočíva v rodení „ja“: ale „ja“ neexistuje bez druhého! O to ide: taká jednoduchá a základná vec, že sa na ňu môže zabudnúť alebo sa jednoducho odsunie do úzadia, či dokonca sa môže v skutočnosti zničujúco popierať.

Naopak, „ja“ si nielenže uvedomuje, že je „ja“, iba ak sa naňho druhé „ja“ pozerá ako na „ty“ – počnúc vzťahom dieťaťa s matkou až po vzťah manželskej lásky –, ale robí tak, až kým sa „ja“ nenaučí pozerať na druhého ako na „ty“…, ktorý je tiež „ja“! A podľa toho sa k nemu aj bude správať.

Vskutku, „ja“ rastie – počas celej svojej existencie –, len ak sa praktizuje v tomto oslobodzujúcom a premieňajúcom umení, ktoré je zároveň náročné a dokonca „pribíja na kríž“, keď sa učí byť pravým a nenahraditeľným „ja“ tvárou v tvár pred „ty“ a každým ďalším „ty“ ako pred rovnako pravdivým a nenahraditeľným iným „ja“.

Preto vôbec nie je hazardné povedať – nielen zo psychologického a sociologického hľadiska, ale aj z holistického antropologického hľadiska –, že úspech zosobnenia každého „ja“ sa do veľkej miery odohráva v schopnosti a predstavivosti vynaloženej s veľkorysosťou a vytrvalosťou v žití vzťahu s inakosťou, ktorý ho utvára. Inakosťou „ty“ a „my“. K tomu sa však ešte vrátime, aby sme prehĺbili to, čo sme tu práve začali.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa MoránaPiera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články