Evanjeliová inteligencia (pôstna úvaha)

Vraj predstavená v kláštore povedala sestrám: pre celosvetovú hospodársku krízu sa nedarí ani nášmu kláštoru, musíme sa uskromniť. Na obed dostala každá sestra na tanier iba šalát. Predstavená s fľašou olivového oleja chodila od jednej k druhej. Pri každej si nábožne vzdychla: „Kýrie eleison,“ a kým trvala modlitba, na šalát vyliala pár kvapiek oleja. Keď prišla k svojmu tanieru, nadýchla sa, a začala spievať gregoriánsku melódiu: Ký – ri – e – e – e,  e – e – e – le – i – son.     

Kto z ľudí by nepoznal pokušenie: myslieť na seba a na druhého zabudnúť? Ide o proces, s ktorým sa trápime celý život, znova a znova sa ozýva egoizmus. Ani v Ježišovom prípade to nebol jednorazový úkon, akcia, ktorá má dátum a čas, a potom už celý život pokoj. Napätie zostáva v živote každého človeka.

Lukáš v Evanjeliu píše: „Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal“ (Lk 4, 1-2). Mal z kameňov urobiť chleby, skočiť z veže – stať sa slávnym a získať moc tým, že sa Zlu bude klaňať. Výraz: „Ak si Boží Syn“ (Lk 4, 3) by bolo lepšie preložiť: keďže si Boží Syn. Satan totiž nebol proti Ježišovi, ani proti tomu, že je Boží Syn. Ale vyzýva ho: keďže už teda si Boží Syn, uplatni to, ukáž sa, mysli na seba, prezentuj svoju slávu a moc. Lenže Ježiš zápasí o iné, odlišne rozumie synovstvo. Chce sa stať ľuďom bratom, a nie pánom. Pokušenie zabudnúť na ľudí a starať sa o seba, nechcel prijať (Maggi, A.: www.studibiblici).

Človek sa môže pomýliť v troch rovinách: vo vzťahu k veciam, k ľuďom, k Bohu.

Posolstvo príbehu sa rozvíja v troch rovinách, v ktorých sa odohráva ľudský život, čiže korešponduje s našou situáciou. Človek má život živočíšny, biologický, po druhé život spoločenský, ľudský a po tretie život spirituálny, duchovný. Potrebujeme jesť, spať nebyť osamelí, vytvárať pár, žiť s ľuďmi, byť milujúci, ale aj milovaní, a to sú kategórie života duchovného.

V tomto smere je dôležitá evanjeliová inteligencia, ktorá je odlišná od inteligencie sveta. Evanjeliová je o tom, že život sa prijíma ako dar, človek je za to vďačný a chce poslúžiť, obetovať sa. To je aj Kristov štýl.

Oproti tomu existuje zmýšľanie, podľa ktorého človek chce všetko pre seba a Boha nepotrebuje. Pokušenie: premeň kamene na chlieb, znamená absolutizovať zdravie, ekonomickú samostatnosť a Boha marginalizovať. Ježišova reakcia: pozor, človek, môžeš sa pomýliť v troch rovinách: vzťah k veciam, k ľuďom, k Bohu, čo symbolizujú  kamene, veža a klaňanie sa.

Vždy je ľahšie panovať, než poslúžiť. Nielen rímski cisári  si dávali titul „božskí.“ Z nedávnej minulosti vieme, že Napoleon, Hitler, Stalin, Husajn, Kadáfí dávali pocítiť druhým svoju moc. Pokušenie znamená: pozri, Bože, ty si hore, ale na zemi máš boha, ktorý je na dvoch nohách, všetci sa ma boja, majú strach, musia si šepkať predo mnou. Toto pokušenie: mať moc, aby sa ma druhý bál, je proti evanjeliovej inteligencii.

Príbeh o raji na začiatku Biblie nie je náhodný. Je tam veta: „Budete ako Boh“ (Gn 3, 5). Ale byť ako Boh, znamená mať moc k láske a službe, to je evanjeliová inteligencia. Niečo iné je inteligencia tohto sveta, podľa ktorej „byť ako boh“ znamená mať moc, ktorej sa druhí boja. Biblický príbeh končí slovami: „A zbadali, že sú nahí“ (Gn 3, 7), čiže  biedni. Každý tyran raz príde na to, že je biedny.

Starí ľudia i v našom prostredí mali múdre príslovie: na každú opicu má Pán Boh palicu. Človek chce stále ukazovať svoju dôležitosť, namiesto služby a lásky. Ježiš, prekonávajúci pokúšanie na púšti, ukazuje, že nesprávne robí človek, ktorý sa klania prosperite, politike, zisku. „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať“ (Lk 4, 8. Porov. Dt 6,13).

Evanjeliová inteligencia nás posúva ešte k ďalším úvahám: komu poslúžil Boh, keď stvoril slnko, dal nám milujúce srdce, silu rúk, schopnosť vidieť, počuť? Nie je najväčšou slúžkou človeka Boh sám? Okrem toho poslal Syna, ktorý nás prišiel oslobodiť a povedal, že neprišiel na svet, aby súdil, ale aby slúžil (porov. Jn 3, 17). Kde je služba, tam vzniká láska. Keď sa Boh nehanbí slúžiť mne, mal by som sa hanbiť ja poslúžiť jemu? Nemal by som byť vďačný za bytie,  existenciu? Nemal by som druhým ukázať, že za všetko, čo mám, ďakujem Bohu, uznávam svoju závislosť na ňom? Toto voláme evanjeliovou inteligenciou.

Kto má rád Boha, získava silu pre lásku k blížnemu.

Na faru v Mont Martre zazvonil muž a povedal kňazovi: „Keby som pred dvanástimi rokmi bol stretol farára, tak ho zastrelím.“ Kňaz sa naňho nechápavo pozrel: „Prečo mi to hovoríte?“ Odpovedal: „V práci sme mali kolegyňu, ktorá ochorela. Keď sme ju prišli navštíviť, šíril sa hrozný smrad. Každý si držal nos a rýchlo utekal preč. O túto ženu sa starala zdravotná rehoľná sestra. Vyzeralo to, akoby jej ten smrad robil dobre. Starala sa o ňu ako o svoje dieťa. Uvedomil som si: toto sa nedá robiť za peniaze. Kto jej dodáva silu? Tú silu by som chcel aj ja. Preto som prišiel, aby som dal pokrstiť syna. Už nebudem brániť manželke chodiť v nedeľu na omšu. Lebo som zistil, odkiaľ je sila pre lásku k blížnemu“ (Chalupa, J., Tvrdošín 1989).

Tento príbeh naznačuje veľkú pravdu: kto má rád Boha, získava silu pre lásku k blížnemu. Kto ho rád nemá, musí absolutizovať peniaze, veci, úspech. Kto má rád Boha, nezávidí iným, že spoločensky postupujú, majú postavenie, ale dopraje im. Kto Boha nemá rád, čo iné mu zostáva ako kŕčovite sa držať svojho miesta, byť vedúcim, riaditeľom? Kto má rád Boha, usiluje sa  o evanjeliovú inteligenciu, štýl života totálne odlišný od inteligencie sveta.

Ďakujeme za posolstvo evanjeliového príbehu o pokúšaní na púšti. V pôste, ktorý máme pred sebou, sme pozvaní dať si sebazaprenie, cvičenie. Ono  je vonkajším znakom nášho postoja: Bože, ty si pre mňa najdôležitejší! Daj, aby som videl hodnotu evanjeliovej inteligencie.