Delíme sa na konzervatívnych a progresívnych, a pritom sa nedokážeme stretnúť ako ľudia

„Genocída v Rwande v roku 1994, keď za sto dní zabili milión ľudí, by pre nás mala byť zdvihnutým varovným prstom, že niečo podobné sa môže zopakovať aj u nás,“ povedal na diskusii kňaz Leonard Pawlak.

Hostia sa okrem iného dotkli aj aktuálnej situácie na Slovensku a vo svete, ktorý je poznačený nielen vojnou, ale aj hlboko rozdelenou spoločnosťou, ponúkli svoje vízie do budúcnosti, a v neposlednom rade priblížili aj cestu k nádeji a vzájomnému porozumeniu.

Pri otázke, ako vnímajú aktuálnu politickú situáciu na Slovensku a vlny protestov, ktoré upozorňujú na rozklad právneho štátu v priamom prenose, sa Daniel Pastirčák vyjadril, že zažívame akúsi reprízu toho, čo politologicky označujeme ako mečiarizmus, len v novšom – technokratickejšom vydaní. Zároveň si myslí, že povolebná situácia nás stavia pred pravdu o tom, akí sme.

Riziko budúceho vývoja vidí Pastirčák najmä v tom, že sa konzervatívni politici nevedia dohodnúť s liberálnymi a každý vyťahuje len tie svoje témy bez snahy hľadať prieniky a kompromisy.

„Kým sa nepoučíme, tak sa táto situácia bude znova opakovať. A myslím si, že pre ľudí, ktorí vychádzajú do ulíc, ale aj pre politikov je obrovskou výzvou naučiť sa, ako máme žiť, aby sme sa posúvali bližšie k demokratickému, právnemu štátu,“ zakončil svoje úvahy Pastirčák. Riziko budúceho vývoja vidí najmä v tom, že sa konzervatívni politici nevedia dohodnúť s liberálnymi a každý vyťahuje len tie svoje témy bez snahy hľadať prieniky a kompromisy.

Róbert Bezák v tejto súvislosti pripomenul príbeh z prvej svetovej vojny, keď si nemeckí a britskí vojaci bojujúci proti sebe na Štedrý večer podali ruky a zaspievali Tichú noc. „Sila Štedrého dňa nepriateľov, ktorí po sebe strieľali, zmierila. Po tejto udalosti tieto roty vojakov však museli vymeniť, pretože už neboli schopní po sebe strieľať,“ podotkol emeritný arcibiskup.

Súčasní politickí predstavitelia podľa neho takéhoto konania nie sú schopní, pretože by tým museli ustúpiť zo svojej nepriateľskej pozície a tvrdého politického boja. Práve Vianočné obdobie je však z jeho pohľadu obdobím zmierenia, keď by sme namiesto stavania ďalších barikád mali hľadať cestu bližšie k sebe.

V Poľsku napätie zachádza až tak ďaleko, že otec sa už nevie stretnúť so synom z dôvodu odlišných politických názorov.

Podľa Leonarda Pawlaka, ktorý zažil napätú politickú situáciu vo viacerých krajinách, je v súčasnosti celosvetovým fenoménom, že ľudí rozdeľuje obrovská trhlina. A to ani nie tak geografická, ale najmä medziľudská. V Poľsku toto napätie zachádza až tak ďaleko, že otec sa už nevie stretnúť so synom z dôvodu odlišných politických názorov.

Kameňom úrazu pritom nie sú snahy ľudí vzájomne si uškodiť, ale skôr to, že ľudia sú jednoducho manipulovateľní, čo dokážu politické strany veľmi ľahko zneužiť. Zároveň upozornil, že tento problém sa netýka len Poľska či Slovenska, ale preniká celou Európou a svetom.

Počas obdobia občianskej vojny, ktorú Leonard Pawlak zažíval v Angole, zaznievala v Cirkvi otázka, akým spôsobom ohlasovať evanjelium pokoja a lásky v atmosfére toľkej nenávisti a násilia. Táto otázka však v súčasnosti vyvstáva i v našich krajinách, ktoré sú rozdelené do rozličných názorových a politických táborov bez ochoty spolu komunikovať.

Na otázku, akým spôsobom dať ľuďom nádej, že spoločnosť sa môže sceliť a zjednotiť a čo robiť preto, aby sme sa neuzatvárali do názorových skupín s nárokom na pravdu, Pastirčák odpovedal, že Ježiš prišiel na svet práve preto, aby nám zjavil dokonalú Božiu lásku, ktorá prijíma každého v jeho situácii, v jeho zmätkoch a sebaklamoch.

Evanjelium je tu podľa neho nielen preto, aby spasilo naše duše, ale aj preto, aby zachránilo svet z bezprávnych spoločenských štruktúr. „Ja nemôžem zvestovať evanjelium iným ľuďom bez toho, aby som sa vyhol spoločenským udalostiam a zaujal k nim postoj. No vždy so zreteľom na to, že ten, kto predo mnou stojí, je v prvom rade človekom,“ zdôraznil Pastirčák.

Kazateľ Cirkvi bratskej si myslí, že súčasný svet sa zmieta v mentálnej chorobe, kde sme príliš veľkú morálnu hodnotu prisúdili politickým názorom a unikli sme tak pred svojou vlastnou existenciálnou etikou.

Len tam, kde sa stretneme ako ľudia vo svojej zraniteľnosti, kde si priznáme, že všetko nevieme, a odkryjeme aj svoje zlyhania, môžeme nájsť cestu z zmiereniu.

„Vyhraňujeme sa a bijeme do pŕs, že sme buď konzervatívni, alebo progresívni, a preto sme my tí morálni. Domnievam sa, že treba vrátiť etiku a otázky hľadania pravdy do tej úplne osobnej roviny. Len tam, kde sa stretneme ako ľudia vo svojej zraniteľnosti, kde si priznáme, že všetko nevieme, a odkryjeme aj svoje zlyhania, môžeme nájsť cestu k zmiereniu,“ vyzdvihol dôležitosť pokory Pastirčák. „A v tom môže byť aj tá nádej pre nás. Naučiť sa milovať aj svojich nepriateľov, k čomu nás napokon vyzýva aj Kristus,“ doplnil.

Róbert Bezák sa v tejto súvislosti vyjadril, že ak chceme hovoriť o nádeji, mali by sme hovoriť aj o zmierení a vzájomnom počúvaní sa. „Mali by sme, podobne ako Kristus, pozývať ľudí k zmene zmýšľania – k metanoi –, teda k akémusi náhľadu do svojho vnútra. Ak v ňom totiž mám len tvrdosť a túžbu ustavične víťaziť, tak sme od evanjeliovej radostnej zvesti a snahy o budovanie priateľstva a bratstva stále ešte ďaleko,“ zhodnotil dôležitosť práce na sebe Bezák.

Pokiaľ podľa neho nezmeníme vnútro a pokiaľ to nepochopia tí, ktorí majú tú moc, tak potom pôjdeme len k niečomu zlému. Ak totiž správne neuchopíme nádej, zvíťazí zúfalstvo.

Žiadny človek, nech je akokoľvek vysoko postavený, nemá šancu zničiť svet. Má šancu mu ublížiť, priniesť mnoho bolesti a utrpenia, ale nemôže ho zničiť.

V ďalšej časti diskusie sa hostia venovali aktuálnej bezpečnostnej situácii vo svete vzhľadom na vyostrovanie konfliktov na Ukrajine a v Izraeli, ktoré sú podľa vojenských analytikov len akousi predohrou pred hrozbami, ktorým bude onedlho čeliť západný svet. Odpoveďou na otázku, čo môžeme urobiť každý vo svojom srdci preto, aby sme tejto situácii predišli, je podľa Bezáka zachovanie si nádeje, že posledné slovo bude mať vždy Boh.

„Žiadny človek, nech je akokoľvek vysoko postavený, nemá šancu zničiť svet. Má šancu mu ublížiť, priniesť mnoho bolesti a utrpenia, ale nemôže ho zničiť. Aj keby mal atómové bomby. Biblia hovorí, že svet sa nezničí sám, ale príde Boží Syn, a to je tá nádej, ktorú žijem. Že nech už čokoľvek sa stane, pre mňa sa život nekončí, ale pokračuje ďalej,“ uzavrel emeritný arcibiskup.

Kňaz Leonard Pawlak, ktorý prežil 12 rokov občianskej vojny počas misie v Angole, citoval poľského novinára Wojciecha Jagielskeho, ktorý tvrdí, že zabíjanie a vojna je celkovým úpadkom celého ľudstva, v ktorej nejde o výhru alebo prehru, ale len o smrť a vraždenie. „Genocída v Rwande v roku 1994, keď za sto dní zabili milión ľudí, by pre nás mala byť zdvihnutým varovným prstom, že niečo podobné sa môže zopakovať aj u nás,“ zhrnul svoje úvahy Pawlak.

My si ani neuvedomujeme, ako v nás všetky tie informácie, ktoré prijímame, pracujú a ako sa v nás stále viac zakoreňuje hnev voči tomu, kto nevyhovuje našim kritériám.

Všetko sa pritom začalo šírením dezinformácií a poloprávd v snahe vyobraziť toho druhého ako hrozbu. Podľa Pawlaka si totiž ani neuvedomujeme, ako v nás všetky tie informácie, ktoré prijímame, pracujú a ako sa v nás stále viac zakoreňuje hnev voči tomu, kto nevyhovuje našim kritériám.

„Boh v Knihe Ezechiel hovorí, že nám vytrhne z hrudi kamenné srdce, aby nám daroval srdce z mäsa, ktoré cíti, plače a má súcit voči druhému. Ale otázka znie, aké srdce chcem? Občas sa javí, akoby bolo lepšie mať to kamenné, ktoré nevidí a necíti a je obrnené,“ citoval slová proroka Ezechiela Pawlak.

Podľa Pastirčáka pred nás blížiaca sa možnosť tretej svetovej vojny stavia viaceré otázky. Tou prvou a zároveň najdôležitejšou je tá, či západný svet vie o nejakých hlbokých morálnych hodnotách, za ktoré je ochotný sa postaviť a bojovať.

V západnom svete už takmer úplne odumrela etika obetavosti. Súčasný človek nie je ochotný obetovať svoje záujmy pre nejakú vyššiu ideu alebo spoločné dobro.

„Francúzsky filozof Lipovetsky vydal knihu Éra prázdnoty, kde tvrdil, že v západnom svete už takmer úplne odumrela etika obetavosti. Súčasný človek nie je ochotný obetovať svoje záujmy pre nejakú vyššiu ideu alebo spoločné dobro. Mám pocit, že sa blíži doba, keď sa overuje, či táto téza je pravdivá,“ vyslovil svoje obavy Pastirčák.

Jednou zo zásadných úloh súčasnej spoločnosti je preto z jeho pohľadu obnova duchovných základov západnej civilizácie, za ktoré je človek ochotný obetovať aj svoj život.

Ďalšou výzvou, ktorú Pastirčák predostrel, je strata ľudskosti a rozmáhanie zla a nenávisti v ľudskom srdci, keď človek začne zabíjať. Ten zásadný boj, ako ďalej vysvetlil, sa odohráva v srdci každého človeka a je na nás, aby sme v tom všetkom zostali ľuďmi milujúcimi aj svojich nepriateľov.

Iba v oblasti ducha je sloboda. Tá nám umožňuje zvoliť si život pre zmysel, ktorému sa odovzdám, aj uprostred úplnej absurdity nezmyselného utrpenia.

Návod ako na to vidí v príbehoch dvoch mužov. Jedným je Viktor Frankl, ktorý vo svojej knihe Napriek všetkému povedať životu áno opisuje spomienky z koncentračného tábora a prichádza k záveru, že rozdiel medzi tými, ktorí žili úplne bez zmyslu, v totálnej dezilúzii a cynizme, a tými, ktorí žili pre nejaký zmysel, bol práve v oblasti ducha. „Lebo iba v oblasti ducha je sloboda. Tá nám umožňuje zvoliť si život pre zmysel, ktorému sa odovzdám, aj uprostred úplnej absurdity nezmyselného utrpenia,“ zhrnul Franklove tézy Pastirčák.

Druhým príkladom, ktorý kazateľ Cirkvi bratskej uviedol, je brat Roger Schutz, zakladateľ komunity Taizé. Jeho hlavnou motiváciou, ako Pastirčák vysvetlil, bolo prispieť k jednote rozdeleného kresťanstva. No hneď ako do Taizé prišiel, prepukla druhá svetová vojna a jeho dom sa zmenil na útočište pre utekajúcich židov alebo iných vojnou prenasledovaných ľudí.

Keď však Nemci vojnu prehrali, tak rovnako prijímal aj nacistov unikajúcich pred pomstou zo strany víťazov. „Inými slovami, Roger zostal ľudský, otvorený a milujúci ku všetkým. A to je podľa mňa to, čo nás zrejme v tejto dobe narastajúcich konfliktov čaká a čo sa budeme musieť učiť,“ podotkol Pastirčák.

Skutočným víťazstvom však je nenechať sa ovládnuť hnevom, ale s pokojom a miernosťou tento bludný kruh zla zastaviť.

Bezák vidí cestu k zmiereniu v schopnosti objať nepriateľa a neodplácať sa zlým za zlé. „Určite sa vám už stalo, že ak vás niekto urazil, mali ste mu to chuť hneď vrátiť. Skutočným víťazstvom však je nenechať sa ovládnuť hnevom, ale s pokojom a miernosťou tento bludný kruh zla zastaviť,“ vysvetlil emeritný arcibiskup.

Na to, aby sme takéhoto konania boli schopní, v sebe potrebujeme budovať to, čo je v nás existenciálne pekné a čo z nás robí ľudí. Ak to totiž zanedbáme, môže to zájsť naozaj až tak ďaleko, že sa budeme schopní zabíjať.

Na záver sa hostia diskusie zamýšľali nad tým, čo robiť pre to, aby sme sa nenechali rozdeliť hoaxami, dezinformáciami, politickou situáciou a napokon ani vlastným srdcom, ktoré môže byť prameňom lásky, no aj zla a nenávisti.

Často sme príliš zaťažení globálnou politickou situáciou, do ktorej ani dostatočne dobre nevidíme, namiesto toho, aby sme si otvorili zrak pre neprávosť, korupciu a zradu, ktorá sa deje priamo pred nami.

Daniel Pastirčák pri tejto príležitosti pripomenul scénu Piláta a Ježiša, ktorý povedal, že prišiel na to, aby bol svedkom pravdy, a že každý, kto je z pravdy, počuje jeho hlas. Sebe a všetkým ľuďom by prial, aby sa nám darilo byť ľuďmi pravdy. Takými sa stávame vtedy, ak sa snažíme zasadiť za bezprostredné pravdy, ktoré sa týkajú nášho života.

„Často sme príliš zaťažení globálnou politickou situáciou, do ktorej ani dostatočne dobre nevidíme, namiesto toho, aby sme si otvorili zrak pre neprávosť, korupciu a zradu, ktorá sa deje priamo pred nami,“ zakončil Pastirčák. Vo svojich úvahách vychádza z toho, že keď sa staviame pravdivo k tomu, čo sa nás bezprostredne dotýka, budeme vedieť jasnejšie rozlišovať aj to, čo sa deje v spoločnosti a vo svete, a naopak, keď sami pred sebou utečieme, tak sme vlastne utiekli z bojiska.

Podľa Bezáka by sme si mali dávať všetci pozor na to, čo rozprávame, keďže slová vedia byť začiatkom zla a žiť vo vedomí, že všetko, čo sa deje vo svete, sa dotýka aj nás. Sú určité míľniky, ktoré nám môžu pomôcť uvedomiť si, ako veľmi sa vzájomne potrebujeme a že nestojí za to nechať sa rozdeliť konfliktami. Jedným z tých míľnikov sú aj Vianoce, ktoré sú sviatkom pokoja a lásky.

Ak si nezvolíme cestu, ktorú nám ponúka Kristus, dostaneme sa do ďalšej slepej uličky hnevu, nenávisti a zla.

Keď tieto príležitosti, ktoré nám život ponúka, podľa neho nevyužijeme, potom už potrebujeme naozaj nejakú katastrofu, ktorá nás preberie. „Moje povzbudenie pre Slovensko je, aby sme si uvedomili, že sme malá krajina a mali by sme si navzájom pomáhať a byť si blízki. To je aj Boží odkaz pre tento svet. Ak si nezvolíme cestu, ktorú nám ponúka Kristus, dostaneme sa do ďalšej slepej uličky hnevu, nenávisti a zla,“ zakončil Bezák.