Budú mať homosexuálne zväzky v Cirkvi zelenú?

Foto: Pexels
Táto téma vyrušuje nielen kvôli vrcholnému zasadaniu Synody o synodalite v Ríme. Prispeli k tomu aj nie celkom správne pochopené výroky pápeža Františka, ktorým pomohli zviditeľniť sa aj otázky z dubií piatich kardinálov. Ako to teda bude? Pre koho bude manželstvo v Cirkvi? Budeme musieť prijať zmeny v tejto oblasti?
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Veci menné a nemenné

V prvom rade si potrebujeme ujasniť, ako je to s učením Cirkvi, s tým, ako ho má vykladať, a čo znamená spravovať „poklad viery“. Ten bol prostredníctvom apoštolov zverený celej Cirkvi a je obsiahnutý v posvätnej Tradícii a vo Svätom písme (por. KKC 84). Je jej povinnosťou chrániť ho, zachovávať, vysvetľovať, praktizovať a vyznávať, no nemá žiadne právo meniť to, čo nám Boh zveril. Práve ona má byť prostredníctvom svojho pápeža a zboru kardinálov „stĺpom a oporou pravdy“, ktorá verne stráži a spravuje to, čo dostala od Krista a apoštolov.

Každý kňaz, biskup, ako aj pápež majú za úlohu ohlasovať túto pravdu, ukrytú v evanjeliu, tak, aby zostala zachovaná autenticita, úplnosť a pravdivosť toho, čo jej bolo zverené. Akýkoľvek odklon od tohto prameňa pravdy je – jednoducho povedané – blud, heréza.

V Cirkvi bolo dosť takých prúdov, osobností aj období, keď došlo k odštiepeniu sa od pravdy, a vždy to bolo bolestné obdobie, ktoré poznačilo nielen klérus a vedenie Cirkvi, ale narobilo ťažké rozdelenie, zmätky, zranenia, ba aj boje medzi tými, čo „objavili“ svoj výklad, a tými, čo ostali verní. Cirkev je síce svätá, lebo jej skutočnou hlavou a silou je Kristus, no zároveň aj slabá a krehká, lebo ju tvoria ľudia zasiahnutí dedičným hriechom. To platí aj o každom kňazovi, biskupovi či pápežovi, pretože v dejinách Cirkvi sú aj medzi nimi takí, ktorí zlyhali.

Práve preto je Cirkev veľmi ostražitá pri akomkoľvek nedorozumení alebo náznaku toho, že by mohlo prísť k oddeleniu sa od pravdy zverenej Bohom. Práve preto je v pozícii strážcu, aby bdela a pozorne rozlišovala, či to, čo ktokoľvek – počnúc pápežom a končiac posledným veriacim – hovorí, je naozaj v súlade so zvereným pokladom viery. Práve preto má pápež poradný zbor kardinálov a konzultorov, aby nedošlo k zlej interpretácii a výkladu.

Svedectvom toho sú aj dubiá kardinálov k poslednej Synode o synodalite či sústavne medializované otázniky a pochybnosti biskupov, kňazov a veriacich. Kým sú o uisťovaní sa, či je všetko v súlade s Kristovou pravdou, ide o bežnú komunikáciu a pozornosť, ktorá do Cirkvi patrí. Ak ju momentálne vnímame ako neustály rozpor, nie je to nič nové – dialo sa to v Cirkvi vždy. Teraz je to na očiach a ušiach o to viac, o čo viac žijeme mediálnu dobu, kde sa všetko rýchlo vie – no nie vždy všetko dôsledne a dobre vysvetlí, porozumie, odkomunikuje.

Teda nik – ani pápež, ani žiadny kardinál, ani nik, koho by podľa jeho slov zázračne osvietilo, nemôže meniť ani čiarku na tom, čo dostala Cirkev do spravovania v učení viery. Možné však je vysvetľovať dôslednejšie to, čo nie je dostatočne jasné, rozlišovať, čo je v kontexte doby a situácie potrebné viac dať do popredia, hovoriť o tom detailnejšie a vždy v spolupráci s Duchom Svätým upevniť niektorú pravdu prostredníctvom vyhlásenia dogmy (teda nemennej pravdy viery, ktorá je vyhlásením pápeža ex cathedra záväzná pre všetkých veriacich) alebo ich sprevádzať a usmerňovať ich život prostredníctvom apoštolských exhortácií, listov a kázní (por. KKC 891).

Nik – ani pápež, ani žiadny kardinál, ani nik, koho by podľa jeho slov zázračne osvietilo, nemôže meniť ani čiarku na tom, čo dostala Cirkev do spravovania v učení viery.

Čo menné je a má byť, je vnímavosť na potreby doby a v súlade s tým, čo hovorí Kristus, zvažovať pastoračné spôsoby a skupiny ľudí, ktoré si vyžadujú vzhľadom na okolnosti a stav spoločnosti osobný záujem, starostlivosť a sprevádzanie.

V súčasnosti sú tieto skupiny určite tri: sú to kňazi, kde sa ukazuje zásadná potreba nového spôsobu formácie; rodiny, pretože sú oslabené a zápasia; a poslednou skupinou sú vylúčení, tí, ktorí sú na okraji spoločnosti. Medzi nich patria starí, chorí, migranti, rozvedení, hľadajúci, závislí a aj LGBTI ľudia. Práve na tých, ktorí sú ohrození, má osobitnú slabosť pápež František. Ohrozuje však jeho hľadanie spôsobu manželstvo muža a ženy?

Čo bolo na počiatku, platí navždy

Málokto si uvedomuje, že prvou komunitou, ktorú Boh ustanovil hneď na záver stvoriteľskej aktivity, bolo práve manželstvo muža a ženy. Tým mu Boh udelil exkluzivitu, ktorá nemá ani sociálne, ani historicky, ani duchovne žiadnu konkurenciu. Vedel, prečo to tak urobil: vnímal potrebu Adama mať niekoho, kto by mu bol podobný, a na druhej strane rozdielny, aby sa doplňovali – zo svojho trojičného života rozumel, čo je to vzťah lásky. Práve preto utvoril pre Adama Evu, aby spolu mohli zažívať podobnú intenzitu lásky a prijatia, pomoci a doplňovania sa, porozumenia a naplnenia života, aký zažíva on sám.

Ak sa teda Písmo začína ustanovením manželstva a končí sa obrazom svadby Baránka a Cirkvi, nemôžeme pochybovať o tom, že táto pravda viery je nemenná a jedinou úlohou akéhokoľvek pápeža a zboru kardinálov a biskupov, ktorí spolu s ním majú strážiť čistotu právd viery, je znovu a znovu predkladať tento neprekonaný ideál (aj keď sa v súčasnosti žije vzhľadom na mnohé okolnosti náročne) a povzbudzovať všetkých ľudí dobrej vôle bez ohľadu na príslušnosť viery k znovuobjavovaniu krás a benefitov manželstva.

Navyše, práve manželstvo muža a ženy je pomenované ako „veľké tajomstvo“, ktoré zjavne presahuje len rámec sociologického, ekonomického či psychologického dobra spolužitia muža a ženy, hoci ani tie nie sú zanedbateľné. Jedine manželstvo je totiž prirovnávané tak vo Svätom písme, ako aj vo výrokoch mnohých svätých či v encyklikách k životu Najsvätejšej Trojice. Dobre žitý sviatostný vzťah manželov je naozaj silným nahliadnutím či okúsením toho, čo bude vo večnosti realitou.

Stačí sa pozrieť na to, koľko inšpiratívnych svätých manželských párov je blahorečených za posledných pápežov a koľko spisov, encyklík, exhortácií, povzbudení či kázní na tému manželstva a jeho nespočetných dobier je témou pre pápežov či svätých. Práve preto sú encykliky Familiaris consortio, Amoris laetitia či Teológia tela Jána Pavla II. veľmi reálnym príkladom a motiváciou toho, čím manželstvo je a má byť, a čo čaká manželov, ktorí sa rozhodnú ísť touto cestou.

Foto: Pexels

Túto pravdu a silný presah manželského života do „tajomstva Božej prítomnosti“ si uvedomoval tak Ján Pavol II., ako aj súčasný pápež František. Hoci každý z nich má iný spôsob prejavu, argumentácie a sprevádzania, myšlienková línia úžasu a podpory sviatosti manželstva ostáva rovnaká. Nemennosť tejto pravdy viery a exkluzivitu manželstva muža a ženy nakoniec znovu potvrdil v odpovediach na dubiá kardinálov k synode pápež František, keď jasne pomenoval, že na učení Cirkvi o sviatostnom manželstve muža a ženy sa nič meniť nebude.

Preložené pre pochybovačov a jednoduchšie chápavých: Žiadne Cirkvou uznávané zväzky rovnakopohlavných párov od pápeža Františka nehrozia. On sám je v tomto postoji pevný a ostražitosť a oprávnené otázky na uistenie sa o pravdivom postoji pápeža od kardinálov a biskupov, jeho poradného zboru, je aj v tejto otázke excelentná. Nedá sa to inak: Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne hovorí, že hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena a tento zväzok ustanovil sám Boh (por. KKC 1639, 1640). Manželstvo muža a ženy je teda nemennou pravdou viery, ku ktorej sa nedá žiadnemu pápežovi ani nikomu inému v zachovaní vernosti voči zverenému pokladu viery nijako pridať nejaká „moderná alternatíva“.

Prečo potom pápež František toľko hovorí o požehnaní pre nich? Čo tým sleduje a prečo to vyvoláva v mnohých pocit nádeje, že sa konečne Cirkev stane „modernou“ a „dostane rozum“, aby oficiálne uznala aj takúto formu spolužitia a prejavu lásky?

Manželstvo muža a ženy je nemennou pravdou viery, ku ktorej sa nedá žiadnemu pápežovi ani nikomu inému v zachovaní vernosti voči zverenému pokladu viery nijako pridať nejaká „moderná alternatíva“.

Blízko tým, čo sú vylúčení

Skúsme sa teraz vrátiť do čias Ježišových a dívať sa jeho očami: Za kým najčastejšie šiel? Kto bol prvým objektom jeho pozornosti, láskavosti, rozhovorov? Vylúčení. Prostitútka. Žena, ktorá striedala chlapov. Daňový podvodník. Vrah. Dvojtvárni farizeji. Špekulanti. Malomocní. Žena trpiaca neprestávajúcou menštruáciou, podľa židovského zákona neprestajne nečistá, nik sa jej nemohol dotknúť. Politickí nominanti, ktorí šli podľa zadania vedenia, nie podľa svedomia. A odpad spoločnosti – pastieri boli prví pozvaní privítať ho.

Sám Ježiš povedal, že bol poslaný k „strateným ovciam“, nie prioritne k tým, ktorí mali jasno v živote s Bohom. Vyhľadával a daroval prijatie tým, nad ktorými dnes mávame rukou, sú nám odporní kvôli „nemorálnemu spôsobu života“, tým, ktorí padli a zašpinili sa. My sa nechceme od nich zamazať ani tým, že by sme sa im pozreli priamo do očí plných bolesti a hľadania. Ani tým, že by sme im darovali čas na vypočutie. Ani tým, aby sme im dali pocítiť, že sú vzácni. Ale presne to robil Ježiš. Presne to robil svätý František z Assisi, po ktorom nosí meno náš pápež.

Ak by sme mohli dať Bergogliovi nejaký prívlastok, určite je to skláňajúci sa pápež, pápež milosrdenstva, prijatia, neodsudzovania, nevyhraňovania sa. Neodmieta človeka pre to, že je akokoľvek „mimo“. Díva sa na neho očami Krista, ktorý v ňom vidí presne tú krásu, ktorú do každého človeka vložil Boh. Zafúľaný diamant pre nášho pápeža, rovnako ako pre Ježiša, neznamená bezcenný diamant.

Foto: Pexels

Mnohí z nás, napriek tomu, že si hovoríme kresťania a máme byť svedkami prijatia a milosrdenstva, sme už stratili schopnosť dívať sa na tých, čo padli, Ježišovými očami. Zabudli sme na jedno zásadné pravidlo viery: Nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika. Nejako sme si to zlúčili dohromady v sebaospravedlnení, že ak niekto robí zle, žije zle, je zlý sám osebe a nehodný nejakej pozornosti, láskavosti, času a prijatia. Lenže Ježiš tak nikdy nekonal – a nemáme tak konať ani my.

Zrejme však sme už príliš zakorenení v sterilnej, bezpečne žitej predstave kresťanstva, kde bohato postačí tá nedeľná omšička, dobrý obedík, no fajn, aj niečo na tie misie a som vymaľovaný adept na nebeské kráľovstvo. Len sa nezašpiniť niekým či niečím, čo nie je kóšer. Obchádzame bezdomovcov, nevnímame bolesti susedov, protestujeme proti migrantom, obrnili sme sa frázami genderizmu a liberalizmu, aby sme nemuseli podať ruku niekomu, kto žije v komunite LGBTI.

Dokonca sme došli do takého levelu zdokonalenia týchto radikálnych postojov, že ich dopredu zatracujeme, nepripúšťame, že by mohli dostať šancu na zmenu života či na spásu, a niekde niektorí naši ultraextrémistickí spolubratia by teda neváhali ľudí takejto orientácie aj fyzicky zlikvidovať. Nuž, vizitka kresťanov nie je teda ukážková. Už len preto, lebo početné svedectvá ľudí, ktorí dlhé roky žili v pornopriemysle alebo v domnienke inej pohlavnej orientácie, hovoria o niečom inom. Ich stret s pravdou, prijatím a tým, čo v skutočnosti pre nich prináša Kristus – hodnotu, dôstojnosť, istotu, pokoj a radosť – totálne zmenil ich život.

Pápež uvažuje o tom, ako sa pastoračne priblížiť aj k tejto osobitej skupine ľudí. Pretože ich hľadanie a túžby sú rovnaké ako nás, čo žijeme ako heterosexuáli: túžia po láske, po prijatí, po stabilite, po dôstojnosti.

Presne o tomto hovorí pápež František. Z toho, ako sa neustále zaujíma o tých, čo sú nechcení, vysunutí, neprijímaní, ako nemá problém ísť do väznice a umývať väzňom nohy alebo sa postarať o migrantov, nemôže nechať bokom ani ľudí z LGBTI komunity. Lebo ak znie otázka tak, či sú aj oni Božie deti – a teda aj naši bratia a sestry –, tak odpoveď je len a len „áno“. To, že nežijú práve ukážkovo, na veci nič nemení.

Aj my, aj pápež sme pozvaní k „strateným ovciam“. Práve preto pápež uvažuje o tom, ako sa pastoračne priblížiť aj k tejto osobitej skupine ľudí. Pretože ich hľadanie a túžby sú rovnaké ako nás, čo žijeme ako heterosexuáli: túžia po láske, po prijatí, po stabilite, po dôstojnosti. To, prečo to nemajú tak, ako by to bolo správne, je jedna vec; druhá je tá, že sa v nich pravdivo ozýva dotyk Boha – volanie po živote v láske.

Ak teda pápež hovorí o hľadaní formy požehnania pre tieto páry, určite nemá na mysli nejaké zrovnoprávnenie týchto párov na úroveň sviatostného manželstva ani žiadnu inú náhradu, ktorá by urobila takúto formu života v Cirkvi ako-tak „oficiálnou“.

Je však úlohou a poslaním Cirkvi približovať sa a byť nablízku posledným z posledných. To je výzva, ktorú má na mysli pápež – a to nielen pre seba, ale aj pre nás všetkých, či sa nám to páči, alebo nie. Ako to dobre urobiť, aby sme ich nestratili, neodmietli, no pritom jasne pomenovali s láskou pravdu o tom, čo je správne a čo nie – tak ako Ježiš pri studni Samaritánke – je to, čo potrebuje Cirkev premodliť, rozlíšiť a pomocou Ducha, ktorý dáva dar kreativity, nájsť spôsob realizácie tak z vedenia Cirkvi, ako aj vo farnostiach – a hlavne v osobnom stretávaní sa, počúvaní, prijímaní, kráčaní spolu.

Oprávnené otázky

Napriek tomuto objasneniu stavu – že principiálne nehrozia žiadne zmeny v učení Cirkvi o manželstve, ktoré má patriť len mužovi a žene a žiadny iný vzťah nemôže byť nijakým spôsobom postavený na ich úroveň – ostáva ešte veľa nezodpovedaných otázok. Prečo pápež hovorí o hľadaní možnosti požehnania takýmto párom? Prečo to už robia v niektorých farnostiach v Nemecku? Je toto požehnanie na úrovni toho, keď kňaz príde požehnať dom tam, kde o to prosí stará mama žijúca s nepraktizujúcimi deťmi? Lebo ani tu, rovnako ako pri krste dieťaťa, ktoré má nezosobášených rodičov, ale záruku dobrých sviatostne žijúcich krstných rodičov, nedáva udelená sviatosť či požehnanie punc správnosti života tým, komu je poskytnutá.

Sú teda témy, kde je ešte otvorený priestor na rozlišovanie a hľadanie, nastavenie správneho spôsobu alebo zamietnutia aj tejto možnosti. Z toho, ako pápež komunikuje, sa nezdá, že by chcel mať vo všetkom len svoju pravdu a nedal by na hlasy, ktoré sa okolo neho ozývajú.

Ostáva sa nám už len modliť a podporiť toto hľadanie cesty prijatia ľudí z LGBTI komunity, ktorí majú záujem o Cirkev, o život s Bohom v nádeji, že tam, kde je to Božia cesta, ukáže sa spôsob.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

2 Odpovede

  1. Nuz nemyslim si ze ti ktori odmietaju pozehnavanie homoparov su ti ktori ziju v nejakom usedenom krestanstve
    taky znamy priklad je otec Kuffa ktory sa venuje aj LGBT a pritom ma v pojmoch jasno
    podla mna je nestastne z hladiska dialogu onalepkovat oponentov ako tych ktori sa nezaujimaju o evanjelizaciu a pastoraciu na okraji Cirkvi, kedze to nie je pravda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články