Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
S L. K. Hungom sme sa okrem iného rozprávali aj o tom,
Pochádzate z Číny, no už viac ako 50 rokov žijete v rôznych krajinách sveta ako zasvätený fokolarín. Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s umením?
K umeniu som mal blízko už od malička. Keď som sa však ešte ako dieťa venoval kresleniu a kaligrafii, nepredstavoval som si, že to bude niekedy moje životné poslanie. Rodičia si pre dieťa typicky prajú nejaké solídne zamestnanie inžiniera, doktora či architekta a v mojom prípade to nebolo inak. Predstava umeleckej kariéry bola pre nich z tohto pohľadu neperspektívna. Hoci som vo svojom voľnom čase naďalej v kreslení pokračoval, ako umelec som sa začal naplno realizovať až pri povolaní do zasväteného života. Svoj život by som prirovnal k ceste pútnika. Na rozdiel od cestovateľa, ktorý má jasný cieľ, kam smeruje, pútnik často na začiatku svojej cesty ešte nevie, kde zakotví. Jeho cieľ sa počas cesty môže na základe okolností meniť.
Našu cestu za Kristom môžeme taktiež považovať za putovanie, pretože nikdy presne nevieme, kde skončíme. Jednoducho nasledujeme svojho majstra. Podobne to bolo aj v mojom prípade. Keď som prišiel na formačnú školu do Loppiana, moji priatelia z komunity ma povzbudili, aby som svoj talent ďalej rozvíjal. V tomto sa prejavuje sila komunity v Hnutí fokoláre. Pôsobí ako Boží megafón, ktorý v človeku zosilňuje šepot jeho vnútorného hlasu. Tento impulz bol pre mňa potvrdením, že mám pokračovať na umeleckej dráhe.
Kam smerovali vaše ďalšie kroky?
V roku 1975 som začal študovať na Akadémii výtvarných umení vo Florencii a v tom istom roku som vstúpil do hudobnej skupiny Gen Rosso. Pre plachého chlapca, ako som ja, bolo tancovať a spievať pred publikom veľkou výzvou, no táto skúsenosť mi otvorila cestu ku skúmaniu nových vyjadrovacích foriem a k získavaniu stále lepšieho povedomia o tom, ako nadviazať vzťah s publikom. Po rokoch štúdií a koncertných turné vo svetle reflektorov ma vyslali na Filipíny, kde som pôsobil v anglickej redakcii Nového mesta. Mikrofón a tanečné topánky som vymenil za písací stroj. Osem rokov som osem hodín denne sedel za písacím strojom.
Cítil som sa ako verný sluha, ktorý pochopil, že má zodpovednosť za rozmnoženie svojich piatich talentov, ktoré dostal.
Ako ste sa dokázali vysporiadať s takouto veľkou životnou zmenou?
Hoci vonkajšie okolnosti v mojom živote sa zmenili, vnútorne som sa snažil ostať verný svojmu poslaniu, hoci bez plátna a štetca v ruke. V písacom stroji som videl možnosť širšieho uplatnenia svojej kreativity a svojich myšlienkových obzorov. V tejto súvislosti mi napadá podobenstvo o talentoch. Cítil som sa ako verný sluha, ktorý pochopil, že má zodpovednosť za rozmnoženie svojich piatich talentov, ktoré dostal. Hoci som teda nemohol byť činný v ateliéri, objavil som v sebe iné talenty.
Vytvorili ste nový druh umenia – ohýbaním kovu v priestore formujete akoby tancujúce sochy. Kde ste našli inšpiráciu pre toto umenie?
Po ôsmich rokoch na Filipínach ma zavolali do švajčiarskej citadely Montet (mestečko Hnutia fokoláre, pozn. red.), ležiacej v malej dedinke Broye, aby som sa tu venoval formácii budúcich zasvätených fokolarínov. Navrhol som im, že by som v citadele otvoril umelecké štúdio, kde by som sa venoval vlastnému umeniu. Vedenie Hnutia fokoláre bolo spočiatku voči tejto myšlienke zdržanlivé, no dali mi čas jeden rok, aby sa ukázalo, či tento projekt môže byť ziskový.
Vytváram vzájomný „trialóg“ medzi mnou, ohňom a kovom. Je to akoby nepretržitý tanec medzi nami troma, ktorého výsledkom je socha, ktorá však vo svojej podstate nie je už viac sochou, ale kresbou.
Pri hľadaní novej cesty, ktorá by moje umenie odlíšila, som jedného dňa pozoroval kováča pri práci s kovom, a akoby ma „zasiahol blesk“ tou silou elementu ohňa, ktorý dáva zmäknúť oceli. V tej chvíli som si povedal: Budem vytvárať sochy s pomocou ohňa! Akonáhle sa rozpútalo nadšenie môjho „heuréka“ a pár popáleninami som zaplatil cenu za svoje priateľstvo so zváracím plameňom, už v prvý deň som videl sochy, ktoré sú teraz v dielni a ktoré som zrealizoval až o mnoho rokov. Bol som si istý, že sa k nim raz dostanem.
Ako vyzerá proces, pri ktorom vznikajú sochy pomocou ohňa?
Samotný proces prebieha tak, že zo žiarivých iskier ohňa postupne odlievam kvapky kovu, ktoré sa spájajú a ktoré potom v priestore dostávam do pohybu a formujem do nového tvaru. Je to akoby kreslenie vo voľnom trojrozmernom priestore. Vytváram vzájomný „trialóg“ medzi mnou, ohňom a kovom. Niekedy chce oheň rozprávať hlasnejšie a musíme sa mu podriadiť, inokedy ja ako umelec poviem, že chcem ohnúť kov určitým smerom, a oheň ma nasleduje. Je to akoby nepretržitý tanec medzi nami troma, ktorého výsledkom je socha, ktorá však vo svojej podstate nie je už viac sochou, ale kresbou.
Teraz vidím, že tých osem rokov na Filipínach, keď som nasledoval Božiu vôľu a vzdal sa tej svojej, bolo prípravou na to, čo robím teraz.
Pohyb, tanec a umenie, ktoré som zanechal, mi Boh takýmto spôsobom opäť vrátil do života a tajuplne ich zjednotil v úplne novej forme umenia, ktorú som neštudoval, ale objavil. Bolo to ako explózia. Niečo také som si predtým ani nevedel predstaviť. Teraz vidím, že tých osem rokov na Filipínach, keď som nasledoval Božiu vôľu a vzdal sa tej svojej, bolo prípravou na to, čo robím teraz. Nevyhnutným časom zrenia na moje súčasné poslanie. Je zaujímavé, že aj najsilnejšie listy vo Svätom písme boli napísané práve v exile. Keď ľudia nemohli robiť to, čo bolo ich poslaním, a boli uväznení v zdanlivej nečinnosti.
Viete ešte o niekom inom, kto by sa venoval umeniu, ktoré ste vymysleli?
Nie. Samozrejme, sú umelci, ktorí sú oveľa lepší vo vytváraní ľudských sôch či vo výrobe umeleckých diel z kovu, no takúto kombináciu štýlu a techniky, akú používam ja, som nikde inde vo svete nevidel. Umelecké diela z kovu sú väčšinou veľmi abstraktné, tie moje majú však konkrétnu formu ľudského tela v pohybe. Tieto sochy sú stelesnením môjho vlastného umeleckého vyjadrenia.
Ako na tento nový druh umenia reagovalo vaše okolie – ostatní fokolaríni z hnutia?
Boli unesení. Keď moje diela videla Chiara Lubichová (zakladateľka Hnutia fokoláre), povedala mi, aby som už nerobil nič iné, len toto. (Úsmev.) Tri a pol roka som sa potom venoval výlučne tejto forme umenia a snažil sa načerpať čo najviac inšpirácie. Potom však prišla nová výzva, keď som musel – podobne ako učeníci – opäť „zanechať lov rýb“, aby som sa mohol stať „rybárom ľudí“. Sedem rokov som strávil v Kórei bez toho, aby som si čo i len siahol na železo, ak teda nepočítam žehličku. (Úsmev.)
Sú umelci, ktorí sú oveľa lepší vo vytváraní ľudských sôch či vo výrobe umeleckých diel z kovu, no takúto kombináciu štýlu a techniky, akú používam ja, som nikde inde vo svete nevidel.
Ako fokolarín zodpovedný za oblasť Južnej Kórei som sa venoval formácii detí a dospelých vrátane duchovných. Aj v tejto službe som však našiel prepojenie s umením. Bol som akoby sochár duší. V roku 2000 som sa však na vyslovené prianie Chiary Lubichovej vrátil opäť k svojmu umeniu a usadil sa v Loppiane. Prítomnosť Chiary cítim pri sebe dodnes. Je pre mňa v mojej práci zdrojom inšpirácie.
Ako sa ďalej vyvíjala vaša umelecká dráha v Loppiane?
Postupne ako som rozbiehal svoje umelecké štúdio, začal som vnímať, že by som chcel do svojej práce zapojiť aj mladú generáciu. S niekoľkými mladými z Loppiana som sa preto vybral na cestu po európskych mestách, ktoré dýchajú umením, ako napríklad Salzburg, Viedeň, Miláno a podobne. Počas tejto cesty som nebol v pozícii akéhosi učiteľa či majstra, ktorého ostatní nasledovali. Všetci sme boli na tej istej lodi pri objavovaní krásy, ktorú sme nedokázali naplno uchopiť, aj keď nás obklopovala na každom kroku. Umenie nás zo svojej podstaty vždy presahuje a dokážeme ho poňať len sčasti.
Stali ste sa umeleckým riaditeľom podujatia Františkovej ekonomiky, ktoré sa konalo v Assisi v roku 2020. Aké umelecké dielo ste pri tejto príležitosti vytvorili?
Toto podujatie prepájalo myšlienky svätého Františka spred osemsto rokov s výzvami súčasného sveta, na ktoré upozorňuje pápež František. Obaja hovoria o ekológii a ekonomike. Základ slova ekonomika pochádza z gréckeho „oikos“, čo v preklade znamená domov, čo sa vzťahuje aj na planétu Zem. Ekonomika a ekológia nášho spoločného domova. Na toto podujatie sme spoločne s mladými vytvorili umelecké dielo, zložené zo sadrových masiek rozmiestnených v rôznych častiach Assisi, ktoré mali evokovať volanie sv. Františka „Choď a oprav môj dom“.
Bolo pre nás šokujúce, že v čase, keď sme pracovali na výrobe masiek, sme boli svedkami toho, ako sa v dôsledku pandémie ocitol pod maskami odrazu celý svet.
Z týchto masiek sme potom spravili inštaláciu, pozostávajúcu z masiek visiacich na stene. Bolo pre nás šokujúce, že v čase, keď sme pracovali na výrobe masiek, sme boli svedkami toho, ako sa v dôsledku pandémie ocitol pod maskami odrazu celý svet. Niekedy človek nevie, či život napodobňuje umenie alebo či, naopak, umenie napodobňuje život.
Počas svojho pobytu v Loppiane som mala možnosť zúčastniť sa na workshope, na ktorom sme vyrábali masky. Boli sme rozdelení do párov, v ktorých bol jeden v role umelca a druhý v role modela, na tvári ktorého vznikala maska. Jedna z masiek sa robila aj na mojej tvári, čo bola pre mňa veľmi silná, dovolím si povedať, že až terapeutická skúsenosť. Vynorili sa mi spomienky z preverbálneho obdobia, zapísané v telovej pamäti, ktoré sa mi dovtedy nepodarilo dostať na povrch a ostávali vytesnené. Myslíte, že by sa toto umenie dalo využiť aj v terapii?
Musím priznať, že s takouto požiadavkou sa na mňa ešte nikto neobrátil. Napadá mi pritom zmiešaná odpoveď – áno aj nie. Na jednej strane si uvedomujem, že dobro, ktoré môže táto skúsenosť priniesť, by malo byť umožnené aj iným, na druhej strane však vnímam, že v mojom prípade by išlo o zmenu môjho poslania. Som umelec, ktorý sa sústredí na určitý smer v umení. Pokiaľ by som ho začal prepájať s terapiou, zasahoval by som do medicíny, čo je mimo môjho zamerania.
Potreboval by som na to špecialistu na túto oblasť, v spolupráci s ktorým by som takýto projekt vytvoril. No ja by som nebol „hlavou“ projektu. Aj vzhľadom na svoj vek si musím vedieť zvážiť, koľko ešte budem schopný pracovať rukami. V posledných rokoch som pri tvorbe pociťoval veľké bolesti. Doktor, ktorý mi robil akupunktúru, mi povedal, že som mal vzhľadom na svoj stav prestať s prácou už pred niekoľkými rokmi. Práca je však zároveň mojou vášňou, ktorej sa nedokážem len tak vzdať.
Som presvedčený, že umenie samotné v akejkoľvek forme má terapeutický účinok. Aj preto, že je spojené s telom. Či už pôsobí cez zmysly, alebo dotyk.
Naučil som sa koexistovať s touto bolesťou, a kým je to možné, snažím sa byť rozumný a trošku spomaliť. Čo sa týka vašej otázky, začal by som s tým, že by som v prvom kole kontaktoval priateľov, ktorí sa pohybujú v oblasti psychológie a medicíny. Som však presvedčený, že umenie samotné v akejkoľvek forme má terapeutický účinok. Aj preto, že je spojené s telom. Či už pôsobí cez zmysly, alebo dotyk. Myslím, že je veľmi dôležité venovať väčšiu pozornosť terapeutickému rozmeru umenia.
Zrejme narážate na terapiu kaligrafiou, ktorej sa popri tvorbe kovových sôch taktiež venujete. Čím vás fascinuje?
Kaligrafia bola v Číne po tisícročia najvyšším umením, umením vysvetľujúcim všetky ostatné disciplíny. Forma umenia, ktorá je zároveň starobylá aj súčasná, inšpirovala mnohých slávnych európskych umelcov, ako napríklad Miróa či Picassa. Tvorcovia neskôr pochopili, že táto forma umenia sa môže využiť aj ako spôsob terapie, a začalo sa hovoriť o kaligrafoterapii (podobne ako poznáme aj muzikoterapiu).
Mnohí rodičia mi vraveli, aký pozitívny vplyv zanecháva toto umenie na správaní ich detí. Sú oveľa pokojnejšie, vyrovnanejšie a dokážu sa lepšie sústrediť.
Človek musí byť v procese tvorby naplno sústredený a pri robení čiar, z ktorých tvorí znaky, ich zároveň aj vyslovuje. Takýmto spôsobom si človek dokáže spracovávať množstvo emócií. Dodnes som po celom svete zorganizoval pre rôzne vekové skupiny stovky workshopov kaligrafoterapie, na ktoré som dostal skvelé ohlasy. Mnohí rodičia mi vraveli, aký pozitívny vplyv zanecháva toto umenie na správaní ich detí. Sú oveľa pokojnejšie, vyrovnanejšie a dokážu sa lepšie sústrediť.
Ako vyzerá váš bežný deň v umeleckom štúdiu v Loppiane?
V posledných rokoch som si zvykol začínať deň polhodinkou kaligrafického cvičenia. Je to chvíľa, keď sa spájam so svojimi koreňmi. Je to dialóg s elementom vody prostredníctvom atramentu. Potom sa oblečiem do ohňovzdorných nohavíc a zvyšok dňa trávim v dialógu s ohňom. Tieto dva dialógy spája striedavá kontinuita. Zjednodušene povedané, ide o rovnaké estetické hľadanie: ako v atramentových líniách tvoriacich znaky, tak aj v železných obrysoch, kopírujúcich grafické prvky anatomických nákresov.
Čo obvykle ľudia hovoria, keď prídu k vám do ateliéru a vidia vaše sochy?
Môj ateliér navštívilo už niekoľko tisícov ľudí – od detí až po dospelých, od znalcov umenia až po tých, ktorým umenie nič nehovorí. Často cítim, ako mi ľudia, ktorí ku mne prichádzajú, pomáhajú pri mojom hľadaní pravdy. Vidieť dojatie a nadšenie v tvárach ľudí a to, ako sa aj nevidiaci dokážu tešiť, keď sa dotknú niektorej z mojich sôch, je tou najväčšou odmenou za všetku tú námahu a obetu.
Kreatívny počin umelca je paralelou ku kreatívnemu aktu Boha, ktorý tvorí svet z ničoho.
A to nepočítam výnimočných ľudí, ako napríklad významný taliansky režisér Ermanno Olmi, ktorý mi pri svojej návšteve povedal: „Ty vyjadruješ veci také, aké sú, v ich jednoduchosti a pravde, nejde ti len o efekt, ako to vidieť v dielach mnohých iných umelcov, ktorí sa snažia čo najviac načerpať iba preto, aby skrášlili samých seba, vyjadrili to, čím nie sú, a vysvetlili to, čo nevedia.“
Ako vám umenie, ktorému sa venujete, pomohlo priblížiť sa k Bohu a dozrieť do hlbšieho vzťahu s ním?
Boh je prítomný v celej mojej životnej skúsenosti. Vnímam, že cez všetky svoje talenty s ním stále ostávam v spojení. Kreatívny počin umelca je paralelou ku kreatívnemu aktu Boha, ktorý tvorí svet z ničoho. Je fascinujúce, že aj človek s minimálnou umeleckou skúsenosťou dokáže sprítomniť kreativitu Boha. Veriaci človek dokáže vidieť v každom Božom zásahu do svojho života nejaký zmysel. Je to vždy zážitok spojený s vernosťou. Na príklade svojho vlastného života to môžem len potvrdiť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
