Dovolenka zakončená svätorečením

Tento rok som dovolenku nestrávil pri mori ako v predchádzajúcich rokoch, ale v kúpeľoch na Slovensku. Keď som dorazil a ubytoval sa, tešil som sa na nasledujúce dva týždne, počas ktorých som nemusel premýšľať nad tým, ako si zorganizovať deň, čo robiť, kam ísť atď. Nasledujúce ráno som navštívil lekárku, ktorá mi predpísala procedúry, a program bol stanovený. Prvých pár dní som sa musel „zžívať“ s novou dennou rutinou (s procedúrami, časmi jedál atď.). V prvý alebo druhý deň som večer pozeral film, ktorý mi nedodal pokoja a pripravil ma aj o časť spánku. Rozhodol som sa teda, že v nasledujúcich dňoch sa budem viac sústrediť na svoje vnútro, čítanie (a trochu písanie) a že vynechám večerné filmy.

Bol som rád, že som sa tak rozhodol hneď na začiatku dovolenky a nenechal sa „vyprovokovať“ k tomu, aby som vymenil pokoj za televízne filmy. Postupne som vylúčil aj správy, a tak sa dovolenka každý deň stávala stále viac dovolenkou. Začal som lepšie spať a cítil som sa vnútorne pokojnejší. Podporila to jedna skutočnosť. Na niektoré procedúry som musel chodiť do budovy vzdialenej asi 500 metrov. Cesta k procedúram však viedla (aspoň tak som to chcel) okolo kostola, ktorý bol počas dňa vždy otvorený. Takže aj na ceste k procedúram, aj na ceste späť som sa zastavil na „slovíčko“ so svojím najlepším Priateľom a jeho Matkou (ktorej bol kostol zasvätený).

Tu som sa „každý deň“ radil o rôznych veciach, ktoré ma čakali, pýtal som sa, ako postupovať, prosil som o pomoc s prípravami a písaním – ako a čo písať, ako a čo pripraviť… V kontexte eliminovania „iných rušivých“ zdrojov som bol naozaj veľmi vďačný za tieto rozhovory v tichu. Neboli to dlhé rozhovory, ale boli zdrojom inšpirácie…

V sobotu večer som sa vrátil domov a mal som pocit, že by som najradšej išiel znova na dovolenku, alebo skôr že by som uvítal ešte ďalší voľný týždeň alebo dva. Realita života však bola taká, že ma už čakali služby na záchranke, ako aj iné povinnosti. Napriek tomu som mal ešte voľnú nedeľu a dopoludnia sme sledovali televízny prenos svätej omše z Ríma, spojenej s kanonizáciou Piera Giorgia Frassatiho a Carla Acutisa.

Zároveň sa počas vatikánskej svätej omše čítali čítania z tej nedele. Veľmi sa ma dotkli a pápež Lev XIV. vo svojej homílii zdôraznil niektoré skutočnosti, ktoré akoby nadväzovali na moje „tiché“ stretnutia počas pobytu v kúpeľoch. „Šalamún sa pýta: ,Čo mám robiť, aby sa nič nepremárnilo?‘ A pochopil, že jediná cesta, ako nájsť odpoveď, je prosiť Boha o ešte väčší dar: o jeho múdrosť, aby poznal jeho plány a verne sa k nim pripojil. Uvedomil si totiž, že len tak všetko nájde svoje miesto vo veľkom Pánovom zámere. Áno, lebo najväčším rizikom v živote je prežiť ho mimo Božieho plánu.

Aj Ježiš nám v evanjeliu hovorí o projekte, ku ktorému sa máme pridať celým srdcom. Hovorí: ,Kto neberie svoj kríž a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom‘ (Lk 14, 27); a ešte: ,Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom‘ (Lk 14, 33). Volá nás teda, aby sme sa bez váhania vrhli do dobrodružstva, ktoré nám ponúka, s rozumom a silou, ktoré pochádzajú z jeho Ducha a ktoré môžeme prijať v takej miere, v akej sa dokážeme zrieknuť samých seba, vecí a myšlienok, na ktorých lipneme, a otvoríme sa počúvaniu jeho slova.

(…) Pier Giorgio aj Carlo pestovali lásku k Bohu a k bratom prostredníctvom jednoduchých prostriedkov, dostupných každému: každodenná svätá omša, modlitba, adorácia, najmä eucharistická. Carlo hovorieval: ,Pod slnkom sa človek opáli. Pred Eucharistiou sa stáva svätým!‘ A ešte: ,Smútok je pohľad obrátený na seba, šťastie je pohľad obrátený na Boha. Obrátenie nie je nič iné, než presunúť pohľad zdola nahor, stačí jednoduchý pohyb očí.‘… A Pier Giorgio: ,Ak budeš mať Boha v centre každej svojej činnosti, dôjdeš až do cieľa.‘ Toto je jednoduchý, ale víťazný vzorec ich svätosti.“(Homília pápeža Leva XIV. počas svätej omše pri príležitosti svätorečenia blahoslavených Piera Giorgia Frassatiho a Carla Acutisa)

Musím priznať, že zavŕšením mojej dovolenky nebolo vrátenie kľúčov na recepcii hotela a odhlásenie sa, ale sledovanie tejto svätej omše a počúvanie slov pápeža Leva XIV. – začal som znova premýšľať o tom, čoho mám príliš veľa, na čom lipnem a čo mi tak bráni mať skutočnú múdrosť. Títo dvaja noví svätí mi ukázali, že mám opäť presunúť svoj pohľad zospodu nahor – a stačí na to len jednoduchý pohyb mojich očí…