Blahorečenie rodiny Ulmovcov: Markowa zažila veľkolepú oslavu víťazstva života nad smrťou

Rodina, ktorá držala spolu

Prechádzam sa po Staničnom námestí v Košiciach. Je pol jednej v noci a zatiaľ sama čakám na autobus, ktorý nás má odviezť do Markowej. Prekvapuje ma, koľko ľudí tadiaľ prechádza v tejto nočnej hodine. Onedlho vidím auto, z ktorého vychádza ďalších päť pútnikov, medzi nimi aj moja kamarátka. Vymieňame si pohľady a zoznamujem sa s ďalšími spolucestujúcimi.

Kým v autobuse čakáme na ostatných, kňaz číta zoznam ľudí, aby skontroloval, či sme na nikoho nezabudli. Posledný účastník dobieha, a tak vyrážame načas. Nedarí sa mi zaspať, preto premýšľam nad rodinou Ulmovcov. Dnes, keď sa okolo nás mnoho manželstiev rozpadáva, nefungujú, alebo sa snažia fungovať a nezvládajú to, nám Cirkev predkladá rodinu, ktorá je presným opakom. Môže sa nám zdať ťažké udržať si manželstvo a rodinu, ale Ulmovci to dokázali. Čím to bolo? Vedeli si nájsť čas –  v prvom rade na modlitbu, svoju rodinu a aj pre pomoc druhým. Nezabúdali pritom na seba, stále napredovali a vzdelávali sa. Žili svoju vieru v každodennej jednoduchosti. Šli príkladom už počas svojho života v dedinke, kde sa minulú nedeľu stretlo množstvo pútnikov, a to nielen z Poľska, na ich oslavu.

Počas niektorých zastávok sme mali možnosť vidieť jasné nebo. Ten pohľad bol naozaj výnimočný, pretože po celý čas bolo nebo zatiahnuté, alebo sme prechádzali hmlou. Veľký voz naozaj vynikal. Vždy ma poteší, keď ho môžem vidieť v cudzej krajine. Vďaka tomu mám pocit, akoby som mala domov stále so sebou. Nekonečné a mierne kopcovité polia zaliate vychádzajúcim slnkom, jemne zahalené do hmly a oranžovo sfarbené nebo privítali každého, kto si prišiel uctiť pamiatku rodiny Ulmovcov. Obchádzali sme viaceré parkoviská vyhradené pre autá, až sme nakoniec zastavili za jedným z poľských autobusov.

Nenarodení sú s Bohom

Svieži skorý ranný vzduch nás prebudil po päťhodinovej ceste z Košíc. Putovali s nami prúdy pútnikov, túžiacich učiť sa od blahorečenej rodiny s nenarodeným dieťaťom. Nechýbali ani deti rôznych vekových kategórií či mnohopočetné rodiny s deťmi v kočiaroch smerujúce k sektorom. Obchádzali sme mnoho áut, ale najmä autobusov, ktoré už boli prázdne. Míňali sme murované i drevené domčeky, tie dýchali históriou. Pred nami sa vypínal i kostol, v ktorom sa kedysi rodina Ulmovcov modlievala.

Kráčali sme ľahko, rozjímajúc nad tým, čo bude nasledovať o malú chvíľu. Niektorí viedli rozhovory o živote Ulmovcov, iní o tom svojom pri spoznávaní sa s ďalšími pútnikmi. Spolu s nami putoval i zbor, množstvo vyššie postavených ľudí bez rozdielov, v dave bolo cítiť radosť. Pestrosť národa bola úchvatná! Pripomenulo mi to cestu do neba. Všetkých nás spája rovnaký cieľ, v tom sa pripodobňujeme nielen Svätej rodine, ale aj blahoslavenej rodine Ulmovcov.

Pútnička Zuzka prežívala v spojení s púťou silné emócie, keďže práve v Poľsku sa obrátila a stala sa katolíčkou. Čo ju však najviac oslovilo, bolo blahoslavené „Dziecko pod sercem Matki”. „Vnímam to ako super udalosť tým, že bola blahorečená rodina a nenarodené dieťa. Má to špeciálnu hodnotu, lebo sa veľa rozpráva o nenarodených deťoch. O tom, kde sú, najmä ak neboli pokrstené. Veľa žien sa pýta: ,Kde je moje potratené dieťa?´ Myslím si, že to otvára bránu k Božiemu milosrdenstvu a že aj nenarodené deti sú v Božej láske. Tento pocit prináša pokoj a potvrdenie, že sú naozaj s Ním,” delí sa o svoje dojmy Zuzka.

Snažila som sa vnímať a rozumieť mnohým slovám a momenty, keď sa mi to podarilo, boli pre mňa zázračné.

Veľkoleposť tohto podujatia nebolo cítiť iba počas omše. Program prebiehal počas celého víkendu, my sme sa zúčastnili len na vyvrcholení. Ranný príchod nám spríjemnil spev umelcov z pódia, ktoré sme zahliadli až po príchode do nášho sektora. Vášeň, ktorú speváci vkladali do poľských piesní, mnou prenikala. Snažila som sa vnímať a rozumieť mnohým slovám a momenty, keď sa mi to podarilo, boli pre mňa zázračné. Mám blízko k ich jazyku, pretože pochádzam z goralskej oblasti. Rada som si teda niektoré piesne spievala spolu s nimi po poľsky.

Z vďačnosti za to, že sme docestovali bez väčších komplikácií, sme sa spolu s davom pomodlili ruženec. Niektorým sa nepodarilo úplne udržať pozornosť alebo využili čas na spanie, aby nabrali sily. Umelci z okolia nám opísali a zahrali na pódiu, ako vyzeral život Ulmovcov od narodenia cez mladosť, svadbu, založenie rodiny až po ich obetavú a mučenícku smrť. Počúvalo a vnímalo sa to veľmi ľahko. Spolu s ostatnými som sa snažila využiť tento čas na oddych, a tak som vnímala len slová.

Zaujalo ma, že chceli príbehom osloviť najmä mladých, a preto spojili predstavenie príbehu s úlohou na hodine náboženstva. Žiaci mali zistiť niečo o rodine Ulmovcov pri príležitosti ich blahorečenia. Na ďalšej hodine to dychtivo prerozprávali a pozliepali príbeh do jedného celku. Tento spôsob interpretácie sa mi zdal veľmi jednoduchý a zároveň prirodzený, podobne ako život Ulmovcov.

Úprimne: najprv ma ťažila predstava spoznávať ich príbeh, pretože koniec života mali nepredstaviteľne krutý a plný bolesti. Zamerala som sa viac na to negatívne. Moje srdce sa akosi nevedelo zmieriť so smrťou toľkých nevinných detí a krutosťou vojakov. Nezáležalo im na tom, že tie deti plakali a kričali. Nechali ich pozerať sa na smrť rodičov a súrodencov. Nedokážem pochopiť takú nenávisť.

Žili slobodne

Avšak, ako zaznelo na blahorečení, nemáme smútiť, ale radovať sa, pretože sa narodili pre nebo. Tieto slová sa vryli hlboko do môjho srdca. Napriek tomu, že som ich už počula, potrebovala som, aby ich niekto zopakoval. Môj pohľad na ich smrť sa zmenil. Naozaj, prečo nariekať a opisovať, čo príšerné sa im stalo, keď teraz môžu chváliť Boha a hľadieť mu do tváre? Aké to musí byť úžasné a nádherné! Veď kto z nás o tom nesníva? Mať celú rodinu v nebi je veľký dar.

Fascinuje ma pohľad na ich život. Žili jednoducho, ale vo viere, plní lásky a milosrdenstva. Ich otvorenosť životu im priniesla do života sedem detí. Obetavo sa o ne starali, žili v odovzdanosti, že Pán sa o všetko postará. Nevieme si ani predstaviť, aké to muselo byť. Dnes nás zmieta strach už len pri pomyslení na uzatvorenie manželstva, máme problém prijať zodpovednosť a zaviazať sa pre tento zväzok lásky, ktorý trvá do smrti. Máme pocit, že prídeme o slobodu, mnohí si ju nechcú odoprieť. Rodina Ulmovcov je príkladom, že žili naozaj slobodne: slobodne sa rozhodovali a prijímali, čo im Pán poslal do cesty. Všetko prijímali s láskou.

Všetkým nám bolo jedno, že slnko je priamo nad nami a jeho lúče nás nepríjemne pália. Cítili sme len veľkú radosť z toho, čo sa deje.

V momente blahorečenia sa moje srdce naplnilo túžbou nasledovať príklad tejto rodiny. Všetkým nám bolo jedno, že slnko je priamo nad nami a jeho lúče nás nepríjemne pália. Cítili sme len veľkú radosť z toho, čo sa deje. Napriek tomu, že viacerí mali problém s poľským jazykom, odchádzali naplnení krásou života Ulmovcov a vzácnosťou tejto udalosti. Radosť, ktorú pútnici pociťovali ráno, bola teraz na tvárach pútnikov oveľa čitateľnejšia.

„V kostole bola nádherná atmosféra. Boli sme zničení z horúčavy, ale srdcia sme mali zaliate láskou. Veľmi silno bolo cítiť, že celý chrám je premodlený. Aj keď s množstvom ľudí, ale ten pocit dotknutia sa a pohladenia sarkofágu rodiny Ulmovcov bol na nezaplatenie,” opisuje pútnička Veronika. Najviac nás však mrzelo, že sme si nemohli pozrieť zblízka nádherný relikviár v podobe stromu, na ktorom boli ako lístie a ovocie zobrazení manželia Viktória a Jozef Ulmovci spolu so svojimi deťmi, domom a kostolom.

Čo ma však veľmi potešilo, boli modlitby, ktoré nám rozdávali. Sú naozaj prekrásne a veľmi ma mrzí, že ešte nie sú preložené do slovenčiny. Verím však, že čoskoro sa ich budeme môcť spolu modliť za rodiny, rodičov očakávajúcich dieťa i za život podľa ôsmich blahoslavenstiev. Presne takéto modlitby potrebujeme. Potrebujeme tiež žiť silnú a oddanú vieru. Nebáť sa rozdávať lásku a byť ako milosrdný samaritán, ktorého príbeh bol opísaný v evanjeliu.

Boh sa stará

Aby sme neboli len pohoršení rozpadajúcimi sa manželstvami, aj dnes žijú mnohopočetné rodiny, ktoré túžia priblížiť sa k Bohu vo svojej každodennosti. Pohľad na ne sme mali aj tu v Markowej: aj tu boli a kráčali odhodlané rodiny, aby sa spolu s deťmi zúčastnili na blahorečení. Pohľad na nich bol ohromujúci!

V silnom príbehu rodiny Ulmovcov sa našli manželia so šiestimi deťmi (jedným v nebi), ďalšie dve deti majú adoptované na diaľku. Podobnosť vidia nielen v počte detí, ale i spôsobe života. „Napríklad, chcem ísť do Ázie, ale nedá sa. Zažívam, že toho chcem mnoho, ale nemôžem mať všetko. Príde len to, čo Pán Boh dovolí. Nie je to ľahké, ale vnímame to ako niečo normálne. Ako Poliaci hovoria: ´Dla każdego dziecka Bóg daje chleb´. My zažívame, že sa Boh naozaj stará, aj keď je to niekedy ťažké. Prijímame ľudí, ktorí potrebujú pomoc, a je to prirodzenou súčasťou nášho života.”

Mnohí z pútnikov sa zúčastnili na blahorečení prvýkrát v živote.

V stánkoch popri chodníkoch si pútnici mohli zakúpiť nielen magnetky, tričká či podobné suveníry, ale tiež knihy o živote Ulmovcov. Nechýbali ani modlitby na kartičkách, ktoré sa rozdávali zadarmo. Obrázky s blahoslavenou rodinou hrajú veselými farbami. Viacerých nás zaujala a potešila nezvyčajnosť, presne tak ako bola aj oficiálne vyhlásená: svätožiara pre nenarodené dieťa v lone matky. Nechýbajú ani kvety: ľalie v rukách dievčiny, ratolesť v rukách otca a drobné modré kvety v rukách najmladšej Márie. Pri pohľade na tento obraz budem ľahšie rozjímať nad životom blahoslavenej rodiny. Páči sa mi, že zobrazuje realitu: pozornosť detí je namierená rôzne. Dôležitou súčasťou je aj kríž, ktorý drží Anton a ukazuje ho Barbore.

Mnohí z pútnikov sa zúčastnili na blahorečení prvýkrát v živote. Pútnička Marcela nezažila blahorečenie Anky Kolesárovej ani Titusa Zemana. „Som šťastná, že som mohla prísť na túto veľkú slávnosť, byť na takom krásnom a silnom mieste. Bol to pre mňa jeden veľký zážitok a som rada, že som mohla spoznať rodinu Ulmovcov. Oslovila ma, pretože tiež túžim po vlastnej rodine. Je pre mňa úžasné, že je ďalšia rodina, ku ktorej sa môžem prihovárať,” uzavrela nadšene.

Verím, že príbeh tejto rodiny sa roznesie do celého sveta, ale najmä, že ostane v našich srdciach. Poďme spoločne žiť Božiu lásku v každodennej jednoduchosti, tam, kde sme a v tom, čo robíme. Prajem Slovensku, aby malo krásne a požehnané manželstvá, ktoré vytrvajú v každej búrke a zostanú verné až do smrti.