Ján Pavol I.: Pápež úsmevu o krok bližšie k svätorečeniu

Patrí k pápežom s jedným z najkratších pontifikátov v histórii. Pápežský úrad zastával iba 33 dní, no v cirkevných dejinách zanechal nezmazateľnú stopu. Bol známy ako pápež úsmevu a hlbokej pokory – zrejme i z dôvodu, že sám pochádzal z veľmi skromných pomerov. Ján Pavol I., vlastným menom Albino Luciani, sa narodil do chudobnej rodiny z radov robotníckej triedy. Vyrastal v severnom Taliansku v oblasti Belluno, no i napriek neľahkému životnému osudu úspešne ukončil štúdium teológie a dokonca získal i doktorát na prestížnej Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme. Po štúdiu sa vrátil naspäť do oblasti Belluno, kde bol vymenovaný za prorektora seminára a vyučoval dogmatiku, morálnu teológiu a kánonické právo.

Jeho cesta k vyšším cirkevným úradom mala rýchly spád. Už ako 36-ročný sa stal pobočníkom generálneho vikára a o dekádu neskôr sa ujal postu vikára on sám. Na tejto pozícii sa však dlho neohrial; ešte v tom istom roku 1958 sa z neho stal biskup diecézy Vittorio Veneto. Do tohto úradu ho vymenoval pápež Ján XXIII. Trvalo len 20 rokov, kým titulom pápež začali označovať i samotného Lucianiho. Dovtedy sa však ešte stihol stať patriarchom Benátok a kardinálom.

Túžil po cirkvi, v ktorej by sa spájali tradicionalistické a pokrokové prvky, a v tomto duchu chcel postupovať v prijímaní plánovaných reforiem.

Na Petrov stolec zasadol v roku 1978 ako 65-ročný a ako prvý pontifik v dejinách si prial byť oslovovaný dvomi menami: Ján Pavol. Dôvodom sú dve pápežské osobnosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili jeho život a na ktorých príklad a tradíciu chcel svojím pôsobením nadviazať. Prvým bol Pápež Ján XXIII., ktorý ho menoval za biskupa, a druhým pápež Pavol VI., vďaka ktorému sa zaradil medzi kardinálov. Túžil po cirkvi, v ktorej by sa spájali tradicionalistické a pokrokové prvky, a v tomto duchu chcel postupovať v prijímaní plánovaných reforiem. Na to mu však už veľa času neostalo. Len o niečo vyše mesiaca nato, ako sa stal pápežom, Ján Pavol I. náhle umiera na infarkt myokardu. Našli ho ráno v posteli držiaceho v rukách papier s poznámkami ku svojej najbližšej stredajšej katechéze na tému cnosti rozvážnosti.

Hoci na pápežskom stolci strávil iba veľmi krátky čas, i počas tohto obdobia sa mu podarilo svet presvedčiť, že so svojím reformným zápalom a akcentom na pokoru to myslí vážne. Hneď po svojom zvolení do pápežského úradu odmietol podstúpiť tradičnú pápežskú korunováciu a pri svojej inaugurácii 3. septembra 1978 na Námestí svätého Petra prevzal iba pálium ako znak svojho pastoračného úradu. O tom, že si nepotrpel na formality, svedčí i fakt, že zrušil používanie tzv. majestátneho plurálu v pápežských príhovoroch a dokumentoch.

Azda ešte zaujímavejší ako samotný obsah jeho prejavov bol jazyk, ktorý v nich používal. Snažil sa, aby sa svojím štýlom prispôsobil mysleniu jednoduchého človeka.

Hoci počas svojho účinkovania vo funkcii hlavy Cirkvi stihol prehovoriť k ľudu iba v rámci štyroch generálnych audiencií, jeho slová doznievajú v ľuďoch dodnes. Hovoril v nich o raste k svätosti skrze nadobúdanie cností, ktoré nám pomáhajú povznášať dušu od pozemských k duchovným hodnotám. Azda ešte zaujímavejší ako samotný obsah jeho prejavov bol jazyk, ktorý v nich používal. Snažil sa, aby sa svojím štýlom prispôsobil mysleniu jednoduchého človeka. Ustavične prítomný úsmev na tvári dodával jeho slovám ešte ľudskejší a vrúcnejší rozmer.

V myšlienke vychádzania v ústrety človeku a reformnej horlivosti pokračoval i jeho nástupca Karol Wojtyla, ktorý si na znak úcty k svojmu predchodcovi zvolil rovnaké pápežské meno Ján Pavol II. Stal sa tak druhým pápežom v histórii, ktorý bol oslovovaný dvoma menami. Práve svätý Ján Pavol II. udelil svojmu menovcovi titul Božieho služobníka, čím mu otvoril cestu k blahorečeniu. Urobil tak ešte v roku 2003. Odvtedy sa Jánovi Pavlovi I. dostalo veľkej úcty aj od súčasného pápeža Františka, ktorý mu za jeho hrdinské cnosti udelil titul „ctihodný“.