Je rozhodnutie pápeža požehnávať aj páry rovnakého pohlavia nebezpečné pre Cirkev?

Foto: Pixabay
To, čo pápež avizoval a kam nakoniec pastoračne od začiatku pontifikátu smeruje, sa stalo skutočnosťou: v novom vyhlásení Dikastéria pre náuku viery je zverejnená možnosť požehnania ľudí vo výnimočných životných stavoch, kam spadajú – ale nielen – aj rovnakopohlavné páry.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Slovensko kvôli tomu zažíva ďalšiu búrku v pohári, a to tak medzi katolíkmi, ako aj medzi tými, ktorí čakali na „moderný“ postup pápeža a Cirkvi v otázkach homosexuálnych párov. Jedni sú rozhorčení a s rozhodnutím pápeža nesúhlasia, druhí sa radujú, podporovaní titulkami médií. Ani jedna skupina nemá objektívne pravdivý dôvod na svoje prejavy k tejto situácii z jednoduchého dôvodu – z nepochopenia toho, čo pápež prostredníctvom Dikastéria pre náuku viery oznámil.

Pretože stále platí, že manželstvo ako sviatosť ostáva nedotknuteľné a ani požehnanie avizované pápežom nebude a nesmie mať podobu niečoho, čo by tieto dva stavy zrovnoprávňovalo. V tomto si treba počkať na slovenský preklad a dôsledne vyhlásenie prečítať.

Faktom však je, že táto téma katolíkov na Slovensku vyrušila. Možno je to – napriek mnohým siláckym či odmietavým komentárom – dobré. Treba si totiž v Cirkvi pripomenúť zopár zásadných faktov, na ktoré akosi zabúdame a ktoré patria k podstate Cirkvi presne v tom duchu, ako ho presadzuje pápež František.

Nie vyvolení, ale povolaní

Pre všetkých nespokojných a protestujúcich by bolo potrebné znovu sa dôsledne vrátiť k čítaniu Biblie, minimálne k statiam o Ježišovom účinkovaní a začiatkoch prvej Cirkvi. Ak si niekto teraz idealisticky myslí, že Cirkev bola založená z dôsledne vybratých schopných jedincov a takto to má byť aj teraz, mýli sa. Cirkev nie je spoločnosťou, kde sa vstupuje z výberového konania po niekoľkých kolách. Nie je spoločnosťou, kde sú len tí, čo sú dostatočne dobrí, schopní, poslušní, dôsledne rešpektujúci pravidlá.

Takýto pohľad mali na vieru aj farizeji a viacero rôznych radikálnych náboženských hnutí tých čias, počnúc Zelótmi. Striktne žiadali od ľudí dokonalosť, dôsledné dodržiavanie predpisov zákona a sám Ježiš hovoril, že nimi uviazali ľuďom jarmo na krk a sami ich oblúkom obchádzali. Znamenalo to to isté, čo teraz: Aj v praktizovaní viery kvitla taká dvojtvárnosť a povrchnosť, taká nepravdivosť a vymedzovanie sa, až sa nedalo vôbec hovoriť o nejakom prežívaní viery srdcom, slobodne, s radosťou, naplno – o viere, ktorá premieňala človeka na ľudský diamant.

Ježišovo účinkovanie a láskavý prístup k všetkým trpiacim bez rozdielu vyrušoval vtedy rovnako ako čerstvé rozhodnutie pápeža Františka. Pretože Ježiš si nevyberal, koho osloví a kto za ním pôjde. No zvlášť mal „nos“ na tých, ktorí boli vylúčení. S tými sa stretával napriek tomu, že sa to „nemalo“ či „nehodilo“ pre slušných veriacich.

A nebolo ich málo: Samaritánka výdatne striedajúca chlapov. Prostitútka. Daňový podvodník. Malomocní, ktorých sa nik nesmel dotknúť a svoju prítomnosť museli signalizovať, aby sa im všetci vyhli. Slepci, o ktorých sa tvrdilo, že ich strata zraku je daň za viny ich rodičov. Žena s nekončiacou menštruáciou, zrejme už vtedy s hormonálnou anomáliou. Všetci od nej podľa zákona mali dať ruky preč, v stave mesačného krvácania bola žena nečistá.

Ježiš dokonca strpel vedľa seba aj klamára a podvodníka s peniazmi, svojho apoštola Judáša. Ak sa stretával s takýmito ľuďmi (a isto ich bolo viac, ako Písmo zachytáva), malo to svoj presný dôvod: Nik z nich nebol pre neho ničím viac a ničím menej ako človekom túžiacim po láske a prijatí. A to chcel Ježiš zjaviť. Presne títo ľudia, ktorí zacítili úprimný záujem, prijatie a rešpekt napriek svojim viditeľným bolestiam tela či duše, prejavujúcimi sa v krivom živote, radikálne zmenili svoj život a stali sa základom prvej Cirkvi. Čiže žiadna elita národa…

Cirkev nie je spoločnosťou, kde sa vstupuje z výberového konania po niekoľkých kolách.

Ovčinec či stratený prípad?

Druhým zásadným pohľadom, na ktorý sme zabudli a ktorý znovu pápež František pripomína, je vyjsť do ulíc a v ústrety tým, čo trpia. Každé ľudské zlyhanie, nesprávny spôsob života má totiž za sebou v konečnom dôsledku nejaké zranenie a neschopnosť žiť v pravde. Tá sa zdá byť takémuto človeku veľmi ťažká, neuskutočniteľná, nedosiahnuteľná. Hoci strata ideálov je zraňujúca sama osebe, v stave oslabenia a často aj vonkajšieho spoločenského tlaku (čo funguje naprieč stáročiami) sa často zdá byť lepším riešením to „ľahšie“.

Vylúčením, ktoré sa im od väčšiny vďaka takému spôsobu života či poznačeniu zdravia dostáva, ešte len zvyšuje ich zranenie, ktoré sa často prejaví agresívnym a nezdravo sebavedomým obhajovaním toho, čo žijú. Nemajú totiž síl sami vyjsť z tohto spôsobu života, potrebujú pomoc tých, ktorí to „dávajú“. Nás. Mňa. Teba. A táto pomoc sa začína prijatím, vypočutím, neodsúdením.

Ježiš totiž výstižne povedal: Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. Šiel za stratenými, nie za ovcami, ktoré poslušne čakali v košiari. Za tými, čo sú za ohradou „slušného života“, „dobrého zdravia“, „nepoškvrneného PR“. Ježiš by aj dnes šiel a slovami aj činmi pápeža Františka (a nielen jeho) znovu ide za tými, na ktorých sa dnes nevieme pozrieť, nevieme im prísť na meno. Za tými, ktorými opovrhujeme, lebo sú iní, žijú divne, škaredo, nesprávne. Presne k tomu nás pozýva Ježiš vyše dvetisíc rokov. Prečo nás fascinuje príbeh Matky Terezy, plaziacej sa po špinavej Kalkate za tými, o ktorých nik nezakopol, ak mám doma problém čo len pozdraviť sa ľudsky tým, ktorí skĺzli?

Je to výzva. A to, k čomu nás smeruje pápež, je naozaj nebezpečné pre Cirkev. Nebezpečné pre Cirkev, ktorej je (prirodzene ľudsky) pohodlne vo svojom zavretom gete, kde si pôjde podľa potreby každý na omšu, dá do zvončeka, vyspovedá sa, prispeje na misie a vybavené. Kde nás to nezabolí, kde sa nespotíme a nestratíme imidž „slušného človeka“, ktorý sa stretáva len so slušnými. Ale Cirkev nie je múzeum či klub sentimentálnych dám.

Cirkev, ako už povedal aj pápež František, je poľná nemocnica. Znamená to byť v ohrození už len preto, že vyjdem zo svojho pohodlia predstavy viery a budem bežať uprostred streľby situácie a spoločnosti k tým, čo sú zranení, čo krvácajú, čo strácajú sily. Znamená to opustiť to, čo je také príjemné a bezpečné, a vydať sa na cestu s adrenalínom a tisícimi otáznikmi, kde jedinou smerovkou je Kristova láska. Znamená to riskovať, že sa zašpiním, že nebudem dokonalý, že nestihnem omšu pre záchranu niekoho života.

Ten niekto môže byť rozvedený, človek s vážnym psychickým či zdravotným hendikepom, čudák z ulice, osamotená suseda, chlap so zlou povesťou, alkoholik z miestnej krčmy, bezdomovec na stanici a rovnako aj tí, ktorí žijú inak ako väčšina heterosexuálov. Stále sa potrebujeme pri stretávaní s nimi naživo či online pýtať: Čo by teraz pre nich urobil Kristus? Opľul by ich, diplomaticky a nenápadne obišiel či by si prisadol?

Vylúčení totiž nemajú síl sami vyjsť z tohto spôsobu života, potrebujú pomoc tých, ktorí to „dávajú“. Nás. Mňa. Teba. A táto pomoc sa začína prijatím, vypočutím, neodsúdením.

Práve kvôli nim sme v nebezpečenstve – toho, že sa staneme izolovanými vo svojich predstavách Boha a viery a umrieme udusení vo vlastnom sväto obhájenom egoizme, s prázdnymi rukami a so slepými očami srdca. A brány neba sa nám ani náhodou takto neotvoria.

Ak to je pre niekoho ťažko pochopiteľné, je dobré si počas Vianoc pustiť starý, ale výstižný film Anděl Páně a pozerať dobre, celým svojím ja. Hádam pochopíme, čo od nás chce Boh a čo nám pripomína pápež.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

2 Odpovede

  1. Pekný komentár Mária, ďakujem!
    Ale mám poznámku – oficiálny dokument ako je aj Fiducia Supplicans (https://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_ddf_doc_20231218_fiducia-supplicans_en.html) by mal byť dostatočne jasný a jednoznačný, aby na jednej strane nevytváral príčinu pobúrenia (pre mnohých konzervatívnych) a na druhej strane nedával zámienku ľuďom, ktorí by chceli zmeniť učenie Cirkvi (alebo aspoň presvedčiť iných, že zmena je možná).
    V poslednom čase čítam pomerne veľa článkov (z konzervatívneho prostredia) o tejto téme, ktoré obsahujú rozne námietky a fakty.

    https://www.thecatholicthing.org/2023/12/19/gods-blessings-and-magisterial-teaching

    https://www.thecatholicthing.org/2023/12/21/on-the-public-meaning-of-priestly-blessings

    Zaujímavé je aj interview s kardinálom Fernandezom
    https://www.pillarcatholic.com/p/cardinal-fernandez-same-sex-blessing

    a niektoré reakcie naň
    https://www.thecatholicthing.org/2023/12/30/two-commentaries-on-the-blessing-of-irregular-couples

    Dokonca bývalá hlava Dikastéria pre náuku viery, kardinál Müller sa kriticky vyjadril o Fiducia Supplicans a v nasledovnom texte predkladá svoje námietky:
    https://www.pillarcatholic.com/p/muller-fiducia-supplicans-is-self

  2. Samotna myslienka evanjelizovat aj tych co su na okraji Cirkvi je dobra a pozitivna
    zial formulacia umoznuje pomerne lahke zneuzitie zo strany tych ktori presadzuju LGBT ideologiu v Cirkvi, preto sa aj vela biskupov vratane Polskej Madarskej a Slovenskej KBS postavilo proti takemuto zneuzivaniu a za spravne pochopenie, Africki biskupi dokonca odmietli dokument ako celok
    V kazdom pripade ide o kontraverzny a nestastne naformulovany dokument hoci chapem jeho pozitivnu myslienku o co ide

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články