Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Kamil Jankech (82) je kňazom v Bardejovských kúpeľoch viac ako 20 rokov a so zosnulým kardinálom Tomkom sa veľmi dobre poznal. Práve v jeho pôsobisku totiž v posledných rokoch trávil letnú dovolenku. Z Ríma pricestoval vždy minimálne na mesiac. Naposledy navštívil toto tiché a pokojné miesto minulý rok pred návštevou pápeža Františka.
„Nezniesol tú páľavu Ríma, preto prišiel sem. Tu sa musel aj dva dni aklimatizovať, pretože tam bolo 30 až 35 stupňov, tu okolo 20 až 25. Niekedy sme ho museli aj do deky zabaliť,“ začína s úsmevom svoje spomínanie otec Kamil ešte skôr, ako som mu stihol položiť prvú otázku.
Ako trávil kardinál Tomko čas v Bardejovských kúpeľoch?
Mal voľný režim, raňajky okolo ôsmej – deviatej, obed na minútu presne o dvanástej, po obede siesta, svätá omša v kostolíku o 16:15 a potom večera.
Ako využil čas medzi tým?
Čítal, modlil sa breviár, ale už nie s nami po slovensky, lebo mu to išlo ľahšie po taliansky. Robil si aj prechádzky. Spočiatku sám, neskôr ho sprevádzala sestrička. Zastavil sa aj pri pacientoch, porozprával sa s nimi. Bol šťastný, že sa mal s kým porozprávať.
Ľudia ho museli prirodzene pri jeho prechádzkach spoznávať. Reagovali na neho so záujmom?
Pravdaže. Niekedy prišiel aj do svojho rodného Udavského, ale tam nepobudol dlho, lebo, ako mi hovoril: „Vieš, tam si na mňa pomaly už nikto nepamätá.“ Navštívil tam svojich príbuzných, ale inak tam za ním nikto neprišiel. Sem do kúpeľov prichádzali aj kňazi z okolia a diskutovali sme až do polnoci. V Ríme sa totiž večerný život začína až o 20. hodine. (úsmev)
Takže tento režim si preniesol aj sem…
Áno, to bol jeho štýl.
Nerobilo mu problém zostať dlhšie hore a diskutovať do noci?
Nie, bol svieži. Raz sa ho jeden kňaz pýtal, kedy chodieva spať. Odpovedal mu, že o polnoci. Ten kňaz tu už vtedy driemal, bolo 23 hodín. (úsmev) Do polnoci debatoval na plný plyn.
Kedy potom vstával?
O siedmej bol hore, o ôsmej sa začínali raňajky.
Prečo si za miesto svojej dovolenky vyberal Bardejovské kúpele?
Pozval ho sem otec biskup a zapáčilo sa mu to. Sestričky, ktoré ho sprevádzali, pochádzajú zo Spiša, takže prišli s ním. Dva týždne sa o neho starala jedna, druhá bola zatiaľ doma, a potom si to vymenili. Takto mali dovolenku aj ony, čomu sa veľmi tešil. Vo všetkom sa na ne spoliehal. Keď som sa ho pýtal, kedy letí naspäť, odpovedal, že on sa nestará, on na to má sestru Júliu. (úsmev)
Využíval v kúpeľoch aj procedúry?
Áno, chodil na masáže, pochvaľoval si, že mu to pomáha. Hovoril tiež, že ho už všetko bolí, mal tu aj svojho lekára, ku ktorému chodil. Stravoval sa tam, kde aj lekári a personál, mal na výber štyri jedlá, vždy si vybral, ktoré chcel.
Čo tu najradšej jedol?
Slovenské jedlá. Ale nejedol veľa, mal takú detskú dávku. Vždy zalamoval rukami s otázkou, či to všetko má zjesť. Sestrička, ktorá sedela vedľa, mu povedala, že áno. Mala vždy pripravené aj lieky, ktoré mal s jedlom užiť, mala to pod kontrolou.
Dal kardinál Tomko niekedy pocítiť svoje postavenie v Cirkvi?
Nie, bol to príjemný pán. Keď padla železná opona, pýtali sme sa ho, ako prišiel na Slovensko. Povedal, že prišiel do Bratislavy do seminára a na vrátnici povedal bohoslovcovi: „Ja som kardinál Tomko, prosím si pána rektora.“ So smiechom nám rozprával tú príhodu. Seminarista totiž zdvihol telefón a hovoril: „Pán rektor, je tu nejaký pán a hovorí, že je kardinál Tomko.“ (smiech)
Niežeby bol žoviálny, ale prirodzene prístupný. Nikdy som nemal pocit, že by si staval na tom, že je kardinál.
Ale zobral to s humorom…
Áno, s humorom, bolo mu to vtipné.
Keď ste s kardinálom trávili toľké večery, o čom ste sa zvykli rozprávať?
Vždy sme vybrali nejakú tému, o ktorej rád hovoril. Potom rozprával aj pol hodinu a my sme ho len počúvali. To bol živý archív.
Aké témy to napríklad boli?
Napríklad, ako išiel študovať do Ríma alebo o jeho misijných cestách. Spomínal na krajiny, v ktorých bol, aj v ktorých nebol. Vravel aj o tom, ako v Afrike pil pivo. Pýtali sme sa ho, aké bolo. On na to: „Vieš, to prišli ženy z dediny, poolamovali také maličké konáre z nejakého stromu, žuli ich, potom ich napľuli do suda, vykvasilo to a to bolo niečo, čo sa do toho piva pridávalo.
Biskup, ktorý tam bol, mu hovoril, aby si dával pozor, a radšej nech len predstiera, že pije. Dal si teda trochu na ústa, okolo úst mal samú penu, potom položil pohár a pochválil, aké dobré pivo. (úsmev) Takéto rôzne perličky nám vravieval.
Diskutovali ste aj na vážnejšie témy?
Áno, rozoberali sme aj teologické témy alebo prípad arcibiskupa Bezáka, ktorý bol vtedy aktuálny. Tam bol kardinál citlivý, dotýkalo sa ho to. Keď prišli kňazi zo Spiša a Oravy alebo keď prišiel pán biskup, aj s nimi si našiel témy na diskusiu. Nebol tu len s nami, ale aj s inými, ktorí sa dozvedeli, že tu je, a prichádzali od Sniny až po Trebišov.
Dianie na Slovensku sledoval kardinál Tomko z Ríma. Napriek tomu, pýtal sa, čo je u nás nové, aj keď tu bol osobne?
Isteže, bola voľná diskusia.
Čo ho zo života na Slovensku najviac zaujímalo?
Všetko. Bol však diplomat a nespúšťal búrku kritiky. Jeho postoj bol v duchu: „Vy ste tu, tu pracujete, nech sa páči. Ja len sledujem.“ Nebol ten, ktorý sem prišiel a miešal by sa do situácie Cirkvi na Slovensku.
Naozaj bol človekom. Človekom nad touto dobou.
Po skončení dovolenky sa mu neodchádzalo ťažko naspäť do Ríma?
Nie, nič si z toho nerobil. Skonštatoval, že sestrička tak naplánovala, letenky sú kúpené, tak ideme. Veci bral v realite tak, ako boli, tak, ako plynul život. Nevedel snívať o niečom, čo by mohlo byť lepšie, ani do jedla nehovoril a podobne.
Myslíte si, že ešte budeme mať tak vysoko postaveného Slováka vo Vatikáne?
Neviem. Raz som sa ho to aj ja otvorene spýtal, ešte keď žil kardinál Korec. Povedal som mu: „Pán kardinál Korec má už svoje roky, vy tiež už nie ste mladý, budeme mať nejakého nového kardinála?“ On mi diplomaticky odvetil: „A čo chceš, aby som už zomrel?“ (úsmev) To bolo asi pred ôsmimi rokmi. Potom mi povedal, že nemám dávať také otázky starému pánovi. Ale neurazil sa na to.
Kardinál Tomko často spomínal lásku k národu, aj keď dlhé roky strávil v zahraničí. Z čoho pramenil tento jeho postoj?
On bol naozaj Slovák, mal povedomie a sebavedomie starej generácie. Nebol politický, ani žiadny iný kríženec. Bol čistokrvný Slovák. Veľmi rád spieval ľudové piesne.
Dostal tiež veľa ocenení a uznaní ako z cirkevného, tak aj z občianskeho prostredia. Čím to bolo, že bol takto univerzálne uznávaný?
Vedel veľa rečí a vedel sa prispôsobovať. Niežeby bol žoviálny, ale prirodzene prístupný. Nikdy som nemal pocit, že by si staval na tom, že je kardinál. Takúto povýšenosť nemal v sebe, nikdy som ju nepocítil. Bol prirodzený. Ako sa hovorí po slovensky: Komu česť, tomu česť.
Nepotrpel si teda ani na oslovovania alebo tituly?
Nie. Keď sme ho aj oslovili jednoduchšie, on to prijal. Nepovedal, že prepáčte, ale ja som eminencia, ja som kardinál. Nikdy som to od neho nepočul.
Zvykol sa aj na niečo sťažovať?
Veľmi ťažko mu bolo, keď nemohol za bývalého režimu prísť na pohreb otca alebo matky.
A zvykol kritizovať aj súčasné cirkevné alebo politické dianie?
O politike sme nikdy nehovorili, do politiky sa vôbec nemiešal.
A v rámci Cirkvi bol kritický?
Nie, on len sledoval veci. Bral to s nadhľadom. „Nepichal“ do toho v zmysle, prečo to takto je alebo nie je. Mal objektívny postoj. Chodil po mnohých krajinách a tam sa to naučil. Nemohol predsa predstaviteľovi tej krajiny povedať, čo majú ako robiť.
Bol som u neho osobne na návšteve, raňajkovali sme. Mal štyroch sekretárov. Zrazu nám povedal: „Keď vás sestry obslúžia, jedzte. Pozrite, sekretári už čakajú a prinášajú správy z misií, musím ísť pracovať.“ Niekedy bol taký rozcestovaný, že si len prišiel do Ríma vymeniť oblečenie a na druhý deň už letel do inej krajiny.
Bol ku mne taký priateľský, ako keby sme niekedy boli spolu kapláni na fare. Vedel sa priblížiť človeku, nepotreboval ukazovať odstup.
Ako si na neho budete navždy spomínať?
Naozaj bol človekom. Človekom nad touto dobou. Nebol človekom tejto doby, sebeckým a podobne. Nič si nevynucoval, so všetkým bol spokojný. Keď mal 93 alebo 94 rokov, ešte šoféroval. Pýtal som sa ho na to. Bol spokojný s autom a spomínal mi, ako bol na technickej kontrole a pracovník mu povedal, že už ňou neprejde, lebo auto je staré. Tak ho dal do šrotu a kúpil si nové. (smiech) Ešte pred pár rokmi jazdil po Ríme, teraz mu už nedovolili.
Chodili sme s ním aj do lesa, na chatu jedného poľovníka. Dali sme mu ďalekohľad a vychutnával si pohľady na zver. Kochal sa, mal to rád, bol to pre neho zážitok. Pravidelne sme obedovali divinu.
Bol ku mne taký priateľský, ako keby sme niekedy boli spolu kapláni na fare. Vedel sa priblížiť človeku, nepotreboval ukazovať odstup. Skôr my sme mali od neho odstup, ten vzťah nebol ako k hocijakému človeku.
Ale on si na tom odstupe nezakladal…
Nie, bol priamy. Bral človeka ako človeka. Dnes sa ľudia delia aj v jednej domácnosti. On také nepoznal. Bol to kultúrny človek, vysoká škola ľudskosti aj kňazstva.
Prečítajte si tiež:
Kardinál Jozef Tomko: K Vianociam by sme sa nemali utiekať ako k bájke
Kardinál Tomko bol príkladom viery a pokory, smútia za ním aj lídri Slovenska
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
