K človeku sa ako kňazi dokážeme skutočne priblížiť práve v hĺbke ľudskej zraniteľnosti

Kedy ste sa rozhodli pre kňazské povolanie? Vždy ste mali túžbu zasvätiť svoj život Bohu?

Pochádzam z praktizujúcej poľskej rodiny a ako chlapec som sa zúčastňoval na farskom živote a spieval v zbore. Svoje povolanie som objavil, keď som sa stretal s chorými ľuďmi, ktorí okrem toho, že sa potrebovali liečiť, mali aj potrebu porozprávať sa s kňazom. V tom čase som navštevoval ošetrovateľskú školu a táto skutočnosť ma prinútila uvažovať, či by som aj ja nemohol byť kňazom a zároveň ošetrovateľom. A tak som ako 21-ročný chalan vstúpil do noviciátu kamiliánov, rehole založenej sv. Kamilom de Lellis, ktorá sa stará o chorých na tele i na duchu.

Patríte k reholi kamiliánov, ktorá u nás nie je veľmi známa. Môžete nám priblížiť jej spiritualitu? Čím vás oslovila?

Páčilo sa mi, že ich hlavnou spiritualitou je služba chorým tak na tele, ako i na duši. Všetci zasvätení kňazi v našej reholi vedia človeku pomôcť nielen duševne, ale aj fyzicky. Teda nielen tým, že rozdávajú prijímanie a vysluhujú sviatosti, ale aj tým, že chorého umyjú, prebalia atď. Rovnako sú medzi nami aj takí, ktorí nie sú kňazi – teda rehoľní bratia, ktorí nevysluhujú sviatosti –, no cez starostlivosť o chorých sa dokážu priblížiť ich duši a otvoriť ich pre duchovný rozmer. Často sa potom stáva, že aj neveriaci sú otvorenejší stretnutiu s kňazom a spovedi. Povedal by som, že v našej spiritualite sa akoby spájajú dve pľúca, v ktorých pulzuje život. Práve táto komplexná starostlivosť o blaho človeka je to, čo ma najviac oslovilo.

Podľa vzoru svätého Kamila, zakladateľa našej rehole, sa pri kontakte s pacientom vždy začína od starostlivosti o telo, od záujmu o jeho životný príbeh a až potom sa prechádza k náročnejším otázkam.

Aká bola vaša duchovná príprava na službu nemocničného kaplána? Čo spätne vnímate ako kľúčové na ceste k tomu, aby ste dozreli na túto službu?

Jednak to bolo štúdium ošetrovateľstva, ktoré ma urobilo citlivejším na potreby chorých, a jednak dvojročné štúdium pastorálneho sprevádzania (counselingu), ktoré som absolvoval už ako rehoľný kňaz v Ríme. Vďaka tomuto štúdiu som získal potrebné zručnosti na sprevádzanie chorých a trpiacich. Tým, že im pomáham nachádzať nové životné zdroje, dokážu sa na svoj život pozerať z inej perspektívy.

Ako vyzerá bežný deň nemocničného kaplána?

Na Slovensku a v Poľsku je to primárne o vysluhovaní sviatostí. Tu v Taliansku má každý nemocničný kaplán pridelených niekoľko stálych oddelení, ktoré dennodenne navštevuje. Okrem toho mávame aj 24-hodinové služby, počas ktorých sa venujeme chorým zo všetkých oddelení. Nejde pritom vždy iba o spoveď či sväté prijímanie. Niekedy sa ľudia chcú len porozprávať a potrebujú niekoho, kto by ich vypočul. Nemusí ísť pritom len o pacientov, ale aj o ich rodinných príslušníkov, ktorí hľadajú oporu v náročnej situácii, v ktorej sa ocitli. V tomto zmysle je to skôr o práci counselora, ako o práci nemocničného kaplána. O schopnosti bezpodmienečného prijímania a empatického načúvania.

Ako takýto rozhovor medzi vami a pacientom prebieha?

Väčšinou začínam tým, že sa pacientov pýtam, čo by som pre nich mohol v tej chvíli urobiť. Zvyknú ma poprosiť, aby som im priniesol vodu, kávu, prípadne nejaké noviny. Takto zvyknem nadviazať prvý kontakt, na ktorom potom môžeme ďalej stavať. Niekedy prichádzajú aj cudzinci, ktorí Rím navštívili ako turisti a z nejakého dôvodu sa ocitli v nemocnici. Lekári či zdravotnícky personál často nemajú čas na to, aby si mohli vypočuť celý ich príbeh a zistiť, čo potrebujú. Môže pritom ísť o čisto praktické veci, ako napríklad oblečenie, pomoc s dokladmi a podobne.

Viackrát som mal skúsenosť, že muži, ktorí napríklad po futbalovom zápase skončili s úrazom, boli otvorenejší, keď som využil humor či nejakým iným spôsobom odľahčil atmosféru.

Podľa vzoru svätého Kamila, zakladateľa našej rehole, sa pri kontakte s pacientom vždy začína od starostlivosti o telo, od záujmu o jeho životný príbeh a až potom sa prechádza k náročnejším otázkam o zmysle života, zmysle utrpenia, o existencii Boha, ktorý „dopúšťa aj zlo“, a podobne. Nie vždy sú ľudia v stave vykonať si spoveď či prijať sväté prijímanie. No už viackrát som mal skúsenosť, že muži, ktorí napríklad po futbalovom zápase skončili s úrazom, boli otvorenejší, keď som využil humor či nejakým iným spôsobom odľahčil atmosféru. Keď videli, že s nimi dokážem nájsť spoločnú reč, postupne sa sami začali viac otvárať a mohli sme prejsť aj na iné témy. Viacerí sa mi priznali, že v minulosti miništrovali a chodili pravidelne do kostola, no neskôr od viery odišli. Na základe nášho stretnutia sa v nich opäť tieto otázky otvorili a prejavili napríklad záujem o sviatosť zmierenia.

S akými ľuďmi sa v rámci svojej práce nemocničného kaplána stretávate?

V nemocnici stretnete celý prierez spoločnosti, ľudí zo všetkých sociálnych a spoločenských tried. Prichádzajú mladí, starší, bohatí aj chudobní, praktizujúci veriaci aj zarytí ateisti. Takí, ktorí chcú ísť v rozhovoroch hlbšie, ako aj takí, ktorým stačí, že im pomôžem pokryť základné potreby. Ja sa snažím tu pre nich byť takým spôsobom, na aký sú v tej chvíli pripravení.

Najprv sme ľudia s úplne obyčajnými ľudskými potrebami, ktoré máme všetci rovnaké. Všetci prežívame nejaké utrpenie, nejakú bolesť, ktorá je práve tým priestorom spoločného stretnutia.

Myslím, že je veľmi dôležité, aby sme sa ako kňazi dokázali s ľuďmi stretnúť aj na elementárnej, ľudskej úrovni. Aby videli, že sme s nimi na tej istej lodi. Najprv sme totiž ľudia s úplne obyčajnými ľudskými potrebami, ktoré máme všetci rovnaké. Všetci prežívame nejaké utrpenie, nejakú bolesť, ktorá je práve tým priestorom spoločného stretnutia. Práve v hĺbke našej zraniteľnosti sa ako kňazi dokážeme k ľuďom skutočne priblížiť. A potom, ak má pacient záujem, mu môžem ponúknuť aj to, čo mi umožňuje moje duchovné povolanie. Môžem mu pomôcť znova vykročiť na tú cestu, ktorou išiel ešte ako malé dieťa alebo mladý veriaci, alebo mu ukázať iný pohľad na eticko-morálne dilemy, s ktorými v živote bojuje.

Vidíte nejaký rozdiel v tom, ako na vás ako kňaza reagujú veriaci a neveriaci?

U neveriacich sa často stretávam s tým, že pri pohľade na mňa sa im vynoria nejaké výčitky z tých oblastí v živote, ktoré nemajú usporiadané, no zároveň vedia, že by s tým chceli niečo robiť. Rozdiel je v tom, že veriaci túto oblasť, ťarchu či bolesť nazve hriechom. V prvom rade sa však snažím byť sprevádzajúcim na ich ceste. Nechcem sa dotýkať oblastí či zranení, do ktorých ma pacient, nech je to už z akýchkoľvek príčin, nechce pustiť.

Ak mi sám pacient povie napríklad o tom, že je rozvedený alebo že sa trápi pre svoje dieťa bojujúce so závislosťou, tak vtedy mu môžem pomôcť hľadať iné zdroje na zvládanie tohto problému. Niekedy sa stáva, že sa človek točí v tom istom stále dookola. Tým, že sa stále snaží svoj problém riešiť tým istým spôsobom, opakovaním tej istej schémy, nedokáže ho vidieť z inej perspektívy. Ak je osoba pripravená, môžeme sa dotknúť týchto vecí aj vo svetle evanjelia. Pozrieť sa na to, čo je Kristus pripravený urobiť pre človeka, ak sa mu úplne odovzdá.

V praktickom živote sa naša schopnosť prijímať utrpenie často prejaví tým, či dokážeme byť vo vzťahu k ostatným jemní a láskaví alebo, naopak, či sme tvrdí a nárokujúci si.

Medzi ľuďmi panuje názor, že veriacemu človeku sa ľahšie prijíma smrť, ľahšie zomiera ako človek, ktorý je neveriaci. Je to ozaj tak?

Povedal by som, že to závisí od toho, či je viera v človeku skutočne živá. Či naplno prežíva spojenie s Bohom. Lebo to, že je človek veriaci, ešte neznamená, že automaticky dokáže lepšie pochopiť a prijať utrpenie. Aby človek vedel znášať aj bolesť, musí sa v nej stretnúť s trpiacim Kristom. Povrchne veriaci človek si bude žiadať, aby Boh odstránil utrpenie z jeho života podľa jeho vlastných predstáv. No človek, ktorý skutočne priľnul ku Kristovi, prosí Boha, aby ho uzdravil, ale predovšetkým túži, aby ho v tomto utrpení neopúšťal a bol stále s ním.

V praktickom živote sa naša schopnosť prijímať utrpenie často prejaví tým, či dokážeme byť vo vzťahu k ostatným jemní a láskaví alebo, naopak, či sme tvrdí a nárokujúci si. Či vieme byť vďační a vážiť si každý skutok služby alebo automaticky očakávame, že nám budú ostatní posluhovať. Bol som napríklad svedkom toho, ako človek, ktorému amputovali nohu, ostal napriek svojmu hendikepu duchovne vyrovnaný, a iný, ktorého liečba prebiehala úspešne, bol uhundraný a ustavične s niečím nespokojný.

Sú ľudia, ktorí sa ocitli v nejakej chorobe, viac otvorení prijatiu Boha?

Niektorí sa k viere vrátia práve cez pokornú službu nejakej ošetrovateľky alebo cez nejaký skutok lásky či dobroty. Dostanú sa k hĺbke dobra, ktoré je v každom z nás. Akoby sa odbúrali všetky tie múry, ktoré si okolo seba pod ťarchou utrpenia vystavali, a nájdu priestor dobroty, to zdravé jadro, ktoré mali zapratané zlými životnými skúsenosťami. Choroba môže byť niekedy momentom osobného obrátenia. Niekedy začínajú ľudia v nemocnici rozmýšľať o tom, čo je skutočne v živote dôležité. A toto je podľa mňa duchovný pokrok. Lebo vidia, že hoci majú veľa peňazí a môžu si zaplatiť toho najlepšieho chirurga, najlepšiu izbu a starostlivosť, tak zdravie si kúpiť nemôžu.

Povedal by som to tak, že aký je charakter nášho života, taký bude aj charakter nášho utrpenia a napokon aj našej smrti.

Existujú určité obmedzenia, ktoré so svojimi ľudskými silami zmeniť nemôžeme, hoci by sme akokoľvek chceli. Zároveň však v sebe máme aj duchovnú realitu, ktorá nám umožňuje otvoriť sa aj pre to nehmotné okolo nás. Možno nám nezachráni nohu, ale zachráni nám niečo oveľa dôležitejšie, a to je zmysel života. Vďaka tomu dokážeme aj v utrpení nachádzať zmysel, kvôli ktorému sa oplatí žiť. Je len na nás, či budeme svojho vnútorného človeka zveľaďovať a dávať mu vo svojom živote priestor alebo nie. Povedal by som to tak, že aký je charakter nášho života, taký bude aj charakter nášho utrpenia a napokon aj našej smrti.

Dalo by sa povedať, že životné krízy, ktoré prichádzajú v čase najväčšieho utrpenia, sú práve tými momentmi, keď sa prejavia naše cnosti?

Áno. Pristavil by som sa pri slove „kríza“, zo starogréckeho κρίσις (krísis – rozhodnutie, úsudok, odhodlanie pozn. red.), ktoré nie je len synonymom prehry, ale aj príležitosťou na zmenu. Výzvou k nachádzaniu iných spôsobov riešenia. Prirovnal by som to k mozaike, ktorá vytvára nejaký obraz, len ak sa na ňu pozrieme z diaľky. To, aké hodnoty si volíme, keď sme zdraví, sa najlepšie ukáže v čase utrpenia. Lebo keď človek cíti bolesť, nepozerá na to, či bude kričať hlasno alebo jemne. To utrpenie, ktoré vyjde do popredia, zastrie všetko ostatné a človeka často zbaví akýchkoľvek bŕzd. To pozadie lásky, jemnosti, pokory, jednoduchosti a dobroty srdca sa odohráva v tých okamihoch, keď si človek nedokáže pomôcť sám a je závislý od pomoci iných.

Stretávate sa s tým, že u ľudí dochádza počas ochorenia k zmene životných priorít či hodnotového rebríčka?

Áno, ale je to proces. Myslím, že čím dlhšia je choroba, tým väčšia je príležitosť na zmenu. Videl som napríklad ľudí, ktorí počas liečby chemoterapiou spravili veľký životný zvrat, no zažil som i takých, ktorí mali túžbu, ale nijaké zmeny už spraviť nestihli. Vždy hovorím, že nová cesta sa začína už tam, kde spravíš aspoň jeden krok správnym smerom. Už ten prvý krok môže dať človeku nádej, že nie je všetko stratené.

Ani pred deťmi by sme sa nemali tváriť, že ich babka zrazu zmizla, ale mali by sme ich oboznámiť s realitou smrti, ktorá je prirodzeným fyziologickým procesom.

Táto práca si vyžaduje mimoriadne vnútorné nasadenie a viem si predstaviť, že dokáže byť veľmi vyčerpávajúca. Odkiaľ čerpáte silu, keď práve nepracujete?

Samozrejme, že na mňa všetko to utrpenie a bolesť, ktorej v rámci svojej misie čelím, dolieha. Mám však aj určité ľudské a duchovné zdroje, o ktoré sa môžem vo svojom živote oprieť. Napríklad mi pomáha, že sa môžem s ostatnými nemocničnými kaplánmi pozdieľať a poradiť. A v neposlednom rade ma drží aj modlitba. Jednoducho, prinášam svoje útrapy a starosti pred Boha, ktorý pretrpel viac ako ktokoľvek z nás. A napokon je to aj oddych pri prechádzke, túre či stretnutí s priateľmi, medzi ktorými sú aj niektorí bývalí pacienti.

Viacero ľudí hovorí, že smrť sme vytesnili do nemocníc a hospicov a potom, keď sa s ňou stretneme bližšie, sme zdesení. Ako sa v zdravej miere k tejto téme postaviť?

Je to pravda. Smrť sme vytesnili z našich domov a odsunuli ju do nemocníc. Často som svedkom toho, že ľudia umierajú bez prítomnosti svojich blízkych. V posledných chvíľach ich sprevádza ruka ošetrovateľa, nie ruka ich dcéry či syna. Myslím, že je dôležité, aby sme žili s tým, že smrť je súčasťou života tak ako narodenie, a nesnažili sa ju popierať. Ani pred deťmi by sme sa nemali tváriť, že ich babka zrazu zmizla, ale mali by sme ich oboznámiť s realitou smrti, ktorá je prirodzeným fyziologickým procesom. Je dobré, ak deti vidia, že babka odchádzala z tohto sveta v pokoji a že smrť nepretrhne ich vzájomné puto lásky. V minulosti boli deti prítomné pri smrteľnej posteli svojich starých rodičov a mali možnosť sa s nimi rozlúčiť predtým, ako odišli. Toto v súčasnosti úplne vymizlo.

Mali by sme si uvedomiť, že človek v terminálnom štádiu, ktorý má pred sebou posledné chvíle života, potrebuje blízkosť rovnako ako čerstvo narodené dieťa.

Myslím, že by narodenie a smrť v rodine mali byť príležitosťou na spoločné stretnutie. Mali by sme si uvedomiť, že človek v terminálnom štádiu, ktorý má pred sebou posledné chvíle života, potrebuje blízkosť rovnako ako čerstvo narodené dieťa. Nemocnice by mali pacientom za každých okolností umožňovať, aby mohli byť ich najbližší v posledných momentoch života s nimi. Aby ľudia nemuseli umierať sami, ale boli obklopení láskou od svojich najbližších.

Niektorí nemocniční kapláni hovoria o väčšej námahe pri sprevádzaní príbuzných ako pacientov samotných. Máte podobnú skúsenosť?

Problém vidím v prvom rade v tom, že zdravotný systém v Taliansku je podriadený efektívnosti. Pacient prechádza rukami mnohých odborníkov a na jednom oddelení sa často zdrží iba krátky čas. Takáto dynamika vyvoláva v blízkych často obavy a neistotu. Pandémia covidu-19 tento stav ešte zhoršila. Najviac traumatizujúce býva to, keď sa blízki nemôžu dotknúť osoby, ktorá odchádza, pretože je napojená na elektrografiu.

Ľudia často hovoria, že chceli človeku, ktorý odchádza do večnosti, ešte toľko toho povedať, rozlúčiť sa s ním, poprosiť ho o odpustenie.

Vtedy je pre nich veľmi dôležité, aby ich niekto objal a v týchto ťažkých momentoch cítili ľudskú blízkosť. Ľudia často hovoria, že chceli človeku, ktorý odchádza do večnosti, ešte toľko toho povedať, rozlúčiť sa s ním, poprosiť ho o odpustenie. Najmä v momentoch, ak smrť prišla úplne nečakane z minúty na minútu. Napríklad pri nehodách. Práve vtedy je potrebná prítomnosť niekoho, s kým by mohli túto bolesť zdieľať.

Čo zvykne ľudí najviac trápiť, keď vidia, že ich život sa blíži ku koncu? Čo v živote najviac ľutujú?

Často je to uvedomenie si, že majú ešte nejaké nedoriešené veci. Niečo, čo ostalo nedokončené, nevypovedané. Napríklad odprosenie nejakej osoby, ktorej ublížili, alebo vyjadrenie, aká je pre nich dôležitá. Alebo napríklad nedoriešený konflikt s človekom, ktorý sa s nimi nerozpráva a nevedia s ním nadviazať kontakt. Takže nie je to ani tak bolesť fyzická, tá sa dá väčšinou do istej miery tlmiť liekmi, ale skôr duševná.

Zmierenie sa s Bohom a kontakt s duchovnou úrovňou v nás pomáhajú nájsť aj v trpkosti smrti aspoň nejakú počiatočnú slasť.

Najviac bolí to, čo človek mohol urobiť a neurobil, alebo to, čo by urobiť chcel, ale z rôznych dôvodov nemôže. Či už pre fyzickú slabosť, logistickú náročnosť, alebo zatrpknutosť druhej osoby. Niekedy prináša veľkú úľavu, keď človek odovzdá veci, s ktorými nevie pohnúť, do Božích rúk. Keď uverí, že cez Boží zásah sa situácia napokon urovná. Toto zmierenie sa s Bohom a kontakt s duchovnou úrovňou v nás pomáhajú nájsť aj v trpkosti smrti aspoň nejakú počiatočnú slasť.

Stretávate sa aj s tým, že sa vás ľudia pýtajú, čo bude na tej druhej strane, keď zomrú?

Áno. Občas sa mi to stáva. Jediné, čo môžem povedať, je to, čo sa píše v podobenstve o Lazárovi. Že medzi týmto a druhým svetom je veľká priepasť a nikto sa z druhej strany nevrátil, aby nám o tomto zážitku povedal. No zároveň nás Kristus uistil, že nám ide pripraviť miesto u svojho Otca. Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či stretnú svojich blízkych, ktorí ich predišli do večnosti, alebo ako budú oblečení a ako bude vyzerať ich telo. Ja im zvyknem hovoriť, že pri stretnutí s Kristom dosiahneme plnosť svojho vývoja. Že tam náš život dosiahne svoje úplné naplnenie a láska svoj úplný vrchol. Jednoducho plnosť všetkého, po čom na tomto svete celý život prahneme. A toto, myslím si, najviac utešuje.

Väčšina z nás však nemá skúsenosti so sprevádzaním umierajúcich. Keď to zažijeme prvýkrát, je to niečo celkom nové, neznáme… Čo od nás potrebuje zomierajúci človek?

Pokiaľ je to možné, je dobré vedieť, akým spôsobom by chcel, aby sme tam pre neho boli. Často, najmä v poslednom štádiu života, nám to možno už nevyjadrí slovami, ale napríklad zrakom alebo dotykom. Môžeme si privinúť k sebe jeho ruku alebo jeho tvár k tej našej. Toto niekedy vidím u detí, ktoré sa lúčia s rodičmi. Je to niečo veľmi prirodzené a spontánne.

Máme akoby už archetypálne dané, že vieme, ako sa máme v týchto situáciách správať. Dôležité je mať len odvahu konať podľa toho, čo nám hovorí naša duša. Dobrou pomôckou môže byť aj to, ak si človek sám položí otázku, čo by potreboval, ak by bol on na mieste zomierajúceho. Ako by mu mohla v tej chvíli pomôcť blízka osoba prejsť na druhú stranu. Nič zvláštne, jednoducho len ľudskosť, pochopenie, cit, láska, dotyk, blízkosť…

V súčasnosti panuje trend, že ľudia sa snažia predĺžiť si svoj život čo najviac – zdravým životným štýlom, stravou, športom… Akoby jedným zo životných cieľov človeka bola dlhovekosť. Čím to podľa vás je, že sa tak veľmi bojíme starnutia a smrti?

K tomu mi prichádza na rozum taká pekná veta, ktorá hovorí, že by sme mali pridávať život k našim rokom a nie roky k nášmu životu. Čiže pridávať kvalitu života našim dňom a nie počet dní nášmu životu. Pekne to vyjadrila známa talianska herečka Anna Magnaniová, ktorá svojim vizážistom hovorievala, aby neskrývali jej vrásky, pretože na nich celý život ťažko pracovala. Niekedy sa stávame závislými od svojho výzoru a dokonale vypracovaného tela. Stretávam ľudí, ktorí po nehode nemôžu športovať, a vôbec nedokážu v živote ďalej fungovať. To je už závislosť.

Zmyslom predlžovania života by možno mohlo byť to, že každý deň, ktorý máme k dispozícii naplníme láskou až po okraj.

Bez endorfínov, ktoré sa pri športe vyplavujú, už nevedia prežiť. Je zaujímavé, že napriek všelijakým výživovým doplnkom a vitamínom, ktoré máme v súčasnosti k dispozícii, som ešte nepočul o človeku, ktorý by zomrel ako 150-ročný. Povedal by som, že ten čas, ktorý vďaka zdravému životnému štýlu získame, by sme mali využiť na hľadanie hlbšieho zmyslu života a možno aj na podelenie sa s tým, čo máme. Či už so svojím majetkom, talentmi, alebo so svojím časom. Možno to by mohlo byť zmyslom predlžovania života. Každý deň, ktorý máme k dispozícii, naplniť láskou až po okraj.

Neľutujete po tých rokoch kňazstva, že ste šli do nemocničného prostredia? Mohli ste mať svoju faru, pokoj…

Nie. Myslím, že pri tejto práci mám možnosť stretnutia s človekom na skutočne hlbokej úrovni. A toto stretnutie aj mne pomáha rásť. Takže nielen dávam, ale aj sa veľa učím. Pri inom type pastorácie by som sa len ťažko stretával s človekom na takej hlbokej rovine. Táto pastorácia je viac personalizovaná. Napríklad diecézny kňaz len ťažko zistí, aké stopy zanechávajú jeho slová v ľuďoch. V pozícii nemocničného kaplána síce stretávam počas dňa veľa ľudí, no v danej chvíli som tam len pre toho konkrétneho človeka, ktorého mám pred sebou.

Povedali by ste, že stretávanie sa s ľuďmi mimo Cirkvi práve na tej ľudskej úrovni je vhodným priestorom na evanjelizáciu?

V tomto vnímam svoju pozíciu nemocničného kňaza ako veľmi privilegovanú. Do nemocnice totiž prichádzajú i ľudia, ktorí do kostola nikdy nevstúpili. A práve utrpenie je príležitosťou na prehodnotenie vlastného života, na nazretie na život z iného uhla pohľadu. Lebo keď do nášho života vstúpi choroba, je jedno, kým sme boli predtým či koľko ľudí sme mali pod sebou. Zrazu prichádzame na tú ľudskú úroveň, ktorá nás všetkých spája. Verím, že ten odtlačok Božieho prsta je v každom jednom z nás. Tá krehkosť a zraniteľnosť je naším spoločným dedičstvom, no zároveň aj zdrojom. A práve v tejto podstate našich duší sa môžeme stretnúť úplne všetci. Veriaci aj neveriaci. Tam totiž neexistujú rozdiely našich životných volieb, životného štýlu či majetku.

Tým, že sa Cirkev bráni voči útokom zvonka, stáva sa stále viac exkluzívnou komunitou, do ktorej sa nikto iný nedokáže prebiť.

Myslím, že poslanie Cirkvi do budúcna by mohlo byť práve priblíženie sa človeku v jeho ľudskosti. No dôležité je neostať len pri tom. Sme povolaní hlásať zmŕtvychvstalého Krista, ktorý je nádejou, budúcnosťou a večnosťou každého z nás. No Cirkev nás učí, že milosť sa vždy zakladá na prirodzenosti. Ako kresťania sme poslaní hlásať evanjelium, no ak nezačneme pri tom ľudskom, budeme sa stále viac vzďaľovať ľuďom mimo Cirkvi. Tým, že sa Cirkev bráni voči útokom zvonka, stáva sa stále viac exkluzívnou komunitou, do ktorej sa nikto iný nedokáže prebiť. No keď sa stretneme v hĺbke našej ľudskej podstaty, v našej nahote a krehkosti bytia, práve odtiaľ môžeme začať kráčať spolu. A tam je potom aj priestor na evanjelizáciu.

Prečítajte si tiež

Vôbec neriešime, ako osloviť ľudí mimo cirkvi. Akoby sme chceli udržať akýsi skanzen, ktorý aj tak vymiera