Je čas ísť do hĺbky: k Bohu a k človeku

Viac než kedykoľvek predtým je dnes potrebné prenikať pod povrch vecí a ponárať sa do hĺbky. Je pravda, že v histórii ľudstva to platilo vždy. V súčasnosti si však masívny technologický rozvoj a životné štandardy, ktoré nám diktuje konzumná spoločnosť, vyžadujú, aby sme spravili priam skok v úsilí ponoriť sa dovnútra a do hĺbky, aby sme sa nezvratne nechytili do siete ilúzií, ktoré nás odvádzajú od nášho skutočného bytia.

Ísť do hĺbky. Ale ktorým smerom?

Na túto otázku nie je ťažké odpovedať. Smery môžu byť dva a len dva: Boh a človek. A paradoxne, výsledok na konci je… rovnaký! Ak totiž hlboko skúmam Boha – modlitbou, meditáciou a žitím jeho Slova, počúvaním jeho vôle, prijímaním Chleba života, ktorým sa mi každý deň dáva –, čo nájdem?

Boha neobjavujeme len v najhlbšom vnútri svojich sŕdc, ale objavujeme ho aj ako tajomstvo, ktoré žijeme medzi sebou.

Nachádzam jeho lásku ku mne a ku všetkým, a teda k človeku. Nevytvoril predsa človeka on na svoj obraz a podobu? Nedal za neho svojho jednorodeného Syna? Nepovažuje to, čo robíme najmenšiemu z bratov, za službu jemu? Nespočíva prostredníctvom svojho Ducha s nevysloviteľnými vzdychmi práve on v bolestiach a ranách každého zo svojich stvorení?

A ak sa pozrieme druhým smerom: keď sa ponorím do človeka, čo nakoniec objavím? Svätý Augustín so svojím zmyslom pre mystiku hovoril, že nič nie je človeku intímnejšie ako samotný Boh, rovnako ako nie je nič viac ako Boh, po čom by mohol človek túžiť alebo to očakávať.

Zhrňme si to: Boha neobjavujeme len v najhlbšom vnútri svojich sŕdc ako tajomného a priateľského strážcu svojho bytia a osudu. Objavujeme ho aj ako tajomstvo, ktoré dáva zmysel, dobro, krásu a radosť vzťahom, ktoré žijeme medzi sebou, a, povedal by som, aj s ostatnými stvoreniami.

Ak sa na chvíľu pozriem s pozornou dušou pod povrch na svoj vzťah s tými, ktorí sú mi blízki – s tými, s ktorými žijem, pracujem, vediem dialóg alebo sa angažujem –, čo objavím?

Zistím, že ak medzi nami existuje trochu vzájomného porozumenia a lásky, ktorá medzi nami prúdi, sprítomňuje sa medzi nami Ježiš. Nepovedal to sám?

Platí teda nasledujúca zákonitosť: ak hľadám Boha, nájdem človeka; ak hľadám človeka a „prehlbujem“ vzťahy, v ktorých žijem, nájdem Boha.

Toto je to „prehlbovanie“, ktoré dnes všetci absolútne potrebujeme. Aby život začal znova kvitnúť tam, kde sa zdá, že smrť má posledné slovo.

Ten, kto zasiahne človeka, zasiahne Boha.

Krátko po strašnej tragédii druhej svetovej vojny Chiara Lubichová napísala v odkaze na svätého Augustína: „Boh je nám intímnejší ako my sami sebe.“ A pokračovala: „A predsa sme my Bohu intímnejší než Boh sám sebe. Ako ten, kto chce zasiahnuť stvorenie v srdci matky, zasiahne matku v jej najhlbšom vnútri, až tak, že umiera s tvorom, tak ten, kto zasiahne človeka, zasiahne Boha, a preto pácha skutočnú bohovraždu. A vojna je bohovraždou.“

Ľudské vedomie – hoci je dnes vystavené nepredstaviteľným tragédiám krutosti a slepoty – sa s bolestným uvedomením vyvíja v tomto dvojitom smere. Povedal to pápež František, keď sa obrátil na veriacich: „Prosíme o dar počúvania: od počúvania Boha až po začutie volania ľudu; od počúvania ľudu až do vdýchnutia vôle, ku ktorej nás Boh volá.“

Aj ten, kto prenikne do hĺbky ľudského bytia bez toho, aby vychádzal z viery ako východiskového bodu a perspektívy, však môže nakoniec v ňom znovu objaviť odkaz alebo dokonca prítomnosť Boha. Ako napísala francúzska psychoanalytička Julia Kristevová: „Éra podozrenia už nestačí, prišla éra stávky, stávky veriť a vedieť spolu.“

A ktovie, možno sa na konci tí, ktorí s úprimnosťou a transparentnosťou kráčajú jednou alebo druhou z týchto dvoch ciest – cestou hľadania Boha alebo cestou hľadania človeka –, môžu stretnúť. Napokon, ako učí Druhý vatikánsky koncil, Ježiš, ktorý zjavuje tajomstvo Boha a jeho lásky, nezjavil aj človeka človeku a jeho najvyššie povolanie?

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.