Film Matka Tereza a ja: Všetkým nám ide o lásku

Ak pre nás nie celkom známy režisér Kamal Musale získal prednedávnom za túto snímku cenu za najlepší film na Medzinárodnom katolíckom filmovom festivale Mirabile Dictu v Ríme, nie je to asi len tak. O to viac, ak vám už pri traileri behajú zimomriavky po chrbte z desivo autentického záberu Matky Terezy, jednej z dvoch hlavných postáv filmu, z ktorého je zjavný jej zápas o vieru. Nie je totiž tma ako tma. A nie je jedno, čo v tej tme urobíš – napriek všetkým ľudským emóciám, strachu, emancipácii, vzdelaniu, povahe či predstave o svojom živote. Prečo režiséra priťahovalo práve toto stvárnenie? „Myslím, že len jeden film hovorí aj o jej temnom období života, ktoré Matka Tereza zachytila vo svojich listoch. Nezaoberal sa však ním do hĺbky, nebral ho tak vážne. Ja som sa snažil hovoriť práve o tomto období temna v jej živote, predstaviť tento aspekt ako inšpiratívny a ukázať ju ako ľudskú bytosť pre ostatných ľudí. Ona sa stala svätou, ale nie nejakým mýtom alebo bájou,“ hovorí Kamal Musale pre nm.sk.

Práve preto nie je film Matka Tereza a ja jednoduchý na pozeranie. Nečakajte „sväté obláčiky“ ani „light“ verziu na pobavenie. Nielen preto, že príbeh vnútorného zápasu o vieru v toho, komu sa Matka Tereza zasvätila, je dramatický, autentický a môže neznalých života tejto výnimočnej ženy či príliš fundamentalistických kresťanov pohoršiť. Ani preto, že slobodomyseľnosť druhej hlavnej postavy, mladej ženy Kavity, dostáva náhle na frak. V každom prípade, ak vám ide v živote o postoj pravdy, choďte naň do kina a vezmite tam hocikoho, od pubertiaka po invalidného dôchodcu či od absolútneho liberála až po ružencovú starú mamu.

Kamera od začiatku paralelne sníma na prvý pohľad nesúvisiace príbehy dvoch úplne odlišných žien: Matky Terezy, jej bezpečného, na prvý pohľad potrebnou službou naplneného života v loretánskom kláštore v Kalkate, a Kavity, mladej Indky, žijúcej v Anglicku presne podľa svojich predstáv. Obe prichádzajú v dôsledku nečakaných komplikácií do okamihu, ktorý pre ne vďaka úprimnému hľadaniu pravdy znamená prudkú životnú zmenu. Vidieť ženu, ktorú minimálne veriaci vnímajú ako svätú, zápasiť s obrovskými pochybnosťami viery a tým aj vernosti povolaniu, ktoré dostala, nám pomáha porozumieť zápasu mladej huslistky Kavity o vlastné „ja“, o identitu svojho života a jeho hodnôt.

Zápasy, temná a otázniky máme totiž všetci, bez ohľadu na dobu, vzdelanie, náboženskú príslušnosť a vek. Presne to nám vo filme ukazuje príbeh oboch žien. Kavita chce byť úspešnou nezávislou huslistkou a slobodnou ženou, to všetko bez akýchkoľvek obmedzení. Rovnako ako mnoho mladých v jej veku, aj ona uniká z formalizmu, predstáv a tradícií svojich rodičov, ktoré považuje za príliš nelogické a zväzujúce. Odmieta akúkoľvek ich iniciatívu bez toho, aby videla vo svojich rodičoch niečo viac ako rigidných strážcov pribrzdených pravidiel.

Vidieť ženu, ktorú minimálne veriaci vnímajú ako svätú, zápasiť s obrovskými pochybnosťami viery a tým aj vernosti povolaniu, ktoré dostala, nám pomáha porozumieť zápasu mladej huslistky Kavity o vlastné „ja“, o identitu svojho života a jeho hodnôt.

Scéna, keď sa Kavita v poúrazovom stave cestou z nemocnice ocitá v obývačke svojich rodičov, kde sa však namiesto ich porozumenia a starostlivosti stáva „objektom“ dohadovania sobáša, hovorí za všetko. Mladá žena bojuje proti všetkému, čo sa prieči jej vnímaniu slobodného života rovnako vášnivo a energicky, ako bojuje Matka Tereza so svojimi pochybnosťami, s úradmi, búriacimi sa hinduistami, s vlastnými v hierarchii Cirkvi, kastovým systémom a nepochopiteľným pravidlom Indie, kde sú starí, chorí, slobodné matky a ľudia „z nesprávnej“ kasty odpadom.

Ako nájsť v tomto všetkom postoj pravdy a vernosti, ak sa ako najlepšie riešenie javí odmietnutie ideálov, voľba „ľahšej“ cesty? Kavite sa dlho zdá, že najlepším riešením je pre ňu interrupcia. Matke Tereze sa ako dobrá cesta zas javí návrat do istoty loretánskeho kláštora.

V mnohom je film výbornou sondou do myslenia a životov súčasnosti: ťahanie rodičovských špagátikov v živote dospelých detí bez dialógu a skutočného poznania sa, takže nakoniec to, čo ich spája, je iba rovnaká adresa a priezvisko. Sloboda vnímaná ako odmietanie všetkých pravidiel, hraníc, ba aj pravdy o sebe a o živote. Na druhej strane sú tu striktne brané pravidlá, ktoré nevidia človeka, jeho jedinečnosť a vzácnosť, čím ho úspešne dusia a vnútorne zabíjajú, ako aj odmietanie zodpovednosti za iných, ba až ignorancia tých, ktorí potrebujú našu blízkosť. Môžeme ich stretávať denne, kým nás vlastná tma a bolesť nedonúti prekročiť svoje ego a cez vlastné slzy nás nenaučí uvidieť rovnaké slzy na inej tvári. Môžeme sa konfrontovať, čo je to naše: vyhýbanie sa náročným riešeniam kontra odvaha vstúpiť do nekomfortných zón s istotou, že viem, za čím idem a prečo – aj keď z toho podľa logiky sveta nezískam pre seba nič.

A tak sa boj o každý ľudský život vo filme prelína s hľadaním riešení Matky Terezy pre opustených a nechcených v uliciach Kalkaty s hľadaním riešenia pre Kavitu a jej nečakane sa hlásiace dieťa pod srdcom. V úniku pred odmietaním materstva aj zraňujúcim alibizmom otca dieťaťa sa Kavita dobrovoľne ocitá v Kalkate u rodinnej priateľky a svojej pestúnky Deepali, vychovanej Matkou Terezou. Opustená, s pocitom, že nie je nikým skutočne milovaná, hoci – ako to vykričí pri náhlej návšteve svojej matky u Deepali – po tom neskutočne túži. Ako potom môže milovať dieťa, s ktorým nerátala a ktoré nechce? Ako má Matka Tereza žiť a naplniť úlohu, ktorú poslušne prijala, ak necíti ani štipku lásky svojho Boha, ak stráca vieru, že je?

Prečo sa rozhodol tvorca filmu vložiť doň aj túto kontroverznú tému? „Chcel som ukázať veci také, aké sú. Na jednej strane bola Matka Tereza so svojou vierou, názorom na interrupciu a na druhej strane komplexnosť tejto otázky, ktorú si kládla mladá žena, keď chcela zvážiť interrupciu a potom sa rozhodnúť, nájsť medzi tým rovnováhu. Mojím zámerom nebolo vo filme predstavovať nejaké politické výroky či názory alebo ideológiu, ale skôr priniesť komplexnosť tejto témy s tým, že toto rozhodnutie nemusí byť jednoduché,“ vysvetľuje režisér Musale.

Vo filme sa skvelo prelínajú životné zápasy Matky Terezy a Kavity, kde vždy ide o život, autenticitu, istotu svojej cesty. Rovnako ako o jedinečnosť, vzácnosť, o pravdu a o bezprostrednú ľudskú blízkosť, ktorá nám všetkým tak veľmi chýba. Presne tak, ako to pomenovala Deepali v scéne, keď sa prekvapená Kavita v jej byte pri pohľade na malú sošku Panny Márie na domácom oltáriku plnom hinduistických bôžikov a dymiacich vonných tyčiniek pýta, prečo ju tam ešte má: „Nech si hinduista, kresťan alebo čokoľvek, všetkým ide o jedno. O lásku.“

Práve tú nachádza Kavita vďaka zážitku láskavosti Deepali, vychovanej práve Matkou Terezou, na tom najnečakanejšom mieste: v sirotinci a domove pre umierajúcich Matky Terezy v Kalkate. Sediac pri lôžku zúboženej umierajúcej chudobnej ženy, s obkladmi v ruke, zatiaľ čo plynie čas, ktorý sa nemeria hodinkami, nachádza Kavita odpoveď, kým je, kam smeruje, čo má robiť a čo je dôležité. Pretože hoci aj jej sa na začiatku zdá jednoduchšie zaplatiť jej za liečbu a mať „dobrý bod“, veľmi skoro z očí umierajúcej pochopí, že dôležitejšia a hojivejšia je vždy osobná blízkosť, dotyk, láskavé slovo.

Skutočný pochod za život sa totiž nezačína raz za pár rokov v dave na ulici, ale prináša ho každý okamih každého dňa v prvom človekovi, ktorého stretnem a ponúknem mu seba samého.

Dozvieme sa teda z tohto filmu niečo nové, čo sme o Matke Tereze doteraz nevedeli? „Je to tá kríza viery. Vedelo sa o tom, je to zapísané v knihe, ale napriek tomu veľa ľudí o tom nevedelo. No určite prekvapivé a inšpirujúce pre ľudí je to, že napriek tejto kríze viery, ktorú Matka Tereza zažívala, neprestala pracovať ďalej a nezastavila sa, akoby bola poháňaná nejakou nadpozemskou silou,“ poukazuje Kamal Musale.

Vo filme sú, na druhej strane, aj niektoré nadbytočné pasáže, napríklad scéna s blonďavým medikom Rupertom. Ten poslušne plní rodinnú tradíciu časovo vymedzenej služby v dome pre umierajúcich a náhle pocíti príťažlivosť ku Kavite, no ešte rýchlejšie mizne, keď zistí, že je tehotná. Rovnako otázna je scéna s umierajúcim kňazom z chrámu bohyne Kálí, ktorý chcel pred rokmi zapáliť dom Matky Terezy.

Film vás určite vyruší a rozbije vašu bublinu predstav o skvelom živote, ktorý máte. Napriek všetkým tmám je totiž potrebné ostať verný láske a životu.

Skutočný pochod za život sa totiž nezačína raz za pár rokov v dave na ulici, ale prináša ho každý okamih každého dňa v prvom človekovi, ktorého stretnem a ponúknem mu seba samého. V záverečnom vianočnom husľovom sóle Kavity pre ušomraného, dovtedy prehliadaného starého suseda z vedľajšieho bytu, je viac než nostalgia, happy end či dobrý záber na koniec.

Výzva Matky Terezy aj Kavity naberie v závere jeden spoločný význam: Všetkým nám ide o lásku. O Lásku. Začať treba teraz, život nepočká. Alebo to povedzme slovami režiséra: „Nie je ťažké milovať. Nie je to nemožné. Ak milujete ostatných, pomôže vám to viac milovať samého seba. A napriek pochybnostiam sa nezastavíte a silou viery pokračujete.“