Hanbím sa. Učím sa od manželov milovať stále, povedal kňaz zodpovedný za pastoráciu rodín

Kto koho učí?

Takých, akým bol napríklad hosť stretnutia otec Przemyslaw. Priznal, ako veľa sa od manželov učí byť naplno kňazom: „Mám problém dávať sa. Mám prácu na arcidiecéznej kúrii, plat. O 15.00 mi ‚padne‘ a mám voľno. No pri pohľade na manželov som si uvedomil, že im sa nič nekončí. Im sa o 15.00 začína život, darovanie sa. Hanbím sa, učím sa od nich milovať stále, byť stále kňazom, a to učím aj seminaristov.“ Neviem, či som niekde počula takú pokornú a pravdivú výpoveď kňaza…

Mať ich prorodinných – aj tu je dôvod hľadať inšpirácie v zmene formácie v seminároch. Muži, ktorí to majú mať pod palcom, sa zišli kvôli tomu v Badíne. Mons. Tomáš Galis, žilinský biskup, sa nerozpakoval s priznaním pravdy ani v úvode: „Meškáme s takouto formáciou v Cirkvi tridsať rokov, ale ak začneme, niečo bude. Ak nezačneme, nebude nič.“

Sedím na konci stola uprostred mužov v kolárikoch. Je výborné, že sa otvorila táto téma, no hlavne počas debát v pracovných skupinkách vnímam, aké je potrebné hovoriť o nej ďalej aj s manželmi. Z jednej strany stola sa mi prihovorí zvedavý kňaz v strednom veku. Ukáže sa, že je to salezián Tibor Reimer. Keď zistí, kto som, bezprostredne ponúkne tykanie. Zdravím sa s niektorými známymi kňazmi. Tam, kde sa nepoznáme, cítiť prijatie a úctu, aj úsmevy sú, ale vzájomná blízkosť sa ešte musí vybudovať. Bude treba veľa trpezlivosti, dialógu a hlavne odvahy prelomiť tradičné vzorce, ktoré tu na Slovensku máme. Aj vy ste naučení takej úcte voči kňazom, až strácate odvahu (aj po nárazoch a zlých skúsenostiach) s kňazmi hovoriť? Na druhej strane: aj tu zaznelo priznanie, že kňazi boli vedení k postoju „one man show“. Tento postoj nefunguje a neprináša dobro, vidiac klerikalizmus. Toto nie je uveriteľná Cirkev.

Múr medzi dvoma sviatostnými stavmi, oboma povolanými slúžiť spoločenstvu, existuje a občas sa zdá byť neprekonateľný. Čo za tým všetkým je, vedia tak manželia, ako aj kňazi sami. Občas nás aj „post ex“ determinujú bolestivé skúsenosti. Zažijem si to cez obed: jeme síce spolu v jedálni, no prídem neskôr, potrebovala som si odniesť veci do auta. Všetci už sedia. Kdesi medzi debatujúcimi hlúčikmi kňazov sú voľné miesta, no váham, či sa tam môžem „strčiť“. Bude to vhodné? Môžem? Sadnem si teda na koniec stola k pár ženám a mužovi, ktorí tu robia catering. Trochu znechutene sa skrývam na posledné miesto, keď otec biskup Galis vstane a láskavo posunie svoje miesto za vrchstolom otcovi Kwiatkowskemu a manželskému organizačnému páru. Všimli si to ostatní, ktorí majú formovať nových kňazov otvorených spolupráci s manželmi?

Vzorec na uveriteľnú Cirkev podľa Jána Pavla II.

V Poľsku sa však pohnúť ľady podarilo, ako o tom hovorí hosť podujatia Przemyslaw Kwiatkowski, rektor seminára v Gniezdne. Počas siedmich rokov bolo jeho úlohou pripravovať seminaristov aj kňazov práve na to, čím žil Ján Pavol II.: na život s manželmi a rodinami. Je len málo tých, ktorí nepoznajú jeho príbeh blízkosti s manželmi, napríklad s Wandou Poltawskou. Prečo sú manželia, pre ktorých bol neskorší pápež predovšetkým Lolek, „nakazení“ jeho štýlom života? Otec Przemyslaw bol fenoménom takejto blízkosti fascinovaný rovnako ako mnohí iní – a skúša ju žiť. Počúvam ho a je mi ľúto, že stretnutie s ním nie je prenášané online do každej farnosti. Ale možno by to dopadlo tak, ako spomínal otec biskup Galis o permanentnej formácii v rámci jeho diecézy: ak dostanú kňazi pozvánku na formačné stretnutie, prvá otázka znie, či je to povinné… Problémy v žití kňazského života totiž sú, bez formácie sa nezmenia.

Z otca Przemyslawa nejde žiadna ťažká teológia. Počuť len slová o jeho ceste: stať sa kňazom, prichádzajúcim blízko tým, čo tvoria prvú bunku Cirkvi. Cítim sa ako Alenka v krajne divov: konečne po 28 rokoch nášho manželstva a prosieb o prijatie a blízkosť manželov a kňazov počujem fakty o tom, že sa to dá a je to veľmi dobré. Pre obe strany. Poľský kňaz spomína skúsenosť, keď chodil ako seminarista pomáhať hendikepovaným: „Naučilo ma to, že treba žiť s ľuďmi, aj keď im je ťažko.“ Tú istú prax robil aj so seminaristami. Stalo sa však, že jeden z nich mal z takejto služby stres – nikdy sa ešte s nikým hendikepovaným nestretol. Nebol to odpor alebo odmietanie, ale strach z nepoznaného. Nie je to také isté aj zo strany kňazov voči manželom?

Čo sa dá urobiť, aby padli bariéry? Čokoľvek, čo máme na dosah ruky: napríklad agapé s manželmi, kde sa dá neformálne podebatovať. Ponúknuť seminaristom teológiu manželstva a rodiny a pre manželov sériu zrozumiteľných prednášok o manželstve na celý rok. Pripraviť duchovné obnovy pre rodiny ako formu povinnej praxe pre seminaristov. Ísť do domova dôchodcov pre kňazov so seminaristami: mnohí z nich nemajú žiadnu skúsenosť so starým človekom. Tu sa učia počúvať ho, slúžiť mu, umývať ho. Tu porozumejú, že takto bude raz vyzerať ich budúcnosť.

Bývalému rektorovi Kwiatkowskemu záleží aj na vzťahu s rodinami seminaristov: „Stretávame sa s rodinami chlapcov. Ale nie preto, aby mama videla jeho peknú izbu v seminári, ale aby sme poznali ich mená, príbeh.“ Pred diakonátom a lektorátom pre rodiny znovu urobili stretnutie, vysvetlili úlohu Božieho slova v rodine. Vo varšavskom seminári majú rodinu, s ktorou sa seminaristi môžu stretnúť. Spoločne navštevujú farnosti a vstupujú so seminaristami do príprav na krst a sobáš práve preto, aby mohli zažiť manželov a rodičov v teréne.

Kňaz sa naučí rásť, ak bude vidieť manželov, ktorí verne žijú svoj stav.

Tí, ktorí sa majú stať „alter Christus“, sa potrebujú učiť od manželov rastu, progresu vzťahu – v opačnom prípade sa z nich stanú cirkevní úradníci. Ako sa to kňaz naučí? Ak bude vidieť manželov, ktorí verne žijú svoj stav. Otec Przemyslaw sa zamerania na manželskú identitu nebojí: „Kňazstvo týmto nestratíme, posilníme si ho. Buď je manželstvo prvou cestou Cirkvi, alebo mu neveríme.“ Osobnú blízkosť a budovanie vzťahov neurobí kňaz cez farské oznamy. „Ako to robia manželia? Nie tým, že sa modlia ruženec či pobožnosti, ale tým, že darujú svoj čas, prítomnosť, blízkosť. Manželia nás učia budovať vzťahy zodpovedne, múdro.“ Znovu počuť úprimné priznanie, že spôsob žitia jeho kňazstva je výsledkom života s manželmi. Ako veľmi potrebujeme mať vo svojich farnostiach kňazov s týmto duchom!

A nielen preto, že otec Przemyslaw vystihol záver svojho vstupu pointou: „Kňazi sú dôležití, prinášajú Krista na oltár. Ale kto ho odnesie z kostola von medzi ľudí?“

Kňaz nemusí mať šok z toho, čo žijú manželia

Ako to skúšajú realizovať v praxi rektori slovenských seminárov a formátori v reholiach? Skúsenosti a hľadanie ciest nie sú na zahodenie, aj keď z rozprávania je zjavné, že gréckokatolíkom pomáha skúsenosť z vlastných kňazských rodín a náročná pastoračná prax medzi Rómami. Je už bežné zapojiť seminaristov do príprav snúbencov na manželstvo či do organizácie manželských večerov, či do prednášok o teológii tela. V Nitre, kde momentálne žijú a formujú sa seminaristi z troch diecéz, sa osvedčila povinná prax na Manželských stretnutiach. Podľa rektora seminára prišli odtiaľ seminaristi v šoku po zážitku práce v skupinkách manželov: „Ak toto žijú manželia, ak toto riešia, tak život kňaza je čaj…“ Rovnako silným zážitkom bola účasť na Káne pre manželov. Aj odtiaľto prišli seminaristi inšpirovaní: „Chcem si každý deň obnovovať svoju vernosť Kristovi, ako to robili oni.“ Dobrou praxou je aj ísť v Nedeľu Dobrého pastiera do vybraných farností a po svätej omši vojsť do rodín a ich životov.

Gréckokatolíci majú ešte jeden silný ťah: seminaristi trávia čas v kňazských rodinách. Nie ako pozorovatelia, ale ako ich členovia. Dobré je, že v seminároch chlapcov usmerňujú inak ako tých doteraz: kňaz nie je len poskytovateľom sviatostí. Má kontaktovať ľudí ako prvý a takto im prinášať Krista.
Rezervy, výzvy a možnosti však určite na Slovensku sú. No aj tu sa v pracovných skupinách ukazuje z debaty toľko možností a nápadov, že hádam vystačia na tých tridsať rokov odhadovaných žilinským biskupom.

Cirkev žije v rodine, nie na fare.

Aj v našej skupine zaznievajú postrehy z práce s manželmi a s ich často náročnou situáciou, ba aj zraneniami z Cirkvi. Nik však bolestné skúsenosti manželov nespochybňuje. Naopak. Znovu a znovu v každej skupinke zaznieva, že sviatosť manželstva a sviatosť kňazstva sú tie, ktoré budujú Cirkev a sú postavené na rovnakú úroveň. Kňazstvo teda nie je viac – má len inú úlohu. Len pri spoločnom kráčaní kňazov a manželov sa Cirkev stane takou, akou ju chcel Kristus. Otvorene sa hovorí o synodálnom kroku v podobe prítomnosti žien vo formácii kňazov a hľadajú sa možnosti a spôsoby rovnako ako voči otvorenosti k rodinám seminaristov. Nie je predsa dobré a správne vidieť ich len na vysviacke.

V popoludňajšom bloku o praxi a vedení k pastorácii rodín zaznie aj priznanie krehkosti a osobnej nezrelosti mnohých súčasných adeptov na kňazstvo, zvažuje sa po vzore jezuitov v USA prísna redukcia mobilov. S nimi sú totiž aj títo chlapci povrchní, majú problém kontemplovať a vnímať mystiku. Hľadá sa priestor a možnosť, ako ponúknuť napriek vyťaženiu a hustému programu seminaristov viac fyzickej práce, prítomnosti medzi ľuďmi priamo v rodinách v obyčajných situáciách. Čo tak nájsť v každej farnosti rodiny rôznych situácií, kde by sa chlapec zo seminára mohol na víkend začleniť ako syn? Aj preto, že mnoho adeptov na kňazstvo prichádza z rodín, ktoré nie sú zdravé. Nemali kde vidieť, ako správne funguje manželský vzťah postavený na Kristovi – a tým aj všetko v rodine.

Naučilo by ich to vnímať niekoho iného ako seba – teraz sú príliš citliví na svoju osobu a nevedia zniesť slovíčko „nie“. Problémom chlapcov je aj päť rokov života v seminári, ktorý sa len málo podobá na reálny svet. Doň budú potom vrhnutí – a zatiaľ ich zastihuje nepripravených. Okrem už vyskúšaných tipov zaznieva aj téma praxe v Cenacole alebo v iných komunitách. Rozhodne však už kňazi nebudú vedení k tomu, aby všetko robili sami. Dôležitá je spolupráca, dialóg, úcta, vnímanie darov všetkých a ich začlenenie do života farnosti. Kňaz má nájsť pre každého slovo a miesto. Tak ako sa to deje v rodinách. Klerikalizácia a nadradenosť dostanú červenú.

Manželia nie sú problémovou posádkou v podpalubí lode Cirkvi

Budúci aj terajší kňazi veľmi potrebujú počuť a porozumieť kráse a darom manželstva, ale aj kráse a darom kňazstva. Len tak sa budú môcť upevniť vo svojom povolaní a zároveň vedieť čerpať požehnanie zo vzťahov s manželmi a rodinami. Znamená to však prestať hovoriť o manželskej „problematike“, ale predstaviť manželstvo pozitívne. V takomto poznaní a skúsenosti z rodín sa kňazom bude jednoduchšie budovať vzťah s manželmi vo farnostiach, do ktorých prídu. Nielen preto, že aj kňazi, ako to úprimne zaznelo, potrebujú útočište v rodinách. Aj rodiny potrebujú blízkosť kňazov v akejkoľvek situácii – a veľmi po tom túžia. Nemôže sa stať, aby na pozvanie prísť na obed či večerné posedenie dostali manželia takúto odpoveď: „Čo by povedali tie ostatné rodiny, ak by som k vám prišiel?“ A nejde (pre istotu?) nikam. Druhým extrémom je, ak sa kňaz „zapuzdrí“ v rodine, kde mu je dobre, a ostatné ho netrápia. Kriticky takéto úniky pomenoval vladyka Cyril Vasiľ na podobnom stretnutí v Rodinkove.

Kňazi potrebujú útočište v rodinách a rodiny veľmi túžia po blízkosti kňazov v akejkoľvek situácii.

Zaznela aj skúsenosť neznalosti a nejednoty kňazov pri riešení otázok manželskej sexuality a intimity. Okamžite sa mi v mysli vynoria páry, s ktorými sme takéto veci riešili. Je pravdou, že hľadajú odpoveď na svoj problém, no sú aj takí, ktorí špekulatívne robia „tour de fara“, kým nenájdu „chápavého“ kňaza podľa svojich predstáv. Je preto načase, aby sa otázka sexuality prestala tabuizovať tak u manželov, ako aj u kňazov. Ale ak nebudú poznať reálnu situáciu a pravdu o ľudskej sexualite tí, ktorým je zverená úloha ohlasovať, ak nebudú jednotne, s láskou a blízkosťou hovoriť to, čo Cirkev ponúka… čo to prinesie?

Výstup debát dáva pred oči prvú úlohu: rodiny sa musia stať pre seminaristov a kňazov prioritou. Rovnako potrebujú pochopiť, že manželia sú s nimi na jednej lodi, ba dokonca na jednej palube. Nik nie je vyššie ani nižšie – rozdielny je len spôsob služby, ktorá im bola zverená.

Motám sa po seminári ešte aj vtedy, keď je už po akcii skoro prázdny. Vonku pred budovou čítajú kňaz a mama odkazy detí vpísané kriedou na dlažbu. Smejú sa, rozumejú tomu rovnako. Kde je potom problém v žití blízkosti všade v Cirkvi?

Sadám do auta, cítim v sebe nádej. Úloha nie je na tridsať rokov, ale na sto… Ale hýbeme sa!

Články o synodalite vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.