Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Putovanie do Ríma, otvorenie svätých brán či plnomocné odpustky – to všetko sa spája s tohtoročným Jubilejným rokom 2025 s mottom Pútnici nádeje. Napriek tomu, že o jeho význame a dôležitosti počúvame na každom kroku, ľahko sa môže stať, že jeho skutočný zmysel nám unikne.
O tom, ako môžeme myšlienky jubilea prežívať v našom každodennom živote a pretavovať ich do praktických činov, sa na Ružomberských Hanusových dňoch rozprával náš redaktor Michal Lukáč s rehoľnou sestrou Hermanou Matlákovou, kňazom Jánom Bucom a lídrom väzenského spoločenstva Dismas Michalom Libantom. Diskusia nadväzovala na zbierky textov pápeža Františka Viera je cesta a Nádej je svetlo v noci, ktoré boli publikované pri príležitosti tohto jubilejného roka.
Sestra Hermana je presvedčená, že naše putovanie by sa nemalo končiť prekročením brány jubilejného chrámu, ale malo by pokračovať v našom každodennom živote. V obraze pútnika vidí svoje vlastné úsilie kráčania do neba cestou správnych rozhodnutí.
Fyzické kráčanie, ako sama priznala, jej pomáha nadviazať kontakt s Bohom a rozlíšiť jeho vôľu. Na putovanie sa tento rok chystá aj so študentmi, s ktorými chce prejsť 40-kilometrovú extrémnu krížovú cestu.
Michal Libant v súvislosti s mottom jubilejného roka priblížil svoju vlastnú životnú cestu. Keď sa ako pedagóg vo väznici obrátil, plánoval dať výpoveď a hľadať si prácu na charite alebo v domove dôchodcov.
Odsúdení majú jeden veľký talent. A to je ten, že vždy odhalia klamára.
„Povedal som Bohu, že ja tu s tými klamármi nebudem. No vtedy mi Boh dal na srdce, že ma nevychovával 15 rokov na to, aby som teraz odišiel. A tam sa začalo moje putovanie.“
Ako doplnil, jeho misijným poľom sa mohol stať aj domov dôchodcov, ale tam by išiel „len pešo, lebo natankované mám niekde inde – vo väzniciach, kam chodím vždy s plnou nádržou“.
Ako ďalej prezradil, aktuálne píše 787 odsúdeným každé štyri týždne a každý týždeň navštevuje inú väznicu. „Mojou úlohou je navštíviť a povzbudiť. Takto ich [väzňov, pozn. red.] vyťahujem z tmy, v ktorej žijú, na územie svetla,“ ozrejmil svoju misiu Libant.
Najúčinnejšia evanjelizácia vedie podľa jeho slov cez svedectvo vlastného života. „Odsúdení majú jeden veľký talent. A to je ten, že vždy odhalia klamára. Pokiaľ to nežijete, neuveria vám. Na to majú vysokú školu,“ priblížil skúsenosť s odsúdenými Libant.
Zároveň podčiarkol, že hoci väzni nemajú možnosť niekam ísť a niečo urobiť, to, čo môžu, je modliť sa a tým premieňať svet. „Viem o dvoch tisícoch odsúdených, ktorí sa v tom istom čase každý večer modlia. A v tej istej hodine im žehná 65 kňazov, traja biskupi a dvaja arcibiskupi,“ opísal modlitebný zápal odsúdených Libant.
Podľa Jána Buca sa symbol putovania stelesňuje v samotnom Bohu a jeho tvorivej sile, ktorá je v neustálom pohybe. „Pán Boh je ten, ktorý nie je statický, ale je tiež vo svojej podstate dynamický a myslím, že keď my sme stvorení na jeho obraz, tak tá dynamika života je tiež v nás.“
Putovanie je pre Buca na jednej strane symbolom ustavičnej snahy hľadať a plniť Božiu vôľu, na druhej je symbolom púte do hĺbky svojho vnútra, kde v pravde spoznávam, kto v skutočnosti som.
Pohyb je metaforou toho, že nemáme zostať v tom starom, zaužívanom – ani v inštitúciách, ani v cirkevnej hierarchii.
„Hoci to môže byť občas aj bolestivé, potrebujem sa s tým vysporiadať, aby som mohol ísť ďalej. Sme pozvaní k oveľa väčšej hĺbke,“ zhrnul svoje úvahy Buc. Ako ďalej podotkol, táto cesta nemá byť o putovaní k vlastnému egu, ale o nachádzaní Boha v sebe a jeho cesty pre svoj vlastný život.
S putovaním sú vždy spojené aj isté riziká. Sestra Hermana vidí veľké nebezpečenstvo v tom, že sa zacyklíme v robení veci zaužívaným spôsobom, bez motivácie niečo meniť, lebo sa to predsa vždy robilo takto.
„A práve pohyb je metaforou toho, že nemáme zostať v tom starom, zaužívanom – ani v inštitúciách, ani v cirkevnej hierarchii, ani každý sám pri sebe,“ zdôraznila Hermana.
Otec Buc v nadväznosti na slová sestry Hermany a na výzvu Jána Pavla II. o novej evanjelizácii tvrdí, že potrebujeme nachádzať spôsoby, ako prinášať evanjelium novým spôsobom. „Keď robíme veci tak isto ako predtým, nemôžeme čakať, že budú prinášať nové ovocie.“
Čo mi bráni v tom, aby som išiel ráno o pol šiestej na kolená a potom na svätú omšu? Len moja lenivosť.
Nebezpečenstvo vidí v uspokojení sa s tým, že sme, kde sme. To, čo podľa neho potrebujeme, je určitá nespokojnosť, ktorá nás poháňa pustiť sa do nových výziev, ktoré sú pred nami.
Podľa Michala Libanta je príčinou našej neschopnosti vytrvať na ceste pútnika lenivosť. „Čo mi bráni v tom, aby som išiel ráno o pol šiestej na kolená a potom na svätú omšu? Len moja lenivosť.“ Ako doplnil, už roky sa snaží venovať Bohu prvé dve hodiny dňa a takto naplnený vychádzať k druhým.
Pri definícii nádeje si sestra Hermana pomohla knižkou od Svätého Otca, ktorý o nádeji hovorí ako o radosti z vedomia toho, že sme už niečo dostali. Podobne ako keď sa tešíme z darčeka na Vianoce, ktorý nám ešte nie je známy, ale už teraz máme z neho radosť.
Rozlíšenie nádeje od optimizmu vníma tak, že nádej je celoživotné nastavenie, ktoré nám dáva silu aj do tých najťažších chvíľ. Je to život v prisľúbení, ktoré nám Boh dal, hoci ešte stále padáme vo svojich hriechoch.
Silné posolstvo nádeje vidí aj v tom, že ovocie jubilejného roka uvidíme možno o 20 rokov neskôr, ale už teraz sa z neho môžeme tešiť. Ako príklad uviedla založenie združenia Rodina Nepoškvrnenej, ktoré vzniklo v jubilejnom roku 1975 a dnes má pol milióna členov, ktorí sa denne modlia ruženec.
„A to je to ovocie Jubilejného roka 1975. Čiže ja sa už teším na ovocie a milosti, ktoré prinesie ten tohtoročný,“ uzavrela Hermana.
Libant spomenul v súvislosti s nádejou príbeh doživotne odsúdenej ženy z Česka, ktorá po zážitku odpustenia zo strany Boha zažila hlboké obrátenie, začala čítať Božie slovo a modliť sa. „Ľudia potrebujú počuť o nádeji, ktorú nájdu v Kristovi,“ vyslovil svoje presvedčenie Libant.
Hoci, ako doplnil, niekedy si to žiada plávanie proti prúdu, no s vedomím, že na konci tej rieky je vodopád. „Preto viete, že všetka tá námaha stojí za to.“
Ľudia v beznádeji vstupujú do frustrácie, do znechutenia, do rezignácie, do horkosti, radikalizujú sa…
Otec Buc priznal, že ak by neexistovala nádej, už dávno by nad sebou zlomil palicu. „Keby som nemal nádej v Božie odpustenie, v nové začiatky, tak by som asi ostal visieť v prázdne a hľadal cesty, ako nejakým spôsobom prežiť.“
Tajomstvo nádeje je podľa neho v prijatí toho, že o Boha sa môžem oprieť s vedomím, že on sa postará a svoje prisľúbenia naplní.
„A vtedy tá nádej môže prejsť do skúsenosti,“ zakončil. Aj vo vlastnom živote už viackrát zažil, že Boh sa o neho nadprirodzeným spôsobom postaral, a práve tieto momenty mu naďalej pomáhajú, aby v nádeji zotrval.
Prinášanie nádeje do sveta je podľa neho to, čo svet aktuálne potrebuje. „Ľudia v beznádeji vstupujú do frustrácie, do znechutenia, do rezignácie, do horkosti, radikalizujú sa… Pápež nás pozýva zasvietiť ako svetlá nádeje pre nich,“ uzavrel Buc.
Ovocie pápežovho pontifikátu vidí Buc najmä v tom, že „fúkol“ Ducha Svätého do tlejúcich uhlíkov Cirkvi, ktoré môžu vzbĺknuť a priniesť všetkým novú kvalitu svetla, tepla a ohňa prijatia.
Vtedy im ukážem fotky, ako pápež kľačí pri odsúdených, objíma ich a bozkáva a poviem ,Toto spravil aj pre vás.‘
„Verím, že kľúčových momentov, akým bolo odprosenie biskupa Trstenského na kapitule za hriechy minulosti, zažijeme tento rok ešte viac.“ Zároveň doplnil, že sníva o tom, že na Slovensku dôjde k podobnému národnému ospravedlneniu a vstúpeniu do úplne novej úrovne zmierenia a jednoty, do ktorej sme pozvaní.
Libant pripustil, že niektorí odsúdení sú voči pápežovi kritickí. „Vtedy im ukážem fotky, ako pápež kľačí pri odsúdených, objíma ich a bozkáva a poviem ,Toto spravil aj pre vás. Možno neprišiel konkrétne do tvojej väznice, ale sklonil sa k jednému z vás. To je veľké gesto.‘“
Dokonca, ako Libant upozornil, pápež otvoril jubilejnú bránu aj vo väznici, čo sa historicky udialo po prvýkrát.
Sestra Hermana si pápeža Františka cení najmä pre jeho individuálny prístup a citlivosť na potreby ľudí na periférii: „Už v prvom momente nástupu do úradu vyzval ľudí, aby sa za neho modlili, a ostal ticho. Po modlitbe Anjel Pána potom všetkým zaželal dobrú chuť k obedu. Uvedomila som si, že jeho pontifikát bude hlboko zakorenený pri človeku,“ zdôraznila.
Výzva pápeža Františka je podľa sestry Hermany impulzom ísť na periférie myslenia. Tam, kam nikto nechodí, k ľuďom, o ktorých sa nikto nestará. V tejto súvislosti spomenula svoju skúsenosť s párom, v ktorom boli obaja rozvedení a založili si spolu novú rodinu. Hermanu poprosili, aby sa stala krstnou mamou ich dieťaťa po tom, ako ich všetci odmietli.
„Ja som si vtedy povedala, že veď toto je to, o čom hovorí pápež.“ Ako ďalej doplnila, dnes má táto rodina šesť detí a je veľkým požehnaním pre ňu aj celé svoje okolie.
„Pre mňa je pápežova výzva o venovaní sa práve týmto ľuďom. Lebo aj oni putujú do Božieho kráľovstva, aj keď ťažkými cestami,“ zhrnula svoje úvahy Hermana.
Na záver diskusie odovzdali hostia svoje odporúčanie, aby sa mladí ľudia pozerali okolo seba a snažili sa vnímať, kam ich Boh volá a kde majú „natankované“. Podľa Libanta je dôležité si uvedomiť, že to, čo nás určuje, nie je naša práca, ale voľný čas.
„Myslím, že ak by každý kresťan, ktorý chodí do chrámu, venoval 15 minút denne tým, ktorí to potrebujú, tak máme na zemi raj.“
Každý druhý Američan priznal, že mu chýba rozhovor s človekom, a v Británii majú dokonca splnomocnenca pre otázky osamelosti.
Veľakrát sa podľa neho chceme len duchovne a intelektuálne sýtiť, chodiť na všetky kurzy, vzdelávania, duchovné obnovy… Tie sú určite užitočné, no rovnako potrebné je aj to, aby sme vychádzali zo seba a dávali sa druhým.
„Pán Boh sa nás na konci nebude pýtať, či sme boli každý deň na svätej omši, ale na to, či sme nasýtili hladných a navštívili chorých, ktorí sa nám často nemajú čím odvďačiť a niekedy nás aj opľujú. Ale to je cesta, ktorou išiel sám Kristus,“ vyjadril svoj postoj Michal Libant.
Otec Buc podotkol, že jubilejný rok môže byť príležitosťou reagovať na epidémiu osamelosti, v ktorej žijeme. „Každý druhý Američan priznal, že mu chýba rozhovor s druhým človekom, a v Británii majú dokonca splnomocnenca pre otázky osamelosti, čo je podľa mňa vrchol.“
Už len tým, že sa pristavíme, prinesieme koláč susedom, alebo inými drobnými skutkami lásky môžeme prinášať iskierky nádeje do zraneného sveta.
Potrebujeme pokoru prísť za druhým človekom a vypočuť si ho bez toho, aby sme ho už vopred odsúdili.
Sestra Hermana si myslí, že tento rok ponúka priestor na to, aby sme sa prestali škatuľkovať na konzervatívcov a liberálov, pretože takéto delenie v evanjeliu nenájdeme. Rovnako to nerieši ani Svätý Otec. Upriamuje náš zrak na chudobného a opusteného vedľa nás.
Sama priznala, že priateľov má v oboch táboroch naprieč politickým spektrom, no to, čo považuje za kľúčové, je ich vôľa hľadať dobro a pravdu. „Vždy keď ideme k Bohu, tak sa zmierujeme. A ak sa aj nezhodneme v tých hodnotových veciach, tak sa zhodnime aspoň v tom, čo nám prináša radosť tu na zemi.“
Michal Libant vyslovil presvedčenie, že zmiereniu niekedy bráni naša vlastná pýcha. „Potrebujeme pokoru prísť za druhým človekom, ktorý má možno iné názory a hodnotové ukotvenie ako ja, a vypočuť si ho bez toho, aby sme ho už vopred odsúdili. A tam nastupujeme na cestu skutočného nasledovania Boha,“ zakončil Libant.
Foto: Mária Kostyálová
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
