Ekologická kríza sa nepýta, či sme pripravení (editoriál)

Aj napriek tomu, že o ekologickej kríze vieme takmer všetko podstatné, v spoločenskej diskusii stále vládne rozpor. Na jednej strane čelíme varovaniam vedcov, pozorujeme dôsledky extrémneho počasia, sledujeme úbytok biodiverzity a ekologické škody, ktoré sa nedajú prehliadnuť. Na druhej strane však u niektorých z nás stále pretrváva úplné popieranie týchto skutočností. Iní síce uznávajú fakty, no zostávajú pasívni. A ďalší by aj radi konali, no nevedia ako alebo majú obavy, čo by zmena životného štýlu priniesla – najmä vtedy, keď sa dotýka peňazí a osobného komfortu.

Ekologická otázka je však zložitá a nesie v sebe tri neoddeliteľné dimenzie: environmentálnu, ekonomickú a morálnu. Nejde len o klimatické výkyvy, znečistenie prostredia či stratu biodiverzity. Ide aj o dosah na ekonomiku, ktorý cítime čoraz častejšie – v cene potravín, energií, v škodách po extrémnych výkyvoch počasia. A napokon ide o našu osobnú a spoločnú zodpovednosť voči stvorenstvu i voči budúcim generáciám. O rozhodnutie, aký svet po sebe zanecháme.

Zmena životného štýlu sa týka nás všetkých.

Diskusia o tzv. Green Deale, teda Európskej zelenej dohode, ukazuje, aké náročné je nájsť rovnováhu medzi potrebou systémovej zmeny a obavami ľudí. Ozývajú sa hlasy, že ide o diktát, že ničí ekonomiku, že ohrozuje pracovné miesta a životný štandard. Kritici oprávnene poukazujú na riziko zvýšenia cien a celkového dosahu na bežného človeka. No zároveň je dôležité nenechať sa paralyzovať len tým, čo stratíme – lebo otázkou zostáva, čo môžeme získať.

Zmena – bez ohľadu na obsah Green Dealu – bude náročná. Dotkne sa nášho štýlu bývania, stravovania, cestovania aj výroby. Bude si vyžadovať investície, technologickú modernizáciu aj osobné rozhodnutia. Ale práve táto zmena je nevyhnutná – a je len na nás, či ju vnímame ako hrozbu, alebo ako šancu niečo zlepšiť.

Preto je dôležité hovoriť otvorene: zmena životného štýlu sa týka nás všetkých. Nejde pritom o výzvu k askéze, ale o pozvanie k prehodnoteniu priorít. Skutočná odpoveď na klimatickú krízu nepríde zhora – z rozhodnutí mocných či vďaka technickým inováciám –, ale cez každodenné rozhodnutia jednotlivcov a komunít. Nestačí iba vymeniť žiarovky za úspornejšie alebo poctivo triediť odpad. Potrebujeme etickú premenu: posun od konzumu k zodpovednosti, od pohodlia k solidarite, od uzavretosti k ochote vytvárať spoločné dobro.

Všetci túžime po čistom vzduchu, stabilnej klíme a zdravom prostredí. Sme však ochotní niečo pre to reálne obetovať? Zrieknuť sa komfortu, prehodnotiť svoje návyky, uprednostniť budúce generácie pred okamžitým ziskom? Tieto otázky sú dnes naliehavejšie než kedykoľvek predtým. Pasivita totiž nie je neutrálnym stavom – je voľbou.

Katolícka cirkev – osobitne prostredníctvom nedávno zosnulého pápeža Františka – už roky pripomína, že ekologická kríza je predovšetkým duchovnou výzvou. Encykliky Laudato si’ (2015) a Laudate Deum (2023) nie sú len dokumentami pre veriacich. Sú apelom na celé ľudstvo, aby sa prebudilo k žitiu integrálnej ekológie. K zmene životného štýlu, spôsobu myslenia i svojich priorít. Lebo závažné výzvy si vyžadujú vážnu odpoveď.

Udržateľná budúcnosť nie je utópiou, ale konkrétnym cieľom, ku ktorému môže prispieť každý z nás. A práve preto by sme mali prestať rozmýšľať len o tom, čo nás ekologická zmena bude stáť, ale začať sa pýtať, čo nás bude stáť jej absencia.