Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V rozhovore nám okrem iného prezradila i to:
Čo je posolstvom knihy Tvoj život je tvoja šanca?
Titul knihy sa vracia k myšlienke Viktora E. Frankla, ktorý nazval život príležitosťou čakajúcou na to, aby sa jej človek chopil a využil ju čo najlepšie. Hoci výrazy šanca a príležitosť znejú veľmi podobne, šanca v nás evokuje automaticky niečo pozitívne. Cieľom knihy je, aby človek dokázal vidieť svoje schopnosti, dary a talenty ako šancu konštruktívne ich zužitkovať, a tak vyťažiť zo svojho života maximum.
V knihe hovoríte o vôli k zmyslu ako o hnacej sile, ktorá človeku pomáha nachádzať zmysel v každej situácii. Ako by sme mali tento zmysel v živote objaviť?
Objavenie je až druhý krok, tým prvým je túžba po zmysluplnom živote. Už to, že si človek uvedomí, že jeho existencia je dobrá, je krok vpred. Všetci máme túžbu po tom, aby náš život nebol zbytočný. A práve táto túžba prebúdza našu vôľu, ktorá sa usiluje tento zmysel objaviť.
Frankl zvykol hovorievať, že všetci v sebe máme akési receptory zmyslu, ktoré nám našepkávajú, čo je a čo, naopak, nie je v danej situácii zmysluplné. Keby som sa napríklad teraz zamyslela, či je zmysluplné, aby som sa išla prejsť do lesa, tak by som si dokázala vyhodnotiť, že nie, pretože ste kvôli tomuto rozhovoru so mnou merali dlhú cestu.
Ako ľudia sme však dobre vybavení vnútornými receptormi zmyslu, ktorým sa musíme naučiť načúvať a spoľahnúť sa na ne viac ako na hlasy prichádzajúce zvonku.
Ale môže sa stať, že keď odídete, tak mi tento vnútorný hlas volajúci po zmysle našepká, že je pekné počasie a bola by škoda ho nevyužiť na prechádzku v prírode. V tom prípade môže byť zmysluplné nechať sa ním riadiť. Nie je to len vec rozumu, túžby či pocitu, pretože už teraz, hoci to nie je za týchto okolností zmysluplné, by som mohla zatúžiť po prechádzke a odísť.
To, čo je zmysluplné, musí byť zároveň adekvátne k danej situácii s ohľadom na okolnosti. Niekedy sa môže vyskytnúť situácia, že sa ako zmysluplné budú javiť obe cesty. Ako ľudia sme však dobre vybavení vnútornými receptormi zmyslu, ktorým sa musíme naučiť načúvať a spoľahnúť sa na ne viac ako na hlasy prichádzajúce zvonku.
Pri čítaní knihy som si kládla otázku, či utrpenie nie je pre človeka tou hnacou silou, ktorá mu uľahčuje zmysel života nachádzať. Viktor Frankl si napríklad všimol, že väzni v koncentračnom tábore netrpeli psychickými poruchami. Nebolo to spôsobené práve tým, že sa nevyhnutne museli zamerať na to, čo je v živote podstatné a zmysluplné?
Takto by som to nepovedala. Hoci je nevyhnutné dokázať sa s utrpením v živote vysporiadať, neznamená to, že to musíme urobiť automaticky zmysluplným spôsobom. Samotné utrpenie nemá pre človeka žiadny zmysel, no smútok, frustráciu či hnev, ktoré z tejto bolesti pramenia, je možné premeniť na niečo zmysluplné. Väzni v Osvienčime boli vystavení situácii, keď sa od nich vyžadovalo zmobilizovať všetky vnútorné sily, aby vôbec prežili. Nemali priestor riešiť akékoľvek iné problémy.
Ako ľudia sme prirodzene náchylní k tomu, aby sme sa rozmaznávali a maximalizovali svoje pôžitky. Či už ide o jedlo, alebo technologické výdobytky.
Napriek tomu však nie je možné povedať, že zážitok s utrpením uľahčuje človeku nachádzať zmysel. Ak by ste napríklad ostali po úraze pripútaná k invalidnému vozíku, pravdepodobne by ste zažívali veľké utrpenie. To by však ešte nemuselo znamenať, že budete automaticky jednoduchšie nachádzať zmysel života. Úvahy o tom, ako zmysluplne zužitkovať príležitosti, ktoré život ponúka, by boli cez prizmu vášho hendikepu náročnejšie, ako keby ste toto obmedzenie nemali. V tomto prípade platí, že napriek utrpeniu by ste mohli svoj život prežiť zmysluplným spôsobom.
Nie sú však práve náročné životné okolnosti, pri ktorých pociťujeme nedostatok, tie, ktoré nám napokon pomáhajú upriamiť svoj zrak na to podstatné?
Áno, je pravda, že k tomu dôležitému sa dostávame práve vtedy, keď prežívame nejaký nedostatok. Na to, čo je podstatné, však môžeme prichádzať aj v tichu. Ticho je tiež akýmsi zrieknutím sa záplavy informácií a konzumu. Ako ľudia sme prirodzene náchylní k tomu, aby sme sa rozmaznávali a maximalizovali svoje pôžitky. Či už ide o jedlo, alebo technologické výdobytky. Keď sa človek utiahne do ticha a samoty a aspoň na niekoľko hodín zotrvá v jednoduchom bytí, vtedy môže zatiahnuť na hlbinu a objaviť to, čo je skutočne dôležité.
Rovnako ak vstúpime do ticha, spočiatku nám hlavou víri spleť myšlienok, no ako sa postupne upokojujú, dokážeme vidieť svoj život v jasnejšom svetle.
V knihe uvádzam príklad, že ak si zoberiete pohár, naplníte ho vodou z rieky a postavíte na stôl, tak spočiatku bude voda zakalená drobnými kamienkami a pieskom, no pokiaľ ju necháte nejaký čas stáť, všetky tieto čiastočky sa postupne usadia a voda bude jasná a priezračná.
Rovnako ak vstúpime do ticha, spočiatku nám hlavou víri spleť myšlienok, no ako sa postupne upokojujú, dokážeme vidieť svoj život v jasnejšom svetle. Môžeme sa zamýšľať nad tým, čo je v našom živote dôležité a akými hodnotami sa chceme riadiť.
Ako spoznáme, že človek trávi veľa času v tichu? Ako sa to prejavuje?
Takýto človek je pokojnejší, vyrovnanejší a nenechá sa pri každej maličkosti vyviesť z rovnováhy. Hlboký vnútorný pokoj, ktorý v tichu načerpá, mu pomáha lepšie vzdorovať tlaku na výkon a stresujúcemu prostrediu, ktorému v súčasnosti tak veľa ľudí v práci čelí. Za týmto nátlakom môžu byť pritom aj príliš vysoké nároky, ktoré si na seba človek sám kladie, ak sa nechá ovplyvniť spoločnosťou orientovanou na výkon.
Zatiaľ čo v niektorých častiach sveta riešia otázku, ako sa vysporiadať s nedostatkom, u nás máme problém, ako naložiť s prebytkom.
Práca pritom prináša najlepšie ovocie vtedy, keď ju robíme s radosťou a pokojom. Pokiaľ ju nerobíte radi, pociťujete ustavičný vnútorný odpor a polovicu energie miniete len na to, aby ste tomuto odporu dokázali čeliť, takže nakoniec pracujete len na 50 %. A rovnako ak pracujete pod tlakom a v hektike, nedokážete sa dobre sústrediť a robíte chyby.
Nie všetko musíme vždy robiť s nadšením, ale ak sa človek zamyslí nad tým, prečo to robí a aký zmysel má jeho práca, tak bude skôr schopný toto potešenie nájsť. Ak si predtým, ako sa do niečoho pustíme, zodpovieme otázku „prečo“, je pravdepodobnejšie, že dokážeme prekonať samých seba a zdolať aj náročné prekážky.
V knihe spomínate množstvo únikov, ktoré ľuďom bránia stíšiť sa a nadviazať kontakt so sebou. Dalo by sa povedať, že ak sa necháme pohltiť instantným svetom moderných technológií a prepadneme súčasnému trendu mať všetko ihneď, prejaví sa to aj v iných oblastiach nášho života?
Áno. Ľudia majú plné šatníky vecí, ktoré nenosia, a plné chladničky potravín, z ktorých mnohé napokon končia v koši. Zatiaľ čo v niektorých častiach sveta riešia otázku, ako sa vysporiadať s nedostatkom, u nás máme problém, ako naložiť s prebytkom.
Úniky v podobe alkoholu či drog si človek hľadá najmä preto, že sa necvičil v skromnosti a odriekaní si instantných pôžitkov. Práve skromnosti života, ktorá napokon napomáha i samotnej duši, by sme vzhľadom na aktuálnu situáciu vo svete mali venovať zvláštnu pozornosť. Takáto skromnosť si však vyžaduje vnútornú silu a odhodlanie plávať proti prúdu.
Jedno z tvrdení, ktoré v knihe obhajujete, hovorí, že pre každého človeka je pripravená nejaká špecifická úloha, ktorú môže vykonať len on. Akým spôsobom by sme mali toto poslanie v živote hľadať?
Dôležitým predpokladom je odhodlanie objavovať svoje talenty a ochota ponúknuť ich, aby slúžili svetu. Pokiaľ nám však tieto dary, ktoré sme od Boha dostali, budú len mastiť ego, nebudeme schopní ich správne využívať. Dokonca aj vďaka negatívnym skúsenostiam získavame určité zručnosti, ktoré získal napríklad aj Viktor Frankl v Osvienčime. Rada používam grafické znázornenie dvoch polkruhov, pričom jeden polkruh odráža potenciál, ktorý človek v sebe má, a druhý potrebu, ktorá je vo svete a čaká na niekoho, kto ju naplní.
V dnešnom svete je množstvo trhlín, na druhej strane však existuje aj množstvo schopných a talentovaných ľudí, ktorí môžu tieto trhliny zaceliť.
Jedna starodávna múdrosť hovorí, že tam, kde sa naše talenty krížia s potrebami sveta, leží naše poslanie. To si však vyžaduje, aby bol človek ochotný vystúpiť zo seba. Pokiaľ sa totiž ustavične zaoberá sám sebou, tak túto potrebu sveta, ktorú by mohol naplniť, nikdy neuvidí. Rovnako ak sa človek ustavične zameriava len na to, čo vo svete nefunguje, tak bude upadať do stále väčšej apatie a depresie.
V dnešnom svete je množstvo trhlín, na druhej strane však existuje aj množstvo schopných a talentovaných ľudí, ktorí môžu tieto trhliny zaceliť. A to je práve tá šanca, o ktorej v knihe hovorím.
V knihe prepájate materialistický spôsob života s nesprávne nastaveným rebríčkom hodnôt. Povedali by ste, že skutočné hodnoty hľadáme na nesprávnych miestach?
Mnoho z toho, čo považujeme za hodnoty, v skutočnosti hodnotou nie je. Napríklad majetok nemôže byť reálnou hodnotou. Je pre nás užitočný len preto, že nám umožňuje dôstojný život, inak nemá sám osebe žiadny iný zmysel. Rovnako ani hromadenie vecí nebude mať pre nás väčšiu hodnotu, ak aj budeme ich objem ustavične zväčšovať. Hodnoty majú formu ideálu, ako napríklad priateľstvo, vďačnosť, dobré vzťahy alebo mier. To sú hodnoty, ktoré sa nedajú kúpiť.
Často je ľahšie rozprávať sa o vojne na Ukrajine či v Sýrii, ako sa zameriavať na konflikty vo vlastnej rodine.
V súčasnosti sa ako veľmi dôležitá hodnota javí práve mier, ktorý sa začína pri rodinnom krbe. Ak rodina nevie žiť v mieri, prečo nás prekvapuje, ak sa to nedarí politikom, štátom či záujmovým skupinám? Často je však ľahšie rozprávať sa o vojne na Ukrajine či v Sýrii, ako sa zameriavať na konflikty vo vlastnej rodine.
Kto je pre vás príkladom hodnotovo založeného človeka?
Napríklad horskí záchranári, ktorí sú pripravení vzdať sa svojho pohodlia a ísť za hranice vlastných limitov preto, aby zachránili život druhého človeka. Alebo ľudia v záchranných službách, ktorí pokračujú pri výkone svojho povolania, aj keď odpadávajú od únavy.
Ďalej sú to aj ľudia v sociálnych službách, ktorí dennodenným úsilím pracujú na zlepšení kvality života iných. Môžu to však byť aj drobné skutky služby v podobe pohára vody podaného núdznemu či milého slova, ktoré robia z ľudí nenápadných hrdinov.
Jeden z príbehov, ktorý v knihe spomínate, približuje realitu amerických študentov, ktorých učitelia boli zúfalí z ich znudeného a apatického prístupu. Keď sa však týmto študentom naskytla možnosť zapojiť sa do zmysluplnej činnosti, v ktorej mohli byť užitoční, boli bez mihnutia oka pripravení prekonať samých seba v službe druhým. Povedali by ste, že schopnosť sebaprekonania je spojená s pocitom užitočnosti?
Dôležitým aspektom je, či sa pre to človek rozhodne dobrovoľne. Ak je totiž do niečoho donútený, prirodzene v ňom narastá odpor. Keď sa navyše veci robia pod tlakom, nemajú rovnakú hodnotu, ako keď sa robia v slobode a keď je s nimi človek vnútorne stotožnený.
Prípad, ktorý spomínate, mi rozprával učiteľ z Kalifornie, ktorý si vysvetľoval správanie svojich študentov dekadenciou súčasnej generácie. Keď však nastalo v krajine zemetrasenie a ľudia ostali zakliesnení v uzavretom priestore zrúteného supermarketu, žiaci sa okamžite zmobilizovali, aby priložili ruku k záchrannej akcii.
Často sa pýtame, čo študenti potrebujú k tomu, aby mali motiváciu sa učiť. Namiesto toho by sme sa však mali pýtať, kde by mohli byť študenti potrební a užitoční.
Hneď ako videli, že môžu nasadiť svoje sily do zmysluplnej činnosti, z apatických študentov sa stali motivovaní záchranári. Často sa pýtame, čo študenti potrebujú k tomu, aby mali motiváciu sa učiť. Ak im dáme lepšie technické vybavenie či modernejšie elektronické tabule, prídeme na to, že sú opäť len znudení. A opäť sa dostávame k otázke, čo viac by ešte potrebovali. Namiesto toho by sme sa však mali pýtať, kde by mohli byť študenti potrební a užitoční. Pretože len ak majú pocit užitočnosti, sú motivovaní sa angažovať.
Šikovnejší žiaci by napríklad mohli pomáhať tým slabším, aby dokázali lepšie napredovať, alebo tí, ktorí sú lepšie zabezpečení, by sa mohli deliť s chudobnejšími, aby si aj oni mohli dovoliť kvalitné vzdelanie. V minulosti sa hodnota zodpovednosti za druhých odovzdávala priamo v rodine, keď mali starší súrodenci na starosť tých mladších a boli prirodzenou súčasťou pracovného rytmu svojich rodičov. To v súčasnosti vymizlo. Následky môžeme vidieť napríklad v tom, že súčasné deti sú zvyknuté dostávať všetko a ihneď a nedokážu byť trpezlivé.
Ak sa budem usilovať o nejaký zmysluplný cieľ nezmyselnými prostriedkami, aj samotný cieľ sa stane nezmyselným.
V spoločnosti môžeme sledovať tendenciu u mladých ľudí pridávať sa k extrémistickým skupinám. Je tento trend dôkazom toho, že v nich drieme túžba zasadiť sa za niečo zmysluplné?
Dôležité je uvedomiť si, že ak mám nejaký cieľ, nie je jedno, aké prostriedky si zvolím, aby som ho dosiahol. Ak sa budem usilovať o nejaký zmysluplný cieľ nezmyselnými prostriedkami, aj samotný cieľ sa stane nezmyselným. Napríklad ak sa niekto snaží upozorniť na nejaký problém vo svojej krajine tým, že spraví teroristický útok, to nie je vhodný spôsob, ako tento cieľ dosiahnuť. Už pri výbere prostriedkov by som mal mať na zreteli zmysluplnosť cieľa.
Jeden z aspektov, ktorý v knihe zdôrazňujete, je schopnosť vyjadriť kritiku konštruktívnym spôsobom tak, aby nás k sebe približovala a nie od seba vzďaľovala. Máte pocit, že ľudia v súčasnosti kritizujú bez toho, aby mali na zreteli aj to dobré, čo druhý človek robí?
Je pre nás prirodzené, že nám pri druhých padnú do oka skôr ich chyby ako to, čo robia dobre. Keď ste napríklad na túre a máte kamienok v topánke, ktorý vám poreže nohu, okamžite na ňu zameriate svoju pozornosť, no pokiaľ kráčate bez akejkoľvek bolesti v nohách, ani na ne nepomyslíte. Alebo ak vás pozvú na návštevu a jedlo vám chutí, tak sa ním nejako špeciálne nezaoberáte, ale ak je polievka presolená a mäso tvrdé, všimnete si to okamžite.
Ak ideme niekoho kritizovať, mali by sme začínať slovami uznania, až potom prejsť k tomu, v čom by sa mal zlepšiť. Tvrdo vyjadrená kritika nepadá na úrodnú pôdu a vzťahy skôr narúša, ako posúva.
Mali by sme sa učiť prejavovať druhým viac uznania za to, čo robia dobre, pretože popri kritike sa tento aspekt často vytráca. Myslím, že každý z nás dostane počas života menej uznania a pochvaly a viac kritiky, ako by si skutočne zaslúžil. Ak ideme niekoho kritizovať, mali by sme začínať slovami uznania, až potom prejsť k tomu, v čom by sa mal zlepšiť. Tvrdo vyjadrená kritika nepadá na úrodnú pôdu a vzťahy skôr narúša, ako posúva.
Čo by sa malo zmeniť v školskom systéme, aby sa už deti učili vyjadrovať svoju kritiku bez toho, aby prispievala k ďalšiemu eskalovaniu konfliktov?
Som presvedčená, že ak by sa zaviedli kurzy rétoriky, znížila by sa aj krivka násilia. Mnoho detí nedokáže verbalizovať svoj hnev či smútok, ktorý prežíva. Ak to nedokážu vyjadriť slovami, ostáva im len použiť nôž alebo päsť. Pokiaľ sa medzi sebou mladí ľudia dokážu porozprávať a vyjadriť, čo sa odohráva v ich vnútri, potom nepotrebujú používať fyzické prostriedky na to, aby to zo seba dali von.
Skutočným hrdinom je ten, kto túto reťaz nenávisti dokáže pretnúť a na násilie neodpovie násilím, ale inými prostriedkami, ako je dialóg, empatia, odpustenie.
Rovnako by sa mali učiť, ako ovládať svoje emócie a reagovať na verbálne útoky. Často sa totiž z násilia stáva začarovaný kruh, z ktorého je potom už len ťažko vystúpiť. Skutočným hrdinom je ten, kto túto reťaz nenávisti dokáže pretnúť a na násilie neodpovie násilím, ale inými prostriedkami, ako je dialóg, empatia, odpustenie. Dôležité je, aby si deti uvedomili, že majú vždy možnosť voľby. Môžu sa slobodne rozhodnúť, ako na útok z druhej strany, ktorý ovplyvniť nemôžu, zareagujú. Ovplyvniť môžu len svoje vlastné konanie.
Viacero návykov, ktoré spomínate, získavajú deti už v rodine. Ako by sme mali vychovávať z detí silné a integrované osobnosti?
Pri výchove detí platí, že vlastný príklad pôsobí oveľa silnejšie ako pokarhanie. Napríklad to, ako sa otec správa k mame, sa v mysli detí zapíše oveľa silnejšie ako slová, ktoré vysloví. Ak medzi sebou rodičia dokážu komunikovať a v prípade, že zlyhajú, poprosiť toho druhého o odpustenie, ich deti sú vo veľkej výhode.
Viacero rozličných výskumov dokazuje, že to, čo robí ľudí skutočne šťastnými, sú zdravé a pevné vzťahy. Čo sa na základe vašej skúsenosti z terapeutickej praxe v živote ľudí zmení, keď si dajú do poriadku svoje vzťahy?
Žijú oveľa uvoľnenejšie a pokojnejšie. Narušené vzťahy nás určitým spôsobom sprevádzajú počas celého nášho života. Ak pociťujeme k niekomu nenávisť, sme k nemu stále viac pripútaní. A keďže nám hnev zastiera zrak, nedokážeme vidieť vinu v sebe, len v druhých.
Vedec Friedrich Glasl, ktorý skúma fenomén konfliktov, prišiel na to, že v hneve si vytvárame obraz nepriateľa, ktorému môžeme pripísať všetky negatívne vlastnosti, a čokoľvek, čo spraví, vidíme hneď v zlom svetle.
Svoj život nebudeme vedieť prežiť pokojne, ak sme si neurovnali svoje vzťahy. Aj v prípade, že by druhá strana o zmierenie nejavila žiadny záujem, stále môže prísť k odpusteniu z našej strany.
Už sa na neho nedokážeme dívať ako na človeka so silnými a slabými stránkami, ale ako na niekoho, kto má výlučne zlé úmysly. Keď v sebe tieto emócie ďalej živíme, prechádzajú podľa Glasla do štyroch stupňov eskalácie. V najvyššom štádiu máme už takú túžbu toho druhého zničiť, že s ním napokon spoločne padáme do priepasti.
Svoj život nebudeme vedieť prežiť pokojne, ak sme si neurovnali svoje vzťahy. Aj v prípade, že by druhá strana o zmierenie nejavila žiadny záujem, stále môže prísť k odpusteniu z našej strany, čím rozviažeme putá, ktoré nás k tomu druhému viažu.
Povedali by ste, že v súčasnom svete virtuálnych vzťahov strácame schopnosť budovať tie skutočné?
Nepovedala by som, že ľudia strácajú schopnosť budovať vzťahy, skôr by som však hovorila o strate empatie. Neurovedci zistili, že ak človeka vidíme len cez obrazovku, nedokážeme mu prejaviť takú mieru empatie, ako keď ho máme pri sebe. Dôvodom je, že cez obrazovku sme zvyknutí pozerať sa aj na zločincov či mŕtvoly, čo otupuje našu schopnosť vcítiť sa.
Neurovedci zistili, že ak človeka vidíme len cez obrazovku, nedokážeme mu prejaviť takú mieru empatie, ako keď ho máme pri sebe.
Negatívne emócie druhého človeka nedokážeme cez obrazovku skutočne precítiť. Zo stretnutia s druhým človekom naživo dokážeme podľa reči tela ľahšie odčítať jeho emócie a sme menej náchylní ho svojimi slovami zraniť. V schopnosti empatie sa však treba cvičiť, a to najlepšie tak, že sa v každej situácii snažíme pozerať na svet očami druhého človeka.
Paradoxom súčasnej generácie je, že napriek tomu, že sa má lepšie ako ktorákoľvek iná v histórii a logicky by teda mala byť najšťastnejšia, pozorujeme nárast psychických ochorení a depresií. Je to podľa vás spôsobené práve tým, že si táto generácia nedokáže vážiť to, čo má, pretože nikdy nemusela zápasiť s nedostatkom?
Áno. Skutočná radosť pramení z nedostatku. Už v Biblii čítame, že sa strieda sedem úrodných rokov so siedmimi rokmi hladu. A mohli by sme sa pýtať, či je lepšie, keď najprv príde sedem úrodných rokov a potom sedem rokov hladu, alebo naopak. Logicky by sme povedali, že je lepšie zažiť najskôr tých sedem rokov blaha, počas ktorých si môžeme spraviť zásoby na tie zvyšné, ale psychologicky je to oveľa lepšie práve naopak.
Prechod od nedostatku k hojnosti je vždy spojený s veľkou dávkou radosti. Keď si však môžete odrazu dovoliť desať hračiek a miesto bicykla moped, budete sa tešiť stále menej a menej, pretože si na luxus ľahko zvyknete.
Ja som napríklad vyrastala v povojnovom období, keď väčšina ľudí trpela nedostatkom, no pretože sme nepoznali nič iné, boli sme na to zvyknutí. Keď však prišlo k ekonomickému boomu, zažívali sme neopísateľnú radosť z každej veci, ktorú sme dostali, ako plniace pero či bicykel. A takto sme sa dokázali tešiť z každej maličkosti.
Prechod od nedostatku k hojnosti je vždy spojený s veľkou dávkou radosti. Keď si však môžete odrazu dovoliť desať hračiek a miesto bicykla moped, budete sa tešiť stále menej a menej, pretože si na luxus ľahko zvyknete. Prechod na roky biedy bude potom prirodzene oveľa ťažší, sprevádzaný krikom a rozhorčením.
Šťastie v knihe definujete ako to, ktoré vždy prichádza ako vedľajší efekt snahy urobiť šťastnými druhých. Povedali by ste, že skutočné šťastie môžeme dosiahnuť len vtedy, keď sa oň explicitne neusilujeme?
Áno. Myslím, že radosť môže prísť ako vedľajší efekt snahy vykonať niečo zmysluplné. Ale pokiaľ sa o ňu priamo snažíme, nemôžeme ju dosiahnuť. Šťastie nemôžem nikdy nájsť v niečom, čo vlastním. Jeho základným predpokladom sú dobré a hlboké vzťahy. Človek je vsadený do sveta vzťahov, a pokiaľ sa sústredí len na seba, môže mať aj všetko na svete, ale šťastným ho to nespraví.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
