Cirkevná, štátna, súkromná? Do akej školy dať deti a prečo?

Opýtali sme sa jednoducho: „Do akej školy ste chodili vy a čo vám táto škola dala? A do akej školy ste dali vaše deti a prečo?“

My sme deti socializmu, takže sme nemali voľbu. Obidve naše deti sme však dali na cirkevnú základnú školu a na cirkevné gymnázium, pretože sme chceli, aby boli aj v škole vedené ku kresťanským hodnotám.

František a Elena, Senec

Ja som chodila do štátnej školy ešte za čias komunizmu. Odhliadnuc od posmeškov mojej triednej učiteľky na prvom stupni pre navštevovanie náboženstva sa nemôžem sťažovať na nekvalitné vzdelanie alebo zlý prístup učiteľov. Bolo vidieť, že ženy – učiteľky si často brali svoje problémy v rodine do školy. Sú citovo zraniteľnejšie. Ešte stále však prevládali morálne zásady a učitelia napríklad nefajčili na verejnosti, nepoužívali škaredé slová. Dnes sa tieto hodnoty strácajú a, žiaľ, v súčasnosti nedávajú všetci učitelia dobrý príklad. Tlačí sa na výkony, ale vytráca sa úcta a láska ku žiakom. Nepísalo sa napríklad toľko poznámok, dalo sa to vyriešiť v škole. Svojich učiteľov som mala rada a vážila som si ich. Nad učiteľmi mojich detí niekedy dvíham zrak, chodia do štátnej školy v mieste bydliska.

Andrea, Žilina

Tlačí sa na výkony, ale vytráca sa úcta a láska ku žiakom.

Som Husákovo dieťa, takže v prvej triede som bol v 1.H, do školy sme chodili na dve zmeny a začiatkom osemdesiatych rokov som ani netušil o náboženskej výchove v škole, náboženstvo sme mali v kostole. Čo však stojí za zmienku, je naša triedna na strednej strojníckej škole, ktorá ušla zo západného Nemecka na Slovensko za mužom (pred domom im vďaka tomu stálo permanentne minimálne jedno auto ŠtB). Stále za totality, mali sme zakázané náboženské symboly. Ona však hovorila: „Ak vieš, čo ten krížik na tvojom krku znamená, a preto ho nosíš, tak ho nos a obhajuj pred ostatnými, odo mňa máš dovolenie. Ak ho tam máš na parádu, tak dole s ním.“ A to bola ateistka. Syn Tomáš študuje audiovizuálnu tvorbu na štátnej strednej škole, dcéra Katka nastúpila na cirkevné gymnázium teraz, takže ťažko hodnotiť. Zatiaľ má z tej školy ľahkú fóbiu, verím, že sa to upraví. Ostatné deti sú na obecnej škole, cirkevnú školu dominikánky ešte len stavajú. Tomáš na štátnej umeleckej škole zažíva liberalizmus v esenciálnej forme, ale stále racionálny, ak nie, tak hľadajúci, tolerantný a tolerujúci. Jediná negatívna stopa, ktorú to na ňom zanechalo, je alergia na náboženskú (ale aj tú opačnú) netoleranciu, dogmatizmus, necitlivosť, extrémizmus, nenávisť. Toto z duše nenávidí a mal preto problém aj s dogmatickou a elitárskou učiteľkou, ktorá ho pripravovala na birmovku – až taký problém, že sme ho dali do inej skupiny. K super chlapovi, s ktorým prediskutovali hodiny, a nakoniec aj vďaka nemu na tú birmovku išiel.

Juraj, Dunajská Lužná

Chodila som do najbližšej školy a deti chodia tiež do najbližšej školy. Z praktických dôvodov. Ja som nemala nikoho, kto by ma vozil a platil by mi vzdialenú školu. Ale deťom doprajeme súkromnú ZUŠ podľa aktuálnych preferencií. Strednú školu si vyberú podľa talentov a túžob. Podporíme ich, ale zároveň sa im snažíme pomôcť pomenovať ich individuálne okolnosti.

Daniela, Hriňová

Ja aj môj manžel Paľko sme chodili na strednú školu na štátnom gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Škola mala výbornú úroveň aj meno. Boli sme spolužiaci, teda sme si odtiaľ odniesli i bonus – náš vzťah na celý život. Čo sa týka detí – všetky tri sú ešte na základnej škole v Dolnej Súči. S plánovaním strednej školy začíname, Saška je ôsmačka a najčastejšie sa rozprávame o piaristickom gymnáziu v Trenčíne. V tomto prípade je pre nás už dôležitejšie ako renomé školy jej hodnotová orientácia a spoločenstvo. „Bublina“ okolo katolíckych škôl mne osobne neprekáža, práve naopak. Ja žijem celý život vo „svätej bubline“ – spoločenstvo v Dolnej Súči, v Trenčíne, manželáky a vidím v tom len pozitívne veci. Necítim sa odtrhnutá od reality, ani nežijem v škatuľke.

Lenka, Dolná Súča

„Bublina“ okolo katolíckych škôl mne osobne neprekáža, práve naopak. Necítim sa odtrhnutá od reality, ani nežijem v škatuľke.

Manžel aj ja sme chodili do štátnych škôl, deti máme v cirkevnej. Predtým nebola taká možnosť a ani som nebola veriaca. Do cirkevnej školy (menšej) sme ich dali z dôvodu podporného piliera na ceste vo viere, v snahe, aby zažívali spoločenstvo podobne zmýšľajúcich ľudí, pokiaľ možno bez drog, šikany a progresívneho zmýšľania v oblasti ľudskej identity. Neodvažujem sa tvrdiť, čo je lepšie, veľmi záleží na kvalite školy, jej programe formácie, vzťahoch a učiteľoch. Mňa Pán našiel v neveriacej rodine a v neveriacich školách, manžela ešte nie a deti majú svoju osobnú cestu spoznávania pred sebou.

Dobroslava, Poprad

Najkrajšie roky svojich školských čias som prežila na cirkevnej základnej škole. Prístup k vzdelaniu, ktorý som tam zažila pred tými skoro tridsiatimi rokmi, by som dnes zhodnotila ako kreatívny, individuálny a v mnohom alternatívny. Napríklad „dievčenské“ hodiny s triednou, kde sme preberali okrem iného aj niečo, čo sa dnes nazýva vzťahová a sexuálna výchova – v tom najlepšom zmysle slova. Alebo hodiny varenia a pečenia. Okrem klasickej telesnej výchovy aj bežkovanie v prírode alebo korčuľovanie na prírodnom jazere. Počas prestávok sme si hrávali na školskej gitare alebo hrali ping-pong na chodbách. Chodievali sme na duchovné cvičenia. Škola ostala v mojom srdci, a prežívam veľkú radosť, že do nej môžu chodiť aj moje deti a s nimi znova aj ja. Deti chodili istý čas aj na štátnu školu, ale cirkevná škola má v porovnaní so štátnou svoju „atmosféru a Ducha“.

Zuzana, Snina

Chodila som na základnú školu v čase komunizmu, takže pre vieru a náboženstvo som bola učiteľkou šikanovaná. Deti chodili na tú istú štátnu základnú školu z dôvodu blízkosti ku bydlisku. Učitelia v tom čase boli čiastočne vymenení, prípadne už v dôchodku. No zle spomíname na naše rozhodnutie dať syna na hokejovú školu – zažil tam od 4. ročníka šikanu, hoci bol u učiteľov obľúbený ako múdre dieťa a aj u trénera – bol poslušný. No pre priemerné výsledky v športe schytal posmech rovesníkov, a tam som tiež zakúsila charakter rodičov, bola to veľmi negatívna skúsenosť. Keď sme sa rozhodovali znovu, brali sme do úvahy nielen meno a zameranie školy, ale aj nadanie a predpoklady dieťaťa, na aké štúdium má vlohy. Veľmi dôležitá je empatia učiteľa, má objaviť, na čo má dieťa talent, podporiť ho. Ak je slabší napríklad v matematike, nezhadzovať ho verejne, že je slabé, pretože to ovplyvní aj jeho vývoj a sebavedomie. Teda nezáleží podľa mňa na tom, či je škola štátna, cirkevná alebo súkromná, ale záleží na ľuďoch, ktorí v školách pracujú, a aký majú vzťah k práci a žiakom.

Monika, Poprad

Nezáleží podľa mňa na tom, či je škola štátna, cirkevná alebo súkromná, ale záleží na ľuďoch, ktorí v školách pracujú, a aký majú vzťah k práci a žiakom.

Na základnú som chodila na štátnu školu. Mali sme šťastie na perfektný kolektív, dobré vedenie, učiteľov, ktorí ponúkali množstvo krúžkov. Na strednú školu ma rodičia poslali na cirkevné gymnázium. Nechcela som tam ísť, ale nakoniec som bola veľmi spokojná. Bola to vynikajúca škola, taktiež s množstvom aktivít a s duchovným programom. Ale dnes po odchode riaditeľa a viacerých pedagógov už neviem, či by som tam dala svoje deti. Momentálne sú na základnej škole v mieste bydliska, bohužiaľ, nemali sme možnosť dať ich na cirkevnú školu alebo na akúkoľvek inú školu kvôli dochádzaniu. Ale dali sme ich aspoň na ZUŠ. Umelecké vzdelanie je, myslím si, veľmi potrebné, naučí človeka trpezlivosti a práci na sebe.

Mária, Komjatice

Naša staršia generácia sedemdesiatych a osemdesiatych školských rokov veľmi nemala na výber, takže som chodila do klasickej socialistickej školy, ktorej súčasťou bolo zapájanie sa do aktivít normálne spoločenských aj nenormálne ideologických – tak sa to nejako vtedy všetko spolu prepájalo, a ja som v tom vyrástla. Dnes si uvedomujem, že to nebolo ideálne, istým spôsobom to zbrzdilo isté procesy môjho osobnostného zrenia, ale v princípe môžem povedať, že škola nebola tým určujúcim prostredím. Naše deti sme dali do školy v okolí, pretože čas strávený dochádzaním do inej, vzdialenejšej školy sme považovali za zbytočne stratený a dochádzanie za zbytočne dieťa unavujúce a stresujúce.

Erika, Modra

Chodila som na cirkevné Gymnázium Matky Alexie v Bratislave (1995-1999). Bola som prvá zo svojho širokého okolia, ktorá išla na cirkevnú, takže som netušila, čo ma čaká. Bolo to rozhodnutie, návrh mojej mamy, ktorá raz cestou Starým mestom školu objavila a vtedy sa rozhodla, že ma tam dá. Ja som ako pubertiačka veľmi nechcela, lebo som si ju predstavovala nejako ako kláštor a nechcela som byť „izolovaná a žiť mimo sveta“. Aj som sa tam dostala a držala krok s ostatnými, prevažne bratislavskými, študentmi. Takto spätne to boli moje naozaj najkrajšie roky v škole. Spolužiakov som mala rôznych, aj neveriacich či skôr hľadajúcich (pamätám si, ako jeden šnupal vedľa mňa počas vyučovania pravdepodobne marišku, niektorí pili). Našla som si tam kamošky, ktoré sme si boli veľmi podobné zmýšľaním, druhá skupina dievčat bola viac cool, rátali kalórie a dbali viac o svoj imidž. Doteraz sme ako-tak v kontakte. Viem však, že pre jedného spolužiaka bolo chodiť na GMA takmer traumou. Učitelia boli zanietení pre svoju prácu, no našli sa aj z druhého spektra, ale tých bolo naozaj málo. Záležalo im na nás. Náboženstvo ma učili kapucíni, ktorí boli veľmi otvorení a priateľskí, čiže sme sa veľa rozprávali a diskutovali. Dostala som tu prirodzene formáciu, za ktorú som veľmi vďačná a bola v mojom živote kľúčová, keďže som mala konečne okolo seba mladých ľudí s podobnými hodnotami, ktorí vnímali vieru ako ja. Od septembra tam chodí už aj moja dcéra. Rozhodujúce bolo, že je to stále škola s dobrými výsledkami, možnosťami, a kvalitne formuje človeka nielen po duchovnej stránke. Tiež ukazuje, že viera sa dá žiť aj v mladom veku. Z našej malej farnosti chodí na danú školu mnoho mladých a všetci sú s ňou spokojní, i napriek tomu, že je náročná.

Renáta, Nová Dedinka

Chodila som na štátnu základnú školu u nás v dedine. Učiteľke som nebola sympatická, tak ma rodičia od tretieho ročníka dali do najbližšej školy v meste, kde sa vyučoval aj cudzí jazyk. Vtedy to nebolo bežné. Jazyk ma veľmi obohatil, v štúdiu francúzštiny som pokračovala aj na štátnej strednej – bilingválnom gymnáziu. Niekedy to bolo náročné, ale za ten jazyk to stálo. Čo sa týka morálky, nevyhovovala mi, možno si na strednej viacerí potrebovali ochutnať slobodu, a nie všetci odhadli mieru. Ale keď sme mali tanečnú, na ktorú sme chodili s deckami z cirkevného gymnázia, a učiteľ ich párkrát z hodiny vykázal kvôli alkoholu a nevhodnému správaniu, vyšli sme z porovnávania lepšie. Myslím, že veľmi záleží na jednotlivcoch – pedagógoch aj žiakoch. Naše deti chodia do spádovej školy. Snažili sme sa dať dokopy triedu aspoň z niektorých z tých, ktorí sa poznali z kostola, a zároveň vybrať pani učiteľku, ktorá zdieľa naše hodnoty. Veľmi sa nám to páčilo aj osvedčilo, rovnako deťom. Pani riaditeľka nám vyšla v ústrety, čo bolo perfektné. V niektorých otázkach sme sa vedeli rodičia podporiť. Napríklad naše deti nemali hneď mobily, viacerí sme boli ostražití pri schvaľovaní školských akcií (prednášok, filmov…), a deti mohli spolu chodiť von, keďže boli z jednej spádovej oblasti. Zároveň sa z nás nestali taxikári a deti nežili v bubline – prinášali domov témy, ktoré by inak na cirkevnej škole na pretras asi neprišli.

Gabika, Pezinok