Hudbu máme v génoch. Robí z nás citlivejších a lepších ľudí

Deborah Sulovsky. Foto: archív D. S.
Hudba bola prítomná v životoch ľudí od nepamäti. Už grécki filozofi ako Platón či Aristoteles sa zaoberali tým, ako môže hudba vplývať na naše emócie a stavy duše, formovať charakter a morálne hodnoty. Rovnako aj súčasná veda sa zhoduje na tom, že hudba zohráva nezastupiteľnú rolu pri správnom vývoji detí a pozitívne vplýva na ich intelektuálny, kognitívny, ale aj emocionálny a sociálny rozvoj. Ako dôležitú súčasť pedagogiky ju vnímala aj Mária Montessori. S učiteľkou hudby a lektorkou Montessori pedagogiky Deborah Sulovskou sme sa rozprávali o tom, ako sa jej darí aplikovať koncept hudobnej výchovy od Márie Montessori do vzdelávacieho procesu.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Deborah Sulovsky prezradí v rozhovore okrem iného i to,

  • ako efektívne pestovať u detí vzťah k hudbe,
  • aký je ideálny vek pre dieťa, aby začalo s hrou na hudobnom nástroji,
  • v čom je hlavný rozdiel, ak púšťame deťom klasickú hudbu a nie modernú,
  • čo sa deje s mozgom dieťaťa, ktoré hrá na hudobnom nástroji.

Veľká časť Montessori pedagogiky sa venuje prehlbovaniu lásky k hudbe a k umeniu ako takému. Prečo je dôležité, aby si k hudbe deti budovali vzťah?

To je veľmi zaujímavá otázka, pretože Mária Montessori predpokladala, že hudba je integrálnou súčasťou našej ľudskosti. Podobne ako napríklad matematická myseľ. Zastávala názor, že s hudbou sa rodíme, a veda dnes túto jej tézu potvrdzuje. Hudba sa našla dokonca už v ľudských génoch. Prvý rytmus, s ktorým sa všetci ešte pred narodením stretávame, je tlkot matkinho srdca v maternici.

Už vtedy je náš sluch dostatočne vyvinutý na to, aby sme rozoznávali melódiu hlasov a vnímali hudbu. Mária Montessori to považovala za samozrejmosť, a preto nám na rozvoj hudby u detí odovzdala potrebné nástroje. Sama sa však v tejto oblasti necítila dostatočne kompetentná, aj preto oslovila svoju kolegyňu, klaviristku Annu Máriu Maccheroni, aby jej pomohla túto ideu ďalej rozpracovať. Vytvorili tak výnimočný koncept, ktorý nielenže umožňuje hudbu precítiť, ale aj naučiť sa jej rozumieť.

Na čo kládla Mária Montessori pri rozvoji hudby u detí špeciálny dôraz? Akým spôsobom by sme mali podľa nej viesť deti k hudbe už od útleho veku?

Vo všeobecnosti si myslím, že v dnešnej dobe sme k hudbe stratili vzťah. Ešte relatívne nedávno bola pritom neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života. V slovách ľudových piesní môžeme napríklad vidieť, že hudba ľudí sprevádzala počas celého roka a udávala takt ich pracovnej činnosti. Veľmi prirodzeným spôsobom sa potom tieto piesne odovzdávali ďalším generáciám.

Najdôležitejšia vec, ktorú môžeme ako dospelí v tomto smere pre deti urobiť, je vrátiť hudbu späť do každodenného života.

Faktom je – a v týchto dňoch to opäť potvrdzuje aj veda –, že deti vnímajú celý okolitý svet a všetko, čo sa okolo nich deje, prostredníctvom pohybu a zmyslov. Preto je hudobný koncept v tomto veku založený na pohybe, počúvaní a hraní hudby. Myslím, že najdôležitejšia vec, ktorú môžeme ako dospelí – či už rodičia, alebo pedagógovia – v tomto smere pre deti urobiť, je vrátiť hudbu späť do každodenného života.

Teraz, keď žijem na tirolskom vidieku, vnímam, že hudba je tu v porovnaní s mestami oveľa prítomnejšia v životoch ľudí. Je to tak trochu stereotyp, že v horách sú ľudia s hudbou viac spätí, ale je to naozaj tak. Hudbe sa tu venuje takmer každý, hoci to nemusí byť na vysokej úrovni. Ale dôležité je, že sa pri hudbe ľudia zabávajú, tancujú, spievajú a niečo to s nimi robí. Hudba ľudí spája naprieč spoločnosťou a sociálnymi triedami. A práve to je veľmi pekné. Deti zároveň vidia, že hudba je v živote ľudí niečo úplne prirodzené, a pestujú si k nej vzťah.

V súčasnosti sa veľa hovorí o pozitívnom vplyve klasickej hudby na rozvoj intelektu dieťaťa. V čom je rozdiel, ak púšťame deťom klasickú hudbu a nie povedzme modernú?

Mária Montessori hovorí, že klasická hudba je pre deti vhodnejšia, pretože sa oveľa ľahšie počúva. Klasická hudba je veľmi štruktúrovaná a ľahko pochopiteľná. Je tam jedna forma, ktorá sa stále opakuje, využívajú sa stále tie isté nástroje a neobsahuje žiadne iné rušivé zvuky.

Mária Montessori hovorí, že klasická hudba je pre deti vhodnejšia, pretože sa oveľa ľahšie počúva.

Na druhej strane moderná hudba je v skutočnosti veľmi zložitá. Nie sú v nej jasné štruktúry, a ak počúvate veľmi pozorne, neobsahuje len zvuky, ale aj veľa rôznych iných šumov. Nehovoriac o rytme, ktorý je v moderných skladbách veľmi rôznorodý. Rovnako aj tempo, ktoré je niekedy rýchlejšie, inokedy pomalšie. Všetko toto je pre mozog dieťaťa len veľmi, veľmi ťažko uchopiteľné.

Počas Montessori konferencie ste povedali, že deti potrebujú na motorický a kognitívny vývoj nielen pohyb, ale aj hudbu. Ako by mal podľa Márie Montessori vyzerať prvý kontakt detí s hudbou v materskej škole?

Prvý kontakt je chôdza po čiare, pri ktorej sa deti učia rovnováhe. A v určitom okamihu, keď tento pohyb zvládnu, pustíme im hudbu, ktorú môžu vnímať ako akéhosi sprievodcu. To znamená, že deti si pomaly uvedomujú, že počujú hudbu, ktorá je stále rytmickejšia, a v určitom okamihu sa jej začínajú prispôsobovať, a to je niečo veľmi fascinujúce. Robia to úplne automaticky bez toho, aby sme im niečo prikazovali. Akoby ich tvorivé ja dostalo priestor prejaviť sa.

Foto: archív D. S.

Dokážeme u detí v školskom veku jednoznačne odhadnúť, ktoré sa počas detstva hudobne rozvíjali a ktoré nie?

Áno. Deti, ktoré boli v tomto smere vzdelávané, prichádzajú so základným porozumením hudbe, a to je vlastne to, čo očakávame pri ich nástupe do školy. Deti, ktoré naozaj obsiahli hudobné vzdelanie v plnom rozsahu, majú prirodzene silné teoretické základy. Dokážu porozumieť tomu, čo chcel skladateľ danou skladbou povedať, na aký nástroj hrá, akú emóciu v ňom hudba vyvoláva, čo urobil daný skladateľ preto, aby znela skladba smutne či veselo, a podobne.

Keď deti do šiestich rokov pracujú so správnymi materiálmi pod dobrým vedením, môžu si dokonca rozvinúť aj absolútny sluch.

Toto všetko si deti prinášajú na ešte nevedomej úrovni a v škole majú potom možnosť na tomto základe ďalej stavať. Keď do šiestich rokov pracujú so správnymi materiálmi pod dobrým vedením, môžu si dokonca rozvinúť aj absolútny sluch, čo znamená, že sú schopné priraďovať k zvukom absolútne výšky tónov. Túto schopnosť si môže vypestovať každé dieťa do šiesteho roku života.

Akým spôsobom sa môžu rozvíjať deti, ktoré nebaví hrať na hudobnom nástroji alebo ktoré majú problém naučiť sa spievať?

Až na veľmi malé výnimky vie spievať každé dieťa a robí to celkom spontánne. Deti nás však potrebujú ako vzor, aby to dokázali, pretože nás chcú vždy napodobňovať. Keď ako rodič svojim deťom spievam, nemôžem byť v strese. Automaticky sa uvoľním a zrelaxujem. A to naozaj pôsobí takmer až magicky.

Alebo keď som nahnevaná a začnem spievať, okamžite sa upokojím. Pritom sa nemusím obávať, či spievam falošne alebo nie. To deti vôbec nevnímajú. Dôležité je, že si takýmto spôsobom samy k spevu pestujú vzťah, a je zaujímavé, že ich potom spev baví bez ohľadu na to, či im ide alebo nejde.

Hra na hudobnom nástroji by mala deťom prinášať predovšetkým radosť. Na to však v našej západnej spoločnosti stále viac zabúdame.

To isté platí, aj čo sa týka hudobných nástrojov. Myslím, že každé dieťa sa dokáže naučiť hrať na nejakom nástroji, hoci nie na najvyššej úrovni. A to je práve ten rozdiel. Hra na hudobnom nástroji by mala deťom prinášať predovšetkým radosť. Na to však v našej západnej spoločnosti stále viac zabúdame. Deti majú často individuálne hodiny, pričom v predpubertálnom veku ich najviac baví, ak môžu hrať spolu. Aj z tohto dôvodu veľa detí s hudbou prestane. Všimnite si, že keď sú deti v orchestri alebo v dychovke, tak im robí hranie oveľa väčšiu radosť.

Vedeli by ste opísať, čo sa deje v mozgu dieťaťa, keď hrá na hudobnom nástroji?

Neurologička a učiteľka hudby Anita Collinsová tento stav prirovnáva k spúšťaniu ohňostroja. A že tam ohňostroj skutočne je, vidieť aj na snímkach magnetickej rezonancie u ľudí počas hry na hudobnom nástroji. Ukazujú, že pri hraní sa aktivizujú viaceré časti mozgu, tie v centre aj tie na periférii, motorické, vizuálne a sluchové. Posilňuje sa spojenie medzi hemisférami a správy v mozgu cestujú rýchlejšie a po kreatívnejších chodníčkoch. Neurologička to prirovnáva ku komplexnému posilňovaniu mozgu.

Akým spôsobom by sme mali kultivovať u detí hudobný vkus, aby dokázali rozlíšiť kvalitnú hudbu od nekvalitnej? Pri pohľade na súčasnú populárnu hudbu sa zdá, že schopnosť oceniť kvalitnú hudbu strácame…

Deti to dokážu rozlíšiť veľmi rýchlo. Keď sa učili vnímať hudbu na zmyslovej úrovni, majú veľmi jemný cit rozlíšiť to, čo znie dobre a čo nie. Tým, že sa ich mozog trénuje v prvých šiestich rokoch, darí sa im bez problémov posúdiť kvalitu toho, čo počujú. V škôlkach, ktoré používajú princípy Márie Montessori, napríklad cvičia so zvukovými valčekmi, takže automaticky počujú, ak je niečo zahrané zle.

Je napríklad zaujímavé uvedomiť si, že Beethoven bol svojho času popová hviezda, že bol niečo ako Taylor Swift svojej doby.

Zároveň je úlohou aj nás dospelých ponúknuť deťom najvyššiu kvalitu už v ranom veku. Do šiestich rokov je to hlavne klasická a ľudová hudba a potom to, samozrejme, môžete rozšíriť o jazz alebo kvalitnú modernú hudbu.

Keď si však v tínedžerskom veku budujú deti identitu a oslovuje ich povedzme tvrdý rock, tak to je jednoducho ich voľba a myslím, že to tak platilo pre každú generáciu. Ľudia jednoducho hľadali spôsob, ako sa vyjadriť. Je napríklad zaujímavé uvedomiť si, že Beethoven bol svojho času popová hviezda, že bol niečo ako Taylor Swift svojej doby.

Ovplyvňuje vedenie detí k hudbe aj iné oblasti mentálneho a kognitívneho vývoja?

Áno, existujú štúdie, ktoré dokazujú, že deti, ktoré boli hudobne vzdelávané, majú v mnohých oblastiach ľahší štart do života. A je to práve tým, že v mozgu týchto detí prebiehajú iné prepojenia medzi jednotlivými oblasťami ako u detí, ktoré hudobným podnetom vystavované neboli.

Neurovedci tiež zistili, že hudba vo všeobecnosti zrýchľuje myšlienkové procesy v mozgu, má pozitívny vplyv na vývoj rečových schopností, zlepšuje pamäť a schopnosť sústrediť sa.

Stretli ste sa vo svojej učiteľskej praxi s tým, že pozitívne účinky hudby sa odrážajú aj na detskom správaní?

Áno, je to môj osobný názor, ale dovolím si tvrdiť, že je to tak. Myslím, že tak ako je nesmierne dôležitý tanec pre správne držanie tela, správny postoj a sebaisté vystupovanie, podobne to funguje aj s hudbou. Svet vnímame cez optiku hudby inak ako bez nej. A som hlboko presvedčená, že hudba má pozitívny vplyv aj na naše sociálne správanie a že sme vďaka nej aj o čosi citlivejší a pozornejší voči svojmu okoliu.

To, čo Mária Montessori veľmi zdôrazňovala, je dôležitosť hľadania ciest k budovaniu mieru. A som presvedčená, že hudba je jednou z nich.

Ako učiteľka hudby sa môžem napríklad zamyslieť, čo chcú mladí ľudia vyjadriť tým, že počúvajú takúto hudbu, a tak lepšie porozumieť ich potrebám. Hudba nás učí lepšie si vzájomne rozumieť a byť solidárnejší. To, čo Mária Montessori veľmi zdôrazňovala, je dôležitosť hľadania ciest k budovaniu mieru. A som presvedčená, že hudba je jednou z nich.

Dalo by sa povedať, že vďaka hudbe dokážeme lepšie spracovávať svoje emócie a vnútorné prežívanie?

Áno, myslím, že v tomto hrá hudba veľmi dôležitú rolu, pretože si všímam, že mladým ľuďom chýbajú prostriedky na sebareguláciu. Ako ste teda povedali, niekedy máme aj ťažké dni a nespracované emócie z nich nemôžeme nechať len tak odznieť. Potrebujeme opäť nájsť stratenú rovnováhu. To neznamená, že sa nevyhnutne budeme cítiť lepšie, ale že sa dostaneme do homeostázy.

Mám dojem, že sa v súčasnosti vytrácajú nástroje, ktoré nám pomáhajú spracovávať naše negatívne emócie.

Niektorí ľudia športujú, iní maľujú a iní robia hudbu. Ale mám dojem, že sa v súčasnosti vytrácajú nástroje, ktoré nám pomáhajú spracovávať naše negatívne emócie. Keď sa v nás však tieto nespracované emócie nahromadia a nebudeme im venovať pozornosť, môže sa ľahko stať, že nato, aby sme tieto pocity dokázali v sebe ďalej potláčať, budeme postupne potrebovať nejaké iné prostriedky, napríklad v podobe návykových látok.

Aký vek je pre dieťa najlepší, ak chce začať s hrou na hudobnom nástroji? Vieme povedať, s ktorým by bolo najlepšie začať?

To je veľmi zaujímavá otázka, lebo Mária Montessori a Anna Mária Maccheroni predpokladali, že hru na hudobnom nástroji sa môže dieťa naučiť až od ôsmeho-deviateho roku života, čo sa nám v súčasnej spoločnosti, v ktorej sa snažíme začínať deti vzdelávať od čo najnižšieho veku, môže zdať skôr rozporuplné.

Montessori vychádzala z toho, že keď deti dostanú dobrý základ – z oblasti umenia, kultúry, hudobnej teórie – a nadobudnú prstovú zručnosť, ktorú si v prvých rokoch cvičia tak či tak, potom obsiahli všetko potrebné na to, aby si mohli vybrať hru na akomkoľvek hudobnom nástroji.

A keď u nich potom medzi 6. a 12. rokom dochádza k osobnostnému rozvoju, tak je to aj preto, aby si mohli vybrať nejaký hudobný nástroj a začať na ňom hrať. A to je aj moje pozorovanie, že deti naozaj samostatne cvičia od ôsmeho-deviateho roku – bez toho, aby im rodičia boli neustále za chrbtom.

Deti zo svojej podstaty nie sú lenivé, len majú iný pohľad na svet okolo seba. Najmä v siedmom-ôsmom roku života chcú jednoducho všetko vedieť, všetko objavovať a ich pozornosť je v dôsledku toho rozptýlená.

Do akej miery by mali rodičia naliehať, ak vidia, že dieťa by hru na hudobnom nástroji zvládlo, len sa mu nedarí bojovať s vlastnou lenivosťou? Od viacerých ľudí vo svojom okolí som totiž počula, že hoci boli spočiatku do hry na hudobnom nástroji skôr nútení, neskôr si k nemu vytvorili vzťah a spätne i tie roky driny v detstve dokážu doceniť…

Otázka je, či by to nedokázali doceniť, aj keby im hranie prinášalo radosť už od začiatku bez nátlaku zo strany rodičov. Či nie je možné nájsť iný spôsob, ako dieťa motivovať k tomu, aby si k nástroju vytvorilo vzťah. Ja som presvedčená, že áno. Pretože deti zo svojej podstaty vôbec nie sú lenivé, len majú iný pohľad na svet okolo seba. Najmä v siedmom-ôsmom roku života chcú jednoducho všetko vedieť, všetko objavovať a ich pozornosť je v dôsledku toho rozptýlená na viacero strán a nedokážu sa venovať len samotnej hre na hudobnom nástroji.

Foto: Freepik

Preto existuje takzvaná Suzukiho metóda, ktorá sa pri deťoch ukazuje ako oveľa účinnejšia, pretože v nich pestuje prirodzenú lásku k hudbe. Pri tejto metóde púšťame deťom už od útleho veku klasické hudobné skladby, aby boli schopné sa do hudby ponoriť a všímať si melódiu, načasovanie tónov, rytmus a podobne. Tým, že budú opakovane počúvať tie isté tóny, budú ich schopné samy na nástrojoch reprodukovať. Zakladateľ tejto metódy Shinichi Suzuki to prirovnáva k spôsobu osvojenia si materinského jazyka.

Hudba je spojená s časťou nášho mozgu, ktorú nemôžeme ovládať a ktorá je zodpovedná za prežitie. Je teda priamo spojená s emóciami.

Mimoriadne dôležitý aspekt zohráva i to, že hranie sa vždy odohráva v skupine. A to deti v tomto veku veľmi potrebujú. Mária Montessori vždy zdôrazňovala, že najefektívnejší spôsob, ako dieťa niečo naučiť, je sledovať ho a vnímať, čo v danom veku potrebuje. A to by mala byť aj úloha rodičov. Ak dieťa k nástroju napriek všetkému stále pociťuje odpor, potom je dobré položiť si otázku, či odpovedám na nejakú svoju potrebu alebo potrebu svojho dieťaťa.

V súčasnosti sa veľa hovorí o muzikoterapii. Môže podľa vás naozaj pomôcť spracovať aj traumatické spomienky z minulosti?

V tejto sfére sa, bohužiaľ, až tak neorientujem, ale verím, že v oblasti muzikoterapie je ukrytý veľký potenciál. Hudba je totiž spojená s časťou nášho mozgu, ktorú nemôžeme ovládať a ktorá je zodpovedná za prežitie. Je teda priamo spojená s emóciami.

Možno ste už niekedy zažili, že keď ste počúvali hudbu, mali ste husiu kožu. To je práve tá reakcia nášho tela, ktorú nemôžeme kontrolovať. Tá emócia tam jednoducho je. Alebo ak počúvame hudbu, ktorá je rytmickejšia, srdce nám automaticky bije trochu rýchlejšie.

Sú to procesy, ktoré sa dejú v mozgovom centre, v ktorom nezapájame svoje premýšľanie. Hudba je tak hlboko v nás, že je priamo spojená so srdcom a so všetkými neurónmi, ktoré tam sú. A preto verím, že hudba dokáže pôsobiť veľmi terapeuticky.

Napríklad svoju reč máme pod kontrolou oveľa viac, pretože rečové centrum je prepojené s časťou mozgu, ktorá je zodpovedná za premýšľanie. A to reguluje naše konanie v tom, čo kedy smiem alebo nesmiem povedať vzhľadom na situáciu. No s hudbou to takto nefunguje. Keď príde, my jednoducho reagujeme – či chceme, alebo nechceme.

Ak ideme do obchodu a znie tam určitý typ hudby, podvedome ovplyvňuje našu náladu a naše celkové nastavenie. Skrýva sa za tým logika, že ak sa budeme cítiť dobre, nakúpime viac.

Smutné je, že tieto poznatky sa v súčasnosti veľmi účinne a efektívne využívajú v oblasti, kde to nie je až také pozitívne. A to je marketing. Hudba sa využíva na to, aby sme viac a viac nakupovali. Ak ideme do obchodu a znie tam určitý typ hudby, podvedome ovplyvňuje našu náladu a naše celkové nastavenie. Skrýva sa za tým logika, že ak sa budeme cítiť dobre, nakúpime viac. Ľudia z tejto brandže to používajú zámerne na manipuláciu s ľuďmi a presne vedia, ako na to.

Hovorí sa, že nároky súčasnej generácie na hudbu sú oveľa nižšie ako tej predchádzajúcej. Hudba bola v minulosti komplikovanejšia a nezakladala sa na dvoch-troch opakujúcich sa rytmoch…

Áno, myslím si, že je to veľmi dôležitá téma a nedotýka sa len hudby. Už dlhšie si všímam, že napríklad pri vystúpeniach na hudobných školách je úroveň oveľa nižšia, ako to bývalo kedysi. Jednoducho si myslím, že je to zločin páchaný na našich deťoch, pretože od nich neočakávame, že budú naozaj dobré. Nehovorím, že musia byť perfektné, ale mali by sa snažiť dostať zo seba to najlepšie. My ich však o túto šancu oberáme práve tým, že od nich máme veľmi nízke očakávania. A to je podľa mňa veľký problém.

Ľudia sa učia len vtedy, keď cítia, že sú na nich kladené vyššie nároky ako tie, ktoré mali doteraz.

Najhoršie je, že tento vývoj bude mať fatálne dôsledky na celú spoločnosť, ktorá sa nemôže posúvať dopredu, pokiaľ sa bude stále držať pod priemerom. Ľudia sa učia len vtedy, keď cítia, že sú na nich kladené vyššie nároky ako tie, ktoré mali doteraz. A tam dochádza k zážitku so skutočnou koncentráciou, keď je plná sústredenosť detí zameraná na to, aby zo seba dostali to najlepšie.

Je smutné, že tento zážitok už deťom nevieme sprostredkovať. Akoby sme im už nedôverovali, že to zvládnu. Myslím, že to súvisí s tým, že aj my pochybujeme o sebe. Chýba nám bazálna dôvera v tieto ľudské schopnosti, ktoré sú nám všetkým vlastné.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články