Charizmy a zasvätený život vo svetle Evangelii gaudium

V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, ktorá bola akoby programovou osou minulého pontifikátu, pápež František načrtol jasnú víziu Cirkvi. V jej štvrtej kapitole, kde pápež opisuje posledné aplikácie, nachádzame štyri princípy, ktoré sa mi zdajú byť mimoriadne vhodné aj na pochopenie, akú pozíciu zastávajú charizmy vo vnútri Cirkvi, hoci v daných bodoch 222–237 sa o realite chariziem vôbec nehovorí.

Čas je dôležitejší než priestor

Začnime prvým princípom: „Čas je dôležitejší než priestor“ (222–225). Stačí sa obzrieť späť do dejín Cirkvi a kresťanskej civilizácie, aby sme si uvedomili, ako pravdivé je, že muži a ženy, ktorí boli nositeľmi chariziem, spolu s tými, ktorí s nimi kráčali po tej istej ceste, dokázali „iniciovať procesy a nie ovládať priestory“. Otvorili nové cesty v kontemplácii a v prehlbovaní evanjeliového života, v evanjelizácii a cha­ritatívnej činnosti; prebudili svedomie jednotlivcov a náro­dov v postupnom objavovaní duchovna a v poľudšťovaní spoločnosti; posunuli ďalej hranice duchovnej skúsenosti a dialógu s inými kultúrami a náboženstvami. Dokonca ani tí, ktorých stabilitas loci učinila usadlíkmi, nemysleli na „za­beranie priestoru“. To, že sa už „nehýbali“, uviedlo do pohybu okolitý svet a rozšírilo horizont viery ďalším generáciám. Vždy pripravení migrovať inam vydávali svedectvo o putov­nej povahe Cirkvi, ktorá na Zemi nemá stabilné mesto a je vždy na ceste smerom do toho budúceho (porov. Hebr 13, 14). Práve takýmto spôsobom „čas usporadúva miesta, osvetľuje ich a premieňa na články neustále rastúcej reťaze bez spätné­ho pohybu“. Veľké charizmatické hnutia „vytvárajú v spoločnosti nové dynamizmy a zapájajú do nich ďalších ľudí a skupiny, ktorí ich budú niesť ďalej, až kým neprinesú ovocie v podobe dôležitých historických udalostí.“

Každá z chariziem príliš dlho žila vo svojom vlastnom svete.

Bezodplatnosť charizmy spôsobuje, že je vo svojej podstate nepredvídateľná, nedá sa na­plánovať. V tomto zmysle by sme mohli povedať, že nie je viazaná na „miesta“, nedá sa uzavrieť do štruktúr; podobne ako jej darca, Duch, ktorý sa prejavuje tak, ako chce, kedy chce a kde chce (porov. Jn 3, 8).

Verím, že takéto chápanie chariziem vyjadruje zmysel ich ekleziality (vhodnosti pre Cirkev) a naznačuje možnosti ich začlenenia do miestnych cirkví a diecéznej pastorácie. Nie je to len alebo predovšetkým otázka právneho poriadku alebo rozdelenia „priestorov“ a kompetencií, hoci aj to je aspekt, ktorý treba mať na pamäti. Nejde ani o vzťah medzi biskupmi a hlavnými predstavenými inštitútov zasväteného života. V skutočnosti ide o uznanie cirkevného poslania chariziem, ktoré žiadajú, aby boli prijaté ako dar schopný udržiavať Cirkev v neustálom pohybe v presvedčení, že „čas je nadradený priestoru“.

Jednota prevláda nad konfliktom

Princíp „jednota prevláda nad konfliktom“ možno uplatniť v mnohých oblastiach, aj v re­hoľných spoločenstvách a inštitútoch. Napríklad výzva interkulturality je pre väčšinu z nich jednou z kľúčových otázok. Najsilnejšie miesta sa geograficky presunuli najmä sme­rom k africkému a ázijskému kontinentu, čo si vyžaduje nové usporiadania. Hranice medzi kultúrami teda prechádzajú vnútrom samotných komunít, bez ohľadu na ich geografickú polohu, vzhľadom na čoraz rozmanitejší pôvod ich členov. Je to výzva, ktorá si vyžaduje, aby sme zrelativizovali svoj predchádzajúci svet, aby sme dokázali prijať svet druhých a nechali sa ním obohatiť. Táto výzva sa môže stať príležitosťou a šancou a môže otvoriť nové cesty pre celú spoločnosť, ktorá sa denne stretáva s problémom sťahovania národov.

Najhlbšou výzvou, a zároveň aj príležitosťou, je spoločenstvo medzi charizmami, ďalší typ interkulturality. Každá z chariziem príliš dlho žila vo svojom vlastnom svete, zau­jatá vnútornými problémami alebo autonómnym plánovaním apoštolskej, profesijnej, formačnej a ekonomickej práce. Už roky pracujú orgány pre dialóg medzi generálnymi predstavenými ako aj na miestnych úrovniach, s cieľom vymieňať si informácie a rozvíjať spoločné stratégie. Pozoruhodná je napríklad skúsenosť inter-noviciátov. Často však zo­stávajú len iniciatívami najvyšších predstavených alebo fungujú v obmedzenom režime. Jednotu treba nanovo objaviť ako hodnotu samú v sebe a rozšíriť ju na všetky úrovne. Je to prvá teologická charakteristika Cirkvi, od ktorej závisí jej svätosť a katolíckosť a na kto­rú sa zameriava apoštolát. Charizma je daná kvôli jednote, ako to dôrazne pripomenul apoštol Pavol. Zasvätený život, nakoľko je charizmatický, je živený jednotou: každá jeho forma sa rodí z Ducha ako z jedného a toho istého prameňa, žije pre budovanie jediného Kristovho tela a vlieva sa do mora záverečnej jednoty, keď všetko bude zhrnuté v Kristovi.

Skutočnosť je dôležitejšia než myšlienka

Tretí princíp (231–233) pripomína, aké nebezpečné je „žiť v ríši obyčajných slov, obra­zov, sofistiky“. Zasvätený život z toho nie je vyňatý, je v pokušení rozprávať o slávnej minulosti alebo vytvárať kvalitné doktrinálne dokumenty bez toho, aby v prítomnosti skutočne „žil“ s tou evanjeliovou intenzitou, o ktorej hovorí. Určité znaky pompéznos­ti, potreba spoločenského postavenia, snaha o efektivitu inštitútu a osobnú autonómiu môžu podkopať prvenstvo Boha a spôsobiť stratu zmyslu. Ak sa pretnú korene, strom uschne a odumrie. Zasvätený život zrodený z evanjelia sa buď živí evanjeliom, alebo nezadržateľne smeruje k zániku.

Súčasná citlivosť osôb, nové kultúrne parametre a nová antropológia spochybnili mnohé aspekty tradičnej duchovnej cesty. Žiada sa „nová askéza“, ktorá by zohľadnila pozitívny pohľad na stvorené skutočnosti a telesnosť, mala by väčšiu úctu k ľudskej osobe, kvalifi­kované bratské vzťahy a službu chudobným. Vyzýva tiež k „novej mystike“, ktorá by ve­dela nájsť Boha v stvorení, v bratoch a sestrách, na cestách dejín. Namiesto návratu k for­mám minulosti – čo je stále skryté pokušenie – je potrebná odvaha ísť vpred v tvorivosti pozornej na inšpiráciu Ducha, ktorý vždy všetko obnovuje. Klasické prvky spirituality si vyžadujú, aby sa neustále prehodnocovali z perspektívy aktuálneho a aktívnejšieho cir­kevného a komunitného kresťanského života: podeliť sa o duchovnú cestu a ovocie žitého Božieho slova, bratské napomenutie, pravidelná revízia komunitnej cesty, atď. Myšlienka veľkého spoločenstva svätých, pretože Svätý v ňom žije uprostred, prinesie nové modely svätosti.

Dejiny rehoľného života sú svedectvom o blízkosti človeku, jednoduchým ľuďom.

Charizmatická minulosť žije vo svedomí rehoľníkov. Pripomínanie si ich slávnej histórie by však nemalo viesť k sterilnému sebauspokojovaniu, ale skôr k pálčivej otázke: Máme dnes rovnakú schopnosť riskovať, opustiť kedysi platné, ale dnes už zastarané vzorce, aby sme sa vydali novými cestami, opustili príliš dlho využívanú pôdu, aby sme zorali panenskú pôdu? Únava, preťaženie štruktúrami, zľahčovanie už osvedčeného, udržia­vanie status quo prinášajú riziko hibernácie výbušnej sily charizmy a môžu spôsobiť, že charizma bude bez účinkov, neúčinná a oheň Ducha oslabne.

Princíp, že „skutočnosť je dôležitejšia ako myšlienka“ napokon povzbudzuje k tomu, aby „duchovný“ život bol oveľa viac vtelený, aby sa dokázal dotknúť „tela Krista“ v chudob­ných. Dejiny rehoľného života sú svedectvom o blízkosti človeku, jednoduchým ľuďom. Laici sa naučili modlitbe od mníchov tým, že navštevovali ich modlitebne, videli rehoľní­kov, kňazov a bratov, ako sa hrajú s deťmi v oratóriách, učia v školách, pracujú vo farnos­tiach, venujú sa evanjelizácii najrozmanitejšími spôsobmi a najrôznejším službám charity. Podelili sa o svoje skúsenosti zo života v tretích rádoch, v bratstvách a združeniach, ktoré vznikli okolo ich rehoľných rodín.

Celok je viac než jedna časť

Štvrtý princíp „celok je viac než jedna časť“ (234–237) pomáha uvažovať nad tým, ako „venovať pozornosť globálnemu rozmeru, aby sme neupadli do každodennej malichernosti“, „nechať sa osloviť niečím, čo je iné, a oceniť krásu, ktorú Boh šíri za hranicami ich územia“, v presvedčení, že „celok je viac ako jedna časť a je tiež viac ako ich jednoduchý súčet“. Určite je potrebné zostať nohami na zemi, pevne zakorenený vo svojom prostredí, „pracovať v malom s tým, čo je nablízku, ale so širšou perspektívou“.

Tento princíp má však mnohostranné uplatnenie. Zdá sa mi to okrem iného ako pozvanie porovnať sa s novými možnosťami, ku ktorým celá dnešná Cirkev vyzýva, aby sa chariz­my otvorili dialógu vo všetkých oblastiach, čím predídu vlastnému uduseniu a zániku.

Do takej miery, do akej zasvätený život bude schopný byť verný svojmu najhlbšiemu povolaniu a bude sa vedieť čoraz viac otvárať a vstupovať do spoločenstva s inými kresťanskými denomináciami, inými náboženstvami, so všetkými mužmi a ženami dobrej vôle, sa určite rozvinie jeho nová vnútorná sila. Tým, že sa vloží do služby jednoty a práve tam podaruje svoje bohatstvo, bude schopný znovu nadobudnúť svoju identitu a sviežosť a rásť k novým horizontom, ku ktorým Duch vedie celú Cirkev.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 8. Redakčne krátené.