Manželská kríza je cesta rastu. Bojovať o manželstvo má zmysel

„Snažíme sa na sebe pracovať a viac sa poznáme. Viem, že keď na mňa tlačí, tak vnútri trpí. Netlačí preto, že mi chce ublížiť. Taktiež chytáme do ruky čím ďalej, tým viac pozitívnych nástrojov. Niektoré po čase pustíme, niektoré používame ďalej. Preto tá rozdielnosť zostáva, ale je to znesiteľné,“ prezrádzajú.

Ste manželmi takmer 12 rokov, predtým ste spolu päť rokov chodili. Za ten čas ste si prešli viacerými krízami. V čom spočívali?

Vlado: Naše krízy dobre ilustruje náš prvý väčší konflikt, keď sme spolu ešte len začínali chodiť. Katka odchádzala na leto na misie do Rumunska a ja som mal ostať sám. Ako sa blížil jej odchod, stupňovali sa moje narážky, či nechce zostať predsa len tu. Vyvrcholilo to nepríjemnou scénou pred autobusom, kde som na ňu tlačil, aby zostala. Naše krízy mali vždy inú formu. Niekedy to boli odchody preč, neskôr v tom bola aj vzájomná nedôvera.

Katka: Keďže sme boli dlho sami, nemali sme deti, prešlo to až do štádia, keď sme si začali hľadať iné uplatnenia „vonku“, mimo nášho manželstva. Okrem práce to boli aj rôzne altruistické aktivity – dobročinné akcie, aktivity pre Hnutie fokoláre a Cirkev. Začali sme byť aktívni vonku, až sme začali vnímať, že sa nám nechce vracať domov.

To znamená, že ste dali túto angažovanosť v rebríčku priorít pred vlastné manželstvo?

Vlado: Áno. Primárnym autorom tohto kroku som bol ja. Keď sme sa vrátili z Talianska, Katka začala učiť a ja som sa snažil prebrať väčšinu prác v domácnosti na seba. Rástla vo mne frustrácia, ani som nevedel z čoho. Počas jedného Silvestra som povedal, že takto to ďalej nepôjde a že musíme niečo zmeniť. Po čase som zistil, že Katka si tento rozhovor ani nepamätala. Ja som sa vtedy naštval a povedal som si: „Keď ty tak, tak ja tak!“ Potom prišli iné okolnosti – možnosť pomôcť staršiemu pánovi na záhrade, zaujímavé projekty v práci –, takže som presmeroval svoju energiu von.

Katka: Ja som to vnímala veľmi pozitívne. Zrazu začal chodiť pomáhať iným, to bola taká krásna činnosť, chodil pravidelne kajakovať, to bolo skvelé na chrbát, bol angažovaný v práci, kam sa snažil vnášať aj prvky Hnutia fokoláre. Všetko, čo sme sa naučili vo fokoláre, sme sa snažili pretaviť do vonkajšej činnosti a angažovanosti. Ja som ho v tom podporovala. No čím ďalej, tým viac sa mi stávalo, že sa mi nechcelo vracať domov z práce. V škole som si našla ďalšie aktivity, ktoré ma zahlcovali, a keďže som vedela, že Vladko je tiež v práci, nechcelo sa mi ísť domov, lebo by som tam bola aj tak sama. Naše prvé dieťa – náš vzťah začal živoriť.

Bolo príčinou vašich kríz aj niečo iné okrem angažovania sa vonku?

Katka: Áno, súviselo to s našou rozdielnosťou, o ktorej rozprávame aj v Programe pre manželov v ťažkostiach. Uvedomili sme si to počas jedného psychologického stretnutia. Pochopili sme, z akého veľmi odlišného domáceho prostredia pochádzame. Vladkova rodina je malá, úzka, taký uzavretý kruh, zatiaľ čo moja rodina je veľmi široká a veľa medzi sebou komunikuje. V ich rodine išli viac do hĺbky a boli uzavretí, ale my sme išli všetci medzi ľudí, do spoločenstva. Na to sme narazili prvý raz počas chodenia. Vladko ma chcel mať blízko. Keď som išla von, cítil ohrozenie a ja som zase cítila obmedzenie slobody. Neskôr sme si to vyjasnili a urobili sme veľké kroky už počas chodenia.

Počas chodenia ste nezvažovali, že sa nevezmete, keďže ste odlišní?

Katka: Boli sme aj rok rozídení, ale cítili sme medzi sebou veľké priateľstvo a blízkosť, chýbali sme si.

Vlado: Mali sme aj iných nápadníkov, ale vedel som, že keď nemám vyčistené to, čo malo byť vyčistené, nemôžem dať srdce niekomu inému. Nechal som to tak a Katka sa tiež nepustila do druhého dobrodružstva. Potreboval som sa k tomu vrátiť. Nechcel som fungovať spôsobom „klin sa klinom vybíja“, tak som Katke navrhol, aby sme to skúsili ešte raz.

Katka: Vtedy sme boli tri mesiace bez akéhokoľvek dotyku, len sme sa rozprávali a spoločne modlili. Povedali sme si, že budeme priateľmi a uvidíme, čo sa stane ďalej.

Čo rozhodlo, že ste napriek vašim rozdielnostiam vstúpili do manželstva?

Katka: Pre mňa to bola veľká Vladkova otvorenosť, bojovnosť a priateľstvo. Mohli sme sa rozprávať o čomkoľvek, bez odsudzovania.

Vlado: V správnom období som spoznal ľudí z Hnutia fokoláre. Vedel som, že si musím nájsť nejaké spoločenstvo, že potrebujem takúto pomoc, sám by som sa stratil. Spoločenstvo mi umožnilo dozrieť, dostal som sa do partie chalanov, ktorí mnohí boli a možno ešte stále sú zrelší ako ja. (úsmev) Tým, že sme boli na stretku k sebe otvorení, veľmi som tam narástol. Viacerí chalani sa vtedy ženili, videl som, ako riešia veci, ako sa rozhodujú. Zistil som, že sa môžem rozhodovať aj inak, ako mi hlava narástla. Zistil som, že som schopný to rozhodnutie urobiť, Katku prijať a opustiť cesty, ktoré má slobodný človek. Prišiel veľký pokoj a o tomto rozhodnutí som nikdy nezapochyboval.

Katka: Páčilo sa mi, že Vladko hľadal aj externú pomoc. Našiel si človeka, s ktorým sa mohol rozprávať o vnútorných veciach a pomáhal mu rozlišovať jeho neistoty a veci, ktoré mal v sebe. Pre mňa to bolo veľmi pekné. Chcela som mať vedľa seba muža, ktorý je bojovník a robí niečo pre to, aby sme mali vyrovnaný a otvorený vzťah.

Počas manželskej krízy niekto trieska dverami, iný pohŕda partnerom alebo je dlho ticho. Ako to bolo u vás?

Vlado: Ja som ten, kto vyvíja slovný nátlak, a Katka sa uzatvára. Bitky u nás neboli, ani nelietali taniere. (úsmev)

Katka: Skôr to boli slovné útoky. Nikdy som nevnímala, že to myslí zle, len keď bol v ohrození, začal mi rozprávať veci, ktoré ma zraňovali a ja som sa uzavrela. Zostala som ticho.

Vlado: Napríklad: Mám sa odsťahovať do hotela, keď sa so mnou nerozprávaš? (smiech)

Katka: Zraňovalo ma to, veď prečo by mal odchádzať, keď sme sa raz rozhodli, že budeme v manželstve. Nevedela som na to zareagovať. Nebola to však tichá domácnosť v zmysle, že mu tým tichom chcem ublížiť, ale potrebovala som si to spracovať, a keď toho bolo veľa, aj som vybuchla.

Museli ste cítiť, že takto žiť nechcete. Ako ste si s tým poradili?

Katka: Pre mňa bolo veľmi vzácne, že Vladko vedel prísť s prosbou o odpustenie. Bol zvyknutý robiť si sebareflexiu. Keď som ja mala vnútorné napätie, nevedela som vyjsť zo seba. Prišiel s tým, že ho to mrzí. Chcel sa ku mne priblížiť. Postupne som sa to učila aj ja.

Vlado: Popravde, učili sme sa to dlho a nástroje sme hľadali „za jazdy“. Napríklad po prvom roku manželstva sme si začali robiť výročné správy. V deň výročia sme išli na turistiku a rozprávali sme sa len o uplynulom roku.

Katka: Pomohlo nám aj to, že keď sme sa cítili zle, manželstvo nefungovalo dobre, tak sme si ho rozdelili do kategórií – duchovná, finančná, sexuálna a pod. Vďaka tomu sme zistili, že niečo nám nejde, v tom sa môžeme zlepšiť, a niečo nám ide. Zrazu to bolo ľahšie a kráčali sme ďalej. Toto nám pomohlo aj pri dosť vážnej kríze, keď sme už niekoľko rokov boli stále sami, bez detí.

Čiže keď išlo o zmierenie, boli ste na ťahu vy, Vlado?

Vlado: Väčšinou áno. Kto rýchlejšie vzkypí, rýchlejšie vychladne. Katke ten strom úzkostí a myšlienok narastie do veľkých rozmerov a potom jej dlho trvá, kým opadajú listy.

Katka: Mali sme situácie, keď Vladko nerozumel mnohým veciam, nevedel, ako na to, a snažil sa ešte viac tlačiť. Moje ticho mu prekážalo a ešte viac zatlačil, na čo som ja napokon vybuchla. V pokojnejšom čase sme sa k tomu vracali. Povedali sme si, čo koho na tom zranilo.

Nerobilo vám toto spätné vracanie sa k tomu, čo sa stalo, problémy?

Katka: My sme to mali vždy takto otvorené. Vracali sme sa aj k bolestivým veciam.

Vlado: Nemáme vo zvyku niečo nechať v skrini. Vždy bolo pre mňa prirodzené mať čisté srdce, nepotrebujem sa pred manželkou pretvarovať, že si niečo nemyslím, keď si to myslím, alebo že si niečo nepamätám, keď si to pamätám. Nevedel by som žiť s niekým, pred kým by som sa mal desať rokov pretvarovať.

Katka: Toto dobre dokresľuje situácia, keď sa Vladko zaľúbil do inej ženy. Bolo to už v manželstve, ale povedal mi to. Z rôznych prednášok alebo kníh sme vedeli, že zaľúbenie je spravidla len niečo, po čom človek túži, aby ho naplnilo, a nemá to vo vlastnom manželstve. Bolo to pre mňa zraňujúce, ale on bol bojovník. Vďaka tomu sme sa viac zhovárali o tom, čo nám v manželstve chýba. Boli sme k sebe otvorení, čiže vo mne ani nevznikla žiarlivosť. Neprišlo k ničomu viac, bolo to len platonické. Bolo to pre mňa veľmi uvoľňujúce, keď som to vedela. Tú ženu mám dokonca veľmi rada.

Ako dlho vám trvalo, kým ste si to dali do poriadku?

Vlado: Táto epizóda trvala asi dva-tri mesiace. Neznamená to, že tie city úplne zmizli, ale myslím si, že to máme čisté zo všetkých strán.

Dnes ste členmi tímu Programu pre manželov v ťažkostiach, ktorý Hnutie fokoláre organizuje spolu s Rodinkovom. Sami ste tento program absolvovali v talianskom Loppiane v roku 2013. Na čom je postavený?

Katka: Prevzatý je z Talianska vrátane tém a metodiky, ktorú vytvorili odborníci. Založený je na vytvorení spoločenstva a skúsenostiach ľudí, ktorí prežili krízu v manželstve. Ani my tam nejdeme ako tí, ktorí idú niekomu niečo vysvetľovať, ale sme toho súčasťou. Robíme si cvičenia a delíme sa s tým, čo sme prežili a čo nám pomohlo alebo nepomohlo. Manželia si tu uvedomia, že nie sú v problémoch sami.

Vlado: Začína sa to príjemnou večerou, spoznávaním sa a rozhovorom o očakávaniach. Potom sa striedajú prednášky, cvičenia, vzájomné rozhovory a voľný čas. Prednášky sú napríklad o signáloch krízy, komunikácii, o prirodzenej dynamike, z ktorej krízy vznikajú, alebo o odpustení. Vzniká tu spoločenstvo. Páry môžu hovoriť, čím žijú. Zrazu máme ako spoločenstvo na stole kopu problémov a tá kopa začne žiť svojím životom.

Neboja sa páry otvoriť pred ostatnými pármi, keďže ich nepoznajú?

Katka: Boja. Aj my sme sa báli. Vždy máme rešpekt pred tým, o čom rozprávame. Nanovo si prechádzame krízou, o ktorej hovoríme.

Vlado: My tých ľudí nedonútime otvoriť sa. Platí však, že kto sa otvorí, ten aj dáva, aj dostáva. Ak si nejaký pár dá hranicu, za ktorú v rozhovore už nepôjde, spoločenstvo sa im postupne prestane vedieť venovať, lebo chýbajú konkrétnosti. Na konci im to nedá toľko, koľko by im to mohlo dať.

Stretol som sa s vyjadreniami, že muži-manželia majú väčší problém súhlasiť s účasťou na takýchto programoch ako ich manželky. Platí to aj u vás?

Katka: Nie je to pravidlo. Mali sme viacero párov, kde bol iniciátorom manžel. Niekedy prídu po vzájomnej dohode, lebo cítia napätie, niekedy je to len jeden a ten druhý sa akoby „vezie“. Tie cvičenia však robia ako páry. Môžu sa spolu rozprávať, to je o nich, a čo chcú, dajú do spoločného ako dar pre ostatných. V spätnej väzbe nám potom často hovoria, že sa mohli vidieť v príbehoch druhých a to ich oslobodilo, to im pomohlo pochopiť samých seba.

Mnohé (aj veriace) páry reagujú na krízu zvažovaním rozchodu alebo odluky, či už sú zosobášení cirkevne alebo občiansky. Ako by ste ich motivovali, že sa oplatí zabojovať o vzťah, napríklad aj cez Program pre manželov v ťažkostiach?

Vlado: Niekedy sa aj nedá pokračovať vo vzťahu. Sú ľudia, ktorí v danom období nie sú schopní žiť pod jednou strechou. Primárny cieľ programu je zažať nejaké svetlo. Práve pre ľudí takmer v beznádeji je to svetlo veľmi dôležité.

Katka: Odpoveďou na vašu otázku sú „vnútorné deti“. V každom z nás je akési vnútorné dieťa, ktoré sa chce priblížiť k tomu druhému. Ten pár sa v nejakom čase mal rád, prežil spolu niečo vzácne a možno na to zabudol. Alebo im to nejde pre ťažkosti, ktoré im bránia priblížiť sa k sebe. No v každom človeku, partnerovi, je Ježiš – vnútorné dieťa, ktoré sa tiež túži ku mne priblížiť. Zmysel má aj to, keď niekto len spozná toho druhého v rámci programu alebo ho začne vidieť inými očami.

Vlado: To, čo vidíme v programe, je, že to nikdy nie je o jednom partnerovi. Veľa roboty musí urobiť ten „lepší“ z dvojice, ktorý si neuvedomuje svoj podiel na situácii a je presvedčený, že chyba je v tom druhom. Čo sa týka úteku z manželstva, dá sa to povedať aj „po kresťansky“: ako kresťan musím vedieť, že sviatosť manželstva nie je len o mne a o mojom partnerovi, ale je tam aj niekto tretí, kto môže hodiť kocky oveľa lepšie ako my dvaja dokopy. Útek od prekážok, ktoré život stavia, oslabuje ľudí, nepomáha im to rásť. Boh na nás podľa mňa dopustí ťažkosti aj preto, že je to v niečom pre nás aj dobré.

Katka: Kríza je cesta rastu. Sami sme zažili, že krízy boli v niečom stále ťažšie, no boli zároveň základňou, aby sme spolu vydržali aj tú ďalšiu. Napríklad na poslednom stretnutí Vladko pochopil veľmi dôležitú vec o rozdieloch medzi mužom a ženou – vo mne sa vytvára pri rôznych situáciách obrovský strom myšlienok, zatiaľ čo muž pozerá na veci lineárne. V stresovej situácii by za bežných okolností na mňa vyletel, lebo ten strom myšlienok ma zablokoval, ale v tej chvíli len povedal: „Asi máš veľký strom.“ Uvedomila som si, že prišiel ku mne s láskavosťou, čo by pred dvomi, tromi rokmi neprišiel. Vďaka krokom, ktoré sme urobili predtým, mi to teraz vedel povedať tak, že som to vedela prijať. Zrazu sa nám to uvoľnilo a dodnes z tej vety žijeme (úsmev). Je to však niečo, čo sa stále učíme, lebo tá rozdielnosť s nami ostáva. On má naďalej mód tlaku a ja sa naďalej uzatváram.

Ako je to možné, že aj keď vaše rozdiely ostávajú, neprejavujú sa tak ako predtým?

Katka: Snažíme sa na sebe pracovať a viac sa poznáme. Viem, že keď na mňa tlačí, tak vnútri trpí. Netlačí preto, že mi chce ublížiť. Tým, že ten model poznám, je mi ľahšie ho prijať. Taktiež chytáme do ruky čím ďalej, tým viac pozitívnych nástrojov. Niektoré po čase pustíme, niektoré používame ďalej. Preto tá rozdielnosť zostáva, ale je to znesiteľné.

Vlado: Súhlasím s Katkou. Každý problém môže človek zobrať ako príčinu otočenia sa alebo ako výzvu, ako mu čeliť. Často sa na začiatku manželstva stretnú ľudia, u ktorých je psychika silnejšia než oni. Musia dozrieť, naučiť sa ovládať samých seba a aj poznávať partnera. Z Programu pre manželov v ťažkostiach nám často ľudia odchádzajú s tým, že sa navzájom spoznali.

Aký je záujem o program? Koľko párov sa môže prihlásiť?

Katka: Môže prísť desať párov, aby sme zachovali intímne prostredie. Program má dve časti, ktoré sa konajú v priebehu jedného roka s odstupom niekoľkých mesiacov. S pármi medzitým komunikujeme na diaľku, cez sociálne siete, vznikajú priateľstvá. Veľmi dôležité je, aby páry prišli na program bez detí. Najbližší kurz bude 2. – 7. júla na Donovaloch a máme ešte voľné miesta. Registrovať sa dá cez stránku Rodinkova.

Kto okrem vás tvorí tím programu?

Katka: Sme tam manželské páry, ktoré si prešli skúsenosťou krízy a hľadania jednoty. Máme tam psychológov a aj kňaza, ktorý je k dispozícii na spovede, rozhovory a denne slúži sväté omše. Účasť na nich je dobrovoľná. Ak máte pochybnosti, či sa na programe zúčastniť alebo nie, zavolajte na číslo 0902 125 410, tam je človek, ktorý vám pomôže rozhodnúť sa.

Dá sa povedať, že tento program zachraňuje manželstvá?

Vlado: Áno, aj nie. (smiech)

Katka: Máme niekoľko situácií, ktoré považujeme za zázračné, a cítime silno prítomnosť Boha. Je to najmä vtedy, keď sú manželské páry natoľko otvorené a pripravené, že urobili nejaký krok a my sa z toho tešíme. Väčšina ľudí, ktorí tam boli, povedali, že ich to v manželstve posunulo a bol to pre nich vzácny čas. Hoci nie všetky páry po tomto programe zostali spolu. Napriek tomu hovorili, že ich to posunulo. Veľmi často je tento program aj začiatkom cesty – manželia si nájdu niekoho, kto ich bude sprevádzať, napríklad kouč, psychológ, alebo prídu za niekým z nás. Výsledkom je, že často chcú pokračovať, nestačia im len tie dve stretnutia.

Vlado: Pre páry tento program znamená to, že vyjdú zo svojej domácej tmy, skôr alebo neskôr im to prinesie nejaké svetlo a na konci si musia povedať, čo s tým. Niekto si povie, že stačilo, iný zistí, že o vzťah s týmto partnerom sa mu oplatí bojovať do smrti, ďalší pochopí, že potrebuje terapeuta. Postoj musí zaujať každý, kto odtiaľ odchádza, lebo vie, že doma ho čaká len to, z čoho vyšiel.

Fotografie: archív Wiedermannovcov