Dekonštrukcia človeka vynára antropologickú potrebu neustáleho prekonávania seba samého

Podľa niektorých odborníkov na túto tému posthumánnosť vzniká z prelínania kultúry a technológie. Je to priestor, v ktorom sa projektuje nový spôsob ľudského bytia, ktorý spája umelé prvky s biologickým organizmom. Postava tohto postčloveka je kyborg (P. Benanti, 2012).

Posthumánnosť sa často spája, ako súčasť toho istého kultúrneho zriadenia, s geopolitickým konceptom: planetárny transhumanizmus. Týmto výrazom sa označujú civilizácie, ktoré sa vyznačujú multipolárnymi hegemonickými mocnosťami (vybavenými účinným systémom kontroly a dohľadu), ultraliberálne globalizované ekonomiky, len formálne demokracie, ktoré prekonávajú národné štáty (S. González, 2014).

Niet pochýb o tom, že tak posthumánnosť, ako aj transhumánnosť sú na protipóloch tej kultúry osoby, ktorú vyjadruje najmä Západ, s neodmysliteľným prispením kresťanstva. Avšak nielen Západ je ohrozený podobnými antropologickými návrhmi: všetky ostatné kultúry so svojimi kozmickými predstavami sú v obkľúčení. Vskutku je ťažké vidieť, ako sa model človeka-kyborga môže zlúčiť s výrazným zmyslom afrického ľudu alebo s transcendenciou jednotlivca, ktorá prevláda v ázijských kultúrach, aby sme vymenovali aspoň niektoré.

Sme teda svedkami, trochu zneistení, skutočnej dekonštrukcie človeka, ako ho poznáme. Niektorí by mohli namietať, že za kyborgom alebo transhumánnym človekom sa stále skrýva človek z mäsa a kostí. O tom niet pochýb. Ale to, čo ponecháva zmätok, je postupná substitúcia mäsa, kostí a mozgu – teda inteligencie vrátane sveta pocitov – umelými orgánmi a funkciami, ktoré sú čoraz neodbytnejšími, až pokiaľ sa nestanú skutočnými alternatívami ľudských činov ako takých.

Tak posthumánnosť, ako aj transhumánnosť sú na protipóloch tej kultúry osoby, ktorú vyjadruje najmä Západ, s neodmysliteľným prispením kresťanstva.

Tvárou v tvár týmto scenárom by sme si mali položiť otázku: V čom spočíva skutočne ľudský čin? Nemôžeme sa v týchto riadkoch nad touto zaujímavou otázkou pozastaviť.

Namiesto toho by som chcel zdôrazniť iný aspekt. Dekonštrukcia (deštrukcia?) človeka vynára hlbokú antropologickú potrebu spraviť ako ľudstvo kvalitatívny skok, nasledovať neustále prekonávanie seba samého. Je to obrovská výzva. Na obzore máme v skutočnosti dve alternatívy: humanizáciu alebo hybris. Ako vieme, tá druhá je koncept, ktorý je veľmi drahý gréckej tragédii (napríklad u Aischyla), ktorý definuje hybris ako postoj vyzdvihovania vlastnej moci zo strany človeka, postoj zvyčajne potrestaný bohmi.

Posthumánny typ kyborga akoby v tomto smere postuloval a dotiahol do konečných dôsledkov superčloveka s nevídaným potenciálom. Nie je náhoda, že niektorý vedec predpovedal, že o pol storočie sa každý človek bude môcť rozhodnúť, či zomrie alebo bude žiť donekonečna. V gréckych tragédiách je hybris opovrhovaná bohmi. Dnes by sme mohli povedať, že sa trestá samotnou prírodou, ktorá sa vzbúrila proti nezodpovednému konaniu človeka.

Skutočná humanizácia si namiesto toho vyžaduje pokornejšiu cestu, ktorá je však plodná a hodná toho, čím sme ako osobné bytosti. Humanizovať v skutočnosti znamená obdarovať väčšou ľudskosťou to, čo už ľudské je. Humanizácia neprichádza zvonka, ale zvnútra človeka. Nie je umelá, ale nie je ani prirodzená: je osobná. Nemá dočinenie s biologickým, ale s metafyzickým, v najširšom zmysle slova, ktorý zahŕňa aj poetický a náboženský.

Pre Chiaru Lubichovú ako kresťanku humanizácia znamenala príchod človeka-sveta, človeka, ktorý má dimenziu ľudstva, „Ježiša-nás“, teda všetkých Ježišov (človek-Boh), a zároveň každý jeden sám sebou a „my“. Je to nový kultúrny subjekt. Skutočný postčlovek bude kolektívny, ale osobný subjekt, radikálne prekonanie individuálneho centralizmu.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.