Cítil by som sa na Vianoce ako lúzer, ak by som to nerobil, hovorí muzikant Dodo

Vždy v advente mi vyskočí v okne sociálnych sietí prosba o finančnú pomoc od istého Doda Dolinku. Zaručoval sa za neho môj bratranec – a nielen on. Bola som na chlapíka, ktorý má u svojich kamošov také skvelé renomé, veľmi zvedavá. Kto ešte je člen skupiny Tuzex band?

Stretli sme sa nakoniec v Trenčíne, v prestávke pred koncertom. Keď predo mnou prudko pribrzdil biely Ford a spoza volantu bolo vidno najprv úsmev a až potom jeho majiteľa, bolo mi jasné, prečo má zbierka vždy taký úspech. Aj keď Dodo tvrdí, že to nie je nič zvláštne a že ho to dohromady nič nestojí.

My máme a iní nemajú

Desať rokov pred Vianocami robí totiž stále to isté: zavesí svoj status o vianočnej zbierke na sociálne siete a čaká. To, čo mu pošlú mnohí známi a často aj neznámi, všetko do haliera presúva do rodín, kde sa majú ťažko. Presne si pamätá, ako to celé začalo: „Mali sme čerstvo narodenú dcérku, šli sme sa sťahovať. Sedel som na gauči a myslel na Vianoce, keď mi hlavou prebehla myšlienka: My máme a iní nemajú.“

Prvotný impulz prišiel zo skúseností Dodovej mamy, ktorá sa vtedy v Tatrách starala o niekoľko rodín v rôznych náročných situáciách. Boli to smutné príbehy od alkoholizmu otca, kde tým trpeli deti až po rodiny s mizivou finančnou gramotnosťou.

Dodova mama im pomáhala so základnými vecami, aj s tým, ako vôbec odložiť nejakú korunu. Pre tieto rodiny chcel získať peniaze.bNepatrí k tým, ktorí dlho premýšľajú, skôr naopak. Začal hneď uvažovať, čo by s tým mohol urobiť.

Vedel, že má kopu známych, ktorí by mohli oceniť príležitosť niekde prispieť. V tom čase nebolo výziev na pomoc tak veľa, ako dnes: „Vyrobil som teda status so strašne amatérskou fotkou, ktorá je tam doteraz. Je na nej plný a prázdny stôl. Šupol som to na internet s tým, že my máme dosť, ale sú ľudia, ktorí nemajú.“

Vždy stručne popíše situáciu rodín, pripojí číslo účtu a vyšle to do sveta. Z úcty k rodinám sa bráni dávať tam ich fotky či videá z pomoci, nechce vydierať emóciami. Napriek tomu sa desať rokov každý advent presviedča, že ľudia túžia dávať. „Odozva už len v prvý rok bola brutálna. Vyzbieralo sa niekoľko tisíc eur, čo pred desiatimi rokmi bola veľká suma.“

Dôvera ako kľúč

Celé to funguje len na dôvere ľudí, ktorí Doda poznajú a odporúčajú jeho status zbierky. Ručia za neho doslova svojím životom. Fascinuje ho, ako jeho známi promujú zbierku: „Písali tam: Toto je Dodo, môj kamarát a dá sa na neho spoľahnúť.“

Vďaka zdieľaniu statusu sa prosba dostáva aj mimo jeho okruhu. Vníma to cez mená niektorých ľudí vo výpisoch z banky – nikdy sa nestretli, nevie, kto sú, no vie, že prispievajú pravidelne, niektorí aj každý rok.

„Haló, bude tá zbierka, čo vlani? Chceli by sme prispieť…“

Zbierka sa stala tradíciou, hoci je to už aj o vernosti: „Už nemám to mravčenie v bruchu, že wau.. Poviem si: Dodo, je čas, poď.. Možno príde čas, keď to nebudem vládať robiť…“ Zatiaľ je však rozhodnutý pokračovať. Možno aj preto, lebo už v druhý rok mu ľudia písali: „Haló, bude tá zbierka, čo vlani? Chceli by sme prispieť…“

Doda dodnes dostáva do kolien reakcia darcov: „Ľudia mi ďakovali, že môžu pomôcť: „Vďaka, že to robíš pre nás!“ Bolo to vzácne a boli sme dojatí – ja z toho, že mi posielajú peniaze, často aj bez toho, aby ma v živote stretli alebo bez toho, aby videli nejaké fotky, nejaké zábery.“

Z desiatok darcov sú dnes stovky, do rodín za tie roky investovali okolo 50-70-tisíc eur. Nikdy nikto od Doda nechcel kontrolu či vyúčtovanie. Dôvera ľudí ho dojíma, je pre neho najväčším darom.

Začiatok a koniec

Ak na začiatku bola túžba zohnať peniaze pre rodiny v ťažkostiach, zbierka má vždy svoj záver. „Mamina zrazu mala budget peňazí, ktoré mohla použiť pre tieto rodiny. K nej sa postupom času pridala ďalšia mamina sestra, teta Milka zo Zvolena.“

Dodova aktívna teta sa tiež starala o rodiny vo svojom okolí, dokonca mu posielala presné vyúčtovania, čo kam išlo. Dnes už Dodovu mamičku, ktorá sa pre vek musela vzdať služby, doplnili iné zázračné ženy. „Máme jednu pani Anku z Liptova, ktorá zachránila už niekoľko ľudských životov svojou aktívnosťou. Z môjho pohľadu je to – prepytujem – šialená žena, ktorá nezaplatí svoje nájomné, svoje veci.

Ide na hranu toho, aby ju nevysáčkovali z bytu, vyberie svoje peniaze a ide dať peniaze matke, ktorá nemá čo dať jesť svojim deťom.“ Tento rok sa k zoznamu žien pridala ďalšia z bratislavského Lamača, stará sa asi o 40 rodín.

Financie zo zbierky nepomáhajú len pred Vianocami – Dodova teta Milka si múdro necháva rezervu, no obnosy prichádzajú od niektorých darcov aj počas roka. „Tieto peniaze dokonca poslali dieťa na operáciu, keď si fakt nemali za čo kúpiť pyžamo, aby mohli ísť do nemocnice. S hospitalizáciou boli spojené aj nejaké náklady kvôli vyšetreniam, aj na tieto účely teta tie peniaze priebežne používala.“

Príbehy väčšiny rodín Dodo pozná, niektoré podľa neho pribúdajú za jazdy. No bol aj čas, keď kvôli vyššej sume zo zbierky písal kamarátovi: „Potrebujem rodiny!“ Tak sa pomoc dostala aj na Oravu.

Kamarátova mama našla rodinu, ktorá potrebovala peniaze. To, čo však urobila mama rodiny, Doda dojalo: „Tá pani zobrala polovicu peňazí a odniesla ich ďalšej rodine, ktorá na tom bola ešte horšie.“

Nečakajú vďaku, často ani nepríde

Rodiny sa menili, niektorým sa situácia zlepšila, niektoré bolo treba vyradiť z programu. Nie všetky rodiny, ktorým zbierka pomáha, však dokážu vrátiť pozitívnu spätnú väzbu. „Dostanú sa mi niekedy slová vďačnosti, ale niekedy sa nestane ani to. Čo viem, sú to rodiny, ktoré majú rôzne pozadia a mnohí to ani nevedia oceniť.“

Napriek tomu je presvedčený, že zbierka ľuďom pomáha a je rozhodnutý pokračovať. Ani on, ani ženy, ktoré pomáhajú, nepozerajú na to, či tí ľudia ďakujú alebo nie. Pozerajú na reálnu potrebu a na deti, ktoré často trpia neschopnosťou svojich rodičov.

Skutočnými hrdinkami sú však tie ženy z terénu. Ony premieňajú vyzbierané peniaze na hodnotu.

Na niektoré rodiny sa ale zabudnúť nedá: „Tie príbehy boli neskutočné, jeden zo Zvolena si stále pamätám. Práve tam je rodina s viacerými detičkami. Ich mamina sa veľmi snažila, s x diagnózami bola na invalidnom dôchodku.

Vyliezla z veľmi komplikovaného vzťahu. Muž v ňom bil deti reťazou, doteraz majú z toho psychické aj fyzické následky. On potom zomrel, asi sa prepil, bol ťažký alkoholik, čiže aj on bol psychicky aj fyzicky chorý. Jedno z tých detí však spáchalo úplne brutálnu samovraždu…“

Zážitky s rodinami by mohol rozprávať dlho, pri tomto mu tečú slzy. Mení ho teda táto služba? „Ešte stále sa ma tie príbehy dotýkajú, takže asi ešte mám citlivosť. Skutočnými hrdinkami sú však tie ženy z terénu. Ony premieňajú vyzbierané peniaze na hodnotu.“ Znovu zopakuje, že jeho to stojí len zverejnenie statusu a cestu do banky.

Vedel by mať pokojné Vianoce aj bez zbierky? „Mal by som pocit zbytočnosti, že to nie sú skutočné Vianoce, ak neurobíme poctivé obdarovanie. Vtedy sú Vianoce, ako majú byť, ak sa ja a ďalší ľudia podelíme s tými, čo nemajú. Nosím tie príbehy, mená v sebe, neviem si predstaviť ostať voči nim hluchý a slepý. Keby som nerobil zbierku, cítil by som sa na Vianoce ako totálny lúzer.“

Dodova zbierka tento rok vyniesla 8-tisíc euro, rozdelili ju medzi 23 rodín so 68 deťmi. Je to menej, ako po minulé roky, ale aj s tým sa dá pre rodiny urobiť veľa. Ak by ešte niekto chcel pridať ruku k dielu aj v januári, číslo účtu zbierky je stále platné: SK8911000000002936305011.

Foto – Dominik Sepp