Jaromír Mikulec: Fotenie je evanjelizácia obrazom

Ľudia z vášho spoločenstva Človek a Viera fotia život Cirkvi. Ako sa vôbec človek dostane k takémuto osobitnému foteniu?

Musí to byť istá forma Božieho volania a v istom zmysle je to aj o vnútornej túžbe fotografa sa realizovať. Niekto chce naozaj fotiť iba pre radosť či pre potreby svojej farnosti. Iný má túžbu mať svoje fotky viditeľné na výstavách a oslovovať masy. Na našu pomerne úzku špecifikáciu fotenia sakrálnych priestorov, liturgie či cirkevných akcií je najpotrebnejšie práve to volanie. Až potom nasledujú všetky ostatné pravidlá, ako napríklad vlastná technika či dodržiavanie kódexu fotografa.

Je to teda tak, ako keď niekto túži ohlasovať evanjelium slovom alebo zasväteným životom a vy ohlasujete evanjelium fotkami?

Presne tak, je to evanjelizácia obrazom. Je to vždy o využívaní talentov a darov: niekto má dar reči, preto ohlasuje slovom, niekto zasa dar umeleckého vyjadrenia, a to napríklad aj formou fotografie.

Spomínali ste pravidlá, ktoré platia pre fotenie vo vašom spoločenstve. Je to prísne tajné?

Nie, nie! Kandidát na členstvo v našom spoločenstve musí splniť predovšetkým dve podmienky. Prvou je ochota slúžiť s pokorou, čo súvisí aj so spomínaným Božím volaním. Druhou je mať vlastnú techniku, to znamená vlastný fotoaparát, najlepšie digitálnu zrkadlovku, respektíve v dnešnej modernej dobe už aj bezzrkadlovku. Následná služba potom spočíva v dodržiavaní kódexu fotografa, teda súboru pravidiel, ktorými sa riadime. Snažíme sa byť pri fotení neviditeľní, nerušiť ľudí, ktorí sú prítomní na liturgickom slávení alebo stretnutí. Hodnota akejkoľvek akcie, kde je ústrednou postavou Boh, je viac ako dobrá fotka. Pre nás to nie sú iba koncerty či predstavenia.

Keď teda hovoríme o fotení sakrálneho miesta, potrebujú vaši členovia okrem technickej výbavy aj duchovnú formáciu?

Technická stránka je nepopierateľná. Keď človek nemá vlastný fotoaparát, nemôže s nami fotiť. Čo sa týka duchovnej prípravy, zo skúsenosti viem, že naši členovia sú takmer všetci veriaci. To znamená, že vieru v sebe majú a podľa nej žijú. No viem aj to, že k nám vstúpili ľudia, ktorí boli neveriaci a sú ochotní takisto slúžiť. Teda viera nie je striktnou podmienkou. Dokonca máme aj pekné prípady, keď sa ľudia obrátili vďaka nášmu spoločenstvu a pôsobeniu v ňom. Určite je však služba jednoduchšia pre veriacich, ale nehovorím, že nemožná pre ostatných.

Pri fotení takýchto špecifických miest a slávení je však potrebný určitý cit, porozumenie liturgii alebo sláveniu, ktoré má fotograf zachytiť. Ako sa to dá, keď chýba rozmer viery?

Isteže, máte pravdu, že je potrebné chápať súvislosti liturgie, viery a mať určitý zmysel pre duchovno. Dá sa to aj pre neveriaceho, no chce to veľkú dávku pokory a porozumenia. Veriaci to má jednoduchšie, pre neho je to prirodzenejšie. Pravdaže spraviť kvalitnú a pôsobivú fotografiu dokáže aj neveriaci fotograf. Stále však platí, že veriaci, ktorý sa podľa svojej viery snaží žiť najlepšie ako vie, fotkou v podstate vyjadruje svoje vnútorné prežívanie. Ide mu to akosi samo. Vkladá do fotiek to svoje tajomno. Ako spoločenstvo fotografov, ktoré spolu vytvárame, sme založení práve na viere a Bohu. Sme predovšetkým spojení duchovne a až potom fotograficky. Myslím, že aj preto sú potom viaceré naše medziľudské vzťahy nadštandardné.

Základňa vášho spoločenstva vznikla a vo veľkom funguje v Čechách. Ako sa vám darí nachádzať nových členov na Slovensku?

V Čechách má naše spoločenstvo dlhšiu históriu, preto je tam, samozrejme, aj viac členov. U nás na Slovensku je aktuálne dvadsaťšesť fotografov, ktorí sú regulárnymi členmi nášho spoločenstva. Vo februári tohto roka sme zaznamenali vyše stopercentný nárast, keďže sme mali vstupný workshop a prihlásilo sa štrnásť nových záujemcov.

No a ako ich nájsť? Z vlastnej skúsenosti viem, že najviac účinné je osobné oslovenie. Veľmi nám však pomohla kampaň v spolupráci s Konferenciou biskupov Slovenska, keď sme rozposlali letáky a plagáty do všetkých diecéz. Vďaka veľkej osvete a našej poctivej službe nás už viaceré médiá na Slovensku, aj katolícke, vnímajú a používajú naše fotky. Naša značka sa dostáva do popredia. Ďalej dôležitou súčasťou popularizácie spoločenstva Človek a Viera sú výstavy našich fotiek, ktoré stále putujú po Česku i Slovensku. Tým, že sa tak na verejnosť dostanú tie najlepšie fotky z najlepších, je to príležitosť osloviť nových ľudí a fotografov, ktorí by tiež radi videli svoju fotku na takejto výstave. Taký človek, ktorý sa stretol so zmienkou o nás a počuje Božie volanie v sebe, potom spraví krok navyše. Preklikne sa na náš web alebo si odfotí niekde náš plagát. Doma si to zrekapituluje, napíše nám alebo zatelefonuje na naše čísla.

Sme predovšetkým spojení duchovne a až potom fotograficky. Myslím, že aj preto sú potom viaceré naše medziľudské vzťahy nadštandardné.

Spoločenstvo fotografov má osobitné špecifikum, lebo za svoju prácu nedostáva honorár. Ako sa s tým dá v tomto komerčnom svete vyrovnať?

Pravda je, že vyrovnať sa s tým nevedia všetci. My síce nedostaneme hmotné, ale dostávame to nehmotné. To, čo je veľakrát ešte cennejšie. Všetky tie zážitky, kamarátstva a priateľstvá, ktoré sa budujú medzi nami a ľuďmi, s ktorými spolupracujeme. To je na nezaplatenie, čiže aký problém? Iste, robotník je hoden svojej mzdy, ale služba Cirkvi a služba Bohu je iná kategória. Ani miništranti nechodia miništrovať za peniaze. Takisto slúžia Cirkvi, my slúžime takto. Aspekt služby je skrytý práve v tom, že to robíme bezplatne, bez nároku na honorár a aj tie fotky potom vedia byť dostupné na účely evanjelizácie zadarmo.

Keď už sme pri tých zážitkoch a kamarátstvach, čo sa vás tak mimoriadne dotklo?

Bol som fotiť Púť zaľúbených v Šaštíne spolu s dvoma kolegami z nášho spoločenstva. Napriek tomu, že to bol maratón dvanásťhodinového fotografovania, upravovania fotiek a sledovania programu, vnímal som to ako veľmi požehnaný čas. Jednoducho, bol som tam rád a šťastný. Obzvlášť sa mi páči, keď ideme takto viacerí a vieme si podeliť úlohy – napríklad aj v krásnej veľkej šaštínskej bazilike. Vieme sa každý postaviť na iné miesto, nemusíme potom chodiť po kostole. Úžasné je, že sa môžem spoľahnúť na kamaráta, keď viem, že on to zachytí, bude tam. Vidím ho z diaľky a už viem, že fotku spraví on, nemusím tam behať. Táto chémia medzi nami je pre mňa v istom zmysle nadprirodzená, neviem ju vysvetliť. Koľkokrát ani nie sme tak dokonale dohodnutí a funguje to. V tých momentoch sa cítim neskutočne zapálený pre vec, nevnímam nič iné.

Rovnaké to bolo napríklad aj pri návšteve Svätého Otca Františka na šaštínskom poli alebo pri fotení Národného stretnutia mládeže v Trenčíne. Tam sme boli dokonca veľkým svedectvom aj pre ostatných fotografov, ktorí fotili v podstate sami za seba. Tí nemali priamu podporu svojich kamarátov, nepočuli rady skúsenejších a ani sa nesmiali na osobitnom humore, ktorý nás sprevádza všade. Potom sú tu aj silné osobné veci – keď pápež prechádza okolo vás na tri metre alebo keď odfotíte monštranciu s Eucharistiou a pri úprave v počítači zistíte, že jej os prechádza na milimeter presne cez zlatý rez fotografie, teda že fotka má tú najlepšiu kompozíciu, akú mohla mať, aj bez dodatočných úprav.

Ako premieňa fotografa stretávanie sa s výnimočnými ľuďmi, prežívanie výnimočných okamihov?

Tým, že sa snažím zachytiť emóciu danej chvíle, som nútený byť viac pozorný. Viem, že sa nemôžem pohybovať všade, musím si tiež viac premyslieť konkrétnu fotku, konkrétny moment. Hlbšie zachádzam vtedy, keď fotky spracovávam alebo keď si ich finálne pozerám. Vtedy sa opäť dostávam na to miesto a konkrétnu situáciu prežívam nanovo. Pre mňa osobne sú fotky taká databanka, cez ktorú si viem pripomenúť spomienky a znovu z nich načerpať pre svoj osobný život.

Teda fotografovanie môže slúžiť aj ako malé duchovné cvičenia…

V podstate áno. Keď sme pri tých duchovných cvičeniach – aj my ako spoločenstvo robíme duchovné obnovy. Takže nielen fotíme, ale máme aj tento duchovný rozmer. Obnovy bývajú raz za rok v Česku, v roku 2022 sme ich mali historicky prvý raz aj na Slovensku. Som rád, že sme sa tam stretli viacerí Slováci a prišli aj zástupcovia z Čiech a Moravy. Boli sme v Hronskom Beňadiku a takisto sme zažili krásne spoločné chvíle pri modlitbe a stíšení sa. Nakoniec sme sa tam modlili za našich nových členov, ktorí prišli pred pár týždňami k nám do spoločenstva. Teda, to je tiež miesto, kde nachádzame nových členov.

V rámci duchovnej obnovy sme mali aj veľmi dobrú prednášku od otca Juraja Vitteka, ktorý rozprával práve o duchovnom rozmere fotky, o tzv. kontemplatívnej fotografii. Rozobral to ako veľký teológ do špiku kostí. Myslím, že každý z nás si z toho odniesol práve to, čo potreboval. Učil nás presne to, aby sme fotografiu vnímali z duchovnej stránky, a uvedomovali si, že každá dobrá fotka niečo skrýva, niečo so sebou nesie. Keď sa teda pozerám na naše fotky, podnecuje ma to, aby som viac nad nimi premýšľal a nebol iba povrchný.

Ako vás oba profesijné smery prepájajú s faktografickým svetom?

Pravdupovediac nad tým som sa takto ešte nezamyslel. Áno, môj profesijný svet je plný čísel, excelových tabuliek, ale aj ľudí. Svet fotografie má v sebe hlavne veľa techniky, na ktorú sa snažím dbať čo najviac, aby som mal fotografie technicky správne a obrazovo kvalitné. To je v podstate presnosť matematika. Kontemplovanie nad fotografiou, premýšľanie nad ľuďmi, ich tvárami mi zasa pomáha lepšie vnímať ľudí a učiť sa im porozumieť. A presne toto riešim v pracovnom živote ako finančný sprostredkovateľ a poradca. No a v neposlednom rade tie financie treba počítať, obzvlášť pri nákupe novej techniky. Takže vidíte, je to prepojené všetko so všetkým.

Pre mňa osobne sú fotky taká databanka, cez ktorú si viem pripomenúť spomienky a znovu z nich načerpať pre svoj osobný život.

Pamätáte si, kedy ste urobili svoju prvú fotografiu?

To je pohľad do môjho detstva. Keďže fotiť začal môj otec ešte skôr, ako som sa narodil, fotoaparát som videl prvý raz už z perinky. Keď som rástol a chodili sme spolu na rôzne výlety, aj ja som chcel byť ten, ktorý raz stlačí spúšť. Nespomeniem si presne na ten moment, kedy a kde to bolo, ale viem, že to bolo na klasický kinofilmový fotoaparát značky Praktica. Keď som mal asi trinásť rokov, prichádzala éra masívnej digitalizácie a zadovážili sme si do rodiny prvý digitálny fotoaparát. Odvtedy prešlo už veľa rokov a ja dnes už fotím na jeden z najmodernejších prístrojov na trhu.

Kedy bolo jasné, že u vás bude hrať prím fotografia sakrálneho priestoru viery?

Chodil som na cirkevnú strednú školu do Nového Mesta nad Váhom. Tam ma oslovil jeden z učiteľov, aby som prišiel fotografovať procesiu Božieho tela v ich dedine. Toto pozvanie som vtedy prijal, procesiu Božieho tela nafotil a stala sa z toho pre mňa už tradícia. Odvtedy som tam tuším nechýbal ani na jednej tejto procesii a vždy s fotoaparátom v ruke. Teraz ma teší, že tam už fotím pod hlavičkou spoločenstva Človek a Viera. To boli moje začiatky s týmto druhom fotografie.

Rovno z fotenia procesie Božieho tela ste sa ocitli medzi kolegami v spoločenstve Človek a Viera?

To zas nie. Zhruba pred piatimi rokmi, v roku 2018, som prvý raz videl výstavu fotografií spoločenstva Človek a Viera v Bratislave v Dóme svätého Martina. Predtým som tú značku poznal, našiel som ich niekde na internete, vedel som o webovej stránke, aj som sa na ňu čas od času dostal, pozrel fotky, ale nevenoval som tomu prílišnú pozornosť. Myslel som si, že toto nie je pre mňa, hoci som vedel, že som mal nafotené tie procesie. Zdalo sa mi, že je to nad moje limity, keď som si porovnával tie vystavované fotky so svojimi.

Zaujal ma tam však leták, ktorý hovoril, že sa rozbieha spolupráca na Slovensku so slovenskými biskupmi, že sú tam otvorené nové miesta pre fotografov zo Slovenska, kde sa môžeme pridať. No a bol tam kontakt. Povedal som si, že tam napíšem, a aj som tak urobil. Slovo dalo slovo, po pár mesiacoch som sa ocitol v Prahe, sám s foťákom v ruke, medzi ďalšími asi desiatimi fotografmi s ďalšími desiatimi fotoaparátmi, z ktorých každý bol lepší než ten môj. Pre mňa prvotný šok. Neveril som, že ja budem môcť fotiť pre toto spoločenstvo. A predsa, už sú to štyri roky, my sa tu spolu rozprávame o sakrálnej fotografii a chystám sa fotiť prvé sväté prijímanie či kňazskú vysviacku. A tiež sa teším z toho, že po výstavách už putujú aj moje fotografie.

Fotograf sa často dostane tam, kam iní nie a vidí to, čo iní nemajú šancu vidieť. Stalo sa to aj vám?

Áno, v podstate vždy. Vždy si dohadujeme s kňazmi či organizátormi, kam môžeme vkročiť a kam už nie. Spomínam si živo na situáciu zo Starej Turej, mojej domácej farnosti, kde som minulý rok fotografoval birmovku spolu so Zuzkou, našou šéfkou. Keďže je to môj domáci kostol, veľmi dobre poznám všetky jeho zákutia. Okrem iných aj to, že za hlavným oltárom je rebrík vedúci k malej vyhliadke na kostol. Odfotil som tak kostol spredu, od oltára smerom k ľudu. Už keď som tam liezol, vedel som, že tá fotka bude mať svoju cenu. To je totiž pohľad, ktorý má nanajvýš pán farár, keď slúži svätú omšu a je otočený k ľudu.

Má fotenie liturgických slávení či sakrálnych priestorov dosah aj na ľudí mimo okruhu veriacich?

Každého to môže obohatiť a ukázať mu hodnotu sakrálnych priestorov. Aj v dnešnej dobe, ktorá je v mnohom povrchná a k duchovným veciam neprajná, dokáže dobrá fotografia z prostredia Cirkvi niečo priniesť. Fotografia je moderným spôsobom komunikácie, vidíme ju všade: billboardy, letáky, internet,… Cirkev za týmto nezaostáva, a naše priestory sú fotogenické, aj naši ľudia. Vieme teda konkurovať tomuto svetu a dovolím si tvrdiť, že aj ho prekonať – pretože za tými fotkami je mnohokrát viac.

Dokáže fotograf vášho rangu zachytiť výnimočné momentky presahu komunikácie medzi človekom a Bohom?

Taká situácia sa vyvinie nepredvídateľne, možno sa dieťa niekde ocitne v rámci liturgie alebo je miništrant v určitej póze. Zrazu sa pred vami otvorí kompozícia, o akej by ste ani nesnívali. Možno zasvieti lepšie svetlo a wow! Keď je napríklad svätá omša ráno, pri východe slnka zvykne do okien kostola svietiť veľmi zaujímavé svetlo, a to vie aj zo zdanlivo obyčajnej fotky spraviť výnimočnú.

Vieme konkurovať tomuto svetu a dovolím si tvrdiť, že aj ho prekonať – pretože za tými fotkami je mnohokrát viac.

Čo je pre fotografa najťažšie?

Zostať neviditeľný a pritom vidieť. To chce istú dávku cviku. Tiež som nebol na prvý raz nejako extra skrytý a určite som niekde pravdepodobne niekoho aj vyrušil. Učíme sa skúsenosťou, aj v našom spoločenstve. Druhou ťažkou vecou je zachytiť moment tak, aby bolo vidieť to najdôležitejšie. Priznám sa, že fotím naozaj s vierou. V tom momente ešte neviem, či bude fotka dobrá – až keď sa jej venujem v postprodukcii, zisťujem, čo som odfotil.

Akého patróna majú vlastne fotografi?

Patrónkou je svätá Veronika. Ježiš jej daroval na ručníku „fotku“ svojej tváre. Tiež každé evanjelium je plné fotografovania. Keď to čítate ako fotograf a prídete zrazu do statí, ako napríklad preniesli chorého na lôžku cez strechu, podvedome musíte rozmýšľať, ako to spravili, aby sa k Ježišovi dostali. Alebo príbeh o človeku, čo vyliezol na planý figovník, len aby zazrel Ježiša. Tí ľudia tiež hľadali spôsob, ako vidieť. To isté robíme aj my.

Na duchovnej obnove v Hronskom Beňadiku som zasa premýšľal nad podobenstvom o rozsievačovi. Predstavoval som si Ježiša, ako tam stojí na vyvýšenom mieste a semienka padajú… Túžil som zachytiť ho v „zlatom reze“, aby bol kompozične správne, aby sa z fotografie pozeral na mňa a mal otvorené oči, tiež aby tam nechýbali zrniečka, skaly, kríky, čierna zem. Skrátka aby fotka vytvárala ten správny príbeh. Každá dobrá fotka totiž v sebe nesie nejaký čitateľný príbeh, ktorý ponúka divákovi. A ten keď sa na ňu pozrie, môže sa tým príbehom nechať obohacovať.