Ak chceme odpustiť, musíme si dovoliť svoju bolesť „vykričať“ (rozhovor, 2.časť)

Po tragickej smrti matky sa Laura musela naučiť odpúšťať, aby mohla ísť ďalej. V tejto časti rozhovoru sa podelí o svoju cestu, ktorá jej pomohla prekonať bolesť a dať prežitému utrpeniu zmysel.

V druhej časti rozhovoru s Laurou sa okrem iného dozviete i to:

• Čo jej pomohlo, aby mame všetko odpustila
• Ako jej rómska komunita pomohla v najťažších chvíľach
• Čo by si poradila tým, ktorí vyrastajú v rodine so závislým
• Čo je pre ňu dnes zdrojom nádeje

Prečítajte si prvú časť rozhovoru s Laurou

Spomínali ste, že po maminej smrti ste si prechádzali procesom odpúšťania. Dokázali ste mame všetko odpustiť?

Áno. Hoci stále sa učím, ako má odpúšťanie vyzerať, aby sa reálne človek niekam pohol. Sme naučení, že odpustiť znamená zabudnúť na to, že nám niekto ublížil, a usmievať sa v jeho prítomnosti. Mladým ľuďom som sa snažila odovzdávať to, že základom slova odpustenie je slovo „púšťať“.

Ak si dovolíme pustiť pocit krivdy z toho, že nám niekto ublížil, robíme to predovšetkým pre seba, nie kvôli človeku, ktorý nám ublížil. Nejde o to, aby sme s ním opäť obnovili vzťah, ale o to, že my sa prestaneme trápiť.

Dôležité je nechať procesu odpúšťania čas a zbytočne netlačiť na pílu. Jednotlivé fázy majú svoj význam. Treba si dovoliť tú bolesť precítiť, ale sa aj nahnevať a dovoliť si ju vykričať. Bez toho totiž ku skutočnému odpusteniu nedôjde.

Je krik správnym spôsobom, ako sa vysporiadať s vnútornou bolesťou?

Nemyslím vykričať sa doslovne. Potrebujem dať jasne a rázne najavo, aké sú moje potreby a že moje hranice boli prekročené, a na to nás upozorňuje práve hnev. Potrebujeme sa naučiť využiť jeho silu a primeraným spôsobom odkomunikovať, že došlo k prekročeniu našich hraníc.

Dlhý čas po tom, čo odišla, som nevedela spávať a roky som sa prebúdzala s plačom.

Ak ich osoba na druhej strane nerešpektuje, oddelím sa a nepotrebujem si danú osobu púšťať bližšie, no zároveň jej už nedávam ani moc ďalej mi ubližovať. Áno, častokrát sa stáva, že kričíme alebo zvyšujeme hlas, pretože cítime, že človek na druhej strane nás nepočúva alebo nevníma, ale to nie je riešenie.

Čo je pre vás indikátorom toho, že ste už mame odpustili?

Že už nepotrebujem rozmýšľať nad tým, ako mi ublížila. A že aj keď si dnes spomeniem na niektoré ťaživé veci z minulosti, už nemajú ten silný emočný náboj ako kedysi. Hoci sa mi ešte aj dnes tisnú slzy do očí, keď o tom rozprávam, už so mnou tie emócie tak nelomcujú.

Hovoríte ešte aj dnes svojej mame o tom, čím práve prechádzate? Rozprávate sa s ňou vo svojich predstavách?

Robila som to najmä prvý rok po tom, ako zomrela. Ten rok sa mi dialo veľa nadprirodzených vecí. Boli dni, keď som fyzicky cítila, že je pri mne. Dlhý čas po tom, čo odišla, som nevedela spávať a roky som sa prebúdzala s plačom.

Keď sa spätne obzriete za svojím životom, kto pri vás stál v tých najťažších momentoch?

Viera v Boha a láska. To boli pre mňa dva najsilnejšie hodnotové piliere, a potom rodina a priatelia z kresťanského spoločenstva Otcov dom. Boli to ľudia, od ktorých som cítila reálnu podporu, keď mi bolo ťažko. Napríklad keď som bola chorá, kamarátka mi prišla navariť polievku a podobne.

Cítila som, že sa o mňa prakticky starali, a nebolo to „len“ o tom, že sa za mňa budú modliť. Okrem nich mi veľmi pomohli aj mladí ľudia z rómskej komunity zo stredného Slovenska, z tanečnej skupiny G-fam.

Akým spôsobom?

Prijali ma medzi seba, hoci som bola „cudzia“. Dostala som sa k nim ako prekladateľka na jednom americko-rómskom tábore a až vďaka nim som pochopila, čo je to skutočná rodina a ako má fungovať. Vždy keď sme niekam šli, starali sa jeden o druhého, a teda aj o mňa.

Vždy som vedela, že je v skupine minimálne jeden človek, ktorý sa v mojom príbehu našiel.

Plus mi pomohli nanovo objaviť radosť zo života. Vďaka nim som sa asi prvýkrát od úmrtia našej mamy dokázala skutočne z celého srdca smiať. Rómovia vedia prežívať všetky emócie úplne naplno a tešiť sa z každého prítomného okamihu. Tento ich životný postoj mi veľmi pomohol.

Kedy ste prišli do bodu, že ste začali hovoriť o svojej minulosti?

V ten rok, keď som sa osamostatnila. Prvýkrát som mala čas premýšľať, čo v živote chcem. Cítila som, že by som chcela robiť s mladými a hovoriť im svoj príbeh.

V tom období sa ku mne dostali informácie o organizácii ACET, ktorá sa venuje prednáškam na školách. Vytvorila som si vlastnú tému, prezentáciu, aktivity a tam sa to všetko začalo.

Aké to pre vás bolo, hovoriť o všetkom, čo ste zažili?

Prvé prednášky boli veľmi ťažké, lebo sa mi vždy tlačili slzy do očí, ale keď som videla, aký to má vplyv, tak som pochopila, že to stojí za to. Vždy som vedela, že je v skupine minimálne jeden človek, ktorý sa v mojom príbehu našiel.

O svojom živote ste napísali knihu Až na dno. Čo vás podnietilo k tomu, aby ste dali svoje myšlienky na papier?

Po štyroch rokoch prednášania na školách som začala vnímať, že niečo nie je v poriadku. Posledný rok bol už kritický. Pred tým, ako som mala ísť prednášať, mi bývalo fyzicky zle a niektoré cesty som preto musela aj zrušiť.

Vedela som, že od tejto práce si musím dať nejaký čas pauzu. A vtedy prišiel zlom. Na jednej strane som bola nešťastná, lebo som vedela, že sú predo mnou ešte veľké veci, na druhej som vedela, že nemám silu do nich vojsť.

Vtedy som si sadla rezignovane za počítač a na ploche som uvidela všetky články z blogu, ktorý som začala písať počas maminej hospitalizácie. Zistila som, že spolu majú 72 strán. Vtom mi prebleslo hlavou, že to je dobrý základ na knihu a že dozrel čas ju napísať. O tri mesiace bola kniha na svete.

Vtedy som si povedala, že toto bola odpoveď na skutočnosť, prečo som musela s prednáškami prestať. Potrebovala som nájsť iný spôsob, ako svoj príbeh šíriť do sveta, a tú cestu som našla v knihe.

Čo je hlavným posolstvom vašej knihy?

Kniha je napísaná ako denník. Na jednej strane mapuje môj osobný príbeh, na druhej sú tam aj praktické rady a cvičenia, ktoré mi pomohli cez to všetko prejsť a môžu pomôcť aj iným. Knihou som chcela pomôcť druhým, aby vedeli, že vo svojej bolesti nie sú sami a že sa z nej dá dostať.

Izolácia bola tým, čo pomáhalo negatívnym myšlienkam ešte viac ma udupávať.

Ja sama som totiž dlho žila s pocitom, že som v tom všetkom sama, a izolovala som sa. A práve izolácia bola tým, čo pomáhalo negatívnym myšlienkam ešte viac ma udupávať. Záver knihy som preto formulovala ako posolstvo nádeje, že na všetko existuje nejaké riešenie.

Vyštudovali ste sociálnu prácu a neskôr ste pôsobili ako sociálna pedagogička. Súvisel výber školy s tým všetkým, čo ste zažili?

Do veľkej miery áno. Počas roka, keď som sa osamostatnila, som mala čas premýšľať nad sebou a nad tým, prečo som vlastne tu.

Prišla som na to, že jedna vec je, že moja mama potrebuje spoznať lásku, a druhá je tá, že sú tu ešte stále ľudia, ktorí ju potrebujú zažiť, a že snáď toto peklo, ktoré som zažívala, nebolo len tak. Bola vo mne túžba ukázať mladým ľuďom, že svoju bolesť nemusia utopiť v závislosti a že sa to dá aj inak.

Nikdy ste si nekládla otázku, prečo sa vám to všetko muselo stať?

Nie. Jediné, čo mi občas napadne, je to, prečo niektorí alkoholici žijú dlho a moja mama musela odísť tak skoro. Viem, že keby som veľmi chcela, našla by som si dôvod pýtať sa otázku „prečo“.

Napríklad prečo viac nezabojovala a podobne. Na druhej strane viem, že aj tak na nič neprídem. Preto si hovorím, že všetko bolo presne tak, ako to malo byť.

Ovplyvnilo rodinné prostredie v ktorom ste vyrastali vaše neskoršie vzťahy s mužmi?

Veľmi. Vyrastala som s pocitom, že chlapi sú svine a nedá sa im veriť. Tým, že som videla, ako mamu doma mlátia, povedala som si, že nechcem dopadnúť rovnako. Celkovo som sa desila blízkosti a intimity.

Žila som v obave, že keď ma niekto skutočne spozná so všetkými tými jazvami, bolesťami a smútkom, aj tak ma napokon odmietne. Preto som si k sebe nikoho bližšie nepustila.

Potom som sa začala učiť, že každý človek je iný a že vzorec z detstva, ktorý si v sebe nosím, neplatí univerzálne na všetkých mužov. To mi pomohlo zmeniť uhol pohľadu a dnes sa na mňa dokonca sami muži obracajú po radu, keď majú problémy vo vzťahoch.

Vyrastala som s pocitom, že chlapi sú svine a nedá sa im veriť.

Tým, že môj vzorec lásky bol zdeformovaný a mala som zafixované, že láska znamená útek, bola som väčšinou ja tou, ktorá zutekala, hneď ako sa k nej niekto priblížil. Nevedela som si vysvetliť prečo, ale po dvoch týždňoch som vždy ušla.

Čo je pre vás dnes zdrojom nádeje?

To, že som, kde mám byť, a robím to, čo mám robiť. Viem, že kniha a občianske združenie, ktoré som založila, nie je niečo, čo som si sama vymyslela. Nádej vnímam v tom, že to všetko nerobím svojou silou.

Samotná kniha je pre mňa symbolom nádeje. A potom je to láska, ktorú som v živote objavila. Tá ma dnes drží pri živote.

Čo by ste poradili tým, ktorí vyrastajú v rodine so závislým?

Ak nemajú možnosť odísť z prostredia, v ktorom sú, tak je najlepšie nájsť si odborníka, ktorému môžu dôverovať. Na spoluzávislosti je ťažké práve to, že od závislého nedokážete odísť. Akoby vás spájalo neviditeľné puto a práve preto potrebujete odbornú pomoc, niekoho, kto vás na ten odchod vie pripraviť.

Z mojej skúsenosti viem povedať, že som veľa chodila na prechádzky, do lesa, ku kamarátkam. Jednoducho som potrebovala vyjsť von z toho chorého prostredia. A potom mi veľmi pomáhal denník a koníčky, ktoré ma na chvíľu vytrhli z ťaživej reality.

Veríte, že raz prídete do bodu, keď si poviete, že ste mame vďačná za to, že ste si tým všetkým prešli, pretože inak by ste dnes neboli tam, kde ste, a nerobili by ste to, čo robíte?

Myslím, že také momenty v mojom živote už boli. Viem, že vďaka tomu všetkému, čím som si prešla, ma dnes už nič len tak nepoloží a že vo svojich tridsaťjeden rokoch som prežila viac, ako zažijú niektorí za celý svoj život.

Dnes skôr žasnem nad tým, že tu stojím živá a zdravá bez liekov, bez akejkoľvek závislosti či psychiatrickej diagnózy. To považujem za obrovský zázrak. A ak mi dnes niekto tvrdí, že Boh neexistuje, tak mu len poviem, aby sa pozrel na mňa.