Dráma Libanonu: Krajina cédrov zostáva veľkým vzorom spolužitia

Pre Jána Pavla II. je „Libanon čosi viac ako krajina: je posolstvom slobody a príkladom pluralizmu pre Východ i Západ“. Je to štát založený na spolužití rôznych náboženských spoločenstiev. Duch doby však hlása, že pluralizmus treba zničiť. Vidíme snahy vymazať originálnu zvláštnosť, ktorá vznikla na hranici jedného z najcitlivejších geopolitických zlomov na planéte.

V Libanone sa po stáročia stretávali rôzne náboženstvá a kultúry. Od vzniku štátu Izrael je práve tu najcitlivejšia hranica medzi ním a Arabmi. Z piatich miliónov Libanončanov je 300 000 palestínskych utečencov a takmer dva milióny sýrskych utečencov.

Šiitskí extrémisti si už niekoľko rokov robia z Libanonu permanentne vojnovú krajinu.

Libanon platí najvyššiu cenu za regionálnu nestabilitu. Útok Hamasu v Gaze zo 7. októbra sa dotkol aj krajiny cédrov. Izraelské bombardovanie dnes núti mnohých Libanončanov utekať strmo na sever, rovnako ako rakety Hizballáhu vystrelené na podporu Hamasu prinútili 100 000 Izraelčanov opustiť severnú Galileu.

Hizballáh, šiitskí extrémisti (šiiti tvoria väčšinu Libanončanov), si už niekoľko rokov berú svoju krajinu ako rukojemníka a robia z nej permanentne vojnovú krajinu. Rakety a strely, ktorými útočia na severný Izrael, sú niekedy ukryté medzi obyvateľstvom. Od roku 2006 pôsobia v južnom Libanone v rámci operácie OSN Unifil špeciálne jednotky, tzv. modré prilby.

Hizballáh sa stal hlavnou príčinou patovej situácie v libanonskej demokracii, etnicko-pluralitnom systéme založenom na rovnováhe zastúpenia jednotlivých zložiek. „Libanonským posolstvom“ je úspech pri konsolidácii politického systému, ktorý vytvára spolužitie medzi kresťanskými a moslimskými skupinami.

Je to výnimka, ktorá nepoteší: Hizballáh chce moc v rámci iránskeho šiitského oblúka; Izrael nedôveruje krehkému systému, v ktorom majú šiitské milície dostatok priestoru. Teraz sme v „totálnej vojne“, aj keď lokalizovanej – s cieľom „eradikácie“, t. j. radikálneho odstránenia protivníka.

V mysliach izraelských stratégov nie je rozdiel medzi tým, čo sa deje v Libanone a čo sa deje v Gaze.

V mysliach izraelských stratégov nie je rozdiel medzi tým, čo sa deje v Libanone a čo sa deje v Gaze, hoci je to komplexnejšie a rozsiahlejšie. Koniec Libanonu by otvoril – dúfajme, že sa tak nestane – obrovské vákuum. Bejrút so svojimi protirečeniami zostáva raritou v regióne, kde všetci chcú byť uznaní.

Krajiny spolužitia padali na Blízkom východe jedna po druhej pod údermi režimov a vojen: malý Libanon nechce kapitulovať. Vojna už zlyhala: Hizballáhu sa nikdy nepodarí prispôsobiť Libanončanov svojmu politicko-náboženskému modelu; Izrael nikdy nebude schopný vymazať libanonskú výnimku. Skôr si každý aktér bude chcieť vziať kúsok Libanonu.

Exportovať vojnu do Libanonu znamená rozšíriť ju: je to rozhodnutie Netanjahuovej vlády, aj keď on sám tvrdí, že to nechce. Zbrane vymazávajú civilizáciu spoločného života, jedinú možnú v spletitom svete, ktorý všade obývajú rôzne etnické a náboženské skupiny.

Nedávno v Paríži predstavitelia rôznych náboženstiev, zhromaždení Komunitou Sant’Egidio, vydali výzvu: „Náboženstvá v hĺbke svojej tradície a v pokladoch svojej múdrosti vedia, že mier je životom sveta (…), skutočne ľudským a dôstojným“. Musíme zastaviť vojny a budovať civilizáciu spoločného života.

Prevzaté z Famiglia Cristiana.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Luigina Bruniho,  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.