Posledná zo súrodencov Havlíkovcov: Trčal nielen svojou výškou, ale aj životom

V Dubovciach nám otvorila žena sršiaca radosťou napriek veku a chorobám. Sestra Janka Havlíka sa cíti oproti nemu nepodarená, no DNA svätosti jej brata bola hmatateľná aj z jej prejavov. V obývačke s pani Máriou Torkošovou (80) a jej manželom sme zažili vtipkovanie aj vážnosť, pokoru, pravdu a odvážnu vieru. Aj keď tvrdí, že sa z Jankovej svätosti na ňu nenalepilo nič.

Medzi Vami a Jankom je šestnásť rokov rozdiel. Aké máte spomienky na Janka?

Ja moc tých spomienok nemám. Každý sa na ne pýta, ale keď Janko chodil do Banskej Bystrice, mala som 4 – 5 rokov, bola som maličká (V Banskej Bystrici bol vincentínsky chlapčenský domov a apoštolská škola – pozn. redakcie). Keď prišiel na prázdniny, to bol veľký brat, chlapisko, nesiahala som mu ani po kolená.

Ten vekový rozdiel je veľký. Ako to prijal, že bude mať sestričku?

Ešte nemal ani šestnásť rokov, keď som bola ešte u Pánbíčka v kútku. Mama, hoci boli pôrodná babica, sa mu to aj hanbili povedať, že sú tehotná. A on povedal: „Mami, ani neviete, akú ste mi spravili radosť!“ Mama sa bála, myslela, že bude brbľať, že už je predsa veľký. Janko bol rád a aj ma mal rád, no boli sme málo spolu.

Nebolo toho času spolu viac, keď ste boli väčšia?

Potom som s ním už nebola, až keď bol zavretý. To som chodievala do väzenia ako dieťa. Do 15 rokov som mohla chodiť na každú návštevu, mal ju raz za rok. Vtedy to bolo tak, mohol ísť jeden rodič a ja som teda vždy šla s nimi. No boli sme spolu len chvíľočku, švrťhodinku, niekedy hodinu, niekedy desať minút, niekedy nás ani za ním nepustili. Bachari stáli z obidvoch strán. Sedela som ja, maminka a medzi nami bachari a vedľa neho zase ďalší dvaja. Takže ani dotyk rukami, ani nič. Oni sa spolu rozprávali – ako sa píše – „pod drátkem“. Rozumeli tomu, ja nie.

Keď som mala šestnásť rokov, mal svadbu brat Alojz. Potom ma bratranec zobral do Varndsdorfu, aby som šla do roboty, robili nábor do textilky. Tam som bola štyri roky a medzitým Janko prišiel v šesťdesiatom druhom roku. Z Varnnsdorfu som sa vrátila v šesťdesiatom štvrtom a čo sme boli spolu? Len chvíľku, bola som s ním rok, to už chodil po nemocniciach. Moc som si ho neužila. No pamätám si, že ma ešte ako chlapec začal učiť nemčinu, ale to sa mu nepodarilo. (smiech)

Spomínali ste, že Janko bol stále veselý. Aký ešte bol?

Vynikal nad všetkými ľuďmi, aj preto, že bol vysoký. Mal dva metre, aj tuším dva centimetre. Bol po starečkovi z Havlíkovskej strany, ten že bol vysoký. Robil aj huncútstva, ale bol taký šikovný chlapec. Aj si uťahoval z bárskoho, ale v dobrom, nie v zlom. Bol veľmi húževnatý človek, pri všetkom, čo začal, vydržal. Ak Janko čosi povedal, keď si niečo zaumienil, že to musí byť tak, tak to tak bolo. Bola som také dievčisko, aj som protirečila, ale on ma hneď uzemnil. (smiech) Ale v dobrom to bolo všetko. Janko si šiel za svojím cieľom, pevne. Nie som hodná mať takého brata, som len úplne obyčajný človek. To, že bol inakší ako ja, bolo rozhodne na ňom vidieť. Ináč sa choval, inak myslel, inak všetko robil, ako my. My sme boli takí svetáci, ja ako dievčisko v osemnástich rokoch, no – bujná. Nemala som také názory, ako on. Boli sme štyria, ale každý inakší.

Dostal Janko od rodičov nejaký základ, ktorý ho nasmeroval k svätosti?

Mamička spomínali koľkokrát, že keď bol Janek dieťa, medzi tými chalanmi aj nadával a kdesi čosi povystrájal. Ale potom, keď išiel k prvému svätému prijímaniu, veľmi plakal, že mu Pán Boh neodpustí. Mamička ho doviedli pred sošku Panny Márie a tam mu povedali: „Vyžaluj sa a uvidíš, všetko bude dobré.“ No a ten chlapec sa zmenil úplne k nepoznaniu. Už nemuseli na neho vykrikovať, rozkazovať mu, nemuseli nič. Úplne sa obrátil. Ja si to nepamätám, viem to len z rozprávania mamičky. Od toho momentu mal Pannu Máriu rád. Hrával sa aj na to, že slúži svätú omšu ešte pred prvým svätým prijímaním, robil si oltáriky. Aj miništroval veľmi dlho.

Janko sníval o misiách. Ako to naplnil, keď sa zdalo, že všetko padlo?

Bol vodcovský typ. Aj keď už boli na robotách na stavbe Priehrady mládeže, hovoril, že chodili v nedeľu do kostola, Janko to ťahal, organizoval. Spomínal, že sa dali pochodovať a spievali náboženské pesničky. Pridávali sa k nim aj civili, ba aj dievčatá a chlapci, zväzáci, čo tam boli a išli smer kostol. Nikto ich nezastavil, nikto im nič nepovedal. Aj vo väznici robil apoštola. Povedal, že keď nemôže ísť na misie, tak ich bude robiť aspoň tam. Vedel, že tam sú všelijakí nezbedníci, aj vrahovia, aj kde čo – ale aj tí sa obrátili.

Zo študenta sa stal väzeň, zavreli ako kriminálnika a nepriateľa štátu. Ako to znášala vaša maminka?

Ťažko, bola veľmi nešťastná, dostala porážku z toho. Najstarší syn a takto to všetko dopadlo. Ale oni boli veľmi trpezlivá, vedeli, že to dobre dopadne. Otec, ten to bral tak chlapsky. Keď už bol Janko doma, tak už bolo dobre, už boli spokojná. Len zas, keď ho videli trpieť, trápili sa. Koľko ráz sedel celú noc na posteli, čo nemohol dýchať. Viete, ako to je pre matku, keď dieťa trpí.

Váš brat chodil po väzniciach, v rukavičkách tam s ním nejednali. Rozprával o tom čo zažil?

Nie, nie! To sa u nás nerozprávalo. Janko len povedal: „Čo bolo, bolo“. A koniec. On na to nechcel spomínať. Povedal: „Ja som všetkým odpustil, nechcem s tým mať nič.“ Na tú tému sa nevyjadroval vôbec. Snáď mamičke niečo povedal, ale takto vo všeobecnosti nie.

Ako žil Janko po návrate z väzenia?

Keď sa vrátil, bola som vo Varnsdorfe, nedalo sa mi chodiť domov hocikedy. Janko došiel v októbri, ja na Vianoce a na Veľkú noc. Prišiel taký pochudnutý, ako chorý človek. No už si potom nerobil nádeje, že sa jeho sen stať kňazom naplní. Vedel, že to nedotiahne, nemôže pre chorobu študovať. V tom šesťdesiatom štvrtom sme boli dennodenne spolu, ale to už bol iba rok. Večne niečo čítal alebo prekladal, písal. Vyzeral ako samotár, ale nebol ním. Len sa utiahol do izby a tam si robil svoje. Kým tu ešte stál na mieste záhradky starý barák, boli v ňom okrem mojich rodičov aj švagriná s bratom Alojzom. Mali už vtedy štyri deti, bývali v jednej izbe, kým postavili. Aj preto sme odišli preč, keď sme sa zobrali, aby mal Janek aspoň tú miestnosť pre seba.

Jeho smrť prišla náhle, keď ste sa spolu tešili na Vianoce…

Ale bol veselý do poslednej chvíle. Prišli sme tu na Vianoce, nech sme na sviatky všetci pohromade. Už sme bývali v Karvinej, šiel nás teda toho dvadsiateho siedmeho ešte vyprevadiť po bránu, že sa s nami rozlúči. Odišli sme na autobus a na vlak a on do Skalice na kontrolu. Potom chcel ísť k bratovi, že tam bude aj na Nový rok. Docestovali sme do Karvinej a napoludnie sme mali telegram, že je mŕtvy. To bola šupa! Tak naspäť na otočku domov.

Janko nezomrel ako bežní ľudia…

Umrel postojačky a ešte ho okradli, niekto mu aj rukavice zobral. No a si predstavte, že zostal stáť pri popolnici! Našla ho tam sestrička z nemocnice a hovorí: „To je náš Janko!“ Jej manžel ho – ani neviem, či doviedol či dotiahol dovnútra – tam zistili, že je mŕtvy. Smrť prišla vo chvíli, Janko si ešte trúfal ísť aj na autobus.

Váš brat bol vnímaný ako politický väzeň. Neboli pri jeho pohrebe problémy?

Nie, už nebolo nič. Len jedno bolo – nie síce také podarené. Keď umrel, našej pani bývalej starostky svokra šla našej mamičke zaželať úprimnú sústrasť. Vtedy sa to tak nehovorilo, takže povedali len: „Tetičko, gratuluji vám.“ Dnes, keď si na to spomeniem, gratulovali a mali k čomu. Vtedy ešte nechápali, čo povedali.

Bratská láska sa však smrťou nekončí. Cítite Jankovu pomoc aj teraz?

Janek nám moc pomohol, keď sme mali vážnejšie operácie. Vždycky som povedala: „Janku, ty sa staraj a veď doktorom ruku!“ Som 19 rokov po chemoterapii, po operácii hrubého čreva. Nik z tých 25 pacientov, čo sme chodili na chemoterapiu, neprežil, iba ja. Myslím si, že to bol Jankov zásah, aj všetky operácie, čo som mala. Je to proste už náš patrón. Toto boli zázraky, čo so mnou porobil, však to hovorím všade. Neexistuje, aby sa to všetko na dobré obrátilo len tak.

Každý svätý má niečo na starosti. Čo by mohol mať Janko?
Mládež, to bola jeho srdcovka.