Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Od teroristického útoku na Zámockej ubehol už polrok. Radka Trokšiarová, jediná preživšia, v úvode diskusie priznala, že išlo o skúsenosť, ktorá otriasla nielen jej životom, ale keďže je kresťankou, aj jej vierou. „Priznám sa, mala som existenčnú krízu s Bohom. Celé to bolo pre mňa čudné. Pýtala som sa, prečo ja žijem a moji kamaráti nie a či sa mám tešiť z toho, že som nažive, alebo aké mám mať vlastne pocity,“ vysvetlila. Ako ďalej priznala, pomoc skôr ako u cirkvi našla u LGBTI+ komunity na Slovensku.
Útok motivovaný nenávisťou voči ľuďom s odlišnou sexuálnou orientáciou vystrašil mnohých členov tejto menšiny. O skúsenosť sa podelila evanjelická farárka Anna Polcková: „Niektorí ľudia za nami prichádzali častejšie a musím povedať, že im naša služba a vypočutie už nestačilo. Viacerých som poslala, aby si hľadali odbornú pomoc, pretože potrebovali systematicky, pravidelne niekam prichádzať a pracovať s tými všetkými strachmi.“ Podľa jej slov však LGBTI+ ľudia nehľadali pomoc primárne v cirkvi, čo pripísala aj vyhláseniam niektorých cirkevných predstaviteľov.
Keď sa o vražde Matúša a Juraja dozvedel František Mikloško, bol to, ako priznal, šok pre neho aj pre jeho okolie. „Bol to údes. Aj manželke som vtedy povedal, že niečo také som v živote nezažil. Po novembri ‛89 som stál trikrát tvárou v tvár niečomu takému. Bola to najskôr politická vražda Remiáša, potom to bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ale toto bolo zdesenie, pretože sa ešte nestalo, že by niekto takto surovo zavraždil niekoho len preto, že je v niečom inakší,“ dodal.
Vidíme, že nenávisť tu je, vieme, že má nejaký základ a myslím si, že by v tejto veci cirkev mala podstúpiť nejakú sebareflexiu a pýtať sa, keď hovorí o LGBTI+ ľuďoch, akým spôsobom hovorí a čo rozsieva medzi ľudí.
Moderátor Roman Samotný sa v diskusii nevyhol ani otázke týkajúcej sa medializovaného kontroverzného obežníka arcibiskupa Oroscha, ktorý sa dostal na verejnosť niekoľko dní po útoku. „Mne je strašne ľúto, že niekto dokáže toto povedať a neriadi sa Bibliou. Necítim voči tomuto človeku hnev, ale dúfam, že nikdy nikomu už takto neublíži, lebo to naozaj bolelo. A bolelo to aj Jurajovu maminu, ktorá je veriaca, a viem, že po tomto vyjadrení veľmi trpela,“ reagovala obeť Radka Trokšiarová.
K obežníku sa vyjadril aj František Mikloško, ktorý sa hneď po jeho zverejnení ospravedlnil rodinám obetí za tento úlet, ako ho sám označil. Na doplňujúcu otázku, prečo neprišlo jasné dištancovanie sa od týchto arcibiskupových slov aj zo strany ostatných biskupov, reagoval Mikloško slovami: „Problém medzi biskupmi je ten, že oni sú vo svojich diecézach akoby najvyšší páni, a tak sa jeden druhému neradi miešajú do vecí alebo verejne sa málokto vyjadrí na adresu druhého biskupa, je to také zaužívané tabu. Ale myslím si, že viacerí ľudia v katolíckej cirkvi zareagovali, či už to bol morálny teológ Ivan Šulík, riaditeľ Spolku svätého Vojtecha, a potom ďalší kňazi. To pobúrenie bolo veľké.“
Vyjadrenie úprimnej sústrasti rodičom obetí a dištancovanie sa od nenávistných prejavov prišlo, ako Anna Polcková povedala, aj zo strany evanjelickej cirkvi. Podľa nej však číre vyjadrenie nie je dostačujúce a kresťania by sa mali zamyslieť nad tým, čo ďalej. „Človeku sa derie na jazyk otázka, či je to všetko. Hovoríme o láske, o tom, že máme milovať Boha a svojho blížneho ako seba samého, že je to to najdôležitejšie, ale nejako to ostáva nenaplnené. A myslím si, že aj to zovšeobecňovanie a nevyjadrovanie sa je problém. Vidíme, že nenávisť tu je, vieme, že má nejaký základ a myslím si, že by v tejto veci cirkev mala podstúpiť nejakú sebareflexiu a pýtať sa, keď hovorí o LGBTI+ ľuďoch, akým spôsobom hovorí a čo rozsieva medzi ľudí. Pretože keď sa jedným ťahom slovom dištancujeme od nenávistných prejavov, ale neurobíme nič pre to, aby títo ľudia mali právnu ochranu, tak si myslím, že je tam niekde veľký problém, ktorý nevieme prekonať. A to je rozpor medzi tým, čo hovoríme, a tým, čo robíme,“ vysvetlila evanjelická farárka.
Na otázku, či v evanjelickej cirkvi prebieha nejaký dialóg aj o tejto téme, Polcková odpovedala: „Nediskutuje sa o tom otvorene a verejne. My sme sa ako cirkevný zbor s našimi presbitermi a presbiterkami niekoľkokrát pokúšali otvoriť tému postavenia a práv LGBTI+ ľudí na Slovensku a v cirkvi, ale, žiaľ, ďaleko sme neprišli. Preto dávame stále najavo svoj postoj a svoje presvedčenie o tom, že LGBTI+ ľudia sú rovnakí ako všetci ostatní, boli tak stvorení a majú žiť vo svojom prirodzenom prostredí v súlade s tým, čo prežívajú a cítia, ale stále sme s týmto názorom, ktorý vyjadrujeme otvorene, osamotení.“ Ako však ďalej dodala, po vražde na Zámockej niektorí farári a farárky o tejto téme začínajú uvažovať trochu inak, a preto má nádej, že nebude trvať dlho, kým sa odvážia a začnú o tom hovoriť otvorene.
Podľa Františka Mikloška je dobrým začiatkom, keď sa ľudia z rôznych názorových skupín stretnú a začnú úprimne diskutovať. Organizátorom sa preto poďakoval za pozvanie a na margo postoja cirkvi k LGBTI+ komunite poznamenal, že pravdepodobne cirkev nebude meniť svoj názor na niektoré veci, ale potrebuje začať počúvať a všetci sa budeme musieť naučiť umeniu kráčať vedľa seba. „Keď niekam putujete, nevezmete vidličku, aby ste hneď tomu druhému vypichli oči, ale kráčate a rozprávate sa, v niečom ste diskrétni, pričom môžete vyžarovať svoj názor. My všetci sa budeme musieť naučiť vedľa seba kráčať a nechcieť jeden druhého zmeniť.“
Pápež prináša do cirkvi novú paradigmu a pohľad na svet. Každý večer sa modlím, aby vydržal čo najdlhšie, pretože keď nejaký pohľad trvá stáročia, nie je jednoduché to zmeniť. On však už zasial prvé semienko.
Na priblíženie toho, že cirkev dokáže prijímať aj LGBTI+ ľudí, sa diskutujúci dotkli návštevy pápeža Františka v Ríme. Pre Radku Trokšiarovú bolo pozvanie na audienciu veľkým prekvapením. „Keď som dostala pozvanie do Vatikánu, bol to hlavne obrovský šok. Vôbec som to nečakala. Bola som vďačná, že ma pozvali, a môj zámer bol, aby si to snáď naši cirkevní predstavitelia uvedomili a začali nás počúvať, chápať a brať tak, ako to robí pápež. Stretnutie s ním bolo veľmi silné. Ale všetci sme sa tiež zhodli, že sme si tam našli takú vatikánsku rodinu. Ja som šla v aute s pánom Mikloškom a nikto sa necítil nepríjemne, práve naopak, pán Mikloško bol celý čas veľmi milý a ochranársky,“ opísala svoje dojmy z návštevy Trokšiarová.
Pri pápežovej charizme sa zastavil aj František Mikloško. „On nevyrástol na univerzitách či v štruktúrach, ale v Buenos Aires a celý život chodil do slumov. Pozeral sa ľuďom do očí a v každom človeku videl jeho príbeh a nikoho neodsudzoval. Toto pápež prináša do cirkvi. Novú paradigmu a pohľad na svet. Každý večer sa modlím, aby vydržal čo najdlhšie, pretože keď nejaký pohľad trvá stáročia, nie je jednoduché to zmeniť. On však už zasial prvé semienko,“ dodal.
Podľa Anny Polckovej cirkev mnohé paradigmy, ako napríklad postoj k ženám či otázku otroctva, ktoré pretrvávali desaťročia, už zmenila. Vyjadrila preto nádej, že ak ľudia boli ochotní sa v minulosti pohnúť od niektorých presvedčení, budú to schopní urobiť aj teraz v prospech človeka. Na to je však podľa jej slov potrebné, aby sme aj učenie, ktoré bolo koncipované pred viac ako dvetisíc rokmi, vedeli pochopiť a interpretovať vo svetle poznania, ktoré máme dnes. „Teológia je veda a mala by rešpektovať poznanie iných vedných disciplín, teda je potrebné viesť interdisciplinárny dialóg, a to sa zatiaľ v cirkvi nedeje, respektíve sa to deje len na takých ostrovčekoch,“ podotkla Polcková.
V ďalšej časti diskusie sa prítomní dotkli aj otázky dobrovoľného celibátu, ktorý cirkvi LGBTI+ ľuďom odporúčajú. „Často sa cirkevní predstavitelia alebo aj veriaci ľudia odvolávajú na to, že manželstvo je zväzok jedného muža a jednej ženy, tak to bolo od počiatku, to je Boží stvoriteľský zámer. Stačí si však otvoriť Bibliu a čítať o tom, ako žili patriarchovia. Kým sa teda dospelo k manželstvu jedného muža a jednej ženy, tiež to stálo nejaký proces a nie je to možno jediná forma manželstva, ktorú budeme uplatňovať aj v budúcnosti,“ reagovala predstaviteľka evanjelickej cirkvi Polcková.
Podľa nej niektorí kresťania aj dnes pri tomto probléme účelovo vytrhávajú verše z kontextu s úmyslom nariadiť ich ostatným, pritom to však nerobia pri všetkých biblických citátoch. „Ako kresťania by sme si mali vedieť povedať, či na niektorých vyjadreniach chceme rigidne trvať bez ohľadu na to, aby sme vedeli, kedy, komu a prečo boli napísané. Úplne mechanicky chceme preložiť do 21. storočia to, čo už jednoducho neplatí. Dnes už máme k dispozícii také poznanie v oblasti matematiky, sociológie, psychológie a podobne, že sa potrebujeme orientovať na základe toho, čo nám je dané, a nevymýšľať si, čo je Božia vôľa, a neprojektovať na Boha to, čo chceme sami zakázať alebo prikázať iným ľuďom.“
Keď vidím, akým spôsobom sa v katolíckej cirkvi chytajú extrémistické strany, ako sa aj biskupi k tomu nevedia vyjadriť, lebo sa boja, že stratia veriacich, ktorí podporujú týchto extrémistov, mám pocit, že nás čaká ešte veľmi dlhá cesta.
Už menej vyhranený názor na tento problém ponúkol František Mikloško. Každý vzťah je podľa neho intímna záležitosť, kde by malo existovať isté tabu, a do žiadneho vzťahu by sa on sám neodvážil miešať. Na námietku, že cirkev to však robí, reagoval slovami, že to nie je úplne tak a že aj v cirkvi existujú rôzne nazerania a nemožno ju chápať ako jeden celok. Na to Polcková spätne reagovala názorom, že ako kresťania by sme preto mali smerovať k tomu, aby aj LGBTI+ ľudia mohli žiť v trvalom a vernom vzťahu, pre ktorý sa slobodne rozhodnú. „Ten právny rámec v našej spoločnosti stále chýba a kresťania sú v našej spoločnosti tí, ktorí tomu hlasno bránia, to podľa mňa treba povedať,“ dodala.
K tomu, že sa LGBTI+ ľudia často cítia na okraji nielen spoločnosti, ale aj cirkvi, prispeli podľa moderátora Romana Samotného aj mnohé minulé udalosti, kde boli títo ľudia onálepkovaní ako súčasť kultúry smrti. Podľa Františka Mikloška ide o napätie na oboch stranách. „Ten jazyk je z oboch strán nedobrý. Aj z druhej strany niekedy počúvam, že kresťania sú fundamentalisti, tmári a zo stredoveku. Potrebujeme sa teda vzájomne počúvať. Ľahko sa však zaujme nejaké stanovisko tak akademicky, keď toho človeka nevidím, ale stretnite sa s niekým a povedzte mu do očí, že je tmár alebo nech sa ide liečiť. Osobná skúsenosť je preto absolútne kľúčová,“ povedal, na čo Anna Polcková zareagovala uznaním i kritikou.
„Oceňujem tento prijímajúci postoj, lebo ho z vás cítim, ale chcem protestovať voči tomu, čo ste povedali, že sa tu vytvára napätie z obidvoch strán. Ja si nemyslím, že LGBTI+ ľudia vytvárajú napätie, oni sú v celom tomto spoločenskom diskurze skôr na strane tých, ktorí sú napádaní a odmietaní, naozaj na okraji. Tu je nejaká sila, ktorá im ukazuje miesto, ktoré im chce určiť, a verím, že by bolo dobré, keby jedni druhých počúvali. Čím však ja často trpím aj v našej cirkvi, je to, že väčšina ľudí, ktorá aj vie, „kde je sever“ a vie sa k tej veci postaviť, mlčí, a ja si myslím, že to mlčanie je strašné. To mlčanie vedie k tomu, že tie démonské sily, ktoré vedú človeka k nenávisti a zabíjaniu, sa môžu ďalej šíriť a nikto im nevie povedať ,haló, takto nemôžete s človekom pracovať, lebo príkaz lásky je najdôležitejší‘.“
Podľa Františka Mikloška sa mlčanie môže spájať aj s tým, že ľudia nemajú na vec ešte vytvorený vlastný názor. „Je to aj nový problém v slovenskej spoločnosti, málo sa o ňom diskutuje, skôr sa to deje v tej politckej alebo ideologickej rovine. Ja by som si vedel predstaviť, že to mlčanie súvisí aj s tým,“ dodal.
Na otázku, ako by mohla cirkev podporiť dialóg smerom k tejto téme a k lepšiemu spoznaniu LGBTI+ ľudí, reagoval Mikloško slovami: „Toto je podľa mňa jedna z problematík, ktoré stoja pred nami v katolíckej cirkvi. Keď vidím, akým spôsobom sa v katolíckej cirkvi chytajú extrémistické strany, ako sa aj biskupi k tomu nevedia vyjadriť, lebo sa boja, že stratia veriacich, ktorí podporujú týchto extrémistov, mám pocit, že nás čaká ešte veľmi dlhá cesta.“
Podľa Mikloška nás sloboda zaskočila, za komunizmu sme mali nepriateľa a to nám svojím spôsobom uľahčovalo život. „Mať nepriateľa je veľmi ťažké, ale nemať nepriateľa je ešte ťažšie, pretože si ho musíte hľadať, aby ste sa v slobode zorientovali, lebo inak žijete vo vákuu a neviete, čo robiť. To je podľa mňa najväčšie nebezpečenstvo, ktoré cirkvi dnes hrozí, že sa na kresťanstvo odvolávajú aj extrémisti.“
Na otázku, aké poslanie by mala plniť cirkev v 21. storočí, odpovedal: „Cirkev to možno sama nevie. Ale pamätám si, keď v roku 1968 prišli Rusi a my sme mali za vzor Vlada Jukla, ktorý nám vtedy povedal: ,Ideme ďalej.‘ Cirkev si nevyberá čas ani miesto, mali by sme žiť evanjelium tu a teraz.“
„Myslím si, že cirkev by bola blahoslavená, keby povedala, že nevie, čo má robiť. To by bol prvý zásadný dobrý bod, aby si uznala, že niekde nestíha, že spoločnosť je niekde pred ňou,“ reagovala Polcková a zároveň dodala, že je presvedčená, že cirkev 21. storočia by sa mala vrátiť na začiatok, mala by vnímať Ježišov príklad i to, ako on zaobchádzal s ľuďmi na okraji aj napriek tomu, že ho farizeji a zákonníci pre to prenasledovali. „Mali by sme sa naučiť veci pomenovať, a keď hovoríme o Bohu, musíme jedným dychom hovoriť o vzťahu k človeku. Je dôležité, aby kresťania pochopili, že mať rešpekt pred poznaním znamená mať rešpekt pred Bohom a človekom. Až potom, keď všetky tieto veci začneme vnímať v súvislostiach a nebudeme si namýšľať, že poznáme Božiu vôľu, ale budeme sa chcieť otvárať ľuďom a poznaniu okolo nás, vtedy zistíme, ako môžeme ísť dopredu naozaj všetci,“ dodala na záver.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
