Dočkáme sa éry bez vojen, kde by sa konflikty riešili dialógom a diplomaciou?

Pred rokom sme sa prebudili do zbytočnej vojny, ktorá sa dotkla a stále dotýka aj nás. Nádejali sme sa, že sa rýchlo ukončí. Prešiel rok a jej koniec a výsledok sú v nedohľadne. Za toto obdobie sa slovo vojna stalo bežne používaným výrazom v našej slovnej zásobe. Neustále správy o počte mŕtvych, leteckých útokov, zničenej vojenskej technike, postupov či ústupov jednotlivých armád sa stali každodennými novinkami.

Za rok sa, žiaľ, obe strany konfliktu neposunuli nikam v dialógu ani v jeho diplomatickom riešení. Ba naopak, ten, kto ťaží z tejto situácie, je zbrojársky priemysel. Ani nálady v našej spoločnosti sa veľmi nezmenili. Stále sme rozdelení v pohľade na vojnu a na jej vinníka. Blízkosť vojny a znormalizovaná prítomnosť tohto slova nás pobádajú zamyslieť sa nad jej miestom v čase, v ktorom žijeme.

K čomu nás pobáda táto vojna?

Koncept vojny je v ľudských dejinách hlboko zakorenený, no jeho význam a aplikácia sa vyvíja. Vojna, ako zvyčajne ozbrojený konflikt na riešenie sporov, sa často dáva do protikladu s mierom. Ten je istým spôsobom negatívne definovaný a odvodený práve od vojny ako stav jej absencie. Dnes už mnohí poukazujú na to, že táto „klasická“ definícia mieru je v dnešných časoch nepostačujúca. Ba dokonca táto vojna a spoločenský kontext, aspoň ten európsky, nás pobádajú k tomu, aby sme doterajší koncept vojny prekonali.

V Európe, aj keď nie v celej, sme si žili v stabilnom mieri aj napriek tomu, že v mnohých končinách sveta pretrvávajú dlhé konflikty, proti ktorým sa medzinárodné spoločenstvo až tak nevyhranilo, respektíve proti ktorým krajiny nezaujali také isté stanovisko ako proti tej, ktorá sa odohráva za našimi východnými hranicami.

No to, čo sa deje na Ukrajine, je špecifické v tom, že ide o snahu teritoriálnej anexie s tankami a útokmi na celú krajinu vedenú susednou krajinou. Takéto počínanie, aj napriek niektorým prípadom, sa javilo, že nepatrí do dvadsiateho prvého storočia. Na to, aby sa predchádzalo takýmto činom, máme predsa medzinárodné právo. Hranice sú dlhodobo zadefinované a uznané medzinárodným spoločenstvom. Nehovoriac o skúsenosti dvoch svetových vojen, ktoré takmer vyhladili Európu, a o studenej vojne, ktorá sa mohla stať fatálnou pre celé ľudstvo. Mnohé naznačovalo tomu, že ľudstvo sa zo svojej histórie poučilo.

Táto vojna a spoločenský kontext, aspoň ten európsky, nás pobádajú k tomu, aby sme doterajší koncept vojny prekonali.

Z moderných kníh sa takmer vytratil pojem ako spravodlivá vojna. Mnohí dnes hovoria, že tento koncept je prekonaný, pretože takáto vojna neexistuje. Vojna totiž nikdy nie je spravodlivá, lebo prináša so sebou smrť a ničenie. Áno, môže sa rodiť z nespravodlivosti, no v dnešnej dobe jej podmienky a spôsoby uvádzania do praxe zďaleka prekonali tie, ktoré poznáme z minulosti. Zoberme si len, aké zbrane sa používajú a ako sa dnes bojuje. Vo väčšine prípadov je to na diaľku, bez osobného kontaktu. Ak sa dnes hovorí o tom, že spravodlivá vojna neexistuje, to však neznamená, že neexistuje legitímna obrana. Riziko spočíva v tom, že sa ľahko môže ideologicky manipulovať so spravodlivosťou. Tak ako dnes nie je možné, aby jednotlivec zobral spravodlivosť do vlastných rúk, to isté by malo platiť aj pre štáty.

V mene ľudskosti

Na akom argumente stoja tieto tvrdenia? Na ľudskosti. Na cene každého jedného ľudského života. V manifeste z roku 1955, ktorého promótormi boli Bertrand Russell a Albert Einstein, práve v mene ľudskosti poukázali na to, že život ľudstva je ohrozený v spojitosti s rizikom jadrového zbrojenia. Už vtedy vyzývali k tomu, aby sme sa „naučili myslieť novým spôsobom“, aby sme zmenili logiku. Namiesto toho, aby sme hľadali spôsoby, ako dospieť k vojenskému víťazstvu, mali by sme hľadať spôsoby, ako zabrániť vojenským konfliktom. Tak ako vtedy a dnes o to viac je aktuálna ich výzva: „Skoncujeme s ľudstvom, alebo sa ľudstvo vzdá vojny? Je to voľba, ktorej ľudia nechcú čeliť, pretože zrušiť vojnu je nesmierne ťažké.“

Práve zbrojenie a jadrové zbrane sú nebezpečenstvom pre celé ľudstvo, lebo ich použitie by malo fatálne následky pre celú planétu. Výstižne to zhrnul pápež František v Hirošime (24. 11. 2019 ), kde povedal: „Ak sa poddáme logike zbraní a vzďaľujeme sa od dialógu, tragicky zabúdame na to, že zbrane, ďaleko predtým, ako spôsobia obete a ničenie, sú schopné vyvolávať zlé sny.“

Možno si poviete, že to sú pacifistické myšlienky. Povedzme si však pravdu: Kto z nás chce vojnu? Ľudstvo v mnohých oblastiach zaznamenalo pokrok, prečo by sme v tejto mali ostať pozadu? Prečo by sme nemohli vstúpiť do éry bez vojen, kde by sa konflikty riešili dialógom a diplomaciou? Je to utópia? Možno. Ostáva nám však nádej.

Okrem toho je potrebné vnímať mier nielen negatívne, ako absenciu vojny, ale vychovávať k nemu, vážiť si ho a aktívne k nemu prispievať na rozličných úrovniach a v rozličných oblastiach.