Dnešné deti majú veľmi málo spontánneho pohybu. Niektoré ani nevedia, ako správne chodiť či behať

Na úvod by ma zaujímala vaša osobná história. Ako ste sa dostali k behu?

Odmalička som mala blízko k pohybu. Rada som sa hýbala a skúšala rôzne druhy športov. S pravidelným behom som však začala až po pôrodoch, pretože to bol jediný šport, ktorý som vedela robiť aj počas materskej. Spočiatku som sa snažila najmä o to, aby som zhodila kilogramy, ktoré mi ostali po deťoch. Postupne som prichádzala na to, že ma beh stále viac baví, a začala som behávať polmaratóny, od ktorých som neskôr prešla k horským behom a potom aj k trénerstvu.

Ako športová trénerka sa stretávate aj s mnohými začiatočníkmi. Aké najčastejšie chyby vidíte u začínajúcich bežcov?

Podľa mňa je najväčšou chybou to, ak sa snažia bežať stále ten istý úsek a byť stále rýchlejší. Veľa ľudí má predstavu, že keď začne behať, musí odbehnúť niekoľko kilometrov v kuse a ideálne v čo najrýchlejšom tempe. Druhou častou chybou je nesprávne dýchanie.

Keď človek začína behať, nemá spevnené šľachy a svaly, v dôsledku čoho dochádza k rôznym preťaženiam a zraneniam.

Prečo je chybou, ak sa snažíme na tom istom úseku, ktorý behávame, stále zvyšovať rýchlosť a podávať lepší výkon?

Keď je človek začiatočník, je dôležité vybudovať si základnú vytrvalosť. Tá sa však buduje behmi v nízkej intenzite, ktoré si postupne predlžujem, a nie tak, že sa budem z týždňa na týždeň zrýchľovať. Táto základná vytrvalosť sa môže budovať aj dva-tri mesiace, po ktorých môžem postupne pracovať aj na zrýchlení bežeckého tempa. Keď človek navyše začína behať, nemá spevnené šľachy a svaly, v dôsledku čoho dochádza k rôznym preťaženiam a zraneniam. Celá začiatočnícka fáza má zmysel aj v tom, že sa spevní celé pohybové ústrojenstvo a postupne sa adaptujú všetky šľachy, svaly a kĺby.

Keď hovoríte o spevnení svalstva a celkovo pohybového ústrojenstva, je vhodné beh kombinovať aj s nejakým silovým tréningom?

Samozrejme, je dobré, keď sa posilňovaním spevňujú aj svaly, ale určite to nie je to nevyhnutné. Pokiaľ človek chce začať behať, úplne mu stačí ísť si zabehať trikrát do týždňa a aj tak už bude mať svalovicu. Ak by si pridal ešte silové cvičenie, tak pôjde zo svalovice do svalovice a jeho telo by sa nemalo kedy regenerovať. Takže buď začnem najprv s posilňovaním, a keď sa mi po dvoch-troch mesiacoch telo spevní, budem postupne pridávať aj behy, alebo naopak, začnem najprv behať, a keď si telo zvykne, doplním si tréning posilňovaním. Zo začiatku však úplne stačí, ak človek, ktorý sa predtým nehýbal, začne trénovať trikrát do týždňa.

Existuje aj tzv. aktívny oddych, keď robíme činnosť s veľmi nízkou intenzitou ako prechádzka alebo bicyklovanie, čo dokáže skvele zregenerovať všetky systémy v tele.

Sú pre naše telo dni regenerácie skutočne nevyhnutné alebo je v poriadku cvičiť aj každý deň? Prípadne aký je ideálny tréningový scenár, aby malo naše telo dostatok priestoru na regeneráciu?

Pri začiatočníkoch je ideálne, ak striedajú jeden deň tréningu s jedným dňom voľna. Hneď ako je však telo na šport zvyknuté, je optimálne striedať aj tri dni tréningu s jedným dňom voľna. Voľný deň však neznamená, že človek nerobí absolútne nič. Existuje aj tzv. aktívny oddych, keď robíme činnosť s veľmi nízkou intenzitou ako prechádzka alebo bicyklovanie, čo dokáže skvele zregenerovať všetky systémy v tele. Veľmi je dôležité naučiť sa načúvať svojmu telu, a keď mám pocit, že som veľmi unavený, tak sa idem len prejsť a ďalší tréning si už nedám.

Súhlasili by ste, že nie je ani také dôležité riadiť sa tréningovým plánom, ako skôr naučiť sa počúvať svoje telo?

Určite. Ak je však už niekto športovo zdatnejší, má vybudovanú základnú vytrvalosť, spevnené telo a chce natrénovať napríklad na 10 či 20 km beh, prípadne maratón, tak potom je dobré nejaký plán mať a držať sa ho. Aj vtedy však treba zohľadňovať svoj zdravotný stav, únavu a hladinu stresu.

Mal by človek, ktorý chce začať s behom, hoc i rekreačne, najprv navštíviť bežeckého trénera, prípadne si zaplatiť analýzu behu?

Ja si myslím, že človek, ktorý sa chce začať intenzívnejšie venovať behu, by mal v prvom rade navštíviť lekára, ktorý by zhodnotil jeho zdravotný stav. Pri úplnom začiatočníkovi je potom dobré, aby mal trénera, ktorý ho naučí správnu techniku, strečingové cviky a bežeckú abecedu. To je úplne kľúčové. Začiatočníci majú totiž často pocit, že stačí, ak si obujú tenisky a vybehnú na cestu bez akéhokoľvek bežeckého rozcvičenia. Takýmto štýlom si však môžu ľahko privodiť zranenia. Pretože ak človek začne robiť nejaké chyby pri nášľape, tak si to môže niesť so sebou dlhšie a môže dochádzať k rôznym preťaženiam.

Pokiaľ netrénujeme na dlhšie a rýchlostné behy, tak výber obuvi nie je až taký smerodajný.

Dala by sa správna technika behu zhrnúť do niekoľkých odporúčaní?

Po prvé je to vzpriamený postoj s miernym náklonom dopredu, potom nášľap na prednú, prípadne strednú časť chodidla, dýchanie do brucha do rytmu, pokrčené ruky v lakťoch a celkový uvoľnený postoj, aby telo nebolo v kŕči.

Do akej miery je dôležitý správny výber obuvi? Je zásadné prihliadať aj na terén, po ktorom chceme behať?

Určite je dôležité vedieť, kde chcem behať, a tomu prispôsobiť výber bežeckej obuvi. Či po asfalte, alebo po lesných cestách, prípadne kamenných či štrkových. Pri začiatočníkovi to však nie je až také dôležité. Pokiaľ netrénujeme na dlhšie a rýchlostné behy, tak výber obuvi nie je až taký smerodajný. No pokiaľ sa už behu venujeme dlhšie a chceme si vybrať naozaj kvalitné bežecké topánky, je za tým celá veda. Jednak sa ich výber líši v závislosti od terénu, na ktorý si topánky kupujem, jednak od podrážky, od dezénu štupľov, od dĺžky behov a podobne.

V súčasnosti sú stále populárnejšie barefootové bežecké topánky. Sú podľa vás vhodnou bežeckou obuvou pre bežca?

Barefootové bežecké topánky sú vhodné pre tých, ktorí sú zvyknutí ich nosiť aj v bežný deň, prípadne chodia naboso. No ak človek vymení topánky, ktoré mali centimetrovú podrážku, za topánky bez podrážky, tak si môže ľahko privodiť zranenia či už plantárnej fascie, alebo achilovky. Ja sama som si tým prešla.

Podľa toho, čo som sa dočítala, asfalt kĺby až tak neničí. Skôr je za tým nesprávna technika či zlý výber obuvi.

Keď som ešte v barefootových topánkach behávala kratučké vzdialenosti do päť kilometrov bez tlaku na výkon, bolo to bez problémov, no len čo som behy predĺžila a zrýchlila, zaplatila som za to zápalom achilovky. Skôr ako prejdeme na barefootové topánky, mali by sme myslieť na to, že je potrebné si chodidlo postupne spevňovať a adaptovať.

Hovorí sa, že behom na asfalte či betóne si človek privodí bolesť kĺbov. Je to skutočne spôsobené nevhodným bežeckým terénom alebo skôr nesprávnou technikou?

Môžem povedať len svoj osobný názor, ktorý nemám podložený nejakou odbornou štúdiou. Podľa toho, čo som sa dočítala, asfalt kĺby až tak neničí. Skôr je za tým nesprávna technika či zlý výber obuvi. Ja osobne však zastávam názor, že pre naše kĺby je určite príjemnejšie behať po lesných cestách ako po asfalte. No behanie po akomkoľvek povrchu má svoje za a proti. Pri behu na asfalte máte pod nohami hladký rovný povrch a nemusíte dávať taký pozor na cestu, čo zase neplatí pri lesných cestách s nerovným terénom, kde musíte oveľa viac dbať na stabilitu.

Jednou z kľúčových zásad pri behaní je správne dýchanie. Akým spôsobom by sme mali pri behaní dýchať?

To závisí aj od dĺžky vašich krokov, no vo všeobecnosti je ideálny nádych nosom a výdych ústami. Dobré je nájsť si aj nejaký rytmus, napríklad na tri kroky nádych, dva kroky výdych a podobne. Je dobré, aby si človek vyskúšal, ako mu to bude vyhovovať. Najlepšie je, ak si človek namiesto hrudného dýchania, pri ktorom sa dvíhajú ramená, osvojí vnútrobrušné.

Pri dýchaní zostupuje bránica zhora dole a naopak. Ak sa pohybuje rýchlo a chaoticky, dostáva sa do kŕča, čo pociťujeme ako pichanie v boku.

Mnoho ľudí má pri behu problém s pichaním v boku. Čo nám táto bolesť naznačuje?

Táto bolesť indikuje, že bránica sa dostáva do kŕča. Rovnako ako môžeme dostať kŕč do nohy pri veľkej námahe, môže ho mať aj bránica pri rýchlom a nepravidelnom dýchaní. Pri dýchaní zostupuje bránica zhora dole a naopak. Ak sa pohybuje rýchlo a chaoticky, dostáva sa do kŕča, čo pociťujeme ako pichanie v boku. Vtedy je najlepšie prejsť do kroku a pomaly to rozdýchať.

Leto a pekné počasie vždy vytiahne von množstvo bežeckých nadšencov. Čím je beh v lete iný od toho zimného či jesenného? Treba pri ňom zvoliť inú techniku?

Techniku ani nie. Letná sezóna je na beh veľmi vhodná. Človek by mal však počítať s tým, že jeho telo sa pri behu vo vysokých teplotách môže prehrievať, a taktiež by mal dbať na dostatočný príjem tekutín. Skôr ako na techniku by sme sa mali na beh vhodne pripraviť, či už vhodným oblečením, šiltovkou, alebo opaľovacím krémom. Keď ideme behať, je dobré, aby nám bolo trošku zima a aby sme sa behom následne rozohriali. Keby sme mali na sebe bundu, postupne by sme sa prehrievali, čo je nebezpečnejšie, ako keby nám malo byť chladno.

Predstavuje prehriatie organizmu riziko pre naše zdravie?

Áno. Tým, že dochádza k zrýchleniu tepu a potíme sa, stojí nás to výrazne viac energie, ako keď nám je zima. Pri prílišnom prehriatí hrozí navyše nášmu organizmu kolaps. Samozrejme, ak ideme veľmi pomaly a pravidelne dopĺňame tekutiny, tak by k prehriatiu a následnému kolapsu dôjsť nemalo. Súvisí to však so zdravotným stavom, vybavenosťou organizmu a tempom behu. Zároveň platí, že čím je teplejšie, tým pomalšie by sme mali bežať.

Pokiaľ sa chystáte na nejaký dlhší, povedzme 20- až 30-kilometrový beh, je vhodné tomu prispôsobiť i stravu a prijať dostatok komplexných sacharidov.

Čo je vhodné zjesť a vypiť pred bežeckým tréningom? A aká dlhá by mala byť pauza medzi jedlom a vybehnutím?

Pokiaľ ide o kratšie, 5- až 10-kilometrové behy, tam by som nejakú špeciálnu stravu neriešila. Dôležité je len zachovať interval dvoch-troch hodín nejedenia pred behom, aby žalúdok nebol zaťažený. Čo sa týka výberu nápoja, najlepšia je čistá voda, prípadne si môžete zarobiť domáci iontový nápoj, pozostávajúci z trošky soli, cukru a citrónu, ktorý sa hodí najlepšie po behu. Pokiaľ sa však chystáte na nejaký dlhší, povedzme 20- až 30-kilometrový beh, je vhodné tomu prispôsobiť i stravu a prijať dostatok komplexných sacharidov. Dôležité je tiež myslieť na bežeckú vestu, kam si môžete uložiť nejakú vodu, prípadne nejakú sladkú tyčinku.

Aké jedlo si pred behom volíte vy?

Záleží na tom, akú bežeckú dávku sa chystám zdolať. Pokiaľ je to do 10 km, tak to neriešim. Snažím sa akurát vyhýbať ťažkým a mastným jedlám. Napríklad si dám cottage cheese s chlebom alebo jogurt s vločkami, prípadne normálny obed. Keď viem, že ma čaká 20 kilometrov a viac, dávam si už väčší pozor na príjem komplexných sacharidov, ako sú cestoviny, celozrnný chlieb, naturálna ryža či zemiaky, aby som mala dostatok energie.

A ako to je s kávou? Je pred behom v poriadku alebo si ňou môžeme privolať tráviace ťažkosti?

Jeden môj kamarát hovorí, že káva je spaľovač pre chudobných, že je to dobrý „nakopávač“, pri ktorom sa zároveň dobre spaľujú tuky. Opäť však platí, že človek by mal v prvom rade poznať a počúvať svoje telo. Ak viem, že mi káva zaťaží žalúdok, radšej si ju pred behom nedám, no ak viem, že ju bez problémov strávim a cítim, že mi dodá energiu, tak si ju pokojne môžem dať.

Telo sa dá natrénovať aj na to, že nepotrebuje stravu, hoci ideme aj do kopcov, pretože prepne do takzvaného tukového metabolizmu.

Aký máte názor na beh nalačno? Odporúčali by ste ho?

Zase závisí od toho, ako je kto disponovaný. Niekto sa najesť potrebuje, lebo by mu bolo inak zle, inému sa lepšie behá s prázdnym žalúdkom. Pokiaľ je to však kratší beh do 40 minút, nie je potrebné sa najesť hneď. Keď nás však čaká dlhší tréning, je dobré si predtým niečo zajesť. Hovorí sa však, že beh nalačno zlepšuje spaľovanie.

Hrá pri rozhodovaní, či si pred behom niečo zajesť alebo nie, rolu aj to, či sa chystáme na beh do kopcov?

Telo sa dá natrénovať aj na to, že nepotrebuje stravu, hoci ideme aj do kopcov, pretože prepne do takzvaného tukového metabolizmu. Za nejaké dve-tri hodiny totiž spálime všetky sacharidy, ktoré máme, no tukových zásob máme všetci, dokonca aj tí chudší z nás, stále dosť. Takže pokiaľ si vieme vytrénovať tukový metabolizmus, môžeme na ňom počas tréningu fungovať. No aj tak je dobré si počas dlhšieho behu niečo malé zajesť.

Ste učiteľkou telesnej výchovy. Všímate si u dnešných detí zhoršenie pohybových schopností?

Žiaľbohu, áno. Učím telesnú od predškolského veku a niektoré deti naozaj nevedia, ani ako správne chodiť. Majú tak zle nastavené motorické vzory, že majú problém behať či skákať. Najväčší problém je v tom, že súčasné deti majú veľmi málo spontánneho pohybu. V minulosti bolo deťom dopriate, aby chodili, behali, liezli, skákali, a keď im v súčasnosti tieto prirodzené pohybové podnety chýbajú, pretože väčšinu dňa presedia, ich motorické schopnosti postupne zanikajú. V dôsledku toho dochádza k rôznym dysbalanciám, čiže nerovnomerným preťaženiam a oslabeniam.

Naše telo funguje tak, že ak niečo nevládze urobiť, začína si tento pohyb kompenzovať, pomáha si inými svalovými skupinami a osvojí si nesprávne pohybové vzorce.

Ďalšou príčinou je i to, že deti neprechádzajú všetkými vývojovými polohami medzi narodením a chôdzou, a keď niektoré z týchto fáz vynechajú, pohybový vzor sa nevyvinie správne. Naše telo funguje tak, že ak niečo nevládze urobiť, začína si tento pohyb kompenzovať, pomáha si inými svalovými skupinami a osvojí si nesprávne pohybové vzorce. Keď to robí dlhodobo, začína nás na týchto miestach pichať, tvoria sa hrče a my sa vykrúcame, aby nás to nebolelo. Z toho potom vznikajú skoliózy, bolesti kolien či bedrových kĺbov.

To znamená, že ak do istého veku svoje pohybové ústrojenstvo dostatočne nestimulujeme, nebude sa vyvíjať správne?

Áno. Všetky tie pohybové vzory máme dané v našej centrálnej nervovej sústave. Narodením sa spustí niečo ako program, ktorý ich aktivuje. Všetky pohybové vzory sa potom postupne otvárajú a utvrdzujú, a až kým sa nepostavíme, stále sa vyvíjajú. Problém nastáva vtedy, ak ich nepoužívame. Čím viac totiž sedíme, tým viac sa pohybové vzory mažú a oslabujú. Patria sem všetky prepojenia svalov, kostí, fascií, vysielanie informácií z mozgu smerom k neurónom a tak ďalej.

Mala som deti, ktoré keď prišli, nevedeli dobre chodiť a behať, a tým, že už niekoľko rokov s nimi v akadémii Mateja Tótha trénujem, sú z nich skvelí športovci.

Je tento proces už nezvratný?

Nie. Existuje šanca si tieto pohybové vzory obnoviť a opätovne naštartovať. Najvhodnejšia je nato práve vývojová kineziológia, v skratke „vývojovka“. Aj z tohto dôvodu sa tejto metóde veľa venujem už s deťmi v predškolskom veku a na prvom stupni základnej školy, pretože tam je najväčšia šanca, že sa tieto vzory u detí zobudia. A mám niekoľko príkladov zo svojej praxe, keď sa u detí udiali vyslovene zázraky. Mala som deti, ktoré keď prišli, nevedeli dobre chodiť a behať, a tým, že už niekoľko rokov s nimi v akadémii Mateja Tótha trénujem, sú z nich skvelí športovci. Jednak tým, že sa venovali „vývojovke“, a jednak tým, že sa naučili mať rady pohyb. Ak sa dieťa nevie správne hýbať a nemá vzťah k športu, prirodzene sa akýmkoľvek pohybovým aktivitám vyhýba.

Čo presne si máme ako laická verejnosť pod pojmom vývojová kineziológia predstaviť?

Sú to pohyby, ktoré robí dieťatko po narodení do jedného roka. Po narodení je ako taká handrička, nevie zdvihnúť hlavičku, držať ručičky, chrbátik ani nožičky. Náš mozog má však v sebe zakódované určité vzorce a tým, ako sa dieťatko hýbe a prekrúca, učí sa, ako tieto vzorce správne uplatňovať. Tým, ako sa postupne naučí pretočiť na bruško, zdvihne nožičky, štvornožkuje, príde až do podrepu, sa postupne dokáže zdvihnúť a vzpriamiť. Toto všetko je vývojová kineziológia. Celé je to o tom, ako človek v prvom roku života postupne prejde z ľahu až do stoja. Tieto cviky robím ako s deťmi, tak i dospelými a sú aj výbornou rozcvičkou pre športovcov. Pravidelne ich cvičí napríklad aj rýchlochodec Matej Tóth.

V čom všetkom je pre deti prínosom Športová akadémia Mateja Tótha? Ako vyzerá bežná hodina?

Na začiatku sa štandardne rozohrejeme nejakými naháňačkami, následne sa rozdýchame a spravíme vnútrobrušné dýchanie. Postupne prechádzame do rôznych polôh „vývojovky“ a učíme sa v nich otáčať. Potom si prejdeme bežeckú abecedu a rozbehanie do rýchlosti, a keď toto celé máme za sebou, v hlavnej časti hodiny sa potom venujeme rozvoju rýchlosti, vytrvalosti, sily, rovnováhy, koordinačných schopností, reakcií a tak ďalej a hodinu ukončíme záverečným strečingom.

Zistilo sa, že ideálny vek na pohybovú stimuláciu je do 10. – 11. roku života, keď sú deti najviac pohybovo senzitívne a dá sa u nich rozvíjať rýchlosť.

Dá sa povedať, že hodiny v akadémii sú zamerané na to, aby sa deti naučili, ako sa správne hýbať?

Áno. Je to taká všeobecná pohybová príprava. Zistilo sa, že ideálny vek na pohybovú stimuláciu je do 10. – 11. roku života, keď sú deti najviac pohybovo senzitívne a dá sa u nich rozvíjať rýchlosť. Tá je nám do istej miery geneticky daná, no ak ju v tomto veku správne podchytíme, môžeme vychovať úspešného rýchlobežca. Naším cieľom však je, aby boli deti pripravené vykonávať v budúcnosti akýkoľvek druh športu. Či už je to beh, volejbal, karate, či futbal.

Znamená to, že pokiaľ rýchlosť v detstve nerozvíjame, nemôžeme ju natrénovať neskôr počas života? Pokiaľ viem, pri vytrvalostných športoch to nie je pravidlo.

O vytrvalosti platí, že sa buduje vekom. Preto keď sa pozriete napríklad na maratóny, väčšinu zúčastnených tvoria ľudia nad tridsať, tridsaťpäť rokov. Rýchlosť je však daná geneticky. Rýchle svalové vlákna nám boli dané a my ich potrebujeme vytrénovať do jedenásteho, maximálne dvanásteho roku života. Keď mám rýchlosť rozvinutú, môžem pracovať na silových tréningoch. Preto bývajú vrcholoví šprintéri na rozdiel od maratónskych bežcov svalnatí. To, že majú silu, pomáha tomu, že sú zároveň aj rýchlejší.

Dalo by sa povedať, že človek, ktorý nemá genetické predispozície, sa vrcholovým šprintérom aj napriek tréningu nikdy nestane?

Existuje také porekadlo, že šprintérom sa človek rodí, vytrvalcom stáva. Ak niekto nemá rýchle svalové vlákna, nemôže v dospelosti dosiahnuť nejaké veľké úspechy v rýchlostnom behu. Vytrvalec však môže byť vynikajúci aj v päťdesiatke.

Spomínali ste, že súčasným deťom chýbajú pohybové podnety a spontánny pohyb. Ako môžeme motivovať deti k tomu, aby sa viac hýbali?

Základom je ísť príkladom a tráviť s nimi čo možno najviac času pri rôznych pohybových aktivitách, ideálne hrách. Tie deti zbožňujú. Veľmi dôležité tiež je, aby rodičia netlačili na výkon. Jednoducho by mali deti viesť k radosti z pohybu.

Pre mňa osobne je najväčšou odmenou, keď mi deti po tréningu povedia, že si popri hraní ani nevšimli, že trénovali, a sú prekvapené, že je už koniec.

Voľakedy to bolo tak, že na telesnej cvičili všetci až na dve-tri výnimky, dnes je to tak, že väčšina detí nemá k cvičeniu žiadny vzťah a výnimkou je len niekoľko nadšencov, ktorí vynikajú. Ideálny scenár je, ak deti ani nezbadajú, že mali telesnú. Pre mňa osobne je najväčšou odmenou, keď mi deti po tréningu povedia, že si popri hraní ani nevšimli, že trénovali, a sú prekvapené, že je už koniec.

V súvislosti s nedostatkom pohybu sa okrem obezity skloňuje aj zhoršenie duševného zdravia a vyšší výskyt psychických ochorení. Je pohyb receptom na šťastie dieťaťa?

Korelácia medzi pohybom a duševným zdravím určite je. Deti, ktoré majú problém s pohybom, trpia často aj pocitom menejcennosti. Keď dieťa nevie behať, chytiť loptu do ruky či kopať, je v určitej nevýhode. Keď sa potom deti rozdeľujú do mužstiev, tie bez pohybových schopností z nich prirodzene ostávajú vylúčené. V tom, aby k takýmto situáciám nedochádzalo, sú tréneri a učitelia telesnej výchovy vo veľmi ťažkej pozícii. No šport vo všeobecnosti pomáha vyplavovať endorfíny a hormóny šťastia, a keď si človek na to zvykne, jeho mentálnemu zdraviu to veľmi prospieva. No dôležité pri športe je to, aby sme pri ňom mali pozitívne zážitky a tešili sa naň. Tlačením na výkon si deti často vytvoria k športu skôr averziu.

Dalo by sa povedať, že rodičia buď príliš tlačia na výkon, alebo deti k športu vôbec nevedú?

Rodičia v súčasnosti najmä veľa pracujú a na deti nemajú toľko času ako voľakedy. Navyše tým, že sa boja púšťať deti von samy bez dozoru, snažia sa im organizovať voľný čas do maximálnej možnej miery. Deti potom idú z krúžku na krúžok a chýba im spontánny pohyb. Ten sa najlepšie rozvíja počas voľnej hry, keď nemajú všetko predpísané. Dnešné deti sú pod veľkým tlakom na výkon.

Aj na Slovensku máme 70-ročné bežkyne, ktoré bežia maratóny, a vyše 75-ročných mužov, ktorí zdolávajú aj ultrabehy.

Je o vás známe, že sa venujete aj ultrabehom a zdolali ste i najdlhší ultramaratón na Slovensku Štefánik Trail. Ako ste sa naň pripravovali a ako ste zvládali momenty, keď ste si siahli na svoje limity?

Moja príprava trvala deväť mesiacov a bola som súčasťou online skupiny, ktorú viedli organizátori tohto ultrabehu. Posielali nám tréningové plány a už bolo na nás, ako sa ich budeme držať. Ja som sa ich držala takmer na sto percent a na Štefánik Trail ma skvele pripravili. Vďaka dobre nastavenému tréningu som preto nemala pocit, že narážam na svoje limity. Musela som, samozrejme, vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a do ultrabehu som išla s dávkou rešpektu.

Hovorí sa, že „športom k trvalej invalidite“. Aké sú najčastejšie zranenia bežcov a ako im môžeme predchádzať?

Pokiaľ viem, tak zápal plantárnej fascie, ktorý sa správa ako ostroha, vzniká práve pri nesprávnej technike behu alebo preťažení po behu. Potom sú to často bolesti v predkolení a kolenách. Skôr si však myslím, že to súvisí s nedostatočnou regeneráciou, strečingom a rozcvičkou a s tým, že človek si nakladá stále viac bez toho, aby počúval svoje telo.

Do akého veku nás telo pustí, aby sme behali aj dlhšie trate?

Ja si myslím, že to nie je nejako vekovo obmedzené. Pevne verím, že pokiaľ sa človek stará o svoje telo, má dobrú genetickú výbavu a hýbe sa celý život, tak pokojne môže behať aj v starobe. Aj na Slovensku máme 70-ročné bežkyne, ktoré bežia maratóny, a vyše 75-ročných mužov, ktorí zdolávajú aj ultrabehy. Ak nemáme vážne zdravotné problémy a kontinuálne na sebe pracujeme, tak môžeme športovať aj do vysokého veku. Samozrejme, výkonmi sa potom nemožno porovnávať s mladými ročníkmi. Hoci musím povedať, že ma na Ponitrianskej stovke s ľahkosťou predbehol vyše 70-ročný ultrabežec Štefan Karak.

Prečítajte si tiež

Správnu techniku behu máme vrodenú, zlou obuvou ju strácame, hovorí slovenský ultrabežec Zvolánek